Vláda riskuje zdravie detí

Kateřina Věntusová vyštudovala biochémiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Keď hovorí o toxických látkach v životnom prostredí i v organizme človeka, vie, o toxických látkach v životnom prostredí i v organizme človeka, vie, o čom hovorí.
Počet zobrazení: 1530
4-m.jpg

Kateřina Věntusová, koordinátorka toxickej kampane Greenpeace v SR Juraj Rizman, hovorca Greenpeace v SR

Kateřina Věntusová vyštudovala biochémiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Keď hovorí o toxických látkach v životnom prostredí i v organizme človeka, vie, o čom hovorí. Toxickú kampaň Greenpeace na Slovensku nekoordinuje dlho, ale to, s čím sa v tejto práci stretáva, človek nedokáže „stráviť" ani za desať rokov. Aj taký dlhoročný predstaviteľ ekologickej organizácie, akým je Juraj Rizman, sa pri opisovaní toho, čo v rámci toxickej kampane na Slovensku našli a zistili, niekoľko krát zastavil, kým dokázal pokračovať. Nebezpečné chemikálie nie sú iba potenciálnou hrozbou, v skutočnosti sú vo vzduchu, ktorý denne dýchame, v potrave, ktorú denne jeme, v predmetoch, s ktorými denne niečo robíme, v hračkách, ktoré kupujeme našim deťom. A každý deň spôsobia nejaké nové ochorenie: od „znesiteľných“ alergií, až po smrtiacu rakovinu. J. Rizman: Koľko dôkazov potrebujeme, aby sme uverili? Koľko štúdií musí byť vypracovaných, aby sme priznali, že chemikálie sa nám vymkli spod kontroly? Aké vysoké musí byť percento výskytu rakoviny, rôznych hormonálnych porúch a alergií, aby sme konečne presvedčili politikov, že potrebujeme lepšiu ochranu ľudského zdravia a životného prostredia? Denne nechápem, prečo to všetko, čo sme už urobili nestačí. Ako dlho sa problematike toxických látok venujete? K. Věntusová: Vo svete sa tomu Greenpeace venuje už 20 rokov, na Slovensku sme prvé testy urobili v roku 2001. Najskôr to boli detské hračky, testovali sme aj znečistenie povrchových vôd, ale máme za sebou už aj testy, rýb, iných zvierat, prachu z miestností, nebezpečných skládok, dažďovej vody a podobne. Prítomnosť nebezpečných chemikálií testujeme tak vo voľnej prírode, ako aj v predmetoch, s ktorými prichádzajú ľudia bežne do styku. Podľa čoho sa rozhodujete, čo práve idete testovať? K. Věntusová: Podľa toho, aký problém práve riešime. Buď máme nejaký plán, napríklad detské hračky, alebo reagujeme na aktuálnu potrebu, keď nás niekto upozorní na nebezpečnú skládku. A podľa čoho vyberáte testovacie laboratória? Sú naozaj nezávislé? K. Věntusová: Musí ísť o firmu, ústav, ktorý má príslušné atesty, certifikáty, ktoré uznáva aj štát, dávame dôraz aj na renomé. Niektoré chemikálie u nás nikto netestuje, vtedy využívame zahraničné laboratóriá. Ktoré boli najalarmujúcejšie výsledky vašich testov? K. Věntusová: Šokujúce sú výsledky najnovšej analýzy pupočníkovej krvi 27 novorodencov a 42 rodičiek z Holandska. Potvrdili, že nebezpečné chemikálie sa z organizmu tehotnej ženy prostredníctvom pupočníkovej šnúry dostávajú do organizmu dieťaťa. Vedci teda dokázali, že deti sú dnes vystavené účinkom toxických látok ešte pred narodením, v najcitlivejšej „prenatálnej“ fáze svojho vývoja. Objavili sa tam naozaj nebezpečné chemikálie? K. Věntusová: Ide o osem skupín chemikálií preukázateľne či potenciálne nebezpečných pre ľudské zdravie. Experti v pupočíkovej krvi našli napríklad rizikové chemické látky ako sú ftaláty, syntetické pižmo, alkylfenoly, bisfenol – A, brómované spomaľovače horenia, perfluorované zlúčeniny, niektoré pesticídy a triclosan. Čo môžu