Príčiny globálnej chudoby (2)

Napríklad náklady na vyčistenie následkov havárie ropného tankera Exxon Valdez pri pobreží Aljašky boli vykázané ako prínos k ekonomickému rastu. Podľa tejto logiky náklady na odstránenie priemyselnej katastrofy, ktorá je tragická pre ľudí a životné prostredie, sú často evidované ako prínos pre ekonomiku.
Počet zobrazení: 1540
9_chudoba-m.jpg

Predchádzajúcu časť sme ukončili konštatovaním, že životnú úroveň nie je možné merať len výškou HDP na hlavu. Dôsledky takého prístupu niekedy bývajú absurdné.

Napríklad náklady na vyčistenie následkov havárie ropného tankera Exxon Valdez pri pobreží Aljašky boli vykázané ako prínos k ekonomickému rastu. Podľa tejto logiky náklady na odstránenie priemyselnej katastrofy, ktorá je tragická pre ľudí a životné prostredie, sú často evidované ako prínos pre ekonomiku. Okrem toho životné prostredie viac zaťažujú také činnosti, ktoré zvyčajne najviac prispievajú k rastu HDP. Napríklad jeden kilometer jazdy autom prispeje k rastu HDP viac než kilometer jazdy na bicykli. Zapnutím klimatizácie sa prispeje k rastu HDP viac ako otvorením okna. Kupovanie vopred balených a spracovaných potravín zvyšuje hodnotu HDP viac než používanie prirodzených potravín kupovaných v opakovane použiteľných prepravkách a recyklovateľných obaloch. Trhová cena prírodných zdrojov doteraz nebola určená, hoci ich vytvorenie trvalo milióny tokov (ropa, uhlie). Z ekonomického hľadiska prispieva k rastu HDP aj masívna ťažba dreva v pralesoch (čím viac dreva z pralesov vyťažíme, tým vyššie bude HDP). Merať hodnotu pralesov trhovou cennou vyťaženého dreva a zároveň ignorovať súvisiace závažné ekologické dosahy je nedostačujúce. Takto sa mnohé negatívne dopady ekonomického rastu chybne evidujú ako prínosy. To môže byť vysvetlenie klesajúcej životnej úrovne v niektorých krajinách aj napriek rastu HDP. Joseph Stiglitz, svetoznámy ekonóm, laureát Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalý vedúci predstaviteľ Svetovej banky, konštatuje, že rast neznamená len to, že bohatí získali mnohonásobne viac, ale že časť výdobytkov rastu môže ísť aj na úkor chudobných. Debata by sa nemala zaoberať tým, či je rast dobrý alebo zlý, ale tým, či určité politiky vedú k takému druhu rastu, ktorý zlepšuje postavenie chudobných. Vecou politiky by nemalo byť, či „globalizovať alebo neglobalizovať“ alebo „rásť alebo nerásť“. Namiesto toho by otázka mala znieť: Akým spôsobom máme liberalizovať? Aký typ politiky by mal tento proces sprevádzať? Stiglitz tvrdí, že ani teória ani prax nepotvrdila názor, že otváranie trhov krátkodobému (špekulatívnemu) kapitálu zvyšuje ekonomický rast. Naopak. Máme množstvo dôkazov a teoretických poznatkov, že prílev krátkodobého kapitálu zvyšuje ekonomickú nestabilitu a že ekonomická nestabilita prispieva k zvýšeniu chudoby a bezpečnostných rizík. V takýchto formách môže síce liberalizácia kapitálového trhu zvýšiť „globalizáciu“, ale nemusí zvýšiť „rast“. Priam naopak – môže chudobu ešte viac prehĺbiť. Predpoklad tretí – otváranie trhov je univerzálny proces Významným medzníkom v procese svetového otvárania trhov malo byť stretnutie Svetovej obchodnej organizácie v katarskej Dohe v roku 2001. Výsledkom deklarácie, ktorú podpísali ministri zúčastnených krajín, bolo potvrdenie cieľov zameraných na zníženie chudoby a veľkolepý záväzok: umiestniť záujmy rozvojových krajín do centra záujmu budúcej práce ministrov a odstrániť všetky kvóty a colné bariéry na produkty prichádzajúce z najmenej rozvinutých krajín. Podľa uruguajského kola GATT (1986 – 1994) a Deklarácie z Dohy (2001) mali bohaté štáty otvoriť svoje trhy poduktom poľnohospodárstva a textilného priemyslu (dva najdôležitejšie