ZODPOVEDNOSŤ, SOLIDARITA A MEDZIGENERAČNÁ SÚDRŽNOSŤ NA SLOVENSKU V OBDOBÍ REFORIEM

Slovensko prešlo za uplynulé desaťročie jednou celkom zvláštnou zmenou. Z negatívneho príkladu, z takpovediac čiernej ovce strednej Európy, na ktorú sa ukazovalo prstom s upozornením „takto sa to nemá“, sa zrazu stal vzor.
Počet zobrazení: 1515
11_titulka38_grey-m.jpg

Slovensko prešlo za uplynulé desaťročie jednou celkom zvláštnou zmenou. Z negatívneho príkladu, z takpovediac čiernej ovce strednej Európy, na ktorú sa ukazovalo prstom supozornením „takto sa to nemá“, sa zrazu stal vzor. A veru nie vzor hocijaký... Aj v zahraničnej odbornej tlači sa dočítame, že príklad si z nás majú brať nielen nám príbuzné stredo- a východoeurópske krajiny, ale tiež krajiny, ktoré stále so zamlčaným podtónom menejcennosti a závisti označujeme za „západné“. Čaro nášho „úspechu“ spočíva v rýchlom a pozitívnom vývoji makroekonomických ukazovateľov, ktorý sme okrem iného dosiahli aj vďaka prijatiu odvážnychštrukturálnych reforiem, vrátane reforiem sociálneho systému. Sociálny systém nespomíname náhodou - je pre nás obzvlášť dôležitý, lebo máme vážne pochybnosti o tom, že jedinými kritériami jeho úspešnosti by mali byť kritériá ekonomickej efektivity. Sme presvedčení, že funkcia sociálneho systému ho posúva mimo priestor, kde sa pri hodnotení aplikujú metódy bežné napríklad v hospodárstve. Hoci aj pri sociálnom systéme je dôležitá jeho finančná udržateľnosť pre spoločnosť, existujú kritériá a hodnoty, ktoré sú z hľadiska účelu sociálneho systému podstatnejšie. Medzi ne treba zaradiť istotu, univerzálnosť, solidaritu a pod. Oblasť, kde je potreba uplatňovania spomenutých kritérií hádam najžiaducejšia, je dôchodkové zabezpečenie. A keďže tzv. reforma systému dôchodkového zabezpečenia je pravdepodobne najradikálnejšou zmenou v rámci sociálneho systému, najlepšie nám poslúži ako modelový príklad uplatňovania zodpovednosti, solidarity a medzigeneračnej súdržnosti na súčasnom Slovensku. Oficiálne dôvody reformy dôchodkového zabezpečenia Ešte predtým, než sa dostaneme k jadru tejto eseje, predstavme si stručne, v čom reforma spočíva a aké dôvody viedli autorov k jej prijatiu. Systém pred reformou bol priebežne financovaný, verejný, dávkovo definovaný, solidárny a univerzálny. Zreformovaná časť nového systému (tzv. druhý pilier) je, naopak, predfinancovaná, spravovaná súkromnými spoločnosťami, príspevkovo definovaná, založená na zásluhovosti a nie celkom univerzálna. Oficiálne dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné doterajší systém reformovať, by sa dali zjednodušene zastrešiť jedným pojmom – neudržateľnosť financovania starého systému. Ako indikátor tohto problému sa uvádzali 1) zhoršujúca sa bilancia základného fondu dôchodkového zabezpečenia Sociálnej poisťovne (ZFDZ SP), 2) pokles miery náhrady1 za posledné desaťročie a 3) demografické prognózy, podľa ktorých sa má v nasledujúcich desaťročiach zvyšovať pomer závislosti.2 Analýza spomínaných problémov a ich príčin je však často nedôsledná. Keď sa totiž zameriame na všetky spomenuté indikátory neudržateľnosti doterajšieho dôchodkového systému, zistíme, že pramenili z vonkajších faktorov, nie z podstaty samotného dôchodkového systému. Po prvé, najzávažnejším faktorom, ktorý vplýval na pokles finančných prostriedkov v ZFDZ, bolo postupné znižovanie platieb štátu za tzv. svojich poistencov. Vyjadrené v konkrétnych sumách, v roku 1994 zaplatil štát SP 5,3 mld Sk, potom platby klesali a v roku 1997 dosiahli rekordne nízkych 0,54 mld Sk. Problém teda nebol v systéme, ale v tom, že štát (aj pod tlakom medzinárodných finančných inštitúcií) znižoval verejné výdavky. Po druhé, je pravda, že miera náhrady klesla z 54 percent v roku 1991 na 45 percent v roku 2003. Skutočnosť, ktorú si však treba uvedomiť, je to, že až do vzniku Národnej poisťovne v roku 1993 boli dôchodky vyplácané zo štátneho rozpočtu. Znamená to, že neboli viazané na sumu účelovo vybraných peňazí a o ich výške resp. valorizácii sa rozhodovalo politicky - v parlamente. Politika síce vplývala na valorizáciu aj potom a vlastne až donedávna, poslanci však už museli do úvahy brať stav financií