Dofajčievam posledné fajky

V utorok tento týždeň uplynulo 103 rokov od narodenia jedného z najvýznamnejších ľavicových mysliteľov, publicistov a politikov 20. storočia na Slovensku. Dňa 20. septembra 1902 sa v Tisovci narodil muž, ktorý sa navždy zapísal do česko-slovenských dejín, ale významne miesto mu prináleží aj v európskej politike a medzinárodnej diplomacii. „Ísť vpred znamená ísť so svetom do sveta. Tradícia, hlavne domáca, je operadlom pre slabých, ale putom pre životaschopných.“ Človek, ktorý by nielen svojimi myšlienkami, odbornými názormi a politickou činnosťou, ale predovšetkým životným postojom a zásadami mal byť vzorom a inšpirátorom aj pre dnešnú slovenskú ľavicu. Keď v roku 1922 vzniklo v Prahe Voľné združenie študentov – socialistov zo Slovenska, pevný základ budúcej pevnej ľavicovej intelektuálskej stavby tvorili Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Vladimír Clementis, Alexander Križka, Ľudovít Obtulovič a Ján Poničan. Praha bola pre mladých talentovaných vysokoškolákov zo Slovenska celkom novým svetom bezbrehej voľnosti a slobodomyseľnosti, mestom tisícich podnetov, kde nové myšlienkové prúdy narážali o seba až to iskrilo. DAV Okáli, Sirácky a Clementis prispievali do ľavicových novín a literárne recenzie spoločne podpisovali začiatočnými písmenami krstných mien Daniel, Andrej, Vladimír, teda DAV. To bolo v roku 1923. Už v decembri 1924 vyšlo prvé číslo ľavicovej revue DAV s obálkou od maliara Mikuláša Galandu. K pražskej skupine pribudla bratislavská: Karol Svetlík ml., učitelia Peter Jilemnický, Jarko Elen a Jozef Zindr, Mikuláš Furdík, Fraňo Kráľ, Ladislav Szantó, Edo Urx, neskôr Eugen Klinger, Jozef Rybák a Ján Bohúň. V tom čase sa Clementis zblížil s mladým básnikom a redaktorom Lacom Novomeským. Už roku 1925 musel L. Novomeský odísť za redaktorskými povinnosťami do moravskej Ostravy. Tam redigoval Pravdu chudoby, potom aj Proletársku nedeľu, ale prispieval i do Mladého Slovenska. Keď sa davisti presťahovali z Prahy do Bratislavy, mohol sa na to celé krásne davistické vrenie pozerať iba z diaľky. V lete 1925 však podnikli potulky po Slovensku a Vlado Clementis toto turisticko-sociologické ťaženie zvečnil na fotografiách. O dva roky neskôr sa konečne Clementisovi podarilo vytiahnuť Novomeského z čiernej Ostravy do hôr. Pôvodne ho zamýšľal nasmerovať do Tatier. Ale prejavila sa Lacova vrodená antipatia voči turistike. Preto Vlado ustúpil a pozval blízkeho priateľa do rodného domu v Tisovci. Rodičia Ľudovít a Mária Clementisovci prijali Laca prívetivo. Dávnejšie boli zvedaví na toho dobrého chlapca, čo si vynikajúco rozumel s ich Vladom. Z chlapcov sa stali pokrvní bratia cez svetonázor, aj cez blízku estetiku, cez to, čo milovali a čomu chceli zasvätiť svoje životy. O dovolenku sa Lacovi aj o rok neskôr postaral Clementis. Pozval na Slovensko legendárneho novelistu Iľju Erenburga, ktorý pricestoval s manželkou maliarkou Oľgou Kozincevovou a s jazykovedcom Romanom Jakobsonom a jeho manželkou. Laco a Vlado sprevádzali Erenburga najmä po kostoloch a salašoch. Nevynechali ani Maticu slovenskú. Ako rodní bratia Vlado bol o dva roky starší, ale nikdy sa nad mladšieho jemného básnika nevyvyšoval. Boli tak trochu sprisahanci, lebo si tie najintímnejšie názory nechávali iba na nočné „pohúľanky“ pod viechou či vo Fajke, ktorá bývala pre Laca „trefpunktom“, keď prichádzal z vlaku z Hlavnej stanice z Ostravy. Logicky sa jeho prvá básnická zbierka volala Nedeľa. Pre Novomeského predstavovala cestu do Bratislavy, teda voľný deň. Nedeľa – to bola ľudská aj tvorivá eufória mladých ľavicových intelektuálov. Medzi nimi mal Clementis postavenie nielen kamaráta, ale najdôvernejšieho dôverníka. Koncom januára 1927 vyšla Nedeľa ako prvý zväzok Knižnice Davu. Ilustrácie knižky urobil kamarát Mikuláš Galanda. Zaujímavo vznikala obálka. Fotomontáž zostavil Clementis. Sám