sektory pre rozvojové krajiny). Realita je veľkým sklamaním. Počas uruguajského kola GATT boli síce clá znížené zo 40 percent až na 5 percent, ale len u priemyselných výrobkov. V tejto oblasti môžu rozvojové štáty vyspelým krajinám len ťažko konkurovať. Produktom pochádzajúcim z najchudobnejších krajín ostávajú trhy napriek formálnym záväzkom naďalej zatvorené. Obchodné politiky bohatých krajín sú teda vysoko diskriminačné. Ako vyplýva zo Správy o ľudskom rozvoji za r. 2003 (Human Development Report 2003), ochranárske opatrenia vyspelých štátov zostávajú stále mimoriadne vysoké. Tieto opatrenia existujú v niekoľkých formách. Prvou sú colné bariéry. Väčšina bohatých krajín uplatňuje vyššie clá na poľnohospodárske produkty a polotovary – jediné tovary, ktoré sú rozvojové štáty schopné vyrábať a vyvážať. Napríklad Bangladéš vyváža ročne do USA tovar v hodnote približne 2,4 mld USD a platí priemerne 14-percentné clo, kým Francúzsko vyváža do USA viac ako 30 mld USD a platí iba 1-percentné clo. Navyše rozvojové štáty, ak chcú namiesto polotovarov a surovín vyvážať hotové výrobky, musia čeliť vyšším clám. Napr. Nový Zéland uvaľuje 5-percentné clo na kávové zrná, ale až 15-percentné clo na hotovú kávu. Podobne Japonsko uvaľuje clo vo výške 0,1 percenta na nespracovaný textil a 8,6 percenta na hotové textilné výrobky atď. Ešte extrémnejším opatrením sú dovozné kvóty. Nielenže znižujú konkurencieschopnosť výrobkov z rozvojových krajín, ale navyše zabraňujú týmto výrobkom prekročiť stanovený objem, čím im nedávajú šancu ani súťažiť. Krajiny OECD uplatňujú dovozné kvóty na širokú škálu výrobkov, osobitne na textilné tovary – práve tie, v ktorých by mohli mať vďaka lacnej pracovnej sile komparatívnu výhodu práve rozvojové krajiny. Ďalším spôsobom ochrany trhu sú exportné subvencie. Bohaté krajiny platia napríklad obrovské subvencie svojim domácim poľnohospodárskym producentom. Sú také vysoké (okolo 311 mld USD ročne!), že ovplyvňujú svetové ceny poľnohospodárskych produktov, výrazne znevýhodňujúc rozvojové krajiny, ktoré si takéto subvencie svojich výrobkov nemôžu dovoliť. Smutným faktom je, že výška subvencií krajín OECD na bavlnu a hovädzí dobytok na jeden kus je výrazne vyššia ako rozvojová pomoc krajín OECD na jednu osobu smerujúca do subsaharskej Afriky. Hlavné príčiny pretrvávajúcej globálnej chudoby Je pravdou, že aj rozvojové krajiny majú svoj podiel viny na vlastnej zaostalosti (napríklad neschopné či nedemokratické režimy, vysoká miera korupcie a podobne). Zároveň však existujú dôkazy, že určitú zodpovednosť za pretrvávanie globálnej chudoby nesie svojím postojom aj vyspelý svet. „Vyspelé“ krajiny, ktoré najviac presadzujú v medzinárodných ekonomických vzťahoch liberalizačný model, ho samy nedodržiavajú a bránia rozvojovým v prístupe na svoje trhy, hoci na druhej strane samy od nich otvorenie trhov požadujú. V oblastiach, v ktorých nie sú globálne konkurencieschopné, odmietajú otvoriť svoje hranice a vpustiť výrobky rozvojových krajín na svoje trhy (napr. oblasť poľnohospodárstva a textilného priemyslu). Okrem toho dokážu vyspelé štáty v procese otvárania trhov lepšie presadzovať svoje záujmy i prostredníctvom medzinárodných ekonomi- ckých inštitúcií, ako sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond a Svetová obchodná organizácia. Rozvojové štáty nie sú na otváranie trhov zvyčajne pripravené a nedokážu čeliť silnej konkurencii. Ak vezmeme do úvahy údaje z kontrolnej správy, ktorú vydal The International Financial Institution Advisory Commission (IFIAC), zistíme, že v období rokov 1990 – 1999 neuspelo celkovo 59 percent (!) projektov Svetovej banky. Iba necelá tretina projektov financovaných Svetovou bankou má návratnosť odôvodňujúcu pôvodnú investíciu. Avšak bez ohľadu na to, či ide o úspešný alebo neúspešný projekt, pôžičku musí daná rozvojová krajina splatiť – v devízach. Svetová banka za svoje chyby nenesie nijakú zodpovednosť. Ďalšou príčinou pretrvávajúcej chudoby je vysoká miera orientácie rozvojových krajín na poľnohospodárske a primárne produkty s nízkou pridanou hodnotou a nedostatočná miera technologických inovácií, čo neumožňuje výraznejšie zvýšiť ekonomický rast a následne aj životnú úroveň. Rozvojové krajiny majú svoje hospodárstvo orientované predovšetkým na poľnohospodárske a primárne produkty (t. j. polotovary slúžiace na výrobu iných tovarov), kým vo vyspelých štátoch hlavnú časť výroby tvoria hlavne priemyselné výrobky. Ak chcú periférne krajiny zvýšiť svoj rast, mali by sa podľa Raúla Prebisha aj iných ekonómov orientovať na zvýšenie produkcie priemyselných výrobkov – s vyššou pridanou hodnotou a zároveň vyššou cenovou elasticitou dopytu. Brzdou rozvoja je aj pretrvávajúca vysoká miera zadlženia mnohých rozvojových krajín, ktorá bráni naštartovaniu zdravého ekonomického rozvoja. Už len splácanie úrokov (tzv. dlhová služba) pohlcuje všetky vytvorené ekonomické prebytky. Deklarované úsilie zvýšiť rozvojovú pomoc krajinám tretieho sveta je len formálne gesto. Fakt, že u mnohých vyspelých krajín sa už 30 rokov nedarí naplniť záväzok zvýšiť výšku oficiálnej rozvojovej pomoci na 0,7 percenta HNP, len dokazuje nezáujem o problémy rozvojových štátov. Väčšina krajín OECD dnes poskytuje rozvojovú pomoc vo výške len 0,33 percenta HNP (v USA je to len 0,13 percenta HDP. Len niekoľkým krajinám sa tento záväzok podarilo naplniť: Nórsku, Švédsku, Holandsku a Luxembursku. USA sa zaviazali do roku 2006 zvýšiť výšku svojej rozvojovej pomoci na 15 miliárd USD, čo predstavuje približne 0,13 percenta HDP. EÚ sa zaviazala, že do roku 2006 svoju rozvojovú pomoc zvýši na 0,39 percenta HNP; Švajčiarsko sa zaviazalo k 0,37 percenta HNP do roku 2010, Rakúsko k 0,33 percenta do r. 2006, Kanada k 0,28 percenta do roku 2010 a pod.). Podľa údajov UNDP, ak by členovia Výboru OECD pre rozvojovú pomoc splnili svoj záväzok vo výške 0,7 percenta HNP, celkový objem finančných prostriedkov by dosiahol 165 miliárd USD, čo by predstavovalo sumu trikrát viac ako dnes. Výsledná suma by bola podstatne vyššia ako náklady na dosiahnutie miléniových rozvojových cieľov. Záverom Ani jeden z vyslovených predpokladov sa teda nepodarilo jednoznačne dokázať. Z citovaných údajov vyplýva skôr opak. Globalizácia nielenže neviedla k znižovaniu rozdielov medzi štátmi, ale priepasť medzi vyspelým a rozvojovým svetom sa dokonca prehĺbila. Ani otváranie trhov (ekonomická liberalizácia) nemusí viesť k zvýšeniu HDP – k rastu nedošlo automaticky vo všetkých regiónoch, ale len v niektorých. Navyše je potrebné rozlišovať medzi rastom HDP a rastom životnej úrovne. Ekonomický rast je síce základným predpokladom zníženia chudoby, ale nie vždy k zníženiu chudoby aj skutočne vedie. Rozvojový svet nemôže čakať od vyspelého sveta nijakú skutočnú pomoc. Napriek podpore rozvojovým krajinám, ktorú už mnoho rokov verejne deklarujú politici vyspelých štátov, dochádza v medzinárodných vzťahoch k presadzovaniu vlastných národných záujmov – s nízkou mierou solidarity so záujmami ekonomicky omnoho slabších rozvojových krajín. Realita vývoja za posledných 20 rokov a uvedené fakty sú toho len dôkazom. Potvrdzuje sa téza, že nástrojmi politiky sú získanie, udržanie, rozširovanie a demonštrácia moci. Globalizácia slúžila a pravdepodobne aj bude slúžiť ako nástroj boja silnejších proti slabším, v ktorom slabší nemôžu nikdy vyhrať. Autor je doktorand na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984