Jean - Paul Sartre – posledná filozofická legenda

K storočnici narodenia významného francúzskeho filozofa a spisovateľa, existencialistu J. - P. Sartra
Počet zobrazení: 3287
11_titulka41-m.jpg

K storočnici narodenia významného francúzskeho filozofa a spisovateľa, existencialistu J. - P. Sartra Zdá sa, že všetko alebo takmer všetko, o čo sa Sartre kedy usiloval, je dnes mŕtve. Či už to boli pokusy prekonať materializmus a idealizmus „strednou filozofickou cestou“, prostredníctvom fenomenologickej ontológie, alebo úsilie vytvoriť novú ucelenú filozofiu človeka a humanizmu akcentovaním ľudskej slobody a zodpovednosti. Či pokusy doplniť a „oživiť“ marxizmus existencializmom. Alebo jeho predstava o politickej úlohe, či priam historickom poslaní intelektuála v spoločnosti (dnes ho vytlačili hviezdy a hviezdičky šoubiznisu). A možno, že je mŕtvy aj jeho sen o revolúcii, ktorá by nastolila spravodlivejší politický a sociálny poriadok s celkom novou podobou medziľudských vzťahov a úrovňou slobody. A predsa jeho meno nebude určite nikdy zabudnuté. Mnohí si ho budú navždy pamätať ako spisovateľa, ktorý v roku 1964 demonštratívne odmietol prevziať Nobelovu cenu (v obave, že by sa tým stal súčasťou buržoáznych štruktúr). Iní si ho zas budú pamätať ako hádam jedného z posledných „majstrov myslenia“ – intelektuálov, ktorý svojimi osobitými filozofickými názormi ovplyvňoval celú jednu dobu. Alebo ako jedného z posledných intelektuálov, ktorého široká verejnosť považovala za „svedomie národa“ (je príznačné, že keď v roku 1980 zomrel, ktosi sa vyslovil v tom zmysle, že teraz ľudia stratili kompas, a keď sa niečo dôležité stane, už si nebudú môcť položiť otázku, čo si o tom myslí Sartre... Fakt, že v deň jeho pohrebu kráčalo za jeho rakvou vyše päťdesiattisíc ľudí, prezrádza, že to nebol ojedinelý hlas). Sartre – Ľavicový intelektuál Jean - Paul Sartre sa narodil 21. júna 1905 v Paríži. Ako spomína vo svojej autobiografii nazvanej Slová, v detstve neraz pociťoval vyradenosť zo spoločnosti obyčajných zdravých detí (odmalička silne škúlil a navyše bol dosť neohrabaný), čo v ňom zároveň upevňovalo pocit výnimočnosti. To boli dva základné pocity, ktoré ho sprevádzali celý život. Dozrievanie jeho zložitej osobnosti sa dotváralo na prestížnej Ëcole Normale Supériuere v rokoch 1924 – 1928, kde sa venoval svojim dvom celoživotným láskam – filozofii a literatúre a svoje štúdium doplňoval návštevou prednášok z (najmä nemeckej) filozofie na slávnej Sorbonne. Osobitný vplyv mali naňho prednášky o Heglovi profesora Jeana Hyppolita, najmä jeho „existencialistická“ interpretácia tohto veľkého nemeckého filozofa. Po skončení štúdia vyučoval desať rokov filozofiu a literatúru na rôznych lýceách. Významným obdobím v jeho živote boli roky strávené v Berlíne (1932 – 1934) a potom vo Freiburgu, kde študoval nemeckú fenomenológiu. Najskôr sa sústredil na Husserlovu fenomenológiu, a to tak v čistej podobe, ako aj v aplikácii na vedu o človeku. Neskôr ho oveľa viac zaujala Heideggerova „reinterpretácia Husserla“ v diele Bytie a čas. Po návrate domov opäť vyučoval na lýceu v Paríži. Po nemeckej invázii do Francúzska bol Sartre zajatý a potom v roku 1941 prepustený. Okrem toho, že znova učil na lýceu, že písal divadelné a filozofické práce, sa Sartre zapojil do francúzskeho podzemného odboja. Na začiatku tvorby bol Sartre úspešnejší svojimi filozofickými dielami ako Imaginácia (1936), Transcendencia Ego a Náčrt teórie emócii (1939) a Imaginárno (1940). V nich spochybňuje pojem karteziánskeho Ja, emócie sú preňho určitý spôsob poňatia sveta, ktoré vyvolávajú k životu svet javov, kde vzťahy vecí k vedomiu sú výlučne magické. Skutočne slávnym sa však Sartre stáva až po vydaní prvého veľkého románu Nevoľnosť (na Slovensku známy aj pod názvom Hnus) v roku 1938, ktorý vlastne predstavuje osobitnú literárnu transpozíciu