Neznámy Známy: V spoločnosti Neila LaButea

Dvaja z režisérov, ktorých vám v rámci projektu Neznámy známy predstavíme, vo svojej práci oscilujú medzi divadlom a filmom.
Počet zobrazení: 1053
12-m.jpg

Dvaja z režisérov, ktorých vám v rámci projektu Neznámy známy predstavíme, vo svojej práci oscilujú medzi divadlom a filmom. Jedným z nich je Neil LaBute a druhým je David Mamet. Davida Mameta, ktorého hra Oleana sa hrala aj v bratislavskom divadle Malá scéna, predstavíme v najbližších mesiacoch. Dnes sa pozrieme na kontroverzné i tie menej diskutované diela amerického režiséra Neila LaButea. Neil LaBute sa narodil 19. marca 1963 v Detroite v štáte Michigan a vyrastal v meste Spokane v štáte Washington. Už počas strednej školy prejavoval výrazný záujem o divadlo a film. LaBute študoval divadelnú drámu na Brigham Young University (BYU). Počas štúdia vstúpil do náboženskej sekty Jesus Christ Latter-day Saints. Práve jeho náboženské pohnútky sú záhadou pre novinárov a kritikov. Drsná, až surová povaha LaButeových postáv je z ich pohľadu v rozpore s ideológiou tejto sekty. Po skončení BYU študoval na Kanassasskej univerzite a na Newyorkskej univerzite a počas štúdia dostal štipendium na stáž na Kráľovskej londýnskej akadémii. LaBute tvrdí, že práve toto obdobie malo najväčší vplyv na jeho tvorbu. Práve tu mal možnosť stretnúť sa a komunikovať s množstvom mienkotvorných a provokatívnych britských spisovateľov, ako sú napríklad Edward Bond a Howard Brenton. Tri z LaButeových piatich filmov sú adaptáciami jeho hier: Medzi nami mužmi (In the Company of Men, 1997), Tvoji priatelia a susedia (Your Friends & Neighbours, 1998) a Podoba vecí (The Shape of Things, 2003). Jeho filmy sú ako hry – zhovárajúce sa postavy, ktoré slovne odhaľujú svoje zlé ja, strach, ignoranciu, rany, dezilúzie a cynizmus. Pôsobí to takmer akoby sa LaBute rozhodol, že hnacím motorom jeho diel bude motto „čo tak niekomu poriadne ublížiť“ a v tomto duchu vymýšľa postavy a príbehy svojich hier a filmov. Filmový debut Medzi nami mužmi (In the Company of Men, 1997) je minimalistickým portrétom tyranie korporátnej kultúry či dvoch mužov v nej fungujúcich, ktorí sú takí vzdialení od vlastnej ľudskosti, že jediný spôsob, prostredníctvom ktorého sú schopní nadviazať spojenie s okolitým svetom, je bolesť. Slovami filmového kritika Rogera Eberta: „Ako diváci sme konfrontovaní so skutočným zlom, chladným, vypočítavým, manipulatívnym. Postava Chada robí zo zločincov v letných thrilleroch malých chlapcov hrajúcich sa ,na vojnu‘ na miestnom pieskovisku. Každý Chad má svojho Howarda, slabocha, ktorý je vo svojej zbabelosti ochotný ísť každý krok v jeho tieni, neschopný mu oponovať, opojený silou jeho osobnosti.“ Chad (Aaron Eckhart, LaButeov dvorný herec a dobrý známy ešte zo študentských čias) a Howard (Matt Maloy) pracujú pre bližšie nešpecifikovanú korporáciu a sú vyslaní na šesťtýždňovú pracovnú cestu do jednej z pobočiek. Chad sa práve rozišiel so svojou priateľkou a navrhne Howardovi, ktorý sa ešte na letisku stihne s tou svojou pohádať, zákerný plán: „Nájdeme ženu, ktorej poriadne ublížime.