Reklama
Reklama

Prečo Live8 nemohol poslať chudobu do dejín

Predstava, ako jedného dňa milióny ľudí spojí myšlienka, že chudobu možno odstrániť, ak podporia úsilie desiatok mimovládnych organizácií a vyzvú svetových lídrov, aby vypočuli ich požiadavky je lákavá. Neodolateľne.
Počet zobrazení: 638

Predstava, ako jedného dňa milióny ľudí spojí myšlienka, že chudobu možno odstrániť, ak podporia úsilie desiatok mimovládnych organizácií a vyzvú svetových lídrov, aby vypočuli ich požiadavky je lákavá. Neodolateľne. Stane sa to, o čo sa nejedna rozvojová organizácia usilovala od svojho vzniku. Politici dostanú milióny emailov a listov z celého sveta od ľudí ako sme my, ale aj od arcibiskupa Desmonda Tutu, bývalej írskej prezidentky Mary Robinsonovej, spisovateľky Margaret Atwoodovej, speváka Bona či modelky Claudie Schifferovej. Vyzývajú ich, aby splnili sľub a podnikli konkrétne kroky na boj proti chudobe. Milióny ľudí si na ruky navlečú biele náramky symbolizujúce heslo „Pošlime chudobu do dejín“ a so stiahnutým hrdlom sledujú koncerty Live8. Mnohí z nich možno tušia, že sa pokúšajú posunúť tento odkaz lídrom zhromaždením na summite krajín G8 a Bob Geldof, hudobník a organizátor mamutej akcie, sa ich poponáhľa uistiť, že sa podarila dobrá vec – úloha splnená. Lenže, čosi nesedí. Náramok je „in“ Dôležitým okamihom kampane „Pošlime chudobu do dejín“ bol 2. júl, deň edinburského pochodu a koncertov Live8. Účasť na pochode oznámil aj britský minister medzinárodného rozvoja Hilary Benn. „Muž, ktorého úlohou je presviedčať africké vlády, aby privatizovali verejné služby? Čo asi tak bude skandovať? Preč so mnou?!,“ pozastavil sa britský investigatívny novinár George Monbiot. Bennovi však túto výstrednosť nemožno mať za zlú. Prvá júlová sobota mala byť totiž dňom, keď sa „svet dožadoval spravodlivosti“. Organizátori kampane oznámili, že sa tisícky ľudí zhromaždia v Edinburgu na pokojnom proteste. Večer ich výzvu zopakujú milióny ďalších, ktorí prídu na koncerty Live8 v Londýne, Paríži, Berlíne, Ríme a vo Filadelfii. Jedným z cieľov oboch akcií bolo, aby sa na nich zúčastnilo čo najviac ľudí, vrátane Hilaryho Benna, britského ministra financií Gordona Browna, ale aj Billa Gatesa. Mať na ruke biely náramok je skrátka „in“, práve tak, ako volanie po odpustení dlhov. Komu by nebolo toto „trendy“ porozumenie sympatickejšie ako protesty, kontrasummity či sociálne fóra? Spravodlivejší svet dosiahneme pohodovo a spoločne. Celebrity, politici a aktivisti, veď sme všetci jedna veľká rodina! Ale sme ňou skutočne? Politici zodpovední za podmienky, v dôsledku ktorých došlo za posledné roky k niekoľkonásobnému nárastu chudoby, nezačnú predsa vďaka koncertom a náramkom kričať „Preč s nami!“, meniť pravidlá hry a starať sa o nápravu a spravodlivosť. Môžu s úsilím aktivistov sympatizovať, objímať sa s angažovaným hudobníkom, natiahnuť si na ruku biely náramok. Niekoľko sklamaní Lídri G8 napokon v škótskom Gleneagles schválili návrh ministrov financií, aby sa odpísal dlh v hodnote 40 miliárd amerických dolárov 18 krajinám. Mnohé organizácie, ktoré viedli kampaň za koniec chudoby, boli sklamané. Žiadali totiž úplné odpustenie dlhu 62 krajinám, ktoré by nebolo viazané na podmienky poškodzujúce ich