LETENKA ZA KORUNU

Milovala som Petra. Peter miloval mňa, a mimo iné aj Alenu, čo mi obaja ohľaduplne tajili. Peter asi preto, že to bol džentlmen, a Alena asi preto, že to bola moja mladšia sestra. Do konca letného semestra mi s previnilou tvárou tvrdila, že ju raz „straaašne vyľakal u nás doma v práčovni“, a preto sa jej trasie hlas vždy, keď ho stretne. Deň pred mojimi štátnicami oznámila, že je tehotná, a deň po, kto je otec. Týždeň na to zrušila našu spoločnú dovolenku, za vrátenú zálohu si zaplatila svadobné šaty a mne popriala šťastnú cestu. No díky moja, ale neskoro... A tak som šla sama. Stála som v preplnenej uličke a hľadala sedadlo 7C. V lietadle nebol žiaden vzduch, zato tam bolo asi dvadsaťpäť detí vo veku nula až tri roky. Štyri z nich sa povracali ešte prv než lietadlo vzlietlo, ďalšie dve po ceste. Zozadu mi nejaký hyperaktívny element kopal do sedadla a spredu sa ku mne otáčalo draho oblečené dievčatko a ukazovalo mi svoj čerstvý šušeň, kým som nezaostrila na dva časopisy. Ich majiteľ mal príjemnú tvár, slušnú košeľu, čisté nechty, bol bez obrúčky a tváril sa osamelo. Bingo! S nonšalantným úsmevom som sa k nemu nahla cez uličku a... vtedy to prišlo. Prásk! Rana do hlavy, až sa mi zatmelo pred očami. Letuška s vozíčkom zjojkla a cúvla. Kým som sa stihla zorientovať, už mi usilovne vlhkou servítkou v pestovanej ruke rozotierala make up po celej tvári. Drmolila pritom ospravedlnenia, zatiaľ čo dievčatko so šušníkom na moju rozmazanú a opúchajúcu tvár ukazovalo prstom a vykrikovalo: „Bubák, bubák...“ Mladý muž s časopismi sa na mňa cez uličku súcitne usmieval a vyzeral, že chce byť verbálne nápomocný. Áno, chcela som byť napriek všetkému neodolateľná, chcela som byť zvodná a tajomná. Chcela som od neho počuť: „Slečna, čo môžem pre vás urobiť?“ alebo ešte lepšie: „Slečna, smiem vám nejako pomôcť?“ alebo najlepšie: „Slečna, smiem si prisadnúť a požiadať vás o ruku?“ To jasne nemalo šancu na úspech už od začiatku. Vyrazila som k toaletám upraviť si zdemolovanú tvár. Smola. Bolo zamknuté. Mladík medzitým vstal a decentne sa postavil za mňa do radu. V duchu som si už radostne opakovala svoje telefónne číslo a nejakú oslňujúcu a samozrejme mimoriadne vtipnú poznámku, ktorou zareagujem na jeho oslovenie. A vtom... no to sa mi hádam iba zdá!!! Slabý dotyk na mojom zadku sa zmenil na smelšie, ba až drzé poplácanie. Stuhla som. Chrapúň jeden! Úchylák je to! Ďaľší sviniar v mojom živote! Bez váhania som sa otočila a strelila mu riadne po papuli. Plesk! Prvé štyri rady v lietade stíchli. Niekto sa zozadu sa splašene opýtal: „Čo sa robí? Teroristi?“ Dotyčný úchylák zmätene cúvol. Na líci mal jasne otlačenú moju ruku aj s prsteňom za štátnice od rodičov. „Ja som to nebol...“ povedal. A vtom som to pocítila znova. Zreteľné potľapkanie. Zrak mi skĺzol medzi nás. Tesne pri mne stál asi trojročný chlapček a dôrazne opakoval: „Teta cikať! Ci - kať!“ Musela som vyzerať riadne natvrdlo, lebo po treťom pokuse to vzdal a precikal si značkové rifle až na dlážku. Cestujúci v prvom rade začali dvíhať nohy a práve dofičiaca mamička dieťaťa mi urobila veľmi dlhú a veľmi hlasnú prednášku na tému Egoizmus tých, čo nemajú deti... Zvyšok cesty som sa tvárila ako malá nenápadná sivá myška s modrinou pod okom. Znova sme sa stretli až pred toaletami v príletovej hale. Poťukal si prstom po svojom líci a ukázal na môj monokel: „My sme asi museli ísť rovnakou linkou, že?“ usmieval sa. Bol jednoducho úžasný. A je dodnes. Na svete je totiž len málo mužov, pre ktorých sa oplatí urobiť zo seba totálnu dámu, ale ešte menej takých, pre ktorých sa oplatí urobiť zo seba totálnu trúbu. Ale neľutujem ani sekundu. Koniec koncov, nemám prečo, veď aj tá letenka ma stála iba jednu korunu... Autorka sa príležitostne venuje písaniu poviedok