sfotografoval koľajnice a list z kalendára so sedmičkou. Edo Urx s Jánom Bohúňom zase v Ružomberku vyberali najkrajšiu dievčenskú ruku. Chlapci to boli mladí a riadne koťuhy, preto prezerali mnohé dievčenské ruky po internátoch, až sa napokon zhodli na ruke Urxovej priateľky Mirky. Clementis teda od začiatku stál pri básnikovi Novomeskom ako jeho krstný otec. Je na tichú závisť tá jemná noblesa mladých ľavicových intelektuálov, ich odvaha meniť svet i podoby poézie na Slovensku. Priateľ s Voskovcom a Werichom Roku 1929 už mladý advokát chudobných Vlado Clementis býval v Bratislave na Konventnej 10. A keďže Laco Novomeský prešiel pracovať do novín do Prahy, Clementis ho ihneď chcel využiť na to, aby sa stal akýmsi kultúrnym veľvyslancom Slovenska v hlavnom meste. Od literárneho historika profesora Ludvíka Pateru som už dávnejšie dostal niekoľko listov Clementisa, Rybáka a Svetlíka, ktorými najmä prvý z nich pozýval mladého talentovaného ľavicového básnika Jaroslava Seiferta na prednáškové turné do Bratislavy. Prvý list je z 5. februára 1929: „Milý Seiferte, je mi nesmierne ľúto, že neprídeš. Veď ten Reflektor by sme trebárs za Teba zredigovali. V marci Ťa určite čakáme s otvoreným náručím. Tvoj Clementis.“ Posledný list, ktorý sa týka Seifertovho vystúpenia v Bratislave, je zo 14. mája 1929 na hlavičkovom papieri revue DAV: „Milý Seiferte, že máš strach z neznáma jsem věděl, ale že potřebuješ štyři měsíce k sepsání dvou přednášek, jsem nevěděl. Nepředstavuj si, že v Bratislavě máš přednášet Arne Novákům, Píšům a spol. Tady Tě prostě chtějí poznat, pít s Tebou víno a třebars poslouchat cikány, na přednášce jim tolik nezáleží. Nepovažuj to za neúctu k Tvé osobě, právě naopak. Oni Tě mají rádi jak básnika, chtějí Tě poznat. Clementis.“ Vlado mal skutočne priame kontakty na ľavicovú spoločnosť v Prahe. Ale nielen na Seiferta a Nezvala, ktorí chodievali pravidelne na besedy do Umeleckej besedy slovenskej, ale aj na Spoločnosť pre kultúrne styky s Novým Ruskom. Do Bratislavy chodili ku Clementisovi aj popredné osobnosti z Osvobozeného divadla. Keď sa Vlado v roku 1933 oženil s Lídou Pátkovou a presťahovali sa najskôr na Veternú ulicu (vtedy Jókaiho) a potom na Námestie Republiky (dnes Námestie SNP), spávali u neho pravidelne spisovateľ a herec Jan Werich, aj skladateľ Jaroslav Ježek. Vlado mal zase na revanš pri každom svojom príchode do Prahy odložené v Osvobozenom divadle „voľnásky“ od svojich priateľov Voskovca a Wericha. Teda predstava, že Clementis bol len dajaký nasprostastý komunista, je scestná. Bol vzdelaný, rozhľadený mladý ľavicový intelektuál. Prvá emigrácia Krátko po 14. marci 1939 Clementisovci odcestovali zo Slovenska do Prahy k Pátkovcom a požiadali o vízum do Francúzska. Dostala ho iba Lída. Vladovi ako komunistickému poslancovi Francúzi vízum nedali. Manželia sa dohodli, že sa stretnú v Paríži. Preto sa Clementis pokúsil o prechod slovensko-poľských hraníc. Aj sa mu to bez problémov podarilo. Len čo sa ocitol na poľskej pôde, objednal si či už z frajeriny alebo z istej márnomyseľnosti fiaker ťahaný koňmi. Jeho bezstarostnosť však prerušil poľský policajt, ktorý kontroloval na ceste každého, kto ňou prechádzal. Ich rozhovor netrval dlho. Pýtali sa ho na meno a povolanie. Samozrejme, Vlado nezaprel svoje meno, na ktoré bol osobitne pyšný, ani povolanie: poslanec za KSČ. Tu si človek položí otázku: Nemohol ísť povedľa cesty, nejakým chodníkom či lesnou cestičkou? Nemohol, lebo to by nebol Clementis. Tá salónnosť správania sa bola typickou črtou jeho osobnosti. A nemohol zaprieť, že je komunistický poslanec a vydávať sa za obchodníka alebo nejakého štátneho úradníka? Pravdaže, nemohol, lebo to by nebol on. A tak ho poľské policajné orgány ako komunisti vyšupovali pekne rúče späť na Slovensko. Vlado sa napokon na druhý pokus dostal do Francúzska, kde už na neho čakala manželka. Keď vypukla