tieto látky spôsobiť? K. Věntusová: Každá látka má iný, špecifický účinok. Niektoré ftaláty napríklad narušujú hormonálny a reprodukčný systém človeka. Syntetického pižmo je bioakumulatívne a je strojcom niektorých gynekologických problémov. Bisfenol A je dokázateľne zodpovedný za problémy s plodnosťou žien a chromozómové abnormality plodu. Mnohé z týchto chemikálií sú preukázateľne toxické a pravdepodobne aj karcinogénne. A pokiaľ ide o testy vzoriek zo Slovenska, ktoré výsledky boli najalarmujúcejšie? J. Rizman: Ťažko povedať, závisí od oblasti. Myslím si, že pre verejnosť bolo poriadnym šokom zistenie, aké nebezpečné sú detské hračky z mäkčeného PVC už aj pre malé bábätká. Mimoriadne alarmujúce sú aj zistenia, aké vysoko nebezpečné toxické látky sú voľne prístupné na mnohých skládkach po celom Slovensku. Ako sa tam rozkladajú, unikajú odtiaľ a nikto s tým nič nerobí. Spýtam sa inak, čo vás najviac prekvapilo, s čím ste vôbec nepočítali a predsa sa to potvrdilo? J. Rizman: Pred dvoma rokmi sme testovali tuk tatranských kamzíkov. Našli sme v ňom polychlórované bifenyly, látky, ktoré v Tatrách nikdy neboli a už asi 20 rokov sa nevyrábajú. Kde sa používajú? J. Rizman: Veď práve to nás šokovalo. Najbližší zdroj znečistenia týmito látkami je asi 200 kilometrov od Tatier. To znamená, že nezáleží, či sme blízko pri zdroji znečistenia alebo či sme od neho ďaleko, nebezpečné chemikálie sa dokážu prenášať na obrovské vzdialenosti, a nech otestujeme tatranskú rybu alebo človeka, ktorý pracuje priamo vo fabrike, chemikálie v ich organizme nájdeme aj tak. Znamená to, že aj výsledky testov zo zahraničia možno „preniesť“ na Slovensko? Takže, ak by sa napríklad tá pupočníková krv testovala u nás, boli výsledky rovnaké? K. Věntusová: Alebo veľmi podobné. Niet žiadnych pochýb, že výsledky testov na prítomnosť toxínov kdekoľvek v Európe sa budú zhodovať alebo takmer zhodovať. Vrátane toho posledného testu pupočníkovej krvi. Naše životné prostredie je totiž veľmi podobné, používame rovnaké výrobky, v ktorých sú tie isté nebezpečné chemikálie. Deje sa vôbec niečo vo chvíli, keď zverejníte takéto zistenia? Využíva ich niekto, robia sa na ich základe nejaké kroky? K. Věntusová: Odovzdávame ich štátnym orgánom a politikom, využívajú ich desiatky mimovládnych organizácií pri tlaku na politikov, aby prijali adekvátne opatrenia. Často ich využívajú aj rôzne odborné organizácie, napríklad lekári. J. Rizman: Dôležité sú medzinárodné kampane, ktoré ukazujú, že to nie je problém len niektorých štátov. Pred časom sme testovali prach z detských centier aj na Slovensku, lebo v nich sa obzvlášť dbá na čistotu. Zistili sme v ňom mimoriadne nebezpečné brómové spomaľovače horenia, ktoré sa uvoľňujú napríklad pri používaní televízorov, video- či DVD prehrávačov. Aj toto by sa malo prejaviť v legislatíve, napríklad v pripravovanej novej chemickej európskej politike. O nej budeme ešte hovoriť, ale zostaňme ešte na Slovensku. Majú vaše aktivity nejaký vplyv na našu politiku? K. Věntusová: Všetky výsledky zverejňujeme a špeciálne ich poskytujeme zodpovedným orgánom, často aj politikom. Zväčša k nim pripájame aj návrh nevyhnutných opatrení v oblasti zákonov, nevyhnutných finančných výdavkov a podobne. Ako na to politici reagujú? K. Věntusová: Zvyčajne reagujú pozitívne, ale zväčša zostáva len pri deklarovanej podpore. Jedna z mála vecí, ktorá sa zmenila, bol zákaz hračiek z PVC, ktorý obsahuje ftaláty pre deti do troch rokov. Ale pokiaľ ide o tzv. staré ekologické záťaže, ktoré