Filozoficko - etické myšlienky v diele Antona Marca: Kroky proti vetru

Anton Marec je autor, ktorý čerpá námety z vlastného života. Píše o tom, čo zažil on sám alebo o čom mu rozprávali ľudia z jeho okolia. Zobrazuje osudy ľudí, ktorí celý svoj život zasvätili horám.
Počet zobrazení: 1464
11_titulkaG-m.jpg

Anton Marec je autor, ktorý čerpá námety z vlastného života. Píše o tom, čo zažil on sám alebo o čom mu rozprávali ľudia z jeho okolia. Zobrazuje osudy ľudí, ktorí celý svoj život zasvätili horám. Aj napriek tomu, že hory im pripravili len tie najhoršie podmienky pre život. Oni odolávajú a bojujú ďalej. Cez jednotlivé obrazy vzdialených krajín sa snaží svojim čitateľom priblížiť ich život. Učí čitateľov vážiť si prírodu a starať sa o ňu. Zobrazuje ju so všetkými nebezpečenstvami, ale aj krásami. Porovnáva ju s mestom. Ona je čistá, zatiaľ čo mesto je skazené. Cez osudy postáv vyjadruje svoju životnú filozofiu a ľudí žijúcich na tzv. jednom lane. Keď život jedného závisí len od toho druhého. Život takýchto ľudí je jednoduchý, ale napriek tomu je krásny a naplnený láskou k prírode a iným ľuďom. Je založený na hodnotách, ktoré by dnes bolo potrebné nanovo objaviť. Napríklad cez knihu Antona Marca. Des sa mi zdá, že všetko bolo veľmi, veľmi dávno. Boli sme mladí, plní ideálov. Verili sme v pravdu a oslobodzujúci čin. Vynášali sme náklady, znášali ranených i mŕtvych, padali od únavy a opäť vstávali. Schádzali sme z vyšliapaných chodníčkov a znova sa na ne vracali. Roky krokov proti vetru. Minuli, prešli akoby popri nás. A zrazu mnohé nebolo ako kedysi. Je však možné, že všetko zostalo po starom, že sme sa to zmenili iba my. Postrácali sme ilúzie. A ideály? Tie nám našťastie zostali. Veď z niečoho a pre niečo treba žiť. O to naliehavejšie si uvedomujeme, že v zhone za zážitkami sme akosi pozabudli na to podstatné. Na dušu. Púšťame sa kliesniť cestu k takmer zabudnutému prameňu. Cítime smäd po živej vode, ktorá napájala človeka tejto krajiny. Túžime poznať skutočnú podobu udalostí, činov a príbehov tak, ako sa nezávisle od našej vôle ukladali v pamäti. Dozvedieť sa ozajstnú cenu našich skutkov. A to je čas rozhovoru s dušou, s vlastným svedomím. Čas premýšľať, zvažovať, hodnotiť. Čas uvedomiť si, že náš životný úsek je presne vymedzený, že budúcnosť nič neodpustí z našej pohodlnosti chápať a rozumieť. Tak je to.“ (s. 1 ) Ako úvod som zvolila vyjadrenie samotného autora ku knihe Kroky proti vetru, v ktorej sa prejavuje ako výborný znalec ľudskej duše. Práve tieto myšlienky asi najjasnejšie vyjadrujú jeho znalosť človeka a lásku k nemu. Podstatu ľudskej duše nám približuje cez také postavy, ako sú Majster Pavol, mnísi z Tyrkysovej hory a mnohí iní. Marcovi nešlo ani tak o to, aby vyrozprával nejaký príbeh, ale skôr chcel čitateľom priblížiť život a filozofiu ľudí, ktorí si z vlastnej vôle vybrali život v drsných podmienkach hôr. Ich filozofia je jednoduchá, podmienená láskou k horám a možnostiam, ktoré im tieto hory ponúkajú. Vybral si prostredie horskej služby a jej pracovníkov. Sú zocelení nielen horami, ale aj tým, čo v nich zažili. Mnohokrát sa stretli so smrťou, či už úplne cudzích ľudí alebo svojich druhov a kolegov. Vtedy to bolí najviac. Často sa museli pozerať na to, ako smrť niekoho blízkeho zlomila a oni mu nevedeli pomôcť. Celý príbeh akoby aj nás samých nabádal na prehodnotenie života a našich postojov. Celá kniha je kompozične rozvrhnutá do troch samostatných príbehov. Všetky sú pomenované podľa hlavných hrdinov, teda obyčajných ľudí – ľudí hôr. Pomenoval ich: Andrej, Náš priateľ Ján, Michal. Všetky tri však spája postava Alžbety, ktorá je sprostredkovateľkou tejto životnej múdrosti a filozofie. Ona nás oboznamuje s myšlienkami jednotlivých velikánov a ich vplyvom na jednotlivé postavy. Mnohokrát práve cez ňu autor vyjadruje svoje myšlienky, názory