Nechápeme sami seba
Vo vašej knihe píšete o hlbších trendoch charakteristických pre Slovenskú politiku, ktoré podľa vás nie sú dostatočne analyzované. Sú zaznamenávané súbormi štatistických údajov, chýba však teoreticky hlbšia interpretácia. Nie je to aj preto, že spoločenské vedy sa na Slovensku snažia tváriť ako „objektívne“, zbavené akýchkoľvek ideologických postojov, súčasne však ideológiu prijímajú? Po roku 1989 sa spoločenské vedy ocitli v paradoxnej situácii. Jednej ideológie sa zbavili, neuvedomili si však, ako ľahko možno „podľahnúť“ inej ideológii. Príkladom, možno v poslednom období už nie takým výrazným, ale určite charakteristickým pre druhú polovicu deväťdesiatych rokov, boli takzvané interpretácie výsledkov výskumov verejnej mienky. Pod týmto menom sa nám ponúkali ideologické interpretácie čísel veľmi neurčitého statusu. Sama osebe dnes – či už skrytá alebo otvorená – ideologizácia nie je tým primárnym zlom, hlavným nedostatkom. Napriek všetkým výkyvom a tlakom sa predsa len presadzuje istý prirodzený pluralizmus charakteristický pre všetky diferencované spoločnosti. Dnes ešte prevažujú formy neoliberalizmu a konzervativizmus, i keď zvyčajne ide o číre imitácie. Tieto ideológie sa už nepresadzujú priamym inštitucionálnym tlakom, skôr ide o tlak „ducha doby“ sprostredkovaný akoby spontánne fungujúcimi sieťami a spoločenstvami. „Duch doby“ je vždy nejako spriaznený s „duchom mocných“. Ak by sme posudzovali spoločenské vedy podľa toho, čo sa z nich prezentuje v médiách, tak sa niekedy zdá, akoby tu iný názor ako názor už spomínaných dominantných ideológií ani neexistoval. Jednostrannosti majú svoju silu a atraktívnosť. Skôr alebo neskôr, i keď určite nie automaticky, sa však aká taká ideologická rovnováha obnoví. Príkladom je ideová scéna v Čechách. Tam sa zdalo na začiatku deväťdesiatych rokov, že všetko pohltilo konzervatívno-neoliberálne myslenie. Dnes však vidíme, že v českých spoločenských vedách sa postupne utvára čosi, čo by sme mohli charakterizovať ako ideologickú rovnováhu. Samozrejme, ideálna situácia by bola, keby spoločenské vedy boli ideologicky neutrálne. V čom je potom podľa vás podstata problému? Mne prekáža iná vec. Viac ako jednostranná ideologizácia mi prekáža, že zo spoločenských vied, tým myslím sociológiu, politológiu, ekonómiu, ale aj iné vedy o spoločnosti, skoro úplne zmizla teória. Ak sa aj rozvíjajú trochu teoretickejšie úvahy, deje sa to na základe veľmi neurčitého eklekticizmu, ktorý sa, pokiaľ ide o jeho metodologický charakter, skoro vôbec neodlišuje od eklekticizmu, ktorý prevládal do roku 1989. Spoločenské vedy ako by sa u nás na Slovensku zaobišli bez teórie. A to znamená, akoby sa chceli zaobísť bez hlbšieho pochopenia toho, čo sa deje. Teória nie je len prázdna hra s pojmami, ale pokus zachytiť jadro, hĺbkové, podstatné tendencie vývoja. Je pokusom pochopiť tie dimenzie skutočnosti, na pochopenie ktorých naozaj nestačí zdravý rozum alebo sociálna inteligencia. Vieme o sebe viac, keď vieme, čo vedeli o spoločnosti klasici sociálneho myslenia, od Platóna a Aristotela cez Marxa a Webera až súčasných teoretikov. Nepochybujem, že mnoho o sociálnych teóriách vieme na rovine informácií. Len zriedkavo sa však stretávame s pokusmi použiť klasické teórie ako nástroje interpretácie diania okolo nás. Moja práca Alchýmia dejín je skromným pokusom vybrať sa týmto smerom. Prečo spoločenské vedy zabúdajú na teóriu? Je to spôsobené periférnosťou Slovenska, ktoré sa nachádza skôr na okraji veľkých diskusií a v ktorom nemá spoločenská veda takú hlbokú tradíciu, ako povedzme v Českej republike, alebo skôr úzkou objednávkou? Tu sú požadované