nás ohrozujú minimálne rovnako, s nimi sa za 15 rokov neurobilo nič. Čo sú to staré ekologické záťaže? K. Věntusová: Ide napríklad o nebezpečné skládky, výroby, znečistenie prostredia z minulosti, napríklad v objektoch bývalej Červenej armády na Slovensku. Voľne dostupné skládky chemického odpadu sú na Slovensku bežnou praxou? K. Věntusová: Uvediem príklad, ako to u nás vyzerá. Sklad toxických látok, ktorý dokumentujeme práve teraz, zaznamenala jedna miestna organizácia už pred rokom a upozornila na to štátne orgány. Tie za celý čas neurobili vôbec nič, pričom tam zateká, rozpadávajú sa múry, sklad je voľne prístupný deťom. Takže tam musíme prísť my, všetko zdokumentovať, nafotiť, spraviť testy, aké nebezpečné sú tie chemikálie, upozorniť inšpekciu životného prostredia, políciu, médiá a potom sa začne niečo diať. Ale ako je možné, že takéto skládky u nás vôbec sú, kto ich vytvára? K. Věntusová: Často ide o staré sklady, kedysi oficiálne, v podnikoch a roľníckych družstvách, ktoré skrachovali. Minulý rok sme likvidovali takýto sklad v Bielovciach. To je kde? K. Věntusová: Dedinka medzi Štúrovom a Šahami na hraniciach s Maďarskom. Tam bola bývalá skládka chemikálií na skrachovanom družstve v budove, ktorá 20 rokov chátra. Zateká tam, rozpadávajú sa steny, nie je tam izolovaná podlaha. Keď to na náš podnet preverovala inšpekcia životného prostredia, zistila, že chemicky zamorená je už aj okolitá pôda a spodné vody. To sa šíri a dostáva napríklad do zeleniny a ovocia, ktoré pestujú tamojší obyvatelia. J. Rizman: Ale takéto skládky predstavujú aj bezprostredné nebezpečenstvo. Sú voľne dostupné, zväčša neďaleko domov a bytoviek. V ich okolí sa hrávajú deti. Teraz sme našli napríklad hydroxid sodný, o ktorom sa už v škole učí, že je to silná žeravina. Stačí, že si ním dieťa náhodou pretrie oči a môže aj oslepnúť. Ste spokojní so spoluprácou so štátnymi orgánmi? K. Věntusová: Ako s ktorými. Keď inšpekciu na niečo upozorníme, okamžite reaguje a náš podnet preverí, zmapuje, urobí ďalšie testy a nariadi nápravu. Ale väčšinou sa to tým skončí. Lebo napríklad likvidáciu musí zariadiť príslušný obvodný úrad životného prostredia a ten na to často nemá peniaze. Alebo nie je jasné, komu skládka patrí, lebo podnik je v konkurze, skrachoval, majetkovo je nevysporiadaný príslušný pozemok. Ale štát predsa má nástroje, aby aj takúto situáciu riešil. K. Věntusová: Zákony často neumožňujú efektívne konať. Tak ich treba zmeniť! J. Rizman: Terajší minister životného prostredia Lázsló Miklós už od svojho nástupu v roku 1998 tvrdí, že zákon o environmentálnych záťažiach je jeho prioritou. Na jeho základe by mal štát podrobne zmapovať, kde všade sa nachádzajú záťaže, nebezpečné pre životné prostredie a zdravie ľudí. Potom sa určia priority podľa stupňa nebezpečnosti a postupne by bolo možné nebezpečné skládky likvidovať, pôdu dekontaminovať a podobne. Lenže o zákone sa len roky hovorí a výsledok nie je žiadny. Čiastočne aj preto, lebo niektoré priemyselné kruhy sú proti. Prečo? J. Rizman: Pretože tie staré ekologické záťaže sa netýkajú len bývalých družstiev, ale aj starej priemyselnej výroby a za tie nechcú niesť noví majitelia zodpovednosť. Ja ich čiastočne aj chápem, lebo ekologické škody často napáchala výroba, ktorú si kedysi objednal štát, potom ju už nepotreboval, noví majitelia úplne zmenili výrobu, ale podniky sprivatizovali aj so skladmi chemikálií alebo chemicky znečistenými pozemkami, ktoré treba dekontaminovať. A toto by mohol vyriešiť spomínaný