v Národnej poisťovni, resp. v ZFDZ SP. Vo svetle týchto faktov sa rekordná výška miery náhrady z rokov 1991 a 1992 nejaví ako nič viac než dôsledok epizódnych rozhodnutí. O celkovom stave, prípadne kríze dôchodkového systému, opäť nič nevypovedá. Od roku 1993, keď sa začalo rozdeľovať na dôchodky viac-menej z toho, čo sa na ne odviedlo, sa miera náhrady výrazne nemenila a osciluje okolo hodnoty 46 percent. No a po tretie, ošúchaná rovnica „reforma je nevyhnutná kvôli nepriaznivým demografickým prognózam“ má niekoľko závažných nedostatkov. Aj podľa autorov kľúčovej demografickej publikácie, na ktorú sa v súvislosti s dôchodkovou reformou na Slovensku všetci odvolávajú, sú to len prognózy pravdepodobnosti, nie reálny stav, ktorý v budúcnosti s určitosťou nastane. (Vaňo 2002:15) Čo je však ešte dôležitejšie, ani reforma by tzv. demografickú krízu nevyriešila. Aj keby sa totiž sporením dosiahli nominálne vyššie dôchodky, nadmerný dopyt množstva dôchodcov presiahne ponuku nepočetnej generácie na trhu a spôsobí cenovú infláciu, čím sa zníži kúpna sila vyplatených dôchodkov i miezd v hospodárstve. Týmto by nastala presne taká istá situácia, ako keby sa zvýšili odvody alebo znížili dôchodky v priebežnom systéme. Investovanie úspor v zahraničí by bolo takisto bezpredmetné vzhľadom na to, že všetky „západné“ krajiny budú čeliť rovnakým demografickým problémom. Na záver tejto časti teda zhrňme: problémy, do ktorých sa priebežný systém dostal, resp. mal dostať, boli spôsobené vonkajšími faktormi faktormi, ktoré nekonštituovali podstatu dôchodkového systému a ktoré ako také teda nemôžu slúžiť ako legitímne dôvody na jeho radikálnu reformu. Ideologicko-politické východiská reformy Po tom, čo sme sa pokúsili obhájiť svoju tézu, že dôchodková reforma nemohla byť motivovaná dôvodmi, ktoré sa oficiálne prezentujú, sa bližšie zameriame na podľa nás skutočné dôvody. Osobitnú a veľmi dôležitú kategóriu predstavujú dôvody čerpajúce z ideológie neoliberalizmu. Ten kladie na prvé miesto jednotlivca, jeho (hlavne ekonomickú) slobodu a právo na majetok. Zodpovednosť poníma tiež vyslovene individualisticky a otvorene sa stavia sa proti verejne organizovanej solidarite a spoločenskému prerozdeľovaniu. Všetky tieto hodnotové východiská nového liberalizmu sa odrážajú aj pri architektúre dôchodkovej reformy. Zásluhovosť. Jednou zo zásadných čŕt nového systému má byť jeho zásluhovosť. Podľa Koncepcie reformy dôchodkového zabezpečenia v Slovenskej republike má byť prispievanie do nového dôchodkového systému založené na princípe zásluhovosti v priebežnom systéme, najmä však v systéme starobného dôchodkového sporenia – výška dávok má odzrkadľovať výšku zaplatených príspevkov. Podľa predkladacej správy Návrhu legislatívneho zámeru na vypracovanie návrhu zákona o kapitalizačnom pilieri dôchodkového poistenia sa striktným uplatnením princípu zásluhovosti oslabí motivácia k vyhýbaniu sa plateniu poistného. Systém sa pred reformou podľa autorov reformy vyznačoval vysokou mierou solidarity a tomu zodpovedajúcou nízkou zásluhovosťou. Argumentácia neoliberálnych zástancov reformy znie jednoducho a logicky – tí, ktorých príspevky do systému boli počas produktívneho života vyššie, by mali dostať aj vyššie dôchodky. My tvrdíme, že toto je síce legitímny, ale zároveň ideologický argument, s ktorým sa nemusia všetci stotožniť. Odhliadnime teraz od problematickej a spornej otázky, či sa v spoločnosti s trhovým mechanizmom pracovné príjmy distribuujú spravodlivo a či nejestvujú aj iné, sociálne spravodlivejšie kritériá zásluh než úspech alebo neúspech na trhu. Za daný berme fakt výrazných príjmových rozdielov. Ani za tohto predpokladu však nevidíme dôvod, prečo by sa mali príjmové rozdiely z produktívneho veku konzervovať a prenášať do postproduktívneho obdobia života človeka. Dôchodca, ktorý počas života zarábal viac, v dôchodkovom veku nepracuje, rovnako ako dôchodca, ktorý zarobil menej. Ich zásluha je teda v tomto období rovnaká – z hľadiska produkcie žiadna. Je síce pravda, že zárobkovo úspešnejší dôchodca odviedol do systému viac, ale iba v absolútnych číslach. Keď uplatníme pomerné hľadisko, musíme skonštatovať, že