a postoje.Ona sa dokáže pozerať na ich život z nadhľadu – lebo ju viac priťahuje mesto ako hory a ich posadnutosť horami vidí v reálnom svetle. Práve preto dokáže vytvoriť protipól voči ústredným postavám a priniesť do tohto drsného sveta kúsok „civilizácie“. Prvá časť nesie názov Andrej. Opisuje záchrannú akciu, ktorej cieľom je zachrániť dvoch horolezcov – Andreja a neznámeho horolezca z Javorového štítu. Andrej ako šéf horskej služby sa ho sám vybral zachrániť a ostal v Javorovom štíte s ním. Urobil tak aj napriek tomu, že vedel, že jeho manželka je do tohto muža zaľúbená. Práve tu sa prejavuje Andrejov zmysel pre povinnosť, ktorú povýšil nad všetko ostatné v živote. Zmyslom života sa pre neho stalo zachraňovanie ľudských životov. Napriek tomu, že ten svoj „zachrániť“ nedokázal. Zároveň sa na začiatku dozvedáme, že pre zlé poveternostné podmienky nemôžu po nich pátrať a ich záchranu presunuli na druhý deň. Z úvodu sa postupne dostávame do minulosti, kde zisťujeme, ako sa to všetko začalo. Andrej a jeho priatelia maturovali na gymnáziu v Kežmarku. Popri štúdiu sa zoznamovali aj s osobnosťami a historickými pamiatkami tohto mesta. Mnohé osobnosti ich ovplyvnili a poznačili ich život. Tu sa zoznamuje aj s Alžbetou, ktorá sa neskôr stáva jeho manželkou. Práve ona zoznamovala jeho a jeho kamarátov s históriou mesta. Doma mali obrovskú knižnicu a pri jej čítaní sa postupne zoznamovali s názormi jednotlivých osobností. Až neskôr sa dozvedáme, že postava Alžbety je tým spojovacím článkom, ktorý spája všetky príbehy a dáva im akúsi spoločnú myšlienku. Aj napriek tomu, že milovala mužov hôr, bola to jemná a vzdelaná žena. Práve ona ich dokázala pochopiť a pomôcť im. Zoznamovala ich s myšlienkami Majstra Pavla z Levoče. Cez tieto myšlienky a spoločne strávené chvíle sa zbližuje s Andrejom a neskôr si ho berie za manžela. Andrej ako náčelník Horskej služby dostal chatu, kde spolu bývali, ale po narodení syna sa Alžbeta presťahovala späť do mesta. Snažila sa ho pochopiť, ale ako sama povedala, nikdy nepochopila jeho zmysel pre povinnosť. Stále sa cítila na chate osamelá. Andrej totiž príliš veľa času trávil mimo domova a ona by najradšej žila v meste. Do konfliktu sa teda dostávajú dva celkom odlišné svety – svet hôr a svet mesta. Kým pre prvý z nich je charakteristické ticho, pre druhý z nich je charakteristický ruch a obrovské množstvo možností. Práve tu si Alžbeta našla iného. Andrej bol však veľmi úzko zrastený s horami, a preto nedokázal žiť v meste. Odmalička sníval o práci v horách. Nakoniec pracoval v horskej službe. Spolu s priateľmi prešiel všetky vrcholy, ktoré mal možnosť prejsť a práve tu sa naučil filozofii života na jednom lane. Na jednom lane, od ktorého závisí život oboch ľudí, ktorí sú naň pripútaní. Je to základná myšlienka celého diela – myšlienka o tom, že si treba neustále pomáhať, že sme navzájom od seba závislí. Práve táto myšlienka priviedla Andreja k tomu, že sa vybral na pomoc, keď dostal hlásenie o nezvestnom horolezcovi aj napriek tomu, že vedel, že je to Alžbetin priateľ. Na štíte ich však zastihla búrka a oni boli nútení v ňom ostať. Neustále po nich pátrajú všetci jeho priatelia, ale nemôžu ich nájsť. Pri pátraní je aj Alžbeta a spomína na to, čo prežili. Až tu sa dozvedáme, že všetko, čo sme doteraz čítali, sú jej spomienky, aj keď prerozprávané cez pohľad ich spoločného priateľa, ktorý spomína spolu s ňou. Nejde však len o akéhosi pozorovateľa, ale o priameho účastníka ich života. Pre Marca je typické rozprávanie v tretej osobe, ktoré podáva tak, akoby on sám bol rozprávačom. Ide teda o autorského rozprávača. Nakoniec sa zachránil len druhý horolezec a Andrej zomiera na Javorovom štíte. Obetoval svoj vlastný život pre šťastie svojej manželky, obaja sa zachrániť nemohli. Pre neho však nejde o nijakú obeť, pretože zomiera v horách, ktoré tak miloval. Druhú časť pomenoval Náš priateľ Ján. Je to príbeh o mužovi s nezlomným charakterom, ktorého najlepšie vystihuje citát použitý aj v tomto diele: „Prejdite svojím životom ako po moste, ale nestavajte si na ňom domy.