“ A nachádzajú Christine (Stacy Edwardsová), hluchú sekretárku, ktorá nežije veľmi spoločenským životom. Zasypú ju kyticami kvetov, pozvánkami na večeru, pozornosťou a odrazu je mladá žena zamotaná v dvoch vzťahoch. Christine sa nakoniec do jedného z nich zaľúbi, a to je presne ten očakávaný moment, keď môže byť chladne odkopnutá. Alebo slovami Chada: „Život je predsa o braní, či nie? Nie je to ideálne? Vrátime chlapom trochu vážnosti a rešpektu.“ Tento film nie je iba o tom, čo robia Chad a Howard s Christine a ako Christine reaguje na útoky týchto mužských predátorov. Film zatne hlbšie. Jednou z najťažšie stráviteľných scén je moment, keď Chad robí interný výber na manažérske školenie. Adeptom je mladý černoch. Chad ho v uzavretej kancelárii prinúti vyzliecť sa pred ním, aby sa presvedčil, že má všetky nástroje potrebné na to, aby bol z neho manažér. Divákovi v mnohých scénach behajú po chrbte zimomriavky. Mnohí film označili ako mizogýnistický, iní ako feministický. Režisér vysvetluje svoj postoj: „Každý z nás má v sebe trochu Howarda, trochu Chada, aj trochu Christine. Každému z nás bolo ublížené a každý z nás ublížil. Chad a Christine sa nachádzajú na opačnom konci spektra, Howard je kdesi uprostred. Myslím, že každý z nás sa dokáže vžiť do tejto situácie a už sa niekedy dostal do stavu, keď sa zamotal v klbku udalostí a nevedel sa z neho vymotať, a namiesto toho, aby niť preťal, sa zamotal ešte viac.“ Nemôžem urobiť iné ako súhlasiť a priznať, že som po vzhliadnutí tohto filmu ostala na dlhšiu chvíľu neschopná slov. LaButeovi priniesol tento film, ktorý natočil za 25 000 amerických dolárov, cenu Filmmakers Trophy z Medzinárodného filmového festivalu Sundance v roku 1997. V druhom LaButeovom filme už nemanipulujú a neubližujú iba muži. Ich nežné polovičky za nimi nezaostávajú ani o krôčik. Tvoji priatelia a susedia (Your Friends & Neighbours, 1998) je film o sebeckosti, o ľuďoch, ktorých život nie je o ničom inom ako o uspokojovaní vlastných potrieb. Film sa krúti okolo sexu, režisér skúma sexuálne správanie svojich postáv prostredníctvom chladného cynizmu a nakoniec to celé ani nie je o sexe, ktorý je úvodným spájadlom. Je to film o moci, o ovládaní toho druhého, o presadzovaní vlastných záujmov nad záujmami spoločnými. Sex je iba nástrojom. Vo filme Medzi nami mužmi šlo o „chorobu“ spôsobenú korporátnym svetom, v prípade filmu Tvoji priatelia a susedia trpia jeho protagonisti „chorobou“, ktorú šíri spoločnosť ako taká. Vo filme sledujeme príbehy šiestich mladých ľudí. Žijú v modernom prostredí, majú dobré platy, jedia v štýlových reštauráciách, značkovo sa obliekajú, dobre vyzerajú a sú si toho vedomí. Napriek dokonalosti povrchu vo vnútri medzi nimi rastie imaginárny citový múr. Na začiatku filmu sa muž (Aaron Eckhart) prizná svojej manželke (Amy Brennemanová), že jeho najlepší sexuálny partner je on sám. V druhom páre mladá žena (Catherine Keenerová) nemôže vystáť, že jej partner (Ben Stiller) potrebuje počas sexuálneho aktu neustále niečo rozprávať a zamotá sa do vzťahu s krásnou umeleckou asistentkou (Nasatassjou Kinski). Poslednou postavou, ktorá hrá v príbehu dôležitú rolu, je mladý slobodný muž (Jason Patric). Zámerne nehovorím mená, pretože v príbehu nie sú veľmi profilované. Najmrazivejšou scénou filmu je monológ postavy