Novinár, ktorý zlikvidoval amerického prezidenta (2)

Robert Upshur „Bob“ Woodward sa narodil 26. marca 1943 v Geneve, v štáte Illinois, USA. V roku 1965 vstúpil do armády, kde ako dôstojník pre komunikáciu pracoval štyri roky. Keď Woodward opustil armádu, Amerika sa zaplietla s Vietnamom.
Počet zobrazení: 1728
10_1-m.jpg

Robert Upshur „Bob“ Woodward sa narodil 26. marca 1943 v Geneve, v štáte Illinois, USA. V roku 1965 vstúpil do armády, kde ako dôstojník pre komunikáciu pracoval štyri roky. Keď Woodward opustil armádu, Amerika sa zaplietla s Vietnamom. V roku 1970 bol prijatý na štúdium práva na Harvarde, ale namiesto toho sa dal na novinársku dráhu. Odštartoval ju v denníku The Washington Post. Tento vplyvný denník začal vychádzať 6. 12. 1877 vo Washingtone. Založil ho novinár a podnikateľ S. Hutchins (stúpenec Demokratickej strany). Spočiatku mal Washington Post štyri strany. Už v prvom roku mal náklad 11 875. V rokoch 1889 – 1933 zmenil niekoľkokrát majiteľov, z ktorých ani jeden nezanechal na novinách viditeľnejšie stopy. Za ekonomickej krízy v roku 1933 klesol náklad zo 76 000 na 54 000 a noviny sa dostali na dražbu. Z bulváru seriózne noviny Nový majiteľ E. Mayer sa zaslúžil o to, že Washington Post prešiel z kategórie senzáciechtivej tlače do kategórie serióznej tlače – publikoval stanoviskové žurnalistické prejavy (najmä komentáre), preto do neho prispievali významní autori stĺpčekov, popredné osobnosti americkej žurnalistiky, napríklad W. Lippman, M. Sullivan, D. Thompsonová. Noviny sa stávali jedným z najlepších amerických denníkov, čo sa odrazilo na zvýšenom náklade (rok 1943 – 165 000). V roku 1946 sa vydavateľom stal majiteľov zať P. L. Graham. V roku 1954 denník pohltil konkurenčný Times-Herald, a tak získal monopolné postavenie vo Washingtone. Z Times-Heraldu prebral Washington Post dve strany komiksu, finančné spravodajstvo, niekoľko rubrík, rozšíril zahraničnopolitické spravodajstvo, čím čoraz viac nadobúdal črty elitného denníka. Po smrti P. L. Grahama sa riaditeľkou predstavenstva stala K. Grahamová. Washington Post patrí spoločnosti The Washington Post Company, ktorá vlastní od roku 1961 aj spravodajský týždenník Newsweek (založený v roku 1933, rok 1974 – náklad 2,933 mil.), viacero novín v rozličných častiach USA, rozhlasové a televízne stanice vo Washingtone, na Floride a v Connecticute, knižné vydavateľstvo, papierne, dopravu a iné. V roku 1962 noviny zlúčili svoju spravodajskú službu so službou najvýznamnejšieho denníka na západnom pobreží Los Angeles Times (založený v roku 1881, rok 1974 – náklad vyše 1 mil.) a vytvoril agentúru Los Angeles Times – Washington Post News Service. Pramene informácií Washington Post pochádzajú zvyčajne z najvyšších vládnych kruhov, zamestnáva vyše 2 800 zamestnancov (z toho 400 redaktorov). V cudzine má 15 filiálok – v roku 1965 použili ako prvé americké noviny satelit Early Bird na prenos medzikontinentálneho spravodajstva. Po Los Angeles Times a The New York Times uverejňuje najviac inzercie zo všetkých amerických novín. Washington Post získal veľkú popularitu vďaka odhaľovaniu rozličných afér v USA – napríklad zverejnenie tajných dokumentov Pentagonu o vojne vo Vietname, Watergate a pod. Bestsellery Woodward zostal v dohľade verejnosti aj po afére Watergate. Predovšetkým písaním kníh literatúry faktu. Woodwardov štýl písania je veľmi zrozumiteľný a pútavý. Pred tým, ako napíše knihu, zaobstará si maximum informácií o danom subjekte, rozhovory, dokumenty a nahrávky. Potom používa tieto informácie na