“ Ján mal nespútanú povahu a najlepšie sa cítil mimo domova v tých najvyšších horách. A práve tie sa mu stali osudnými, stratil v nich zdravie. Spomínajú si na neho Alžbeta, ktorá sa o neho v posledných dňoch starala, a pani Bernová, ktorá ho ľúbila. Prišla za jeho priateľmi, aby jej pomohli pochopiť Jánovu nespútanú dušu. Jeho najväčším snom bolo vystúpiť na Horu Tyrkysovej bohyne. S Alžbetou ho spájalo to, že občas býval u nej a u Andreja na chate a živil sa ako nosič nákladov. Cez ňu sa aj on zoznámil s dielom a myšlienkami Majstra Pavla. Počas svojho života si vždy vyberal len tie najvyššie hory – dokonca mnohé z nich zliezol sám, čo iní považovali za hotové bláznovstvo. Najväčším zadosťučinením však pre neho bolo, keď sa dostal na vrchol a mohol obdivovať hviezdu, ktorá sa jagala nad vrcholom. Prešiel skoro celý svet a všade zisťoval, že ľudia sa len za niečím ženú, ale nikdy nepochopia pravý zmysel života. Nikdy nepochopia, že len keď sa oslobodia od všetkých vecí a začnú vnímať krásu srdcom, budú slobodní. On sám to pochopil, a preto nikdy nevlastnil nijaký majetok. Všetky veci spojené s mestom sa mu zdali povrchné a nestále. Avšak tí, ktorí sú pripútaní k veciam, nikdy nepochopia pravú krásu, ktorá napĺňa náš život. On ju však našiel a pocítil. Sprevádzala ho po celý život. Pod horou Tyrkysovej bohyne žil v kláštore a tu sa zoznámil s vodcom Ang Nimom, s ktorým viedol dlhé rozhovory o zmysle života. Práve on ho naučil vnímať túto obyčajnú krásu. Na sklonku svojho života mu napísal list, v ktorom mu ďakoval, ale on ho už nedostal, lebo predtým zomrel. List sa vrátil vtedy, keď už aj Ján bol mŕtvy, a tak sa dostal do rúk Alžbete. Pomyslela si, že tí dvaja si to, čo si ešte nestihli povedať, povedia tam, kde sú teraz obaja šťastní.Na Horu Tyrkysovej bohyne však Ján už nikdy nevystúpil – bola to jediná hora, ktorá zdolala jeho a nie on ju. Pod vrcholom sa u neho prejavila choroba a on začal vykašliavať krv. Do konca života mu ostávali tri mesiace – priatelia ho priviezli domov a starala sa oňho Alžbeta. Mnohí z nich chceli byť v posledných chvíľach pri ňom, ale on ich odmietal, lebo nemohol zniesť ľútosť, ktorá sa prejavovala v ich pohľadoch a slovách. Preto sa utiahol do svojho bytu a s nikým sa nestretával. Jediná, ktorá k nemu mohla prísť, bola Alžbeta, ktorá sa oňho starala. Dokonca sa nestretával ani s bratom. Ten mu vyčítal, že sa nikdy nezaujímal o rodinné peniaze a že on musel zarábať, zatiaľ čo jeho brat sa túlal po horách. Pre Jána to však nič neznamenalo, a preto si nikdy nerozumel s bratom. Tretiu časť nazval Michal. Rozpráva príbeh Michala, ktorý sa s priateľmi rozhodol vystúpiť na Mramorovú horu. Bol to jeho životný sen, ktorý sa mu však nesplnil. Boli to práve hory, tí neskrotní velikáni, ktorí si vyžiadali svoju daň. Svoj príbeh rozpráva Alžbete cestou vo vlaku domov. Prišla poňho, aby ho odviezla z nemocnice domov a postarala sa oňho. Pred odchodom pôsobil v Horskej službe. Celý jeho život sa teda točil okolo záchrany iných a pomoc týmto ľuďom sa pre neho stala náplňou života. To ho spája aj s predchádzajúcimi dvoma postavami. Tak ako oni, aj on bol zrastený s horami a jeho život napĺňala láska k nim a filozofia jednoduchého života. Pre neho bolo dôležité, aby sa dostal na vrchol a nad ním uvidel hviezdu. Hviezdu, ktorá ho sprevádzala po celý život a dávala mu dôvod žiť. Na vrchol sa vydali štyria, ale kvôli zlému počasiu museli dvaja z nich zostúpiť do základného tábora. Ďalší dvaja zostali vo výške 6 000 metrov, aby tam vybudovali tábor. Po zlepšení počasia sa opäť vybrali na vrchol. Aké však bolo ich