obaja dôchodcovia odviedli presne rovnaké percento zo svojich príjmov. Dokonca sa dá argumentovať, že dôchodca s nižším príjmom odviedol viac, pretože rovné percento odvodov pre všetky príjmové skupiny zavádza prvok regresívnosti. To znamená, že podľa ortodoxnej ekonomickej teórie klesajúceho hraničného úžitku predstavuje odvod rovnakého pomeru z príjmu pre chudobnejšieho väčšiu obeť. Zásluhovosť má teda viacero aspektov a je dosť možné, že po kvalitnej a objektívnej verejnej diskusii by neoliberálna interpretácia tejto zásady stratila časť svojich zástancov. So zásluhovosťou sa spája ešte jeden problém, na ktorý upozorňuje Barr (2000:23). Neoliberáli negatívne vnímajú skutočnosť, že v solidárnom priebežnom systéme ľudia s veľmi rozdielnymi zárobkami počas produktívneho života dostanú takmer identické dôchodky, čím sa podľa nich nezohľadňuje zásluhovosť. V zreformovanom, príspevkovo definovanom systéme však podľa Barra môže vzniknúť podobná situácia, keď ľudia s identickými zárobkami dostanú veľmi rozdielne dôchodky. Miera výnosnosti na finančných trhoch sa totiž v priebehu času mení, a zatiaľčo teraz má istú úroveň, povedzme o desať rokov môže byť úplne iná – vyššia alebo nižšia. V dôsledku tohto fenoménu reálne hrozí, že dvaja ľudia, medzi ktorými je desaťročný vekový rozdiel, a teda jeden odíde do dôchodku o desať rokov skôr ako druhý, dostanú diametrálne odlišné dôchodky napriek tomu, že za celý život odviedli do dôchodkového systému presne také isté množstvo peňazí. Ako teda môžeme vidieť, zásluhovosti, a to dokonca ani v jej vlastnej neoliberálnej interpretácii, nie je ani v zreformovanom systéme učinené zadosť. Spomenutý problém veľmi úzko súvisí aj so zásadou medzigeneračnej spravodlivosti. Spravodlivosť. Hneď prvé vety propagačných brožúr MPSVR o dôchodkovej reforme hovoria, že dôchodkový systém sa reformuje, aby bol spravodlivejší. Tu, ako aj v diskusiách o dôchodkovej reforme, sa kritérium spravodlivosti spája väčšinou so zásluhovosťou. Podľa štúdie Ministerstva financií SR „bol v otázke spravodlivosti systému posilnený prvok zásluhovosti na úkor plošnej solidarity“. (Ódor a kol. 2004:13) Okrem chápania spravodlivosti ako zásluhovosti sa však stretneme aj s iným ponímaním tohto pojmu – často sa hovorí o medzigeneračnej spravodlivosti. Podľa osnovateľov reformy by bolo údajne nespravodlivé, keby sa súčasná, počtom slabá generácia pracujúcich mala starať o početnú generáciu dôchodcov.3 Na tomto spôsobe myslenia sa dajú dobre dokumentovať východiská ideológie nového liberalizmu. Jednak sa tu starí ľudia berú ako „záťaž“, „bremeno“ a „náklad“, ktorý treba pokryť, čo výborne ilustruje prienik ekonomického myslenia do iných oblastí, v tomto prípade ekonomizáciu sociálneho problému. Ďalej tu výrazne cítiť ducha individualizmu a sebectva, keď jednotlivcovi prekáža finančne sa podieľať na riešení spoločenského problému, ktorý sa ho bezprostredne netýka. Etxezarreta (2003:10) upozorňuje na paradox tohto sebectva, keď generácia, ktorá odmieta podporovať početné pokolenie dôchodcov, ignoruje fakt, že súčasný blahobyt, z ktorého čerpá, bol spôsobený práve investíciami predošlých generácií. Môžeme sa teda opäť presvedčiť, že aj spravodlivosť medzi pokoleniami má viacero interpretácií, z ktorých neoliberálna vôbec nemusí byť tou dominantnou. Medzigeneračnú súdržnosť reforma viac oslabuje ako posilňuje, odvolávajúc sa na pochybne stanovené kritérium spravodlivosti. Sloboda výberu. Ďalšou prednosťou zreformovaného systému má byť z liberálneho hľadiska sloboda výberu. Ekonomicky aktívni občania sa totiž budú môcť sami rozhodnúť, či sa do reformy zapoja a hlavne – kto im bude spravovať peniaze. (Goliaš 2004:14) Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník sa dokonca vyjadril, že „slovenský prístup je najliberálnejší“. (Jančík 2004:1) Minister vychádza z porovnaní s inými krajinami – napr. s Poľskom, Maďarskom a Chorvátskom – ktoré spustili podobnú reformu. Akosi však nespomína krajiny ako Estónsko a Bulharsko, kde je vstup do zreformovaného systému dobrovoľný pre všetkých, na rozdiel od nášho systému, ktorý núti zapojiť sa do reformy povinne všetkých, ktorí neboli