Reklama
Reklama

Mikloš dal a teraz chce zobrať

Dnes má každý zamestnaný človek, živnostník alebo firma na Slovensku možnosť určiť, komu má štát poslať 2 percentá z jeho dane z príjmov. Príjemcom tohto „daru“ môžu byť občianske združenia alebo nadácie, ktoré sa venujú charite, vzdelávaniu, rozvoju a ochrane kultúrnych hodnôt, deťom a mladým, postihnutým ľuďom a pod.
Počet zobrazení: 974
2_karikatura-m.jpg

Dnes má každý zamestnaný človek, živnostník alebo firma na Slovensku možnosť určiť, komu má štát poslať 2 percentá z jeho dane z príjmov. Príjemcom tohto „daru“ môžu byť občianske združenia alebo nadácie, ktoré sa venujú charite, vzdelávaniu, rozvoju a ochrane kultúrnych hodnôt, deťom a mladým, postihnutým ľuďom a pod. My k daňovým priznaniam pripájame vyhlásenie na určenom tlačive, organizácie musia prejsť zložitou byrokratickou registráciou. Teraz chce ministerstvo financií všetko ešte viac skomplikovať. Pre pár stoviek Tento „dar“ sa odpočíta z dane, ktorú sme aj tak už zaplatili štátu. Pre väčšinu ľudí je to symbolická možnosť rozhodnúť, že aspoň pár korún z našich daní nemôžu dať politici bohatým a prosperujúcim „zahraničným investorom“, ale musia ich použiť na niečo, čo pomôže aj obyčajným ľuďom. U väčšiny pracujúcich ide o desiatky korún, maximálne dve – tri stovky za celý rok. Ivana Mikloša však zjavne škrie aj tých pár stoviek, o ktorých nemôže rozhodovať. A tak nám ich chce zobrať. Navrhuje, aby výška „daňového daru“ musela dosiahnuť aspoň 250 korún. „Návrh hovorí jasnou rečou: Občan, najradšej na tebe máme tvoju schopnosť nechať sa oklamať,“ komentuje Marcel Zajac z Nadácie Ekopolis. „Vhodíš do urny volebný lístok a tým nás splnomocníš k výkonu naozajstnej demokracie jednoduchej matematiky (kto dokáže napočítať do 76).“ Podľa Zajaca je návrh prejavom pohŕdania aktívnymi ľuďmi. „My hovoríme o morálnej hodnote aktívneho občianstva, solidarity a darcovstva, lenže politici čomusi takému vôbec nerozumejú,“ pridáva sa občiansky aktivista Milan Hronec. Navyše si myslí, že je to aj pomsta za to, že mnoho mimovládnych organizácií sústavne „otravuje“ úrady: „Stále niečo chcú, raz informácie, inokedy dodržiavanie zákonov a termínov, potom zas dáke rozhodnutia a teraz je tu možnosť odvety, no nevyužiješ to?“ Väčšina ľudí „mimo hry“ Návrh na obmedzenie dolnej hranice „daňového daru“ vyznieva naozaj absurdne v porovnaní s platmi na Slovensku. Magdaléna Feniková a Zuzana Konrádová z Open Society Fund ponúkajú šokujúce prepočty. Ak niekto ročne zarobí 180 000 Sk, z toho poistné odvody tvoria 24 120 Sk, nezdaniteľný základ je 87 936 Sk, vznikne základ dane vo výške 67 944 Sk a z neho daň 12 910 Sk. Takže 2 percentá predstavujú 258 Sk. „To znamená, že občan, ktorý bude chcieť poskytnúť 2 percentá zo svojej dane, musí mať mesačný hrubý príjem 14 583 Sk. Ak však má dve deti, na ktoré si uplatňuje daňový bonus (za rok 2005 to bude 5000 Sk na dieťa), musí mať ročnú mzdu 240 000 Sk, t. j. 20 000 Sk mesačne na to, aby mohla poskytnúť 250 Sk zo svojej zaplatenej dane!“ Pritom celoslovenská priemerná mesačná mzda v hospodárstve za rok 2004 bola 15 825 korún! Lenže okrem bratislavského mali vo všetkých krajoch priemernú mzdu nižšiu, na väčšine stredného a východného Slovenska len tesne prekročila 10-tisíc. Podľa podrobných údajov Štatistického úradu vlani u nás nezarábalo 20-tisíc korún asi 85 percent zamestnaných ľudí. Prijatie Miklošovho návrhu by teda znamenalo, že ustanovenie o tzv. dvojpercentnej dani by neplatilo pre vyše dve tretiny pracujúcich ľudí, ktorí poctivo platia dane! A to je už poriadna diskriminácia, ktorá zasiahne približne vyše dva milióny