znovuvytvorenie udalosti vo forme príbehu s dialógmi. Woodward strávil najviac času zo všetkých novinárov s prezidentom Georgeom Bushom – štyrikrát s ním robil interview (dohromady viac ako 7 hodín). Napísal dvanásť dobre predávaných kníh. Bol autorom a spoluautorom desiatich bestsellerov, čo je viac, ako má na konte ktorýkoľvek z jeho súčasníkov – amerických spisovateľov. Po knihách Všetci prezidentovi muži a Posledné dni napísal v roku 1979 knihu The Brethren: Inside the Supreme Court. Kniha, ktorej spoluautorom je Scott Armstrong, je o Najvyššom súde Spojených štátov. V roku 1984 napísal Woodward knihu Wired: The Short Life and Fast Times of John Belushi o humoristovi Johnovi Belushinovi a hollywoodskej drogovej kultúre. V roku 1987 napísal knihu Veil: The Secret Wars of the CIA o tajných vojnách CIA počas pôsobenia Williama J. Caseyho. V roku 1991 napísal knihu The Commanders o Pentagone, úradovaní Busha staršieho a vojne v zálive. Napísal aj knihu The Man Who Would Be President: Dan Quayle. V roku 1994 napísal knihu The Agenda: Inside the Clinton White House o prvom volebnom období Billa Clintona. V roku 1999 knihu Shadow – Five Presidents and the Legacy of Watergate o odkaze Watergate. Dvadsaťpäť rokov po Nixonovej rezignácii Woodward podáva detailnú štúdiu kritických bodov piatich vlád, v ktorých „čestnosť a pravdovravnosť prezidentov... boli obmedzené.“ Woodward čitateľov zavedie k prezidentom Fordovi, Carterovi, Reaganovi, Bushovi a Clintonovi. Ukazuje následky nových etických pravidiel a povzbudzuje Kongres i médiá. Odhalenia o Bushovi V roku 2002 napísal knihu Bush at War o vojne s Afganistanom, ktorá nasledovala po 11. septembri. Kniha Bushova vojna mapuje rozhodujúce dni po útoku na americké dvojičky. Woodward musel pri jej príprave absolvovať množstvo rozhovorov s Bushovými poradcami, prejsť množstvo zápisov z porád či poznámok zúčastnených. To všetko, ako aj dve osobné stretnutia s prezidentom, mu pomohlo objasniť, akým spôsobom Bush a jeho poradcovia dospeli k definitívnemu rozhodnutiu. Táto kniha naznačila, že ľudia okolo prezidenta boli posadnutí Irakom už v čase teroristických útokov 11. septembra 2001. „Pravdepodobne najdôležitejšia večera v Bielom dome v nedávnej histórii sa odohrala 5. augusta 2002,“ tvrdí v knihe Woodward. Jej protagonistom bol Colin Powell, ktorý si stretnutie s prezidentom vynútil. Podľa Woodwarda mal Powell pripravený zoznam ôsmich dôvodov, prečo USA nemôžu ísť proti Iraku bez požehnania Bezpečnostnej rady OSN. Počas večere vraj povedal prezidentovi: „Možno by ste naozaj mohli ísť aj sám. Možno sa to zdá lákavé. Ale v skutočnosti nemôžete.“ V roku 2004 napísal Woodward knihu Plan of Attack o tom, ako a prečo sa prezident Bush rozhodol ísť do vojny s Irakom. Woodward v nej čerpá zo 75 osobných rozhovorov s ľuďmi okolo Bieleho domu. Jedine prezidenta pritom v knihe cituje, ostatné zdroje informácií autor z dôvodu diskrétnosti neuvádza. Napriek tomu sa vo Washingtone rozchýrilo, že novinárovým hlavným zdrojom bol práve Collin Powel, ktorý si tak liečil frustrácie z irackej vojny. Presne 72 dní po 11. septembri 2001 vraj Bush vydal ministrovi obrany Rumsfeldovi príkaz, aby začal pracovať na bojových plánoch proti Iraku. „Chcem, aby si na tom začal robiť. Chcem, aby si to držal v tajnosti,“ cituje Woodward Busha. Pozadie prípravy útoku na Irak Generál Tomy Franks, ktorý v tom čase viedol z Floridy vojnu v Afganistane, reagoval vraj na rozhodnutie spŕškou nadávok. Američania začali už na jar 2002 budovať pristávacie dráhy a zásobovaciu infraštruktúru na kuvajtských hraniciach s Irakom. V júli 2002 prišla armáda s požiadavkou na 700 miliónov dolárov, ktoré mali preklenúť rastúce náklady. „Dostali peniaze z dodatočne schválených zdrojov, ktoré však boli špeciálne určené pre Afganistan,“ tvrdí Woodward. Práve tento moment knihy je pre Busha politicky najnebezpečnejší. „Niektorí ľudia sa možno pozrú na dokument zvaný ústava, podľa ktorého ministerstvo financií nemôže použiť ani dolár, ak účel neschváli Kongres. A Kongres o tomto nemal ani potuchy.