pred januárom 2005 poistení v Sociálnej poisťovni.4 V ním spomínanom Maďarsku dokonca ľudia, ktorí sa zapojili do reformy, mohli pri nespokojnosti s ňou do určitého termínu zo zreformovaného systému vystúpiť. (Farbiaková 2004:20) Táto možnosť v slovenskom systéme opäť chýba, čo len dokazuje, že určite nie je najliberálnejší. Slobodu jednotlivca pri výbere, ktorá dôchodcovská správcovská spoločnosť bude spravovať jeho úspory, pri všetkej vôli ťažko považovať za reálnu výhodu. Orszag a Stiglitz (1999:33) citujú z výskumu, podľa ktorého viac ako polovica Američanov nepozná rozdiel medzi akciou a dlhopisom. My nemáme dôvod domnievať sa, že ekonomické znalosti Slovákov sú omnoho lepšie, a preto aj ich reálna schopnosť posúdiť dôveryhodnosť a výkonnosť dôchodkových správcovských spoločností (DSS) je podľa nás minimálna. Možnosť voľby DSS považujeme za „papierovú“ slobodu bez reálneho obsahu. Skôr sa nám zdá, že sloboda jednotlivca vybrať si je iba vedľajším dôsledkom primárneho dôvodu, ktorým je zbavovanie sa zodpovednosti štátu za časť svojich kompetencií a ich prenos na jednotlivca. Pre štát je minimum zodpovednosti výhodou, pretože v prípade, že sa dôchodkový systém dostane v budúcnosti do problémov (či už v dôsledku nepriaznivého demografického alebo ekonomického vývoja), to už nebudú problémy štátu, ale problémy jednotlivcov, pretože výška ich dôchodkov bude závisieť od ich „osobných rozhodnutí“ a od toho, koľko „si zaslúžia“. Vyhýbanie sa zodpovednosti štátu za dôchodky. Ako sme už naznačili, neoliberálna koncepcia minimálneho štátu ráta s čo najmenšími zásahmi štátu do života jednotlivcov, a preto aj iniciatívu zabezpečiť si starobné dôchodky z princípu ponecháva na nich. Ako si však teraz ukážeme, úsilie zbaviť sa zodpovednosti za dôchodky nemusí mať vždy ideologické východisko. Vládnym stranám s rôznym politicko-filozoficko-ideologickým zafarbením môže z politických dôvodov rovnako vyhovovať nebyť zodpovednou za dôchodky občanov. Pri zachovaní priebežného systému a za predpokladu jeho nesolventnosti v dôsledku nepriaznivého demograficko-ekonomického vývoja by každá vláda v budúcnosti čelila nevyhnutnosti buď 1. okresať výšku dôchodkov, 2. zvýšiť odvodové zaťaženie, 3. posunúť vek odchodu do dôchodku, alebo tieto opatrenia kombinovať. Každé z týchto opatrení je politicky vysoko nepopulárne. V časti o demografii sme naznačili, že reforma situáciu dôchodcov a pracujúcich nerieši, že tá ostane v prípade nepriaznivého demograficko-ekonomického vývoja aj po reforme rovnako zlá. Čo však reforma rieši, je situácia politikov. Zatiaľčo v priebežnom systéme by zodpovednosť za nepopulárne rozhodnutie niesli priamo vládni politici, v zreformovanom systéme politikov obviňovať nemožno, pretože výška dôchodkov je určená výkonom jednotlivých DSS a situáciou na finančných trhoch. Rozmer rizika budúceho vývoja sa tak absolútne nemení, toto riziko sa akurát prenáša zo spoločnosti na jednotlivca. (Polák 2004:12) Reformu teda možno považovať za šikovný účtovnícky trik politikov (bez ohľadu na to, či sociálnych demokratov, konzervatívcov alebo liberálov), ktorí sú radšej, keď zlé správy prinesie niekto iný než oni, v tomto prípade trh. V literatúre o sociálnom štáte a najmä o stratégiách minimalizácie politických následkov nepopulárnych rozhodnutí sa táto technika nazýva „zbaviť sa Čierneho Petra“ (passing the buck) (Weaver 1986:386-387). Politici sa z pochopiteľných dôvodov usilujú vyhnúť sa prijatiu nepopulárnych rozhodnutí. Keď sa tieto rozhodnutia javia ako nevyhnutné, politici sa budú usilovať o to, aby to neboli oni, kto tieto rozhodnutia prijme. Rozhodnutie sa snažia delegovať na iný orgán, prípadne zaviesť automatický mechanizmus, ktorý za splnenia vstupných predpokladov „rozhodne“ sám, automaticky. Toto je aj prípad slovenskej dôchodkovej reformy. Slovenská cesta k liberálnemu typu sociálneho štátu. Doteraz vymenované ideologické charakteristiky slovenskej dôchodkovej reformy jasne poukazujú na zmenu kurzu od starého socialistického k novému neoliberálnemu typu sociálneho štátu. Pri pomenovaní tejto cesty nám veľmi dobre poslúži klasická klasifikácia režimov sociálneho štátu z