ľudí. Inými slovami: možnosť venovať 2 percentá zo zaplatenej dane z príjmov by zostala naďalej, ale v skutočnosti by ju takmer nikto na celom Slovensku nemohol využiť. Je pravdepodobné, že by vznikli celé okresy, v ktorých by túto časť nedaroval nikto, resp. len zopár firiem. Nezmyselné ministerské „argumenty“ Občianski aktivisti upozorňujú, že najhoršie by takáto zmena dopadla na malé miestne mimovládne organizácie, združenia, ktoré zakladajú rodičia pri školách a pod. „Množstvu lokálnych, väčšinou vidieckych mimovládnych organizácií sme odporúčali práve tento spôsob, ako prežiť,“ konštatuje M. Hronec. „Svoju finančnú udržateľnosť zakladajú naozaj na desať- či stokorunových daroch svojich spoluobčanov, fanúšikov a susedov z obce. Asi tu netreba nikoho zvlášť poučovať, ako často sa na vidieku vyskytujú sedemnásťtisícové platy.“ Pritom rovnako absurdné ako ministerský návrh sú aj ministerské argumenty na jeho podporu. „Zvýšenie minimálnej hranice príspevku má logické opodstatnenie,“ napísal pre SLOVO šéf tlačového odboru MF SR Mikuláš Gera. „Administratívne náklady daňových úradov na zdokumentovanie a rozposlanie malých súm boli totiž väčšie než samotný príspevok. Inštitút poukázania 2 percent v takýchto prípadoch strácal z pohľadu celkovej efektívnosti používania verejných prostriedkov zmysel.“ (podčiarkol M. Gera) Lenže toto je ministerská logika, akú normálny človek nemôže pochopiť. Akú logiku má argument, že „administratívne náklady boli väčšie než samotný príspevok“? No a čo, aký význam má v tomto prípade, ak sú tie náklady nižšie než príspevok? Veď tá administrácia nie je hradená zo „samotného príspevku“, náklady na jeho „zdokumentovanie a rozposlanie“ bude vždy hradiť daňový úrad zo svojho rozpočtu, bez ohľadu na to, akú vysokú sumu daňový poplatník „daruje“. Či daňový úradník „zadokladuje“ 40-korunový príspevok alebo 400-korunový, vždy urobí ten istý a na jeho uhradenie si v ani jednom prípade nestrhne z príspevku ani korunu. Mikloš „zarobí“ dvojnásobne Administratíva okolo tzv. dvojpercentnej dane je hradená z bežných rozpočtov daňových úradov. Tie platíme tiež my, daňoví poplatníci, napríklad tým zvyškom dane, o ktorého použití už nerozhodujeme. Ak sa ministerstvu financií zdá, že na fungovanie daňových úradov potrebuje viac peňazí, lebo je tam veľa roboty, nech to povie na rovinu. „Podľa zverejnených informácií budú daňové úrady spracovávať predmetné tlačivá tak ako daňové priznania, t. j. skenovaním. Nie je nám preto jasné, kde je administratívna náročnosť spracovania, na ktorú sa ministerstvo financií odvoláva,“ reagujú M. Feniková a Z. Konrádová . Najmä nie je jasné, ako došlo ministerstvo k sume 250 korún. Z jeho nezmyselných argumentov však vyplýva, že hľadalo sumu, ktorá „vyradí“ z možnosti darovať čo najviac ľudí a na prvý pohľad nebude až tak veľmi „udierať“ do očí. „Administratívne náklady“ sa znížia, lebo úradníci s tým nebudú mať takmer žiadnu prácu. A Ivan Mikloš „zarobí“ dvojnásobne, lebo mu v rozpočte zostanú státisíce, ktorých sa tento rok musel vzdať. „Roky sa zúčastňujem na tvorbe a pripomienkovaní legislatívy súvisiacej s mimovládnymi organizáciami. Niekoľkokrát sme navrhovali podľa nášho názoru lepšie riešenia podpory aktívnych občanov SR,“ hovorí Marcel Zajac. „Tieto návrhy boli ‚vyobchodované‘ práve za asignáciu právnických osôb a za zvýšenie asignovanej čiastky.“ Ivan Mikloš dal, Ivan Mikloš vzal. Iba tak. Nie podľa verejných prísľubov či podľa potrieb a želaní radových občanov, ale podľa toho, ako sa to hodí jemu a veľkému biznisu. Ešte stále ste si nezvykli?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama