Pravdivý príbeh Ľudovíta Kaníka
Ľudovít Kaník sa z vlády usiluje odísť ako martýr, obeť, štvaná zver. Nie je to pravda. Príbeh, ktorý od jeho vstupu do „veľkej politiky“ nenapísali médiá, ale on sám, je príbehom sebeckého, bezohľadného gaunera, ktorý už dávno nemal byť ministrom. Alebo, ako to napísala zástupkyňa šéfredaktora Pravdy Nora Slišková, nikdy sa ním nemal stať. Zistenie o tom, ako chcel profitovať na štátnych peniazoch, sa ani nestihlo stať škandálom. Možno aj preto, že premiér dozaista už dávnejšie rozmýšľal, ako vymeniť nepohodlného a nepopulárneho ministra, ktorý vládu a jeho stranu ťahal nadol. Aférka prišla vhod Odvolanie by si však vyžadovalo dôveryhodné zdôvodnenie. Za chyby v rezorte? To by bolo priznaním zlyhania v kľúčovej reforme a navyše by premiér nevysvetlil, že si to všimol či uvedomil až po troch rokoch. Za neobhájené kauzy? Veď všetky doteraz považoval za „dôveryhodne vysvetlené“, nepresvedčil by, prečo zrazu zmenil názor. Lenže Dzurinda Kaníka nechcel odvolať. Musel by na ňom (znovu) nájsť niečo zlé, v čom zlyhal, čo neurobil dobre, v čom klamal. To by mu znemožnilo ďalšiu spoluprácu s človekom, s ktorým ho viažu temné nitky spoločného pôsobenia v posledných troch rokoch. A niet pochýb, že Kaník vie toho priveľa, aby ho mohol Dzurinda len tak hodiť cez palubu. Takže sa Kaníkovi naskytla možnosť aspoň v očiach voličov, o ktorých Dzurindovi, ide odísť so cťou. Ministrov program na posledný týždeň svedčí o dobrej mediálnej príprave: podpora náhradných rodín, dar pre matku štvorčiat, stretnutie so živnostníkmi a konferencia Svetovej banky o skvelej reforme. Najväčšia blbosť Aj to vytvára presvedčenie, že Ľ. Kaník v skutočnosti už istý čas bol pod tlakom, aby sa našiel vhodný spôsob jeho odchodu. Najviac si dal záležať na tom, aby to vyzeralo ako jeho slobodné rozhodnutie. Je totiž dôležité, aby sa neukázalo, že to bol premyslený predvolebný ťah Dzurindovho tímu. A tak si minister práce minulú stredu stúpal po jazyku. „Necítim žiaden tlak, nikto mi nič nenaznačil, nikto sa so mnou nerozprával na túto tému,“ tvrdil najskôr. Rádio Slovensko však oznámilo, že „Ľudovít Kaník sa rozhodol podať demisiu po rozhovore s premiérom Mikulášom Dzurindom.“ Napokon sa Kaník priznal, že „po rozhovore s pánom Dzurindom som vyhodnotil vnútropolitickú situáciu.“ Takže ministra presvedčil premiér Dzurinda a „vnútropolitická situácia“ rok pred voľbami. Okrem „nevinného“ zavádzania dokresľuje profil Kaníkovej osobnosti i smiešne tvrdenie, že odchádza, lebo „som nedocenil, ako sa škandalizácia používa ako nástroj mocenského boja.“ Zrazu si minister uvedomil, že SDKÚ by mohla uškodiť kauza, ktorá sa škandálom ani nestala, na ktorú nezareagovala ani opozícia! Ľ. Kaník má asi pravdu, že „táto kauza je tou najväčšou blbosťou spomedzi všetkých, z ktorých som bol obviňovaný.