dielne Gostu Esping-Andersena (1990). Tento dánsky teoretik delí režimy sociálneho štátu na sociálnodemokratické, korporativistické (konzervatívne) a liberálne. Sociálnodemokratické sociálne štáty charakterizuje štedrosť, univerzálnosť a rovnosť vo výške dávok. Medzi vlastnosti liberálnych režimov možno, naopak, zaradiť sociálne zabezpečenie v podobe minimálnej „záchrannej siete“, obmedzenosť v prístupe k dávkam a ich nízku úroveň. Korporativistický režim zas charakterizuje sociálny systém, ktorý posilňuje existujúce príjmové a spoločenské rozdiely. Rozdiely medzi týmito režimami sociálneho štátu sa odrážajú v troch dimenziách dôchodkového systému: prerozdeľovaní, istote a univerzálnosti. (Polák 2004:7) Doterajší systém dôchodkového zabezpečenia v SR sa v princípe vyznačoval pomerne vysokou mierou solidarity, teda prerozdeľovaním od bohatších k chudobnejším, a jeho dávkovo definovaný charakter zakladal zákonný nárok na dôchodok, čo poskytovalo vysokú mieru istoty a na dôchodok mal právo v podstate každý, kto splnil podmienky, ktoré neboli stanovené prísne, čiže systém bol pomerne univerzálny. Zreformovaný systém prerozdeľovanie prakticky ruší, o istote ťažko hovoriť, keďže výška dôchodku závisí okrem množstva odvedených peňazí najmä na schopnostiach DSS a na situácii na finančných trhoch, a na dôchodok neexistuje v novom systéme nič také ako občianske právo. Slovenský liberálny režim ide dokonca tak ďaleko, že jeho „záchranná sieť“ nie je zárukou ani len životného minima.5 Niektorí poslanci slovenského parlamentu sa v novembri 2004 pokúšali odhlasovať zavedenie minimálneho dôchodku vo výške životného minima. To sa im však nepodarilo. Hovorca rezortu práce Martin Danko sa dňa 29. 11. 2004 pre denník Pravda v tejto súvislosti vyjadril: „Bolo by to nespravodlivé.“ Lepšiu ilustráciu (ne)uplatňovania princípu solidarity a deklaráciu ideologických východísk dôchodkovej reformy a smerovania slovenského sociálneho štátu by sme asi hľadali ťažko. Riziká reformy a jej sociálne dosahy Systém dôchodkového zabezpečenie je najkľúčovejším sociálnym programom štátu. Jeho výnimočnosť spočíva vo vysokom objeme naakumulovaných financií, v dĺžke jeho pôsobenia, v šírke jeho záberu – týka sa drvivej väčšiny občanov, v jeho komplexnosti a pod. Slovenské poňatie reformy tohto systému je najradikálnejšie v Európe.6 Zo spomenutého možno usudzovať, že ideologické experimenty s týmto systémom budú mať na životy mnohých ľudí pravdepodobne nemalý dosah. O tom, ako budú aplikované zásady zodpovednosti, solidarity a medzigeneračnej súdržnosti po reforme, si niečo povieme práve teraz. Riziko výkyvov na kapitálových trhoch. Ak zodpovednosť chápeme nielen v jej individualistickej podobe, ale aj ako zodpovednosť jednej generácie za dôstojný život starších, a teda aj slabších členov spoločnosti, mala by byť kritériom dôchodkového systému istota príjmu v starobe. Neistoty sme sa doteraz v náznakoch dotkli už viackrát. Hneď na úvod sme spomenuli, že systém pred reformou bol dávkovo definovaný, zatiaľčo zreformovaný systém je definovaný príspevkovo. V dávkovo definovanom systéme bol zákonom určený vzorec na výpočet dôchodkovej dávky, dávka bola teda vopred istá. V prípade, že by príspevky nedokázali pokryť výdavky na vypočítané dôchodky, rozdiel mal doplatiť štát. Riziko niesol „sponzor“ dôchodkového programu, teda celá spoločnosť, alebo presnejšie povedané – jej produktívna časť. V súčasnom systéme je presne určená iba výška príspevku, ktorý zamestnanec odvedie. Výška vyplatenej dôchodkovej dávky závisí od výkonnosti DSS a od celkovej situácie na kapitálových trhoch – môže prekročiť výšku príspevkov, ale môže byť aj nižšia. Nikto nič nezaručuje a riziko nesie výsostne jednotlivec. Solidarita medzi jednotlivcami i medzi generáciami tak v kapitalizačnom pilieri nenachádza miesto. Na kolísavosť výnosov upozorňuje aj Peter Staněk (2003:54) z Ústavu slovenskej a svetovej ekonomiky SAV: „[...] problém predstavuje reálny stav dôchodkových fondov v Európskej únii. V súčasnosti 92 % všetkých dôchodkových fondov je v kríze solventnosti. Rozsiahle investovanie do nákupov akcií technologických firiem v období 1995 – 1999 a následný krach akcií na kapitálových trhoch viedol k výraznému prepadu reálnej likvidity drvivej väčšiny dôchodkových fondov. Potvrdzuje to aj štúdia OECD o situácii dôchodkových fondov, v ktorej sa napríklad konštatuje, že vo Veľkej Británii ročne chýbajú zdroje na dofinancovanie systému priebežného platenia dôchodkov (pritom Veľká Británia má aj kapitalizačný pilier v rozsahu prevyšujúcom 70 mld GBP). Táto skutočnosť vznikla i napriek kontrolným mechanizmom, ktoré boli vypracované na hodnotenie činnosti európskych dôchodkových fondov.