hranej Jasonom Patricom. Scéna sa odohráva v saune plnej polonahých mužov, ktorí si vymieňajú sexuálne skúsenosti a delia sa o najlepší sexuálny zážitok. Pre Patricovu postavu to bol spolužiak na strednej škole, ktorého znásilnil v šatni. Suché konštatovanie z mojej strany, avšak bravúra monológu v podaní Jasona Patrica. Na moment vás zamrazí. LaButeov druhý film vami podobne ako prvý otrasie a zrazu sa vám hlavou začne víriť množstvo sebareflektujúcich otázok. Tretím LaButeovým filmom je adaptácia knihy Johna C. Richardsa Sestrička Betty (Nurse Betty, 2000). Je to film s najväčším rozpočtom (24 miliónov dolárov), s akým kedy LaBute pracoval. Rozpráva príbeh dvoch snílkov, ktorí sú zamilovaní do vlastných fantázií. Jednou je kanassasská servírka Betty a druhou profesionálny kriminálnik. Betty (Reneé Zellwegerová) je zaľúbená do postavy lekára zo svojho obľúbeného seriálu. Charlie (Morgan Freeman) je zaľúbený do Betty, ktorú pripravil o manžela (Aaron Eckhart). Ani televízny lekár ani Betty netušia, že sú objektom lásky. Betty sa vo svojej zaľúbenosti vyberie na púť do Hollywoodu, kde má nájsť svoju lásku. Charlie je zaľúbený do ilúzie, ktorú si za Bettyiným sladkým úsmevom vytvoril. Charlie sleduje Betty na jej ceste, pretože ona má v kufri svojho auta drogy, ktoré patria jemu. Je to film, pri ktorom neviete, či sa máte smiať alebo mračiť. V momente, keď pochopíte, že príbehy Betty a Charlieho sú iba rôzne verzie rovnakej idealistickej dezilúzie, že ich príbehy sú v podstate zrkadlovými obrazmi, máte kľúč. Na rozdiel od predchádzajúcich LaButeových filmov majú postavy príbehu srdce. Veľa kritikov mu práve preto vyčítalo, že „zmäkol“. Režisér na margo tejto kritiky v jednom z mnohých rozhovorov povedal: „Je jednoduché ľudí klasifikovať a povedať, že ‚robia to či robia ono’ Keďže veľa ľudí vykonáva rôzne práce, je jednoduchšie ich zaškatuľkovať a povedať im, kto sú. Ak však niekto zrazu prekročí hranice zadefinovaného, pozerajú sa na neho s podozrením a usilujú sa ho prehodnotiť, zistiť, či ide o pokus prekabátiť ich alebo čosi také. Osobne si myslím, že ako tvorca sa nesmiete zaviazať iba k jednej forme, ako napríklad ‚šokovať’, ale neustále udržiavať záujem o tvorivý proces ako taký.“ V inom rozhovore prezradil: „Vychádzam z potreby človeka robiť zaujímavé veci, ktoré bežne nevidím. Dobrá dráma si vyžaduje ľudí, ktorí robia neočakávané veci či veci, ktoré vás trochu vyvedú z rovnováhy. To ma stimuluje ako diváka, a preto sa o niečo podobné usilujem ako spisovateľ a tvorca.“ Druhou LaButeovou adaptáciou je film Posadnutosť (Posession, 2002). Román A. S. Bayetta a scenár Davida Henryho Hwanga rozpráva príbeh amerického akademika Rolanda Michella (Aaron Eckhart), ktorý náhodne nachádza v knižnici Britského múzuea ľúbostný list napísaný básnikom viktoriánskej éry Randolphom Henry Ashom (Jeremy Nothan). List však nie je adresovaný jeho celoživotnej partnerke a manželke, ale dobovej feministke a lesbe Christabel LaMotte (Jennifer Ehleová). Henry Ash bol považovaný za prototyp vernosti a nájdený list je ako dynamit, ktorý by mohol vyhodiť jeho reputáciu do vzduchu. Roland list ukradne a spolu s britskou expertkou Maud Baileyovou (Gwyneth Paltrowová) sa