hospodárstvo – najmä privatizáciu a dereguláciu.Rozhodnutie odpustiť dlh len 18 krajinám znamenalo porušenie princípu rovnakého prístupu. Takisto sa ním ignorovala skutočnosť, že mnohé z dlhov sú nelegitímne. Vznikli v dôsledku pôžičiek pre rôzne diktátorské režimy, z ktorých utláčaní obyvatelia nemali nijaký osoh. Časť tvoria tiež „nesplatiteľné“ dlhy, ktorých úhrada by si vyžadovala, aby sa krajina vzdala prostriedkov určených na zásobovanie potravinami, na zdravotnú starostlivosť či vzdelávanie. Prekvapenie a znechutenie rozvojových organizácií bolo ešte väčšie, keď v auguste Svetové rozvojové hnutie a organizácia Kampaň za oddlženie – Jubilee zverejnili dokumenty, ktoré prenikli zo Svetovej banky. Dokumenty odhalili, že krajiny G8 v skutočnosti spomínaným osemnástim krajinám neodpustili sto percent ich dlhov, iba prisľúbili prostriedky na pokrytie splátok počas najbližších troch rokov. Nenaplnené ostali aj požiadavky kampane v oblasti obchodu. Požiadavka, aby štáty G8 nechali africkým krajinám priestor na vytváranie ich vlastných obchodných stratégií a aby spravodlivejší obchod prestali podmieňovať tým, že musia otvoriť svoje trhy, ostala nenaplnená. Nepomohli ani výsledky prieskumu OSN, podľa ktorého nútená liberalizácia viedla v nerozvinutých krajinách k nárastu chudoby. Ako však upozorňuje kanadská kresťanská charita KAIROS, oveľa horším výsledkom summitu ako zlyhanie v oblasti odpustenia dlhov sú podmienky, ktoré musia „tie šťastné“ oddlžené krajiny splniť. Týka sa to aj ďalších dvadsiatich vysoko zadlžených chudobných krajín, ktorým dlhy môžu byť odpustené, ak zavedú smutne známe „programy štrukturálnych úprav“ požadované Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. Ide o zavedenie vysokých úrokových mier, úsporný rozpočet, jednostrannú liberalizáciu obchodu a privatizáciu verejných služieb. Hlavný argument znel, že súkromný sektor je efektívnejší a lacnejší ako štátny. V prípade vodárenských služieb sa to však napríklad nepotvrdilo – v Guinei vzrástli ceny za vodu v priebehu piatich rokov o 500 percent, čo z nej spravilo pre mnohých obyvateľov nedostupný „tovar“. Takých obrazov je omnoho viac. Inak ako za smutné nemožno označiť výsledky summitu v oblasti pomoci. Kampaň proti chudobe odhaduje, že nárast bude predstavovať len asi 20 miliárd amerických dolárov, čo je hlboko pod 50 miliardami, ktoré sú potrebné na dosiahnutie miléniových rozvojových cieľov. Absolútnym sklamaním bol prístup v otázke klimatických zmien. Lídri G8 len zopakovali známe skutočnosti a ak nepovažujeme za výrazný úspech, že G.W. Bush objavil vážnosť problému klimatických zmien a nevyhnutnosť jeho riešenia, nemožno rokovanie o tomto probléme označiť inak ako zlyhanie. Kampaň a jej čudné „osobnosti“ Mnohí aktivisti z Afriky kritizovali fakt, že Live8 upriamil mediálnu pozornosť na západné celebrity, no menej na afrických hudobníkov, a už vôbec nie na podstatu problému chudoby v Afrike. Upozorňovali na neodbornosť a necitlivý prístup Boba Geldofa, ktorý podľa nich nerozumie príčinám ich problémov a z podujatia spravil najmä priestor na sebaprezentáciu rôznych osôb zo sveta západného šoubiznisu. S myšlienkou vytvoriť veľkú kampaň, ktorá by vyvrcholila počas britského predsedníctva EÚ a summitu