skôr inštrumentálne informácie – ako vyhrať voľby, ako si nakloniť verejnú mienku atď. – než hlbšie interpretácie diania. Čím to je? Príčin je mnoho a svoju úlohu určite hrajú aj tie, ktoré ste spomínali. Teoretické myslenie je v istom zmysle skleníkovou rastlinou a rozvíja sa len za určitých podmienok. Tie tu neboli a veľmi ani nie sú. Druhým momentom je spôsob, akým sme sa vysporiadali s marxizmom. Jeho odmietnutie sa často zvrtlo na odmietanie sociálnej teórie vôbec. Zreteľne sa to dá demonštrovať na príbehu slovenskej sociológie. No a napokon pôsobí čisto pragmatický faktor – dôraz sa kladie na to, čo sa dá predať, z čoho je možný rýchly úžitok a osoh. A to sú rýchle ideologické interpretácie sociálnej reality, pohotové rady, ako dosiahnuť istý úspech. To je však obmedzená cesta. Súčasná spoločnosť prechádza závažnými zmenami. Toto tvrdenie dnes už znie ako fráza, ktorú počujeme pri tých najrozmanitejších príležitostiach. Tieto zmeny treba pochopiť a vysvetliť. Veľká časť problémov slovenskej spoločnosti vyplýva aj z toho, že zmeny, ktorými prechádzame, nevieme pomenovať. Nemáme k tomu dostatočné nástroje, neovládame ich. Akoby sme o svojich problémoch len koktali. Možno by sa v tejto diskusii dali rozlíšiť dve roviny – jednou je veda, druhou spôsob, akým sa o spoločenskom vývoji píše v médiách. Stačí si porovnať poľskú Polityku s hociktorým slovenským časopisom, ktorýkoľvek poľský konzervatívny časopis s časopisom slovenským, poľský ľavicový časopis s jeho slovenským náprotivkom... Rozdiel je hneď viditeľný. Aby sme však neporovnávali „menší“ národ s „väčším“, porovnajme sa so Slovincami či Chorvátmi. Aj tam vidno, že na Slovensku nie je niečo v poriadku. Spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby neinterpretovala samu seba. Myslíte si, že neochota diskutovať o teoretických interpretáciách spoločenského života nejako vplýva aj na politický život na Slovensku? O slovenských politických stranách sa často hovorí, že sú ideologicky nevyprofilované, schopné modifikovať svoj program i výkon politiky podľa prieskumov verejnej mienky. Nepochybne je pravdou, že príčinou ideologickej nevyprofilovanosti je, že ich nemá kto ideologicky profilovať. „Nejsou na to lidi“, teda dostatočný počet ľudí, a strany sa ani veľmi nesnažia vytvoriť si tímy ľudí, ktorí by dokázali preniesť formálne ideologické identifikácie do konkrétnej roviny politiky. Jedna vec je deklarovať sa ako liberál, druhá vec je byť konkrétny v tej či onej forme úpravy fungovania štátu. Jedna vec je označovať sa za socialistu, druhá premýšľať o daňovej politike z hľadiska socialistických tradícií. Jedna vec je hovoriť si konzervatívec, iná spojiť konzervativizmus s konkrétnym podmienkami, v ktorej slovenská spoločnosť žije.
Týka sa to teda aj voliča, ktorý sa pre politickú stranu nerozhoduje podľa programu, ale hlavne podľa tváre... Volič už zrejme raz navždy bude taký. V dejinách Európy bolo obdobie, začalo asi v sedemdesiatych rokoch 19. storočia a skončilo v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď sa politické strany usilovali vzdelať svojich voličov, vysvetliť im fungovanie sveta a hovoriť k veci, ale tak, aby tomu rozumel aj ten najposlednejší volič. Klasickým príkladom sú socialisti, podobne však postupovali liberáli i konzervatívci. Od konca dvadsiatych rokov však politické strany na pedagogickú úlohu rezignovali a je veľmi malá nádej, že by sa z demagógov stali opäť pedagógovia. To, že „doba je taká“, však nijako nezmenšuje zodpovednosť politikov. Keď sa dá politik poblázniť svojimi vlastnými reklamnými trikmi, uvádza do nebezpečenstva celé spoločenstvo, ktoré chce riadiť.
