Talianske vzťahy
Bavorský premiér slúžiaci ako minister zahraničných vecí pod kancelárom z SPD? Prečo nie! Od tejto volebnej nedele by sa malo Nemecko stať zónou, do ktorej nemajú prístup ľudia zaoberajúci sa demoskopiou. Prieskumnici verejej mienky si môžu zbaliť svoje metre, zavrieť laptopy a v budúcnosti sa venovať exaktnejším a osvedčenejším metódam. Nič sa neudialo tak, ako sa predpovedalo. A to nie je všetko. Prieskumy verejnej mienky nepriniesli len nesprávne údaje, ale aj v ich interpretáciách sa zaručene tvrdilo, že novú vládu bude zostavovať kancelárka Angela Merkelová. Nuž, nie. Pýthia na svojej trojnohej stoličke postavenej nad priepasťou v Delfách bola presnejšou vedkyňou. Nie Gerhard Schröder, ale voliči mali prvé a posledné slovo. Kancelár dokázal viesť svojich straníckych kolegov pri 24 percentách (v máji 2005) od porazeneckej nálady k novej sebadôvere a chuti bojovať. Napriek tomu sa mu to však úplne nepodarilo – frakcia Angely Merkelovej je v parlamente najväčšia. Až na to, že ani s frakciou FDP vedenou Guidom Westerwellesom nevie získať potrebnú väčšinu. Čo nám teda chcel volič povedať? Nuž, dve veci. Je ochotný znášať aj naďalej schröderovské reformy – ďalším krokom by mala byť reforma zdravotníctva a potom možno dôchodkového systému. Čo však nechce, je ľadovo studená trhová rétorika Merkelovej a jej excentrického daňového experta. Predstava, že sa predsedníčka CDU stane nástupkyňou Konrada Adenauera či Helmuta Kohla sa pre pozorovateľov ukazuje stále neuveriteľná – volebné analýzy ukážu, že nebola schopná zmobilizovať vo veľkej miere ani nových voličov, ani väčší podiel žien. Práve naopak. Možno svoju úlohu zohral aj fakt, že sa pod svoj východeonemecký životopis pokúsila zjednotiť dejiny západného Nemecka a jej vlastnej strany. Vyústilo to do pravdepodobne druhého najhoršieho výsledku CDU od čias jej vzniku. Predovšetým však vo virtuálnom, elektronickom boji narazila na práve silnejúceho kancelára, ktorý sa dokázal deň po dni znova (a lepšie) nájsť, silnejšie sa profilovať, až nakoniec pôsobil ako „proletársky lev“ (citujúc Prudhona), ktorý už nemá nič spoločné so „súdruhmi - bossmi“. Jeho kritici, ale aj jeho priatelia obdivujú na kancelárovi mentalitu herca. No aj v tejto charakteristike sa ukazuje jeho podceňovanie, ktoré sa pre neho často ukázalo byť výhodou – podcenil ho Kohl, podceňoval ho Lafontaine, a dokonca aj Joschka Fischer. Ak platí, čo hovoril Aristoteles, že človek je „politické zviera“, potom je Gerhard Schröder politický jastrab. Jeho triumfalizmus počas volebnej nedele bol napoly hraný, napoly taktikou. Kresťanskodemokratickej únii predhodil ako politickú korisť oslabenú kandidátku, veriac v macchiavelistické inštinkty kresťanskej strany, ktorá nechala padnúť každého oslabeného vrcholového politika, nech už sa volal Barzel, Schäuble, Merz – a nasledovať ich bude aj Merkelová. SPD naproti tomu sleduje inú tradíciu. V starej dobrej solidarite sa stará aj o tých, ktorí prehrali, ostáva im verná a v najhoršom prípade ich menuje za čestných predsedov. V najbližších dňoch sa na aktérov berlínskej politiky vrhnú novinárski šakali, na ktorých útočil Gerhard Schröder, budú sa miešať do rozhodnutí, hovoriť o politickej „blbej nálade“, rozmotávať intrigy a hovoriť o hádankách, ktoré si sami skonštruujú a ktoré vraj spôsobil nemecký volič. Čo bude nasledovať? Talianske vzťahy? Prečo nie? Najkrajšiu krajinu Európy po desaťročia viedli čoraz starší politici. Konali, akoby skutočne riadili, a ich voliči predstierali, že sú riadení. Po desaťročia to fungovalo dobre. Nemecko stojí len na začiatku tejto cesty plnej zážitkov. A nič nebráni tomu, aby bavorský premiér prebral úlohu ministra zahraničných vecí pod sociálnodemokratickým kancelárom. Článok bol uverejnený v internetovom vzdaní týždenníka Die Zeit www.zeit.de