prekvapenie, keď zistili, že tí dvaja ich nepočkali a oni zostali vo výške 6 000 metrov sami bez potravín. Tu sa prejavilo to dokonalé priateľstvo ľudí z hôr, keď sa spolu delili o potraviny a navzájom si pomáhali, aby v horách nezahynuli. Bolo to pre nich o to ťažšie, že ich v horách zastihla búrka, a preto tam museli neplánovane zostať trochu dlhšie. Michalov priateľ sa svojej túžby vzdáva, lebo už nevládze a vyberie sa do základného tábora. Michal však ide ďalej na vrchol. Tu sa stretáva s ich dvoma „kamarátmi“, ktorí mu oznámia, že nechali v tábore jedného Američana a vybrali sa po pomoc. Vtedy si Michal uvedomuje, aký obrovský rozdiel je medzi ľuďmi, ktorí idú do hôr len preto, aby sa mohli po návrate domov chváliť, akú veľkú horu zdolali, a ľuďmi, ktorí sa vyberú do hôr preto, aby obdivovali ich krásu a mohli byť s ľuďmi, ktorých považujú za svojich priateľov. Michal patril k tým druhým. Vybral sa tomu Američanovi na pomoc aj napriek tomu, že už pár dní nič nejedol a riskoval vlastné zdravie. Nemal pri sebe ani veľa zásob vody a jedla. Aj napriek tomu sa celé dni o neho staral a radšej sám nejedol a nepil, len aby on vydržal. Dal mu všetky svoje zásoby a hladoval,len aby mu umožnil prežiť. Keď po nich prišli priatelia, mohli vziať dolu len jedného, a tak Michal musel zostúpiť sám. Kráčal dolu z posledných síl a postupne odhadzoval všetko, čo nepotreboval. Počas tejto cesty si uvedomil, ako hlboko na dno síl je človek schopný siahnuť, aby prekonal sám seba a vyhral tento neľútostný boj s horou. Do tábora prišiel na konci so silami – išiel až za hranicu svojich možností. Tu sa oňho postaral americký lekár, ktorý sa stal jeho priateľom. Všetci mu hovorili, že mal šťastie, že to vôbec prežil, a ďakovali mu za to, že sa postaral o ich druha a priateľa, keď to najviac potreboval. Dozvedel sa, že Američan aj napriek jeho úsiliu umrel. Všetci jeho priatelia si ho však vážili za to, že mu zachraňoval život a nehľadel pritom len na seba. V tých ťažkých chvíľach prišiel na to, že hora mu „darovala“ dvoch ozajstných priateľov. Priateľov, ktorí sú s ním pripútaní na jedno lano a nehľadia sami na seba, ale usilujú sa pomôcť druhým. Jedného z nich však hneď aj stratil. Lebo on sám tvrdil, že len také priateľstvo, ktoré je utvorené a preverené tými najťažšími podmienkami, môže vydržať a všetko prekonať. On sám však už na vrchol nevystúpil, lebo mal na nohách omrzliny a vôbec si ich necítil – skoro o ne prišiel. Musel odísť domov a vzdať sa svojho sna o zdolaní tejto hory. Aj napriek tomu však odchádzal šťastný. Ešte pred odchodom na horu chcel odísť z horskej služby, lebo mal pocit, že zlyhal. Zachraňovali dvoch horolezcov a nedostali sa k nim načas. On si vyčítal, že keby vtedy išiel cez ten vrchol a neobišiel ho, našiel by ich a pomohol by im. Nestalo sa však tak a oni tam zamrzli. On sa musel tomu vrcholu vyhnúť, lebo v takom nepriaznivom počasí by ho ani neboli preliezli, a nikto z nich ani nepredpokladal, že by sa horolezci mohli ukryť práve tam. Po návrate domov mu volali priatelia, aby zistili, či je pravda, že od nich odchádza. On sa však rozhodol, že zostane a zapojil sa do záchrannej akcie ako sprostredkovateľ pri vysielačke.Marcovo dielo je popretkávané životnou múdrosťou jednoduchých ľudí z hôr, ktorých práve tieto hory naučili, ako sa v živote správať. Naučili ich vážiť si tie úplne obyčajné radosti a tešiť sa z nich. A práve takéto posolstvo v sebe nesie aj celé dielo. Posolstvo o tom, že ľudia sa nemajú naháňať za vecami, ktoré nemajú a možno ani nebudú mať, ale majú sa tešiť z bežných každodenných radostí, ktoré život prináša. Autorka je doktorandka na Katedre slovenskej literatúry Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre (MAREC ANTON: Kroky proti vetru. Bratislava, Edícia Erb - Smena, 1989)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984