pustia do skúmania životov ľudí, ktorí sa teoreticky nemali nikdy stretnúť. Formou flashbackov diváci sledujú ľúbostný román dvoch postáv z minulosti a dvoch ľudí súčasnosti, trpiacich rôznymi novodobými citovými defektmi. LaBute je režisérom slov a s najväčšou pravdepodobnosťou by nedokázal natočiť film o ľuďoch, ktorí si nemajú čo povedať. Jeho postavy sú schopné zaľúbiť a odľúbiť sa slovami a myšlienkami. Svoje preferencie kladie na romancu, ktorá sa odohráva mimo zorného poľa, je skrytá, viac špekulatívna ako potvrdená. Aj napriek tomu Posadnutosť podľa mňa veľmi nevyniká v štandardnej ponuke ľúbostných romancí miestnej videopožičovne. Zatiaľ posledným silným filmovým návratom LaButea do svetových kinosál je film Podoba vecí (The Shape of Things, 2003). Je to tretia z adaptácií vlastných hier. Tentokrát nás zverí do rúk ženskému emocionálnemu zločincovi a postaví nás na bojisko medzi ženským a mužským pohlavím. S hlavnou hrdinkou, krásnou Evelyn (Rachel Weiszová), sa po prvýkrát stretávame na pôde Britského múzea, kde práve prekročila zábradlie, ktoré delí návštevníkov od vystavovaných umeleckých diel. Jej predmetom záujmu je penis sochy muža, skrytý za figovým listom, ktorý s vášnivým záujmom fotografuje. Adam (Paul Rudd) je študent privyrábajúci si ako strážnik v Britskom múzeu. Pokúša sa Evelyn zabrániť, aby sochu nejakým spôsobom poškodila, a presviedča ju, aby sa vrátila za zábradlie. Výsledkom tohto stretnutia je, že Evelyn a Adam sa znova, znova a znova stretnú, až je oprávnené nazývať ich stretávanie sa vzťahom. Adam sa odrazu začína pred očami divákov a na prekvapenie svojich kamarátov Jenny (Gretchen Molová) a Philipa (Fred Weller) meniť – ostrihá si vlasy, schudne, okuliare zamení za očné šošovky a dokonca sa zbaví aj svojho milovaného tvídového saka a vymení ho za štýlovú vetrovku. Kto sa skrýva za všetkými tými zmenami? Adam zapiera, že by to mohla byť Evelyn. Zapiera aj to, že sa na jej požiadanie podrobil plastickej operácii nosa, a tvrdí, že „spadol zo schodov“, preto ho má prelepený leukoplastom. Celý príbeh sa odvíja v dialógoch medzi štyrmi hlavnými postavami. Dialógy sa stupňujú, vyhrocujú až do bodu, keď Evelyn postaví Adama pred voľbu „Ja alebo oni“. Ďalší obsah by bolo škoda prezradiť, koniec musíte vidieť, aby ste pochopili „prečo“ sa deje to, čoho ste svedkami. LaBute vás nesklame a na záver vám zasadí riadnu, nečakanú „podpásovku“. Nám divákom dáva zadarmo lekcie v správaní žien a mužov. Hlavným predpokladom jeho lekcií je, že ženy a muži sú nepriatelia a zvíťaziť môže len silnejší. Je na vás, či súhlasíte alebo nie. Čo dodať? LaButeove dielo podľa mňa najlepšie zosumarizovala jedna novinárka, ktorá s ním robila rozhovor a v jednej z otázok skonštatovala: „Vaše filmy sú viac verbálne ako vizuálne a divák priam cíti ostrosť každého nádychu. Aj napriek tomu, že v súčasnosti vzniká veľa filmov, ktoré búrajú sexuálne tabu vizuálne, zdá sa mi, že vaše filmy lámu tabu verbálne, čo je možno ešte výraznejšie. Hovoriť o sexe a násilí je oveľa náročnejšie ako ho ukázať.“ A ja sa už neviem dočkať jeho ďalšieho diela, The Wicker Man. poďakovanie mr.vertigo & shaq

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984