Turecká „hrozba“
V pondelok v noci Európska únia slávnostne otvorila prístupové rokovania s Tureckom. Tomuto kroku predchádzali siahodlhé dramatické rokovania a politický maratón, ktorý napokon vyústil do rozhodnutia, nad ktorým Turecko zajasalo. A to aj napriek počiatočným výhradám Rakúska, ktoré odmietalo schváliť negociačný rámec, odvolávajúc sa pritom na domácu verejnú mienku. A práve verejná mienka sa dostala do popredia diskusií o tureckom členstve v únii a pridala sa k zoznamu ďalších argumentov proti vstupu tejto krajiny do EÚ, medzi ktorými najviac dominuje názor, že – jednoducho povedané – „moslimská krajina nemá v kresťanskej Európe čo hľadať“. Je nepopierateľným faktom, že verejná mienka v členských krajinách Európskej únie nie je prípadným vstupom Turecka do únie nadšená. Podľa posledného prieskumu Eurobarometra vstup Turecka podporuje len 32 percent občanov európskej pätnástky a 48 percent populácie nových členských krajín EÚ. Názory občanov sú však bezpochyby poznačené predsudkami voči tejto moslimskej krajine, poddávajúc sa chimére, že toľkí moslimovia v únii vážne ohrozia tradičné „kresťanské“ hodnoty Európy. A za to nesú svoju zodpovednosť aj politické špičky. Na jednej strane dali európske vlády Turecku zelenú a všetky zahlasovali za otvorenie prístupových rokovaní, čo zjednodušene možno interpretovať tak, že Turecko v únii chcú, na druhej strane však už zlyhávajú pri obhajovaní takéhoto postoja doma, medzi obyvateľmi svojej krajiny. Zodpovednosť politickej špičky Prístupový proces bude trvať nezvyčajne dlho, odhaduje sa, že môže ísť až o desať až pätnásť rokov. Bolo by nešťastím, keby tento proces, za podmienky, že Turecko úspešne splní všetko, čo sa od neho požaduje, napokon zlyhal na referende v niektorej z členských krajín EÚ. Tu je potrebné poznamenať, že referendum o vstupe inej krajiny do únie sa v jej histórii zatiaľ nikdy nekonalo, a preto by v prípade Turecka išlo takpovediac o diskriminačný prístup. Dá sa len predpokladať, že keby sa v európskej pätnástke bolo konalo referendum o vstupe nových členských krajín, výsledky by pre niektoré z nich nemuseli byť vôbec lichotivé. Prípadné referendá o vstupe Turecka (ktoré budú pravdepodobne vyvolané odporcami vstupu) by sa konali s jediným cieľom – zabrániť tomu, aby sa Turecko mohlo stať členom Európskej únie. Výnimkou bude azda len Francúzsko, kde v súlade s nedávnou zmenou francúzskej ústavy budú musieť byť všetky zmluvy po roku 2007 týkajúce sa členstva v EÚ ratifikované v referende. Ak sa chce Európska únia v tomto smere zachovať zodpovedne, musí sama prispieť k pozitívnemu formovaniu verejnej mienky európskych občanov a búrať medzi nimi náboženské a kultúrne predsudky. Na ceste reforiem Nezanedbateľnou je však aj otázka postoja samotných tureckých občanov k vstupu ich krajiny do únie. Nejasnosti, ktoré sa objavili pár týždňov až mesiacov pred pondelňajším rozhodnutím o začatí prístupových rokovaní, mali výrazný vplyv na ich postoje a spôsobili rozčarovanie u veľkej časti obyvateľstva. Ich nadšenie voči EÚ začalo postupne opadávať a úniu začali vnímať ako nedôveryhodnú inštitúciu. Takýto vývoj môže mať negatívny vplyv aj na podporu Turkov pre reformné demokratizačné kroky vlády tureckého premiéra Erdögana, ktorý svoju zodpovednosť dostať Turecko do Európskej únie zobral skutočne vážne a za krátky čas presadil to, čo sa za dlhé roky nepodarilo ani jednej z predchádzajúcich tureckých politických reprezentácií. Aj keď sa neustále objavuje kritika stavu dodržiavania ľudských práv v krajine, je potrebné uvedomiť si, že situáciu, ktorá pretrvávala po dlhé desaťročia, nie je možné zmeniť akoby čarovným prútikom zo dňa na deň. Turecko sa vydalo na cestu reforiem, a najlepšou motiváciou, ktorá môže prispieť k úspešnému zavŕšeniu tohto reformného procesu, je prísľub plného členstva v EÚ. V tejto súvislosti je absolútne scestné tvrdenie, že „úplne iné kultúrne základy“ Turecka, ako uvádza v rozhovore pre Slovo Richard Revay, koordinátor kampane Voice for Europe, môžu byť jednou „z príčin, prečo turecká vláda nemôže presadiť zmeny v plnom rozsahu, aby táto krajina bola akceptovateľná ako európska.“ Alternatívou je podľa odporcov vstupu Turecka do únie tzv. „privilegované členstvo“. Takéto úvahy, ktoré zaznievajú z úst niektorých vlád, politických strán, mimovládnych organizácií či think-tankov, sú však len alibistické riešenia pripomínajúce príslovie „aby sa vlk nasýtil, aj koza zostala celá“. Zamiesť si pod vlastným prahom Aj Turecko však bude musieť upustiť od svojej zarytej tvrdohlavosti a zmeniť postoj k veciam, ktoré boli v krajine doteraz tabu a ktoré môžu byť v konečnom dôsledku prekážkou jeho vstupu do únie, či už ide o postoj ku genocíde Arménov, o uznanie Cypru a znormalizovanie vzťahov s Nikóziou či rešpektovanie práv kurdskej menšiny. Nad týmito problémami Európska únia zatvárať oči nemôže. Okrem vyvíjania tlaku na Turecko si však zároveň bude musieť pozametať aj pod vlastným prahom, aby sa mohla dôkladne pripraviť na príchod nového hosťa, z ktorého sa neskôr stane plnoprávny člen európskej rodiny.
