Nástup nového realizmu 21. storočia
Novožurnalistickú umeleckú prózu považujeme za vyvrcholenie a záverečnú fázu amerického postmodernizmu na prelome 80. a 90. rokoch 20. storočia. Spolu s bítnickou spontánnou prózou a experimentálnou metaprózou patrí medzi základné literárne trendy americkej postmoderny. Umeleckí novožurnalisti sa zvyčajne stavali kriticky k sociálnym a politickým javom americkej spoločnosti. Na zvýraznenie efektu používali príležitostne metódu čierneho humoru, irónie, satiry, sarkazmu či sebairónie. Ich próza sa žánrovo a štýlovo pohybuje na hraniciach literatúry faktu, žurnalizmu a umeleckej fikcie. Novožurnalistická próza vznikla ako rozhranie žurnalistických a umeleckých literárnych postupov v úsilí napodobniť a spoznať často nezrozumiteľnú, nepochopiteľnú a nevysvetliteľnú americkú realitu. Novožurnalistickú prózu však nemožno považovať iba za mechanický súčet žurnalizmu a literárneho umenia. Medzi nových žurnalistov zaraďujeme niektoré diela Dona Dellila (nar. 1936), Tony Morrisonovej (nar. 1931) či Normana Mailera (nar. 1923), ale hlavným predstaviteľom je Tom Wolfe (nar. 1931), známy slovenskému čitateľovi predovšetkým z prekladu panoramatického spoločenského románu z prostredia finančných, mediálnych a právnických kruhov New Yorku Ohňostroj márností (The Bonfire of the Vanities, 1987). V novožurnalistických umeleckých prózach Ohňostroj márností a Naozajstný chlap (A Man in Full, 1998) Tom Wolfe zakončuje hľadanie vlastnej autentickej existencie ako umeleckého prozaika v období postmodernizmu a naznačuje smery jej ďalšieho, umelecky autentickejšieho vývinu. Wolfe naplno potvrdil očakávanú anticipáciu: v najnovšom románe Som Charlotte Simmonsová (I am Charlotte Simmons, 2004) sa predstavuje ako žánrovo a štýlovo vyhranený umelecký prozaik, ironicko-satirický kronikár amerického životného štýlu, tentoraz z prostredia prestížnej americkej univerzity. V románe Som Charlotte Simmonsová utvára Wolfe syntézu nesmierne bohatého faktografického materiálu s umeleckým výmyslom, kde po panoramatických obrazoch zo života amerických veľkomiest New Yorku a Atlanty prináša panoramatický obraz z prostredia renomovanej americkej univerzity – fiktívnej Dupontovej univerzity. Faktografický materiál je však odpozorovaný z prostredia dvoch z najznámejších a najprestížnejších amerických univerzít, Yale a Harvardu. Fabula je jednoduchá: zo Severnej Karolíny prichádza z vidieka na Olymp vysokoškolského vzdelávania naivná Charlotte Simmonsová. V prostredí aj architektonicky zaváňajúceho učenou a učebnou tradíciou Charlotte znepokojene zisťuje, že v koedukačnom prestížnom univerzitnom meste sa do cesty dobrým známkam a úspešnej akademickej kariére prestížnym študentom z prestížnych rodín prostredníctvom prestížnych štipendií stavajú predovšetkým sex, módne trendy a pijatika. Ako sa Charlotte postupne zoznamuje so študentskou elitou Dupontovej univerzity – so spolubývajúcou, snobkou Beverly z bohatých rodinných pomerov z Kalifornie, Jayjayom Johanssenom – jedinou belošskou hviezdou vo hviezdnom univerzitnom černošskom basketbalovom družstve, dominantne domýšľavým Hoytom Thorpom z univerzitného bratstva a Adamom Gellerom, vydavateľom a hlavným organizátorom študentského časopisu, ktorý sa považuje za poslednú baštu intelektuálnej civilizácie uprostred sexom a športom posadnutej univerzity, získava Charlotte v interakcii s ostatnými pocit vlastnej moci, odlišnosti a neskazenosti. Vo všetkých vzťahoch hrá úlohu katalyzátora. Ide o kompozične vyvážený román, rozpovedaný z pozície objektívneho rozprávača. V charakteristike postáv, pri dialógoch sa na podčiarknutie pichľavej irónie objavujú aj prvky vnútorného monológu. Z hľadiska štylistického sa Wolfov zmysel pre detail opätovne javí majstrovsky ako neoimpresionistické zrkadlenie skutočnosti. Keď však odstúpime od Wolfovho obrovského slovného plátna, od jeho takpovediac komplexného basreliéfu postáv v prostredí, keď odstúpime od konštitučných podrobností zdanlivo sa strácajúcich v mori iných detailov, vystúpi do popredia už príznačná wolfovská panoráma sixtínskej kaplnky, obnaží sa dômyselnosť a kompozičná funkčnosť detailu a slovná umelecká pravdivosť celkového obrazu americkej univerzity. Wolfove literárne ťahy nie sú písané hrubým štetcom, ale jemnou, freskovitou perokresbou. Nadviazal na svoje predchádzajúce novožurnalistické umelecké literárne romány. Ani „nový román“ a ani americká postmoderná experimentálna metapróza nemohli vyčerpať nevyčerpateľné životné zdroje umeleckej literatúry v Spojených štátoch amerických. Wolfov najnovší román v kontexte vývinu amerického postmodernizmu k novému realizmu už nevyvoláva existenciálne otázky o zmysle a forme americkej experimentálnej tvorby z konca 20. storočia na pozadí informačnej digitálnej civilizácie a jej prevažne samoúčelných, odvodených literárno-kybernetických štylizácií, ale zreteľne potvrdzuje nástup anticipovaného nového realizmu hlavného prúdu americkej prózy na začiatku 21. storočia. Autor je prekladateľ (Tom Wolfe: I am Charlotte Simmons. Jonathan Cape, London 2004, 676 s.)