oná „čudná vojna“, ktorej spočiatku neverili Francúzi ani Angličania, Clementis sa v Paríži stretával s veľvyslancom Štefanom Osuským, rodákom z Brezovej pod Bradlom, ktorý sa ako jediný nepodvolil nemeckému diktátu a udržal naše veľvyslanectvo ako slobodné česko-slovenské územie. Lenže už 11. novembra 1939 ho ako známeho ľavicového politika zaistila francúzska polícia. Po vyšetrovaní ho umiestnili do internačného tábora v Paríži na štadióne Rolland Garros. V jeho útrobách a šatniach, z ktorých sa stali väzenské cely, sa na ranných nástupoch a spoločenských prechádzkach zoznámil s talianskym komunistom Palmirom Toglattim a francúzskym komunistom Mauriceom Thorezom. Tieto priateľstvá Clementisovi vydržali do konca predčasne ukončeného života. Z Rolland Garros Vlada previezli do internačného tábora v meste Villeborne, odkiaľ ho po desiatkach intervencií konečne vyreklamoval Š. Osuský. Odkazy z Londýna V júni 1940 opustil Clementis Francúzsko a v polovici júla sa objavil vo Veľkej Británii, kde ho čoskoro prišla hľadať aj jeho manželka. Tá sa od generála Rudolfa Viesta z Revúcej dozvedela, že Vlado sa aj v Británii ocitol v internačnom tábore. Briti boli pred ľavicovými intelektuálmi rovnako ostražití ako Francúzi. Clementisa internovali v tábore neďaleko mestečka Oswestry pri hraniciach Walesu. Lída živorila v bombardovanom Londýne. Až po deviatich mesiacoch prišla do tábora komisia ministerstva vnútra a Clementisa konečne v júni 1941 prepustili. Manželku našiel na ulici Sutherland Avenue č. 151. Lída tam bývala v podnájme. Zarábala si na živobytie všelijako: pomáhala alebo upratovala v okolitých domácnostiach, prekladala články do Rádia BBC, varovala deti, robila, čo prišlo. Vzápätí začal Clementis spolupracovať s československým vysielaním Rádia BBC. Z Londýna sa do éteru rozleteli jeho rozhlasové príhovory pod pseudonymom Peter Hron, ktoré adresoval spoluobčanom na Slovensku a ktoré sa potom dočkali knižného vydania ako Odkazy z Londýna. Keď sa po vypuknutí Slovenského národného povstania rozhodla Slovenská národná rada vyslať do Londýna za prezidentom Benešom osobitnú delegáciu, bol jej členom okrem Jána Ursínyho za občiansky blok a vojaka Mirka Vesela práve Laco Novomeský. V sobotu 7. októbra 1944 pristál na letisku Tri duby americký liberátor. Slovenskú delegáciu najskôr dopravili do talianskeho mesta Bari. Odtiaľ ich odviezli do Neapola, odkiaľ odleteli 10. októbra 1944 do Londýna. Druhý človek po ministrovi Pre Vladimíra Clementisa bolo skutočnou satisfakciou, keď sa v roku 1945 na lodi v Stredozemnom mori dozvedel, že ho vymenovali za štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí ČSR. V apríli sa vrátil na Slovensko vo zvláštnej pozícii. Svedomitou prácou vo vysielaní londýnskeho rozhlasu si vybudoval silnú pozíciu. Vlastná strana ho vylúčila zo svojich radov, pretože vyslovil nesúhlas s paktom Molotov – Ribbentrop, no i tak sa zúčastňoval na práci v straníckych štruktúrach, hoci v Anglicku pôsobiaci predstavitelia komunistickej strany sa k nemu správali opatrnícky. Napriek tomu Clementisovu činnosť počas vojny hodnotilo veľmi vysoko aj vedenie KSČ v Moskve. Keďže minister Jan Masaryk až do jesene zostal v San Franciscu, kde sa podieľal na zakladaní Organizácie spojených národov, celá ťarcha koncipovania nového ministerstva zostala na Clementisovi. Situácia v Černínskom paláci nebola vôbec jednoduchá. Clementis ju umne využíval a na ministerstvo prichádzalo aj veľa schopných ľudí zo Slovenska. Život mu komplikovalo rokovanie so sovietskou stranou o navrátení najmä slovenských občanov, ktorých neprávom odvliekla sovietska tajná služba. V tejto kauze bol neoblomný a vytrvalý, čo pre mnohých znamenalo návrat domov a záchranu pred rokmi strávenými v známych gulagoch. Veľa energie venoval obnoveniu diplomatických stykov, najmä so susednými štátmi, ale aj s Francúzskom, Talianskom