Parlamentný syndróm imbecility
Základné ústavné právo občana na pokojné užívanie si svojho majetku bolo podľa niektorých poslancov slovenského parlamentu ohrozené prijatím zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Tridsaťjeden zákonodarcov sa preto pod krídlami horlivého bojovníka „za práva chudobných“ Jána Drgonca obrátilo na Ústavný súd so žiadosťou, aby bol zákon ako celok čo najrýchlejšie zrušený pre jeho nesúlad s Ústavou SR a porušovanie základných ľudských práv. Odporcom zákona okrem iného veľmi prekáža aj retroaktivita, ktorá je inými medzinárodnými inštitúciami v civilnom práve tolerovaná, lebo len vďaka nej sa môže verejnosť v každej civilizovanej krajine dozvedieť pravdu o tom, ako niektorí „vážení“ zbohatlíci prišli k svojmu majetku. Či už to bolo poctivou prácou alebo okrádaním spoločnosti na daniach, podvodoch či nelegálnych obchodoch. Kto je čistý a kto špinavý Viacerí vysokopostavení verejní činitelia, ako aj ľudia pohybujúci sa v zákulisí vrcholovej politiky si tak vďaka Drgoncovej horlivej bojovnosti môžu vydýchnuť. Naďalej môžu bez strachu uvádzať do svojich daňových priznaní pochybne získaný majetok, ktorý sa dnes pohybuje v mnohomiliónových sumách. Veď i samotný predseda HZDS Vladimír Mečiar sa ešte v roku 1998 lúčil s verejnosťou so slzami v očiach a sám bez nátlaku hovoril o výške svojho majetku. Podľa jeho slov mal byť takmer radovým občanom, lebo vlastnil len byt v paneláku, automobil Opel - Corsa a starú škodovku. Neskôr sa však veľmi nečakane zjavil dobrosrdečný mecenáš. Jediným šibnutím prútika sa predsedovi hnutia rozrástol jeho majetok o vyše štyridsaťmiliónovú Elektru. Podobne príjemná záhada postihla okrem V. Mečiara aj SDKÚ. Vďaka premiérovému priateľskému úsmevu prišiel jedného slnečného dňa do centrály únie štedrý darca, ktorý z vlastného vrecka vybral vyše dvadsať miliónov korún a daroval ich družine Mikuláša Dzurindu. Široká verejnosť pritom do dnešných dní nepozná odpoveď na banálnu otázku: kto to bol a prečo to urobil? Okrem zarytého mlčania a záhadnej náklonnosti štedrých darcov majú obaja politici ešte jedno spoločné. V. Mečiar i M. Dzurinda bez hanby a s úsmevom na tvári presviedčajú verejnosť o tom, kto je v tejto hre čistý a kto špinavý. Podľa nich sú oni tí dobrí a morálne čistí. Zlí sú, naopak, ľudia, ktorí ich neustále otravujú a vypytujú sa na to, odkiaľ získali peniaze a prečo oni nemajú také isté rozprávkové šťastie na lesknúce sa milióny ako mali oni. Včera boli za, dnes sú proti Pätnásť rokov od začiatku transformácie spoločnosti sa konečne „podarilo“ prijať v zákonodarnom zbore zákon, ktorým sa umožní zisťovať pôvod nadobudnutia miliónových majetkov. Zákon dáva finančnej polícii a prokuratúre priestor na to, aby sa dal preverovať majetok osoby, pri ktorej existuje dôvodné podozrenie, že rozdiel medzi skutočným majetkom a jej legálnymi príjmami presahuje aspoň tisícnásobne minimálnu mzdu. V súčasnosti je to viac ako šesť a pol milióna korún. Zákon bol na domáce pomery prijatý neštandardným spôsobom, pretože za jeho prijatie hlasovalo až stoštrnásť poslancov. Po necelých dvoch mesiacoch však postihol viacerých týchto poslancov „drgoncov“ syndróm predstieranej imbecility. Okrem Vladimíra Mečiara, ktorý tvrdo odmietal prijatie zákona, sa pod naliehavé podanie na Ústavný súd o zrušenie jeho platnosti podpísalo ďalších jeho tridsať kolegov. Verejná mienka je ukradnutá aj takým nekompromisným obhajcom „názorov občanov“, akými sú Ľubomír Lintner, Ivan Hopta, Herman Arvay či Miroslav Maxon. Drgoncovo podanie na Ústavný súd je pritom zvrátené minimálne z morálneho hľadiska v tom, že z 31 poslancov podpísaných pod podaním až dvanásť hlasovalo pred troma mesiacmi za prijatie zákona a sedemnástim to bolo asi jedno, lebo sa hlasovania zdržali alebo neboli prítomní. Pritom len dvaja z podpísaných poslancov boli proti prijatiu zákona. Ján Cuper a „biznisový“ nezávislý poslanec Miroslav Abelovský. Parafrázujúc Ľ. Lintnera, „na Slovensku je to tak“. Doba sa mení a menia sa i ľudia. Niektoré veľké ryby uniknú Poslanec Robert Fico ako jeden z predkladateľov tejto legislatívnej normy pri jej schvaľovaní v parlamente vyhlásil, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku vytvára reálne podmienky na odňatie majetku, o ktorom súd rozhodol, že bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov. Teda len nezávislý súd môže v konečnom dôsledku rozhodnúť, či si občan na svoj miliónový majetok dokázal zarobiť legálnou prácou alebo podvodom. Takže ide o problém, ktorý je každým radovým občanom plne akceptovaný, ale niektorými „podivnými“ politikmi cielene spochybňovaný. Viacerí odborní analytici upozorňovali v procese prípravy zákona na skutočnosť, že schválenie zákona je len prvý krok v boji s finančnou kriminalitou a korupciou. Až prax môže ukázať, či zákon je v živote spoločnosti účinný. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic v súvislosti so zákonom vyhlásil, že všetky veľké ryby nebudú vylovené, lebo každá sieť má oká. „My však musíme mať ambíciu vyloviť aspoň niektoré.“ Alibizmus politikov Slovíčko „my“ pritom znamená, že konkrétnu úlohu v procese realizácie zákona musia zohrať minimálne tí ústavní činitelia, ktorí za jeho prijatie aktívne vystupovali. Posledné vyjadrenia ministrovho hovorcu naznačujú, že niektorí politici sa k celej záležitosti stávajú viac-menej alibisticky. Inak sa nedá zhodnotiť ministrov postoj v súvislosti s banálnym prehliadaním oznámenia o raketovom splatení niekoľkomiliónového Mečiarovho dlhu. D. Lipšic údajne nechce v tejto súvislosti podniknúť žiadne kroky hlavne preto, aby to nebolo vnímané ako vybavovanie si politických účtov. V skutočnosti tu však nejde o vybavovanie si účtov, ale nepriame očistenie podozrivého politika. Verejní činitelia by mali vždy obhajovať celospoločenský záujem. Tridsaťjeden poslancov sa svojím podpisom pod podanie na Ústavný súd rozhodlo, že zabráni širokej verejnosti bojovať proti tým, ktorí zneužili a stále zneužívajú slabé miesta systému na vlastné obohacovanie a okrádanie nás všetkých. Potom je však namieste otázka: kto tu vlastne imbecilitu predstiera? Autor sa venuje politickým analýzam