“ Lebo ako minister prežil škandály, ktoré „blbosťami“ rozhodne neboli. Odpustené dlžoby Na jeseň 2004 denník Pravda odhalil, že Sociálna poisťovňa (SP) evidovala voči spoločnosti Kaník a spol. pohľadávky za vyše 100-tisíc korún. Spolumajiteľom tejto firmy je minister práce. Išlo o neuhradené penále za nezaplatené poistné, ktoré Kaníkovci strhli zamestnancom z platu, ale do SP neodviedli. V solidárnom systéme dôchodkového zabezpečenia to zamestnancom problémy nenarobilo. Ak by tieto peniaze mali ísť do tzv. druhého piliera, Kaníkovi zamestnanci by márne hľadali na svojom osobnom účte úspory, ktoré im majú prinášať úroky. V „zreformovanom“ systéme by na nich nemali nič. Kaník vtedy ukázal potvrdenie o uhradenom poistnom. Lenže to hovorilo iba o samotných odvodoch, nie o zaplatení vyše stotisícového penále. Peter Húska z ministerstva reagoval, že potvrdenie o zaplatenom penále ani nehľadajú, im stačil „tento výpis“. Lenže SP odpustila ministrovej firme aj iných 263-tisíc korún. Hoci išlo o starší prípad, v poisťovni o tom rozhodli až vo chvíli, keď bolo jasné, kto bude novým ministrom, „pod ktorého“ bude patriť aj SP. Dlžobu mu odpustili presne dva dni pred oficiálnym vymenovaním do funkcie! A ešte pritom porušili vlastné pravidlá pre odpustenie takýchto dlhov. Stále nemal dosť „Na to má žalúdok iba určitý druh ľudí. Slušní ľudia majú dosť. Kaník nie,“ napísala Nora Slišková, akoby chcela naznačiť, že najsilnejšia „káva“ ešte len príde. Kaníkovi nestačilo, že sa jeho firmy nekorektným spôsobom zbavili dlhov v jednej inštitúcii, na ktorú mal rozhodujúci vplyv. Dlžoby mu odpustil aj Národný úrad práce (NÚP) a to v čase, kedy bol už rok ministrom a bol predsedom predstavenstva NÚP! V tomto prípade išlo o bezmála stotisícovú pokutu, lebo Kaníkovci neplatili za svojich zamestnancov ani povinné odvody do fondu zamestnanosti. 40-tisíc si nechal Kaník odpustiť podľa pravidiel tzv. generálneho pardonu. Ale na ďalších 57-tisíc korún sa generálny pardon nevzťahoval. Šéf úrad práce v Banskej Štiavnici Pavol Balžanka vymyslel „geniálny“ plán. Desaťtisíce, ktoré mali patriť štátu, Kaníkovej firme odpustil s tvrdením, že „pohľadávka je nevymáhateľná“, a preto ju treba „odpísať“. Úrad tak navždy prestal od firmy Kaník a spol. 57-tisíc korún vymáhať. Ľ. Kaník s tým dokonca verejne vyjadril súhlas a spokojnosť. Za „nevymáhateľný“ bol pritom označený dlh prosperujúcej firmy, ktorej sa darilo a darí. Patrí jej aj Grand hotel Matej v historickom centre Banskej Štiavnice a 57-tisíc stojí možno zopár stoličiek v jeho reštaurácii. Hotel pritom zarábal nielen zo súkromného cestovného ruchu, ale bez výberového konania v ňom organizovali akcie aj štátne inštitúcie za verejné peniaze! Nerešpektovanie zákona Kaník pokojne súhlasil, že tých 57-tisíc sa nedá splatiť, hoci pol roka pred odpustením dlhu vyhlásil, že „keď rozoberiem moje nehnuteľnosti do tehly, vyjde mi to asi do 20 miliónov.“ V majetkovom priznaní za rok 2004 uviedol, že na ministerstve zarobil 776-tisíc, podľa iných priznaní vlastní vilu v B. Štiavnici s obytnou plochou 529 m2 a záhradu 430 m2, v Bratislave byt za tri milióny s rozlohou asi 80 m2 a vo chvíli, keď jeho firma dlhovala 57 tisíc, mal na účte 200-tisíc korún! Neuveriteľnú chamtivosť dokresľuje fakt, že jeho firma mala podlžnosti aj voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni a aj tie žiadala odpustiť. Žiadosť narýchlo stiahla Kaníkova manželka, keď vypukol škandál okolo dlhov voči SP. Ale tu nejde len o chamtivosť. Svedectvo bývalého riaditeľa SP Miroslava Knitla je dôkazom, že minister aktívne svoju funkciu na odpustenie týchto dlhov zneužíval. Krátko po svojom nástupe presadzoval v Sociálnej poisťovni odpustenie presne tých dlhov, ktoré ťažili jeho firmu. M. Knitl ho upozornil, že to nie je možné, lebo od 1. 