“ Na jar roku 2002 sa CIA na príkaz z Bieleho domu pokúsila odstrániť Saddáma Husajna prostredníctvom konšpirácie. Muž, ktorý viedol operáciu, mal krycie meno Saul. „Počet ľudských zdrojov, ktoré mám k dispozícii, špiónov, ktorých máme v Iraku, môžem spočítať na prstoch jednej ruky,“ hlásil Saul po tom, čo prípravy stroskotali. Až potom sa dostali k slovu zbrane hromadného ničenia. Tri dni pred Vianocami 2002 prezentoval šéf CIA George Tenet v Bielom dome všetko, čo tajné služby vedeli o irackých zbrojných programoch – grafy, mapy, satelitné fotografie. Na konci sa vraj prezident spýtal: „Dobrý pokus, ale ako chceš s týmto presvedčiť Joža z ulice (v origináli Joe Public)? Toto veru Joža z ulice nepresvedčí.“ Keď sa všetci v miestnosti, vrátane Dicka Cheneyho, tvárili veľmi uspokojivo, prezident sa napokon podvolil. „Bola to chyba,“ tvrdí Woodward. „Len si uvedomte význam chyby, na ktorej bolo založené celé rozhodnutie ísť do vojny.“ „Jednoducho musíš ísť. Je vojna,“ oznámil prezident svoje rozhodnutie poradkyni pre otázky národnej bezpečnosti Condoleezze Riceovej hneď po Novom roku 2003. Niekoľko dní nato, 11. januára, si Dick Cheney a Donald Rumsfeld pozvali saudskoarabského veľvyslanca – princa Bandara a zoznámili ho s podrobnými prípravami na vojnu proti Iraku, žiadajúc podporu jeho krajiny. Saudskoarabská vládnuca rodina má veľmi blízko k texaským naftárskym kruhom. Bandar podľa Woodwarda sľúbil, že krátko pred novembrovými prezidentskými voľbami v USA jeho krajina podstatne zvýši produkciu ropy, aby dočasne stlačila ceny benzínu na amerických pumpách. Powell o vojne nevedel „Klesnú veľmi rýchlo. To je saudskoarabský záväzok,“ sľúbil Bandar. Až vtedy si podľa Woodwarda v Bielom dome uvedomili, že o rozhodnutí ísť do vojny zabudli informovať Colina Powella. „Uvedomujete si všetky dôsledky?“ spýtal sa Powell, keď mu prezident medzi štyrmi očami oznámil, že vojna je neodvratná. „To miesto (Irak) vám napokon zostane na krku.“ Powell pritom parafrázoval varovanie, ktoré visí v amerických obchodoch s keramikou: ak niečo rozbijete, budete si to musieť kúpiť. V čase vrcholiacej krízy sa CIA podľa Woodwarda predsa len podarilo získať pre spoluprácu 87 členov irackej náboženskej sekty, ktorá mala so Saddámom Husajnom nevybavené účty. Washington ich vyzbrojil satelitnými telefónmi, v slovníku tajných služieb dostali meno Rockové hviezdy. V osudný deň 19. marca 2003 prišla od Rockových hviezd správa, že ktorýsi zo Saddámových synov sa objavil na usadlosti Dora južne od Bagdadu, kde sa rodina aspoň raz do roka schádzala. „Jeden zo strážcov bol špiónom CIA a mal satelitný telefón,“ vysvetľuje Woodward. Američania okamžite konfrontovali informáciu so satelitnými snímkami, ktoré ukázali, že pod palmami v okolí usadlosti skutočne parkuje veľké množstvo bezpečnostných vozidiel. Donald Rumsfeld so šéfom CIA Georgeom Tenetom okamžite bežali do Bieleho domu, kde sa konala vojnová porada. „Prezident sa pýtal každého jedného a všetci odporúčali začať útok,“ tvrdí Woodward, „potom poslal všetkých za dvere s výnimkou Dicka Cheneyho. Opýtal sa ho, čo si o tom myslí a Cheney odpovedal – myslím si, že by sme to mali spustiť, prinajmenšom to zatrasie Saddámovou klietkou.