“ Riziko neúplnej záruky štátu. Neistota sa nevzťahuje iba na peniaze investované na vratkých kapitálových trhoch, ale aj na prípad, keby DSS poškodila peniaze na osobných účtoch porušením zákona. V takomto prípade ručí za nasporené peniaze štát prostredníctvom Sociálnej poisťovne. Podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení ručí poisťovňa za škodu v plnom rozsahu, ale maximálne do výšky 50 percent zostatku svojho rezervného fondu solidarity. O výške náhrady podľa zákona rozhodne súd. Ako vidno, peniaze sporiteľa nie sú uložené tak bezpečne, ako sa tvrdí v brožúre MPSVR – podľa nej má totiž štát garantovať aktuálnu nasporenú sumu na osobnom účte do výšky 100 percent... Toto je ďalšie riziko, ktorému môže byť jednotlivec vystavený. Z hľadiska celej spoločnosti to zase znamená, že za priaznivých okolností (dobrá situácia na kapitálových trhoch, výhodné investovanie) profitujú DSS a spoločnosť z toho nič nemá. Keď však súkromná spoločnosť spraví prešľap, dôsledky ponesú občania – škoda sa totiž uhradí z ich peňazí. Tu možno v praxi pozorovať neoliberálny princíp „privatizácia zisku, socializácia rizika“ (resp. zodpovednosti). Riziko dôchodcovskej chudoby. O tom, že v zreformovanom systéme nejestvuje nič také, ako garantovaný minimálny dôchodok, sme už hovorili na inom mieste. Neochota vlády SR takýto inštitút zaviesť však nemusí spočívať len v úsilí posilniť motiváciu sporiteľov a predísť morálnemu hazardu. Máme silné podozrenie, že vláda sa tomu bráni aj preto, lebo má (celkom opodstatnené) obavy, že skupina občanov, ktorým by vznikol nárok na minimálny dôchodok, bude veľká a výrazne by ohrozila výdavky štátneho rozpočtu. Toto sa týka najmä sociálne rizikových skupín, ako sú ľudia s nízkym príjmom, nezamestnaní, telesne alebo inak postihnutí a pod. Podľa Staněka (2003:55-56) sa v súčasnosti mzda prevažnej väčšiny občanov pohybuje pod hladinou priemernej mzdy a nedá sa predpokladať, že by sa to výraznejšie zmenilo. Podmienkou vstupu zahraničných investorov totiž je, aby mzdová hladina bola čo najnižšia. Ďalej, vyše 70 percent občanov má námezdnú prácu, pričom reálna výška ich miezd nebude výrazne stúpať. Toto znamená, že nízkopríjmové skupiny obyvateľstva si jednoducho nebudú schopné nasporiť dostatočné množstvo prostriedkov na svoj dôchodok. Nezamestnaní na tom nebudú o nič lepšie. Staněk upozorňuje na dlhodobejší trend vnútorného zefektívňovania podnikov, v dôsledku ktorého v prevažnej väčšine firiem dochádza k znižovaniu rozsahu zamestnanosti minimálne o 10 percent z celkového stavu pracovníkov. My ešte dodávame, že za nezamestnaných (rovnako ani za študentov stredných a vysokých škôl) v zreformovanom systéme už štát nebude platiť odvody do žiadneho z pilierov.7 Z uvedených dôvodov teda jasne vyplýva, že sociálne rizikové skupiny obyvateľstva budú mať vážne problémy s naakumulovaním dostatočného množstva zdrojov na dôchodok. Bez záruky minimálneho dôchodku toto do budúcnosti predstavuje veľké riziko výskytu javu dôchodcovskej chudoby. Vysokopríjmové skupiny budú mať pritom tendenciu byť stále bohatšie, čím sa nožnice solidarity medzi chudobnými a bohatými ešte viac roztvoria. Feminizácia dôchodcovskej chudoby. Solidarita však nebude ohrozená iba medzi generáciami, medzi jednotlivcami a medzi príjmovými skupinami, ale aj medzi pohlaviami – rizikom dôchodcovskej chudoby budú po reforme obzvlášť ohrozené ženy. Dôvodom je zavedenie absolútnej zásluhovosti tak do prvého, ako aj do druhého piliera. Podľa tohto princípu bude výška dôchodku striktne závisieť od zárobku počas pracovného života. A keďže ženy na Slovensku zarábajú