Knihy

Francúzsky medievalista Jacques Le Goff (1924) patrí k tým historikom, ktorí majú zmysel pre odkrývanie a odhaľovanie nových, pre stredovekú civilizáciu však výsostne závažných tém. Na začiatku jeho výskumu je často len letmá poznámka ukrytá v nespočetnom množstve stredovekých prameňov. Na konci potom skvelá analýza problému, ktorá pôsobí na ďalšie generácie historikov inšpirujúcim spôsobom. Presne to platí aj pre útlu knihu Peníze a život (ARGO). Zaoberá sa stredovekým ponímaním úžerníctva, obchodu, primeraného a neprimeraného zisku. Prostredníctvom mravoučných textov a spovedných príručiek Le Goff ukazuje, prečo bolo úžerníctvo v stredoveku chápané ako zločin a hriech, prečo boli jeho páchatelia odsúdení na zatratenie, aj to, ako boli napokon vzatí na milosť najmä vďaka presadeniu očistca. Úžerník sa však musel samozrejme kajať už na zemi a navrátiť neprávom nadobudnutý majetok, aby mohol nájsť cestu k spaseniu. Kniha Peníze a život tak nie je len o stredoveku, ale do veľkej miery reprezentuje aj úvahu o fungovaní ľudskej spoločnosti ako takej, ktorá tak často zľavuje zo svojich mravných premís a vedená túžbou po zisku si postupne prispôsobuje a zjednodušuje svoje predstavy o spravodlivom a riadnom spôsobe svojej existencie. Súbor esejí, trefne nazvaný Za jiný středověk (ARGO), zahŕňa štúdie, ktoré Jacques Le Goff publikoval v priebehu 60. a 70. rokov. Predstavuje sa v nich ako brilantný analytik, ktorý si kladie prekvapivé otázky a ponúka na ne ešte zaujímavejšie odpovede. Knihe dominujú štyri témy: čas, práca, univerzita a ľudová kultúra. Nad všetkými sa vznáša dnes módny, pred tridsiatimi rokmi však len s opatrnosťou používaný pojem historická antropológia, ktorý tvorí jeden z veľkých konceptov iného stredoveku. Najväčší ohlas kedysi vzbudili Le Goffove štúdie venované problematike rôznosti stredovekých časov. Rovnako objavné sú aj jeho štúdie zaoberajúce sa špecifickým prístupom k práci, rozlišovaním povolených a zakázaných remesiel. Novátorské sú eseje o vzťahu učenej a ľudovej kultúry. Celému súboru sa vymyká jedna z najlepších Le Goffových statí vôbec, v ktorej podrobil výstižnej kritike Micheletove premeny vnímania stredoveku a ukázal, ako už po storočia medzi sebou súperia romantické a temné pojatie stredoveku. Samostatnú časť v knihe tvorí analytická, ba až výsostne antropologická úvaha o koreňoch a podobe vazalských rituálov. Americký historik a profesor stredovekých dejín Richard Keickhefer sleduje vo svojej najvýznamnejšej práci Magie ve středověku (ARGO) vývoj mágie od jej predkresťanských koreňov cez jej kresťansko-pohanskú podobu v období vrcholného a neskorého stredoveku až po jej okultistické vyústenie v 15. a 16. storočí. V centre autorovho záujmu nestoja len magické praktiky kresťanskej Európy, ale aj učenecké predstavy o mágii arabských stredovekých intelektuálov a ich vplyve na renesančný okultizmus. Keickhefer študuje aj proces zákazov, predsudkov a prenasledovania čarodejníkov a kúzelníkov cirkevným aj svetským právom s dôrazom na jeho vyústenie v hone na čarodejnice. Knihu možno zároveň čítať ako stredoveký dialóg medzi poverčivosťou, počiatkami prírodných vied a pokusmi prepojiť ľudovú zbožnosť s ortodoxnými náboženskými predstavami. S využitím interdisciplinárneho prístupu autor vyňal mágiu z kultúrnej izolácie, pevne ju zasadil do stredu križovatiek stredovekej kultúry a urobil z nej kľúčový bod pre pochopenie mnohých aspektov stredovekých dejín.