“ Podľa oficiálnych vyhlásení Pentagonu bol prvý útok vedený proti podzemnému krytu, ktorý v Bagdade vybudovali pre Saddáma Nemci. Podľa Woodwarda bola však cieľom vidiecka usadlosť Dora. Biely dom dodnes nevie, kde sa stala chyba – ako je možné, že Saddám a jeho synovia vtedy pred útokom unikli. Sedí na informáciách Woodwardovými celonárodnými bestsellermi sú kniha The Choice, ktorú napísal v roku 1996 a ktorá je o Clintonovom pokuse o znovuzvolenie, a kniha Maestro: Greenspans Fed and the American Boom, ktorú napísal v roku 2000 o šéfovi americkej národnej banky Alanovi Greenspanovi a americkej ekonomike. Časopis Newsweek uverejnil úryvky z jeho piatich kníh vo forme tzv. cover stories (článkov z titulky). Tri Woodwardove knihy boli sfilmované. V New York Times o Woodwardovi v roku 2004 napísali: „Žiadny iný reportér nemá viac talentu, aby podal príbehy z Washingtonu tak výstižne a presvedčivo.“ Pre Woodwardovu dvojitú rolu novinára a autora kníh mu niektorí vyčítajú, že „sedí na informáciách, aby ich neskôr mohol publikovať v knihách, namiesto toho, aby ich priniesol skôr, keď môžu ovplyvniť udalosti.“ V jeho knihe The Commanders (1991) napríklad obvinil Colina Powella, že sa nepostavil proti operácií Púštna búrka, hoci takéto obvinenie nepublikoval pred tým, ako Kongres vyhlásil toto vojnové uznesenie - keď sa mohlo niečo zmeniť. Ocenenia Woodward sa podieľal na dvoch Pulitzerových cenách počas svojej 32-ročnej kariéry. V roku 1973 bol Washington Post za Woodwardove a Bernsteinove reportáže o Watergate ocenený Pulitzerovou cenou za službu verejnosti. V roku 2002 dostal Woodward Pulitzerovu cenu za národnú reportáž. Woodward bol totiž dôležitým reportérom hlavne v článkoch týkajúcich sa obdobia po teroristickom útoku, ktorý sa uskutočnil 11. septembra v New Yorku. Okrem toho bol ocenený aj cenou Geralda R. Forda za vynikajúcu reportáž o úradovaní prezidenta v roku 2003. Woodward je považovaný za jedného z top reportérov posledného polstoročia. Vydobyl si dôveru a poctu nielen vládnych úradníkov, ale aj novinárov všetkých politických presvedčení. V roku 2003 Al Hunt z The Wall Street Journal nazval Woodwarda „najslávnejším novinárom našej doby“. The Weekly Standard ho nazval „najčestnejším reportérom jeho generácie a možno vôbec“ a v roku 2004 Bob Schieffer zo CBS News povedal: „Woodward dokázal, že je najlepší reportér našich čias. Možno je najlepším reportérom všetkých čias.“ V roku 1982 sa Woodward spolu s Bernsteinom (ktorý od roku 1976 pracoval ako spravodajca pre televíznu spoločnosť ABC, učil na Newyorskej univerzite a prispieval do magazínu Time) stali redaktormi zodpovednými za špeciálne investigatívne projekty novín Washington Post. Woodward žije vo Washingtone, v časti Georgetown. Jeho manželka Elsa Walsh píše pre noviny The New Yorker. Majú spolu dve dcéry. Bob Woodward v jednom rozhovore na otázku, čo ho zaujalo na žurnalistike, povedal: „Novinári vstupujú do životov ľudí na krátky okamih – vtedy, keď sú ich životy zaujímavé. A odchádzajú, keď prestanú byť zaujímavé. Právnici, doktori či úradníci riešia rutinné, každodenné problémy ľudí. Definíciou správ je opak rutiny – nevšednosť. A v žurnalistike ide o to – pracovať so správami, čiže s nevšednosťou.“ Autorka študuje žurnalistiku na FF UKF v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984