11. 2001 platí zákon o štátnej pomoci, ktorý v súlade s pravidlami EÚ považuje odpustenie penále za nepriamu formu štátnej pomoci. „Upozornil som jeho, aj Správnu radu Sociálnej poisťovne, že pokiaľ bude existovať Úrad pre štátnu pomoc a zákon o štátnej pomoci, nie je možné uskutočniť nový generálny pardon.“ Ľ. Kaník odpustky (aj) pre svoju firmu nepresadil, lebo na rozdiel od NÚP Správna rada SP odmietla konať protizákonne. Ochrana korupčného prednostu M. Knitl navyše upozorňuje, že aj v prípade odpustenia dlhov porušil šéf pobočky SP v Žiari nad Hronom všeobecné pravidlá, pretože firma Kaník a spol. nepredložila včas všetky potrebné doklady. „Urobila tak až rok a osem dní po stanovenom termíne a tri týždne po vydaní rozhodnutia pobočkou.“ A tá rozhodla dva dni pred nástupom Ľ. Kaníka do funkcie ministra, keď už zloženie vlády odsúhlasila aj koaličná rada a zverejnili ho médiá. No a minister práce po čase presadil odvolanie M. Knitla z jeho funkcie. Pre dokonalú ilustráciu Kaníkových personálnych praktík nemožno obísť prípad prednostu prešovského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Eduarda S. Ten je obvinený za prijímanie úplatkov a zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Polícia ho chytila, keď preberal úplatok od podriadenej, ktorej sľúbil, že aj po organizačných zmenách zostane na úrade a úplatok je sľúbil „vykompenzovať“ odmenami. Takto sa dohodol aj s ďalšou, lenže obe to oznámili polícii. Eduard S. je známy svojím korupčným správaním. Po jeho zatknutí sa ozýva čoraz viac ľudí, ktorým ublížil, ktorých ponižoval, ktorých vyhadzoval z práce, od ktorých bral úplatky. Zbavil sa odborníčky, ktorú museli nahradiť štyria noví ľudia, aby zvládli jej agendu. Eduard S., ktorý má okrem iného majetku obrovskú vilu, sa rovnako správal aj na predchádzajúcom pracovisku: post prednostu mestského úradu zastával v čase, keď primátorom bol blízky priateľ Mikuláša Dzurindu a jeden z hlavných zakladateľov SDKÚ Juraj Kopčák. Kaník ako inšpirácia Takéhoto človeka Ľ. Kaník nielen akceptoval na vedúcom poste vo svojom rezorte, ale ho aj chránil. O praktikách Eduarda S. pritom vedel. Postupne naňho dostal bezmála 20 sťažností, v ktorých bolo všetko vysvetlené a činnosť riaditeľa úradu práce podrobne opísaná. Sťažnosti ležia na Kaníkovom stole dodnes nevyriešené. Ľudovít Kaník nie je ani martýrom, ani obeťou, ani štvanou zverou. Je príkladom toho najhoršieho, čo slovenská politika prináša. Osobnej ziskuchtivosti, zneužívania funkcie vo svoj prospech, bezohľadnosti k potrebám radových občanov, škandalizovania protivníkov, presadzovania vlastných zámerov a odmietania kritickej diskusie. Jeho odchod však nie je víťazstvom slušnosti a demokracie, ale je „prísľubom“, že nič z toho nie je SDKÚ cudzie. Príbeh ministra Ľ. Kaníka mohol byť poučením, spôsob akým odchádza a akým ho „odprevádza“ premiér je však dôkazom, že pre stranu Mikuláša Dzurindu je Kaníkov príbeh skôr inšpiráciou.