zákon? K. Věntusová: Okrem iného by jasne stanovil povinnosti pri likvidácii tohto ekologického nebezpečenstva. Pre súkromných podnikateľov, ale aj pre štát samotný. J. Rizman: Na Slovensku je niekoľko sto lokalít, kde sa nebezpečný chemický odpad skladuje pre okolie, vrátane ľudí, nebezpečným spôsobom. Práve v týchto dňoch monitorujeme skládku, ktorá je voľne prístupná, ktorá neodoláva poveternostným vplyvom, zateká, všetko z nej odteká a sú tam látky v obaloch s nápisom Toxic alebo Poison (jed) a obrázkom so smrtkou. Dvere sú tam otvorené, okná rozbité, tam môže každý prísť a slobodne si nasypať, koľko chce. Ako tento problém vyriešili v okolitých krajinách? Je jasné, že toto je do veľkej miery dedičstvo minulosti, v ktorej sa nebezpečenstvu chemických látok v poľnohospodárstve a priemysle nevenovala veľká pozornosť. S Českom máme túto minulosť spoločnú, s Poľskom a Maďarskom dosť rovnakú. Ako sú na tom naši susedia? K. Věntusová: Sú ďaleko pred nami. V Českej republike to začali riešiť hneď po rozdelení federácie a vyčlenili na to napríklad aj peniaze z privatizácie. Podobným spôsobom to vyriešili aj v Maďarsku. J. Rizman: Čo je na Slovensku šokujúce, je, že tu jedna mimovládna organizácia, ktorá sa volá Ipeľská únia, chodila od dediny k dedine, pýtala sa, klopala na dvere a zmapovala obec po obci, kde sa tie skládky nachádzajú, v akom sú stave a podobne. Štátnym orgánom teraz stačí zobrať, obrazne povedané, vrecia a ísť podľa „mapy“ Ipeľskej únie a všetko to vyčistiť. Ale u nás sa naozaj čaká, kým sa nestane veľká katastrofa, kým sa neotrávia nejaké deti. Asi až potom začne táto vláda a jej úrady konať. Vyzerá to tak, že dnesnie sú na Slovensku ľudia reálne chránení pred nebezpečnými chemikáliami. K. Věntusová: Pokiaľ ide o výrobky, na Slovensku platí celý rad obmedzení, povinných testov, certifikátov. To sú pravidlá, ktoré platia v celej Európskej únii. Problém je v tom, že výrobcovia dnes používajú celý rad rôznych chemikálií, o ktorých účinkoch skoro nič nevedia. Nemajú povinnosť ich podrobne testovať a výsledky testov poskytnúť úradom a v konečnom dôsledku i verejnosti. Zároveň nemajú povinnosť nahradiť už dokázateľne nebezpečné chemikálie vo svojich výrobkoch inými, ktoré nemajú také negatívne účinky na životné prostredie a zdravie ľudí. Existujú také vôbec? K. Věntusová: Adekvátna náhrada za viaceré používané toxické látky už dnes existuje. Tak prečo ich výrobcovia nepoužívajú? Zámerne chcú škodiť ľuďom? K. Věntusová: Problémom sú peniaze a nevedomosť. Tie neškodlivé chemické látky sú niekedy drahšie. A niekedy výrobcovia nevedia, že kupujú škodlivú chemikáliu. Veď je legálna. Potrebujeme teda zmeniť celý systém. A práve to sa očakáva od tzv. novej európskej chemickej politiky, skrátene REACH. REACH má prinútiť výrobcov narábať s nebezpečnou chémiou zodpovednejšie? K. Věntusová: V Európe dnes platí 40 rôznych právnych noriem v tejto oblasti. REACH bude súborom niekoľkých právnych noriem, „zákonov“ platných pre všetky štáty EÚ. Ekologické, stavovské zdravotnícke či spotrebiteľské združenia presadzujú, aby tieto normy do praxe uviedli spomínané dve zásady: viac a podrobných informácií o používaných chemikáliách a povinnosť „zdravšej“ náhrady, ak taká existuje. REACH by sa mal týkať asi 30-tisíc chemických látok používaných v priemysle a mal by platiť na všetky výrobky ponúkané v EÚ, teda aj v prípade, že sú vyrábané mimo jej hraníc a do Európy „len“ dovážané. Toto sa týka výrobkov, ale pokiaľ ide napríklad o tie skládky nebezpečných