či Fínskom. Dôsledne obhajoval záujmy republiky na Parížskej mierovej konferencii. Jeho idea širokej medzinárodnej spolupráce so všetkými demokratickými štátmi však čoskoro narazila na Stalinove zámery v strednej Európe. Úzka spolupráca so Sovietskym zväzom bola tak či tak Clementisovi blízka, ťažko však prijímal obmedzovanie v rozvoji spolupráce s krajinami strednej Európy. Minister zahraničných vecí Vo februári 1948 stál vedľa Klementa Gottwalda na tribúne na Staromestskom námestí, aby po rokoch zostala na fotografiách len jeho baranica – Gottwaldovej hlave. Clementisa hlboko zasiahla smrť Jana Masaryka. Títo dvaja najvyššie postavení muži v Černínskom paláci vychádzali spolu veľmi dobre. Masaryk chodieval veľmi rád ku Clementisovcom, aby načerpal energiu z ich rodinnej pohody a porozprával sa s Clementisovou manželkou o hudbe. Prezident Edvard Beneš proti Clementisovej nominácii na post ministra po Masarykovi nemal výhrady. Už v novej funkcii sa v septembri 1948 zúčastnil na rokovaní OSN v New Yorku. Nechápavo sledoval sovietsko-americkú nevraživosť a ťažko sa zmieroval so situáciou, že sa dostával do závesu sovietskeho zástupcu J. A. Vyšinského. Gottwald sa Clementisa usiloval presadzovať aj do straníckych funkcií, kde sa dovtedy priveľmi neangažoval. Stal sa členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá pripravovala opatrenia proti cirkvám, a na IX. zjazde KSČ ho zvolili za člena ústredného výboru. Hra tajných služieb Východu, no najmä Západu je dnes dostatočne známa, no Clementis vtedy nemohol ani len tušiť, čo sa okolo neho odohráva. Počas jeho misie v OSN sa v západnej tlači objavili informácie, že sa chystá jeho zatknutie. Clementis tieto informácie dementoval a Gottwald, aby dokázal nezmyselnosť týchto tvrdení, poslal za ním do New Yorku Lídu. Jej príchod spôsobil senzáciu a Clementisovci sa v decembri vrátili do Česko-Slovenska. Úder od najbližších Od začiatku roku 1950 sa však spustila búrka – kritika od najbližších bolela o to väčšmi, že ju neočakával. Ladislav Kopřiva a Viliam Široký sa v marci do neho neľútostne zahryzli. Širokému pritom dôveroval. Strata straníckych funkcií Clementisa určite veľmi nemrzela, nikdy nebol funkcionárskym typom, útok od Širokého ho však škrel. Nepomohla už ani jeho sebakritika na májovom zjazde KSS. Obvinenia sa rozšírili aj na jeho najbližších – Laca Novomeského a Gustáva Husáka. Od leta 1950 pracoval na nevýznamnom poste v banke, ale bol pod stálym policajným dohľadom. Veľa jeho spolupracovníkov z ministerstva už v tom čase zatkli a Clementis iste vedel, že týmto preradením sa to neskončí. V septembri mu síce oznámili, že vzali na vedomie jeho sebakritiku, ale nevedel, že sovietski poradcovia už dávajú dokopy materiály na proces, v ktorom sa má stať hlavnou postavou. Neistota sa zmenila na krutú skutočnosť koncom januára 1951 – Clementisa zatkli. Nasledujúci mesiac predniesol Štefan Bašťovanský správu o odhalenízáškodníckej špionážnej činnosti skupiny buržoáznych nacionalistov pod vedením Vladimíra Clementisa. Nakoniec sa však ukázalo, že Moskve nestačí ministerzahraničných vecí. Potrebovali ešte väčšiu rybu, aby sa mohlo argumentovať, že nepriateľ prenikol až na najvyššie miesta. Za vodcu sprisahania vybrali generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho. Vo veľkom procese nakoniec odsúdili štrnásť ľudí. Vyrieknutých bolo neuveriteľných jedenásť rozsudkov smrti. Clementisovo meno bolo medzi nimi. Popravili ho 3. decembra 1952. Posledný list manželke „Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti. A predsa len spomínam. Bez trpkosti a zloby – a tým je povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba... Dofajčievam posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, zostávam a budem navždy s Tebou. Tvoj Vlado.“ Spracované podľa zborníka Dofajčievam posledné fajky, Nové Slovo, Bratislava, 2002