jeho filozofie existencializmu. Téma absurdity je tu spájaná s prežívaním života ako nevoľnosti. Podobnú tému pertraktuje aj svojej zbierke poviedok pod názvom Múr vydanej v roku 1939. Počas nemeckej okupácie vydal Sartre tri zo svojich najlepších a súčasne najvplyvnejších diel. Hru Muchy, ktorá je jeho vlastným prerozprávaním orestovskej legendy s aktuálnym vlasteneckým a antifašistickým podtónom, ďalej významné (podľa mnohých jeho najvýznamnejšie) filozofickoexistencialistické dielo Bytie a ničota, a nakoniec aj u nás dodnes dobre známu jednoaktovku S vylúčením verejnosti, ktorá sa asi natrvalo preslávila vetou „Peklo, to sú tí druhí“. Všetky tieto diela apelujú na prevzatie zodpovednosti za slobodné rozhodnutie, čo mnohým znelo ako priama výzva k odporu proti fašistickej okupácii. Povojnové obdobie života a tvorby je u Sartra najprv poznamenané spoluprácou s francúzskou komunistickou stranou a neskôr s extrémnym ľavicovým hnutím, vrátane francúzskych maoistov. Najvyššia hodnota – sloboda Krátko po skončení vojny (1946) vydáva knižku Existencializmus je humanizmus, v ktorej sa usiluje prístupnou formou pretlmočiť filozoficky náročné čítanie Bytia a ničoty. Je zaujímavé, že tu sa po prvý raz sám zaraďuje k existencialistom. Existencializmus bráni pred kritikmi, ktorí ho považujú za príliš pesimistickú filozofiu. Existencializmus podľa Sartra nie je kvietistickou filozofiou úzkosti a zúfalstva, ale je „humanistickou filozofiou činu, úsilia, boja, solidarity...“ Súčasne sa tu pokúša odpovedať na dostojevsko-nietzscheovskú otázku, ktorá znie asi takto: ak „zomrel Boh“, ak teda navždy stratíme oporu v náboženstve, čo nám zostane, na čo sa máme spoliehať, v čom máme hľadať svoje istoty a hodnoty? Sartrova odpoveď je jednoznačná: buď Boh existuje a potom človek nie je slobodný, alebo je slobodný a potom Boh neexistuje. A z toho ďalej vyplýva, že každý človek si musí v živote sám nájsť svoju cestu. V románovej trilógii Cesty k slobode (1945 – 1949) sa tiež pokúša spopularizovať témy ako bytie, existencia, ničota, sloboda, zodpovednosť, ktoré sú v Bytí a ničote vyložené povestným sartrovsky zložitým filozofickým jazykom. Najvyššou hodnotou je pre Sartra sloboda, ktorú volí človek po celý svoj život. Ten nemá zmysel a priori, ale len ja mu svojou autonómnou voľbou a autentickým činom môžem dať zmysel, a preto som zaň plne zodpovedný. A keďže nielen môj život, ale aj okolitý svet existuje len vtedy, keď mu svojou voľbou a konaním dám zmysel, som absolútne zodpovedný aj za tento svet. Z tohto hľadiska je moja sloboda aj mojím bremenom: „Som odsúdený na slobodu,“ tvrdí Sartre. Každý deň sa musíme rozhodovať, z niečoho si vyberať. Pritom vždy máme možnosť voliť, zdôrazňuje Sartre, dokonca aj v situáciách, ktoré nás zdanlivo zotročujú. Hlavne bezprostredne po druhej svetovej vojne, keď Francúzi prestali veriť akýmkoľvek hodnotám, keď sa hanbili za svoju minulosť a obávali sa svojej budúcnosti, prinášali tieto myšlienky ľuďom istú úľavu a nádej. Skutočnosť, že náš život je vyprázdnený, že stratil zmysel, je podľa Sartra vynikajúca príležitosť naplniť tento život ľudským významom. Etickým problémom je venovaná i jeho práca Zošity o morálke (1947 – 1948), kde nastoľuje aktuálne a zároveň tzv. večné otázky o oprávnenosti násilia, vzťahu cieľa a prostriedkov, dôsledkov nejakého činu, vzťahu útlaku a odcudzenia, násilia a autenticity, dobra a zla atď. Okrem iného tu konštatuje, že tak ako neexistuje nijaká vopred daná ľudská prirodzenosť, podstata a všetko, čo a kto sme, je výsledkom toho, čo konkrétne (u)robíme, neexistuje ani žiadna morálka, ktorá by bola dobrá sama osebe, ale iba činná morálka v konkrétnej situácii. V zborníku Čo je to literatúra (1948) kládol dôraz na angažovanosť spisovateľa a s ním na každého človeka. Pritom nehovoril, že sa ľudia musia angažovať. Táto výzva by bola