chemikálií, tie nezlikviduje REACH. Nemali by v tomto smere konať naše štátne orgány aktívnejšie, aj bez toho, že ich o to požiadate? J. Rizman: Inšpekcia životného prostredia podľa zákona koná na podnet. Takže tu nie je zodpovedný štátny úrad, ktorý nás má ochrániť pred voľne „pohodenými“ nebezpečnými chemikáliami? J. Rizman: Je to povinnosť ministerstva životného prostredia a jeho podriadených inštitúcií, napríklad obvodných úradov životného prostredia. Tak prečo nekonajú a čakajú na dobrovoľníkov z Greenpeace, iných ekologických organizácií alebo na aktívnych jednotlivcov? K. Věntusová: Myslím si, že v zásade je to problém peňazí. Tí úradníci vedia, že majú v obvode nebezpečnú skládku, ale nie je možné identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je za ňu zodpovedná. Lebo ide napríklad o podnik, ktorý zanikol. Takže by mal skládku zlikvidovať štát, čiže obvodný úrad životného prostredia. Ale on na to nemá peniaze. Ani korunu. Keď sme v Bielovciach likvidovali skládku, zaplatili sme prvotné testy, vyškolili ľudí na likvidáciu nebezpečného odpadu, nakúpili im špeciálne oblečenie, nakúpili špeciálne obaly na odpad, inšpekcia urobila podrobnejšie testy. Celé to štát doteraz stálo asi 1,5 milióna korún, a to sa ešte neodviezla zamorená pôda a nezlikvidovala zamorená budova, ktorú treba zbúrať a ruiny odviezť. Ten úradník môže naozaj veľmi chcieť problém vyriešiť, ak má na celý rok milión korún, nepomôže si. Ale veď to je hazardovanie so zdravím a životmi ľudí! K. Věntusová: Politici to jednoducho podceňujú. Ministerstvo životného prostredia požiada v návrhu rozpočtu o peniaze na riešenie tohto problému, ale nakoniec ich nedostane, resp. dostane žalostne málo. Koho už vystraší pojem staré environmentálne záťaže. Lenže za ním sa skrývajú alergie, hormonálne poruchy, neliečiteľné nádory, alebo deti, ktoré si pri hre môžu nenapraviteľne poškodiť zdravie v priebehu pár sekúnd. Nie je to teda otázka politických priorít, keď vláda dokáže nájsť desiatky miliárd pre zahraničných investorov, ale nedá jednu – dve miliardy na ochranu vlastných občanov pred smrteľnými chorobami? J. Rizman: Na začiatok by stačilo aj tých vyše 300 miliónov, ktoré vláda dala na slovenských vojakov v Iraku. Rozhodne by to boli užitočnejšie vynaložené dane našich občanov. Lenže u nás nie sú politici, pre ktorých by toto bol naozaj prioritný problém. Taký, že ho uprednostnia pred inými. Ja netvrdím, že pred všetkými ostatnými, lebo to ani netreba. Naozaj by stačilo dať menej zahraničným firmám, ktoré sem aj tak prichádzajú, lebo tu dobre zarobia. Netvrdím, že nič, len im dať menej. Naozaj by stačilo nejsť do Iraku, alebo sa už konečne odtiaľ vrátiť. Lenže my v slovenskej vláde nemáme politika, ktorý by za toto tresol do stola. Pretože reprezentujú iné záujmy, nie záujmy svojich voličov. Neprejavuje sa to vari aj pri prerokúvaní REACH v Bruseli? Veď sami hovoríte o lobistickom tlaku priemyselných kruhov. O čom im ide? K. Věntusová: Na najbližšom zasadaní sa má návrhom REACH zaoberať Európsky parlament (EP). Naozaj máme informácie, že sa do Bruseli chystajú stovky lobistov, ktorí chcú navrhované právne normy zmierniť. Napríklad, aby sa testy týkali len 10-tisíc chemikálií, aby sa najprísnejšie testovanie netýkalo látok, ktorých sa ročne vyrobí menej ako desať ton, tvrdia, že poplatky za testy ich položia na lopatky. Sú to nezmysly, čo potvrdila tak Európska komisia, ako aj nezávislí odborníci. Bruselské rozhodnutia sa však do veľkej miery tvoria na národnej úrovni. Napokon