v priemere o 26 percent menej ako muži, celkom logicky budú aj ich dôchodky pri rovnakom percentuálnom odvode z príjmu nižšie. Iný dôvod nižších dôchodkov u žien je skutočnosť, že v prevažnej väčšine prípadov rodičmi na rodičovskej dovolenke sú matky. Za rodiča na rodičovskej dovolenke platí štát odvody, ako keby rodič zarábal 60 percent z priemernej mzdy, a preto budú odvody, a tým pádom aj dôchodky žien oveľa nižšie, než ako keby ostali zapojené v pracovnom procese. Problémy s výškou dôchodku sa pre ženy nekončia uplynutím doby sporenia – aj v období vyplácania budú znevýhodňované. Keďže očakávaná priemerná dĺžka života žien je u nás o sedem rokov vyššia ako u mužov, poisťovne vychádzajúce z rodových tabuliek rozrátajú nasporené prostriedky u žien na dlhšiu dobu. Výška dôchodku za jedno časové obdobie sa tým u žien podstatne zníži. Ďalším problémom je neplatená práca, akou je napríklad starostlivosť o dieťa a domácnosť. Napriek tomu, že z nej má prospech celá rodina, teda aj muži, čas a námahu jej venujú prevažne ženy. Muži majú preto viac času na oficiálnu prácu, čo sa, samozrejme, náležite prejaví aj na raste ich dôchodkových úspor. Na takto nadobudnutý rozdiel vo výške dôchodkového účtu mimoriadne doplatia ženy-matky po rozvode.8 (Pietruchová 2003) Nechránenosť pred infláciou. Riziko dôchodcovskej chudoby bude pri sporení do druhého piliera o to väčšie, že v ňom nefungujú mechanizmy obrany pred infláciou. Podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy sa pri výpočte a vyplácaní doživotného starobného dôchodku resp. predčasného doživotného starobného dôchodku z druhého piliera nekalkuluje s parametrami, ako inflácia alebo rast mzdy. Pri predpokladanej rastúcej inflácii bude teda reálna kúpna sila dôchodku z druhého piliera klesať. Dôchodky z prvého piliera sú na rozdiel od nechránených dôchodkov z druhého piliera upravované podľa rastu miezd. Slovenská dôchodková reforma je medzi občanmi zatiaľ vnímaná celkom pozitívne a aj v médiách nájdeme kritické ohlasy iba sporadicky. V čase písania týchto riadkov (apríl 2005) je podľa dostupných informácií do druhého piliera zapojených približne osemstotisíc ľudí. Reformu možno teda z hľadiska jej autorov považovať za úspešnú. Naším cieľom však bolo na príklade dôchodkovej reformy poukázať na skutočnosť, že Slovensko sa pri reformách sociálneho systému pustilo na neprebádanú cestu vydláždenú ideologickými východiskami ľudí, ktorí jej udávajú smer. Nimi vyznávané hodnoty majú v súčasnosti v slovenskej spoločnosti prevahu. Treba si však uvedomiť, že dominujúce hodnoty, resp. dominujúca interpretácia zásad, ako spravodlivosť, zásluhovosť, zodpovednosť, solidarita a pod., nie sú od prírody objektívne dané a nemenné. Práve naopak – sú časovo podmienené a závisia od konkrétneho pomeru síl jednotlivých skupín v rámci spoločnosti. My sme sa pokúsili ponúknuť odlišnú interpretáciu spomenutých zásad a preferenciu iných hodnôt. Z tohto hľadiska považujeme za najväčšiu nástrahu nastúpenej reformnej cesty narušenie princípu solidarity a ľudskej vzájomnosti. Viac sa dbá na to, aby sa odbremenil štátny rozpočet, aj za cenu prenosu celého bremena na menej úspešných jednotlivcov (za kritérium úspešnosti sa dnes, samozrejme, považuje miera finančného ohodnotenia trhovým mechanizmom). Na príklade dôchodkovej reformy sme bližšie upozornili na nepriaznivý trend narúšania súdržnosti medzi generáciami. Záver tejto práce ťažko ladiť pozitívne, pretože všetko, žiaľ, nasvedčuje tomu, že obdobie po reformách bude na Slovensku z hľadiska kritérií vyplývajúcich z verejného záujmu a účelu sociálneho systému mimoriadne ťažké. Autor tejto práce preto radšej v záujme budúcich dôchodcov (azda i seba) úprimne dúfa, že sa pri svojich záveroch mýlil... Autor koordinuje spoločnú infokampaň Združenia sociálnej sebaobrany a Priateľov Zeme-CEPA o dôchodkovej „reforme“ ESEJ ZVÍŤAZILA V SÚŤAŽI O NAJLEPŠIU SPOLOČENSKOVEDNÚ ESEJ ROKA, KTORÚ ZORGANIZOVALO Progresívne fórum (PROFORUM) V SPOLUPRÁCI S Friedrich Ebert Stiftung. Zoznam použitej literatúry: BAKER, Dean (2003): The Battle Over Restructuring Social Security in the United States. Príspevok z konferencie „Privatisation of Public Pension Systems – Forces, Experience, Prospects“, 19. – 21. 