Vojna o význam
Američania sa s ťažkosťami usilujú vyrovnať sa s devastáciou spôsobenou hurikánom Katrina a počtom obetí, ktorých môže byť až niekoľko tisíc. Je dôležité, aby sa táto takmer apokalyptická katastrofa nepreniesla pretrvávajúcej katastrofy vojny v Iraku, na ktorú môže mať hurikán Katrina nečakaný vplyv. Ústrednou otázkou je, čo sme dlžní mŕtvym. Prezident Bush, keď nedávno hovoril o Američanoch zabitých v Iraku, povedal „dlžíme im niečo“ a musíme „dokončiť úlohu, za ktorú položili svoje životy“. Prezident sa tak v centre celoštátnej debaty o zmysle, ktorý prisúdime svojim vojnovým obetiam, chytil tradičnej odpovede – že naši vojaci nesmú zomrieť nadarmo a že ich smrť predstavuje vznešenú obeť v prospech večných princípov. Práve teraz je však čoraz viac počuť o inej, kritickej interpretácii: že táto smrť sa stane dôležitou len vtedy, ak si priznáme zbytočnosť vojny ako takej. Američania sa chcú vyrovnať s týmito protichodnými závermi. No hrozná cena vojny (takmer 2 000 vojakov zabitých v čase písania článku a viac ako 20 000 odhadovaných irackých obetí) a stále jasnejšie pochopenie, že vojnu nemožno vyhrať, posilňujú alternatívnu interpretáciu smrti.Američania sa stali pozostalými na dvoch úrovniach: priamo ako vojaci či rodinní príslušníci zabitých vojakov a vzdialene ako spoluobčania mŕtvych vo vojne, ktorá je tiež „naša“. Na mienke tých, ktorí prežili, očividne veľmi záleží aj Pentagonu. Dokazuje to zákaz fotografovať americké mŕtvoly vo vojenských rakvách i odmietanie prezidenta a členov kabinetu zúčastniť sa na vojenských pohreboch. Blokovanie obrazov mŕtvych má slúžiť na glorifikáciu vznešeného obrazu vojny. Vojna viedla k bolestivým pocitom pozostalých, vrátane hlbokej dezilúzie. Široko sa prejavuje poznanie, že Bushova administratíva oklamala verejnosť, pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý sa šlo do vojny, vo falšovaní dokumentácie o neexistujúcich zbraniach hromadného ničenia a spájaní Iraku s útokmi al-Káidy z 11. septembra 2001. Už od začiatku zaznamenávania vojny boli reakciou na ňu aj alternatívne pocity pozostalých. Aj homérovské obrazy cti a nesmrteľnosti bojovníkov obsahujú podtón hlbokého smútku a straty, s mnohými hlasmi spochybňujúcimi ospravedlnenia bolesti pociťovanej na oboch stranách konfliktu. Tieto alternatívne pocity (alternatívne k oficiálnemu hrdinstvu a glorifikácii) dosiahli umelecké vyjadrenie v súvislosti s prvou svetovou vojnou, keď umožnili vznik literatúry opisujúcej grotesknosť masakier zákopovej vojny. Vietnamskí veteráni zo začiatku sedemdesiatych rokov sa identifikovali viac s veteránmi prvej svetovej vojny než s tými z druhej svetovej vojny. Tí druhí, často ich otcovia, bojovali v „dobrej vojne“ – všeobecne vnímanej ako nevyhnutnej, ktorá skončila jasným víťazstvom – a často ich hlboko znepokojovala pozícia ich synov voči vietnamskej vojne, ktorá vtedy ešte nebola pri konci. Protivojnoví veteráni vietnamskej vojny zahrali brilantné divadlo pozostalých, keď zahadzovali svoje medaily na schody Kapitolu – doslova ich hádzali do tváre tých, ktorí im medaily udelili. Pridali sa k nim tisíce Američanov, ktorí z väčšej vzdialenosti prijali alternatívnu misiu pozostalých (opäť alternatívnu voči „oficiálnemu“ pocitu hrdosti na spoluobčanov, ktorí „padli za správnu vec“). Podobne silné pocity o význame irackej vojny vyjadrili rodiny mŕtvych, samotní vojaci i veteráni. Umožnili vznik organizovanej opozície voči vojne, ktorú predstavujú napríklad skupiny Vojenské rodiny hovoria nahlas, Irackí veteráni proti vojne či Rodiny zlatej hviezdy za mier založenej matkou mŕtveho vojaka Cindy Sheehanovou. Prezident Bush sa 15. augusta usiloval oponovať týmto pocitom trvaním na tom, že padlí majú „svoje oprávnené miesto medzi hrdinami našej histórie“, ktorých misiu musíme „dokončiť“. Cindy Sheenanová však odmietla prezidentove vysvetlenie smrti jej syna. Vo veľkom množstve Američanov to viedlo k pochopeniu, že to, čo mŕtvym skutočne dlžia, je ukončenie zabíjania. Národ sa tak nachádza vo vojne o význam. Pocity sú iracionálne, pretože vychádzajú zo vzťahu k mŕtvym. Pri vojne v Iraku je alternatívnou úlohou pozostalých dosiahnuť takú silu, aby v premenení na vládnu a hlavne vojenskú politiku viedla k ukončeniu vojny. Pri hurikáne Katrina môžeme nájsť paralelný význam pre tých, ktorí prežili – poznanie, že mnohí umreli následkom akejsi vládnej ľahostajnosti voči ľudskému životu, aká sa ukazuje v Iraku. Katrina tak môže svojím spôsobom priviesť Američanov k rozhodujúcemu odmietnutiu vojny.
Článok bol uverejnený v týždenníku The Nation, www.thenation.com Redakčne upravené