podľa neho v podstate nezmyselná, lebo my sme vždy už nejako angažovaní, aj keď si to často neuvedomujeme. Sme angažovaní svojím slovom a konaním. Sme však istým spôsobom „angažovaní“ aj svojím mlčaním a nečinnosťou, osobitne v zlomových historických situáciách. A ak má história niekedy „absurdnú a strašnú tvár“, znamená to len jedno: nedostatok rozhodnosti postaviť sa zoči-voči absurdite. Vina teda dopadá na každého účastníka histórie. Že je takto ponímaná angažovanosť v priamom rozpore s jeho koncepciou nezávislej, ničím nepodmienenej slobodnej voľby, to Sartrovi očividne vôbec neprekáža. Veď ako sám o sebe kdesi povedal: „Myslím proti sebe.“ A tak sa tiež stalo, že ako autor výroku „peklo sú tí druhí“ začal odrazu chváliť ľudskú solidaritu či ako presvedčený humanista ospravedlňoval politické procesy v bývalých krajinách východného bloku alebo schvaľoval bombový útok na olympijský komplex v Mníchove v roku 1972 s odôvodnením, že terorizmus je „atómová bomba chudobných“... Napokon sa ukázalo, že ani tá toľko zveličovaná individuálna sloboda vôbec nezávisí od vôle jednotlivca, ale je už daná spolu s jeho existenciou. Z filozofického hľadiska mnohí za najvýznamnejšie povojnové sartrovské dielo považujú monumentálnu Kritika dialektického rozumu (1960), kde sa usiluje spojiť historický materializmus s existencialistickou antropológiou. Tu treba na vysvetlenie dodať, že v tomto období nielen Sartre, ale pravdepodobne prevažná väčšina francúzskych intelektuálov pociťovala potrebu politickej angažovanosti, pričom túto angažovanosť spájali keď už nie s aktivitami Francúzskej komunistickej strany, tak s ľavicovým hnutím. A Sartre sa stáva akýmsi stelesnením tohto úsilia snáh. Už nechce byť len angažovaným ľavicovým spisovateľom, ale chce zjednotiť ľavicu okolo programu Socializmus a sloboda. K čiastočnému vytriezveniu dochádza u Sartra až pod vplyvom vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Československa a hlavne neúspešnej študentskej vzbury vo Francúzsku v roku 1968, ktorá sa uskutočňovala akoby aj v jeho mene. Aspoň tak to tvrdil jeden z jej vodcov Cohn-Bendit: „Niektorí ľudia nám chcú nanútiť Marcuseho ako mentora. To je fraška. Niektorí čítali Marxa, možno aj Bakunina, a zo súčasných autorov Althussera, Mao-ce-Tunga, Gevaru, Lefebvra. Skoro všetci vzbúrenci však čítali Sartra.“ Odvtedy Sartre začína čoraz viac politicky inklinovať k rôznym anarchistickým skupinám. Nepoľavuje však ani ako filozof, keď od polovice šesťdesiatych rokov publikuje zaujímavé štúdie o Flaubertovi (celé dielo bolo vydané v troch zväzkoch pod názvom Idiot rodiny), ktoré uzatvára v rokoch 1971 – 1973. Tu prehodnocuje svoje poňatie slobody v konfrontácii s konkrétnou sociohistorickou situáciou, aby napokon dospel k tristnému záveru, že jedinec môže iba veľmi nepatrne ovplyvniť svet. Skutočnú moc má individuálne všeobecno – moc dejín. Tej môže ako-tak rovnocenne čeliť len kolektívny čin, kolektívna sloboda. Napriek tomu – a v tom zostal sebe verný – bremeno voľby spočíva vždy na jednotlivcovi. *** 20. storočie môžeme charakterizovať ako epochu neustálych konfliktov, revolúcií (resp. kontrarevolúcií) a najničivejších vojen v dejinách ľudstva, ktoré vyústili do popretia základných ľudských hodnôt a tradícií v podobe najstrašnejšieho, dovtedy neznámeho prejavu genocídy – holokaustu. Bolo to však aj storočie vyznačujúce sa neobvyklým rozvojom individuálnej slobody, ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Ani jednu z týchto charakteristík a udalostí uplynulého storočia neponechal Sartre bez povšimnutia. Naopak, vždy pociťoval potrebu vyjadriť sa k nim, zaujať k nim určitý postoj. A v tomto zmysle asi nebude celkom prehnané 20. storočie nazvať podľa slávnej knihy Bernarda-Henryho Lévyho „Sartrovým storočím“. Autor je filozof

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984