6. 2003, Viedeň. BARR, Nicholas (2000): Reforming Pensions: Myths, Truths, and Policy Choices. IMF Working Paper No. 00/139, Washington DC: International Monetary Fund. ESPING-ANDERSEN, Gřsta (1990): Three Worlds of Welfare Capitalism. Cambridge and Oxford: Polity Press in association with Blackwell Publishers. ETXEZARRETA, Miren (2003): The Drive Towards Pension Privatisation- What is at Stake? Príspevok z konferencie „Privatisation of Public Pension Systems – Forces, Experience, Prospects“, 19. – 21. 6. 2003, Viedeň. FARBIAKOVÁ, Erika (2004): V Maďarsku mohli ľudia z reformy vystúpiť. In: Pravda, 18. 12. 2004. GOLIAŠ, Peter (2004): Dôchodková reforma na Slovensku: Argumenty pre a proti. Bratislava: INEKO. JANČÍK, Ľuboš (2004): „Knitl podsúva verejnosti nepravdivé veci“. In: Hospodárske noviny, 14. 12. 2004. ÓDOR, Ľudovít (ed., 2004): Vplyv dôchodkového sporenia na verejné financie a občanov. Bratislava: Inštitút finančnej politiky, Ministerstvo financií SR. ORSZAG, Peter R. a Joseph E. STIGLITZ (1999): Rethinking Pension Reform: Ten Myths About Social Security Systems. Príspevok z konferencie „New Ideas About Old Age Security”, 14. – 15. 9. 1999, Washington DC. PIETRUCHOVÁ, Oľga (2003): Gender Mainstreaming v dôchodkovej reforme. Bratislava: Možnosť voľby. POLÁK, Michal (2004): Sociálny štát, dôchodkový systém a dôchodková „reforma“. Príspevok z konferencie „Sociální stát a kapitalismus“, 2. 10. 2004, Praha. STANĚK, Peter (2003): Problémy reformy dôchodkového systému v Slovenskej republike. Príspevok z odborného seminára „Reforma dôchodkového systému na Slovensku: Čo očakávame a čo nás čaká?“, 26. 3. 2003, Bratislava. VAŇO, Boris (ed., 2002): Prognóza vývoja obyvateľstva SR do roku 2050. Bratislava: INFOSTAT, Výskumné demografické centrum. WEAVER, R. Kent (1986): The Politics of Blame Avoidance. In: Journal of Public Policy 6:4, ss. 371-398. 1 Miera náhrady predstavuje pomer priemerného mesačného starobného dôchodku k priemernej mesačnej mzde. 2 Pomer počtu osôb v poproduktívnom veku k osobám v produktívnom veku. 3 Nad touto logikou sa pozastavuje aj Baker (2003:11-12). Podľa neho ekonómovia bežne považujú za prvoradé meradlo životnej úrovne príjem po zdanení. Zástancovia reformy však vyvinuli novú metódu – „generačné účtovníctvo“– podľa ktorej jediným kritériom medzigeneračnej spravodlivosti je celoživotné daňové zaťaženie. Podľa tejto logiky by veková kohorta, ktorej celoživotné daňové zaťaženie vzrastie o 5 % a príjem po zdanení o 100 %, bola na tom horšie ako predchádzajúca veková kohorta. 4 Liberálny minister tak paradoxne núti mladú generáciu do zapojenia sa do nového systému, inými slovami preberá za nich zodpovednosť. Ako vidíme, zodpovednosť štátu za sociálne zabezpečenie neoliberáli niekedy vnímajú ako nebezpečný prejav etatizmu, inokedy (keď chcú mať prehľad o nákladoch zavedenia reformy) im neprekáža. 5 Táto skutočnosť je, mimochodom, v príkrom rozpore s predsavzatím, ktoré vláda deklarovala vo svojom programovom vyhlásení. V časti o dôchodkovej reforme sa totiž doslova píše: „Vláda zabezpečí minimálnu garantovanú výšku starobného dôchodku pre občanov patriacich do rizikových sociálnych skupín, ktorí nebudú môcť participovať na sporení formou individuálnych účtov.“ 6 Do súkromného piliera smeruje z európskych krajín najvyššie percento odvodov na dôchodkové poistenie práve na Slovensku. 7 V systéme existuje možnosť platiť za seba odvody dobrovoľne alebo za obdobie štúdia a nezamestnanosti spätne poistné doplatiť. Otázkou však je, koľko ľudí a z čoho si bude môcť pri spomínanej úrovni zamestnanosti a výške miezd dovoliť túto možnosť využiť. 8 V niektorých krajinách Európy sa uplatňuje tzv. zásada delenia (splitting). Spočíva v rozdelení sumy naakumulovanej na účtoch oboch partnerov na dve rovnaké polovice. Pri delení sa spočíta výška nasporených prostriedkov na účtoch oboch manželov počnúc dňom uzavretia manželstva do jeho rozvodu a vydelí sa dvomi, teda postupuje sa ako pri sporení na spoločný, tzv. rodinný účet.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984