európske právne normy musia získať súhlas nielen parlamentu, ale aj Európskej rady, ktorú tvoria šéfovia národných vlád. Aký je postoj slovenskej vlády? K. Věntusová: U nás je za túto problematiku zodpovedné ministerstvo hospodárstva, častočne sa však REACH týka aj kompetencií ministerstva životného prostredia a ministerstva zdravotníctva. Reakcia našich ministerstiev bola zatiaľ dosť formálna. Slovensko, žiaľ, nepatrí medzi progresívne štáty v tejto oblasti. Dokonca by som povedala, že naši vládni predstavitelia budú náchylní k ústupkom voči priemyselným kruhom. Určite sú pod tlakom aj našich zástupcov priemyselnej loby. Samozrejme, že lobujeme aj my. Greenpeace, ale aj Priatelia Zeme či Slovenská lekárska komora už s témou REACH oslovili zodpovedné rezorty, poslancov NR SR a slovenských poslancov EP. A ako reagujú naši europoslanci? J. Rizman: Práve opačne. Zhodujú sa na potrebe prijať takú legislatívu, akú požadujeme my. Bez ohľadu na stranícke zaradenie. Verejné vyjadrenia Anny Záborskej z KDH i Vladimíra Maňku zo Smeru boli výrazne za sprísnenie podmienok na používanie nebezpečných chemikálií a za lepšiu ochranu zdravia ľudí. A kedy môžeme očakávať prijatie tejto novej legislatívy? K. Věntusová: Finálne prijatie sa očakáva v druhej polovici budúceho roka. Ale z Bruselu naozaj prichádzajú rôzne informácie, ktoré svedčia o tom, že jej prijatie nebude jednoduché, aspoň pokiaľ chceme, aby to bola účinná legislatíva, ktorá bude efektívne chrániť ľudí pred nebezpečenstvom škodlivých chemických látok vo výrobkoch. Takže je otázne, či sa časový plán podarí naplniť. V zásade dúfam, že to bude čo najskôr. Toto je konkrétny príklad, kedy aj radoví občania môžu pocítiť, že to, o čom sa rozhoduje v Bruseli, sa týka priamo ich každodenného života... J. Rizman: ...a týka sa ich to v pozitívnom zmysle. Európska únia a bruselskí úradníci sú väčšinou objektom kritiky zo strany rôznych národných organizácií i jednotlivcov a často to môže byť aj oprávnené. Aj my by sme našli príklady, keď nesúhlasíme s tlakom Bruselu na členské štáty EÚ, ale v tomto prípade ide o pozitívny príklad. A môžem so všetkou zodpovednosťou povedať, že, keby nebolo úsilia európskych inštitúcií, tak v tomto prípade by sme sa nedočkali poriadku na národnej úrovni. Na Slovensku by sme nedokázali presadiť také opatrenia, aké by mal priniesť REACH. Ak však hovoríme, že ide o niečo, čo sa týka každého z nás, akú majú ľudia možnosť ovplyvniť prijatie novej európskej legislatívy v oblasti chemických látok? K. Věntusová: Možností je skutočne mnoho. Environmentálne, zdravotnícke a spotrebiteľské organizácie vedú kampaň za efektívny REACH. Komunikujú s politikmi a prostredníctvom médií sa usilujú osloviť aj širokú verejnosť. Túto kampaň môže podporiť každý. Akým spôsobom? K. Věntusová: Niekto ako aktívny dobrovoľník, niekto len podpisom, niekto finančne. Greenpeace v týchto dňoch napríklad vydal sériu pohľadníc adresovaných predsedovi vlády Dzurindovi. Žiadame, aby slovenská vláda podporila efektívny návrh zákona o novej európskej chemickej politike, ktorý by obsahoval princíp povinnej náhrady. Ktokoľvek môže túto pohľadnicu podpísať a poslať na úrad vlády. A keď sa k pohľadnici ľudia nedostanú? K. Věntusová: Ak sa na nás obrátia, radi im pohľadnice zašleme. Okrem toho je však možné poslať túto pohľadnicu v elektronickej podobe prostredníctvom internetu z našej stránky, ktorej adresa je www.greenpeace.sk. zhováral sa Braňo Ondruš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984