G8 a vytvorila tlak na svetových lídrov počas schôdzky o miléniových cieľoch OSN a počas zasadnutia WTO, prišla v roku 2003 britská humanitárna organizácia Oxfam. Vznikla obrovská koalícia nazvaná Globálna výzva na boj proti chudobe vedená Oxfamom, organizáciou Action Aid a kontroverzným charitatívnym združením na pomoc Afrike, ktoré založili spevák skupiny U2 Bono, multimiliardár George Soros a zakladateľ Microsoftu Bill Gates. Kampaň spojila odbory, cirkvi, mimovládne organizácie. Heslá proti chudobe si osvojili mnohé celebrity, a keď Bob Geldof ohlásil sériu koncertov Live8, nastala podľa viacerých pozorovateľov takmer mediálna hystéria. O kampani hovorili aktivisti, celebrity, politici a verejnosť a zdalo sa, že mnohoročné úsilie mimovládnych organizácií zaznamenáva úspech. Požiadavky adresované britskej vláde a ostatným krajinám G8 a EÚ boli radikálne. Prestaňte podmieňovať rozvojovú pomoc liberalizáciou obchodu v chudobných krajinách. Zvýšte objem pomoci o 50 miliárd dolárov ročne a konečne splňte svoj vlastný, už 35 rokov starý sľub – začnite na rozvojovú pomoc vyčleňovať 0,7 percenta HDP. Kampaň tiež žiadala, aby vyššiu a kvalitnejšiu pomoc sprevádzalo zrušenie nesplatiteľných dlhov najchudobnejších krajín. Jej súčasťou bolo aj volanie po demokratizácii a regulácii inštitúcií ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktorých zlé úvery v mnohých krajinách viedli k prehĺbeniu chudoby. Odpoveď na otázku, ako sa z kampane s konkrétnymi a radikálnymi požiadavkami stane len neškodná a nič nemeniaca mediálna bublina, treba hľadať u hlavných aktérov. Pri definovaní politických cieľov zohral kľúčovú úlohu Oxfam a pri získaní mediálnej podpory režisér Curtis a jeho Comic Relief. Oxfam… Počas posledných desiatich rokov sa najväčšia britská humanitárna organizácia stala zásobárňou poradcov pre Svetovú banku a do veľkej miery sa zblížila s New Labour Tonyho Blaira. Niekdajší manažér kampaní Oxfamu Justin Forsyth je dnes Blairovým zvláštnym poradcom pre medzinárodný rozvoj. Členkou správnej rady organizácie je poradkyňa ministerstva financií a špecialistka na tzv. verejno-súkromné partnerstvá Šriti Vaderová. John Clark opustil Oxfam v roku 1992, keď začal pracovať pre Svetovú banku. V roku 2000 bol poradcom Tonyho Blaira pri vytvorení iniciatívy Partnerstvo pre Afriku. Pri zrode kampane „Pošlime chudobu do dejín“ stála Sarah Klineová, ktorá pracovala pre Svetovú banku a neskôr odišla do Oxfamu. Dnes presadzuje so Svetovou bankou a MMF konštruktívny dialóg. Podľa časopisu New Statesman však nezávislosť organizácie oslabuje aj fakt, že jej príjmy tvorí približne 40 miliónov libier z vládnych zdrojov, pričom takmer 14 miliónov pochádza priamo z ministerstva pre medzinárodný rozvoj, ktoré presadzuje privatizáciu prostredníctvom britských firiem v rozvojových krajinách. Vládne prostriedky samozrejme využíva množstvo organizácií a nie je na tom nič nelegitímne – mnohé z nich napokon vďaka týmto zdrojom namiesto vlády zabezpečujú verejné služby. Je však otázne, do akej miery bude charita, ktorá z vládnych zdrojov získa až 40 miliónov libier, ochotná kritizovať jej politiku a riskovať tak, že o ne v budúcnosti príde.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama