Parlament je trhovisko, na ktorom vláda kupuje poslancov

Zuzana Martináková, predsedníčka Slobodného fóra Do politiky vstúpila ako známa novinárka. Pracovala v Slovenskom rozhlase, potom v slovenskej redakcii BBC. Jej politická kariéra bola blesková. Najskôr sa stala podpredsedníčkou SDKÚ, po voľbách v roku 2002 podpredsedníčkou NR SR. Z tejto funkcie dobrovoľne odstúpila, keď na protest proti nedemokratickým metódam M. Dzurinda odišla z jeho strany. Typická reprezentantka slovenských úspešných novinárov, ktorí sa rozhodli svoje názory, postoje a hodnoty presadzovať vo vrcholovej politike. Neúspešne. Aká je vaša interpretácia súčasnej vládnej krízy? Čo je podľa vás jej príčinou a o čo v nej ide? - Je to poriadna fraška a keby nešlo o vážne veci, tak by to bolo na zasmiatie a mohli by sme sa na tom všetci baviť. Keď Pavol Rusko išiel do vlády, poslanci z dnešného Slobodného fóra práve vtedy odchádzali do opozície, takže sme istý čas spolupracovali ako podpredsedovia parlamentu. Už keď vstupoval do vlády, mal na krku vážne podozrenia, bol v súdnom spore s KDH a vyšetrovali ho na základe obvinení podnikateľa Mojžiša. Takže ak dnes kresťanskí demokrati moralizujú a tvrdia, že človek ako Pavol Rusko nemá čo hľadať vo vláde, ja sa pýtam, kde boli vtedy. Oni tvrdia, že vtedy to boli len podozrenia a pochybnosti a teraz ide o dokázané veci. - Jediné, čo je dokázané, je to, že Pavol Rusko konal netransparentne a podozrivo, ale, preboha, veď to platilo aj vtedy. Keď vstupoval do vlády, bol to ten istý Pavol Rusko, a navyše ho vyšetrovali orgány z rezortu, ktorý vedie minister z KDH v dosť závažných kauzách. Vy teda neveríte motivácii, ktorú verejnosti ponúkajú vládne strany a „lintnerovci“, ale stále ste nepovedali, o čo teda podľa vás ide? - Na tejto kauze mi prekáža to, že bola dlhodobo a cieľavedome pripravovaná, čo je evidentné podľa toho, ako sa odvíja. A jej cieľom je urobiť z Ruska fackovacieho panáka, aby sa vládnej koalícii podarilo prekryť všetky vlastné prešľapy a podozrivé aktivity. Sprievodným javom je rozloženie poslaneckého klubu a vlastne aj celej jednej vládnej strany z iniciatívy Mikuláša Dzurindu. Ale je tu aj ešte čosi závažnejšie než osud jedného politického subjektu. A to je čo? - Ekonomická a hospodárska moc na Slovensku sa ocitla v rukách jedinej politickej strany, ktorou je SDKÚ. Tá je síce najsilnejším subjektom vládnej koalície, ale vo voľbách získala len 15 percent hlasov a jej dnešný podiel na spravovaní štátu tomuto volebnému výsledku nezodpovedá. Toto si nikto nevšíma. Vám teda neprekážajú odhalenia ohľadom zmeniek Pavla Ruska a jeho neustále nové, ale veľmi nedôveryhodné vysvetľovania? - Keby vláda ministra hospodárstva neodvolala, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa opozícia dokázala dohodnúť na návrhu na jeho odvolanie tak, ako v prípade ministrov Kaníka, Mikloša, premiéra Dzurindu. Takže náš postoj je v tomto smere jasný. Čo je však pre nás neakceptovateľné, je vytváranie obrazu, že celá vláda je zrazu morálna a transparentná, razantne sa vysporiadala s podozreniami, a preto má mandát na ďalšie vládnutie. A to nehovorím o spôsobe, akým chce vládnuť ďalej, to je osobitná kapitola. Povedzte teda jednoznačne, je v poriadku, že po všetkých tých odhaleniach bol Pavol Rusko odvolaný, alebo by ste jeho zotrvanie v ministerskej funkcii dokázali akceptovať? - Pre nás je to určite neakceptovateľné a nezlučiteľné s funkciou ministra. Na druhej strane nemôžem zatvárať oči pred faktom, že Pavol Rusko vstupoval do politiky ako silný mediálny podnikateľ, ako človek, ktorý zviedol podozrivý boj o Markízu, veď to všetci vieme. Takže vo chvíli, keď išlo o moc, o zostavenie vlády, o rozdelenie ministerských postov, to bolo akceptovateľné. A dnes je to už pre jeho doterajších partnerov neakceptovateľné. A úplne smiešne je to, že morálku v slovenskej politike idú teraz obhajovať jeho doterajší najbližší spolupracovníci z ANO. Ako ich vnímate a ako vnímate ich dôvody? - Je to smiešna skupina ľudí, ktorá podľa mňa už nezohrá v slovenskej politike nijakú významnú úlohu, iba poslúži mocenským a ekonomickým záujmom SDKÚ a možno aj iných vládnych strán, to si nemusíme skrývať. Veď tí ľudia predsa vedeli, kto je Pavol Rusko, čosi vedeli aj o financovaní aliancie, a ak nevedeli, mali sa na to pýtať oveľa skôr, lenže oni sa uspokojili s tým, že je to Ruskova vec. Ako tento vývoj zasiahol Slobodné fórum? Vy ste predsa mali k sebe dosť blízko, vo viacerých programových otázkach majú SF a ANO rovnaké postoje a tajomstvom neboli ani diskusie o možnom pred- či povolebnom spojenectve. - Tento vývoj nijakým významnejším spôsobom nenarúša našu stratégiu, pretože sme si zvolili samostatný postup. Keby som to zobrala úzko stranícky, tak by som povedala, že tento vývoj nám dokonca môže vyhovovať, ale nevyhovuje Slovensku. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš Aká je vaša interpretácia súčasnej vládnej krízy? Čo je podľa vás jej príčinou a o čo v nej ide? - Je to poriadna fraška a keby nešlo o vážne veci, tak by to bolo na zasmiatie a mohli by sme sa na tom všetci baviť. Keď Pavol Rusko išiel do vlády, poslanci z dnešného Slobodného fóra práve vtedy odchádzali do opozície, takže sme istý čas spolupracovali ako podpredsedovia parlamentu. Už keď vstupoval do vlády, mal na krku vážne podozrenia, bol v súdnom spore s KDH a vyšetrovali ho na základe obvinení podnikateľa Mojžiša. Takže ak dnes kresťanskí demokrati moralizujú a tvrdia, že človek ako Pavol Rusko nemá čo hľadať vo vláde, ja sa pýtam, kde boli vtedy. Oni tvrdia, že vtedy to boli len podozrenia a pochybnosti a teraz ide o dokázané veci. - Jediné, čo je dokázané, je to, že Pavol Rusko konal netransparentne a podozrivo, ale, preboha, veď to platilo aj vtedy. Keď vstupoval do vlády, bol to ten istý Pavol Rusko, a navyše ho vyšetrovali orgány z rezortu, ktorý vedie minister z KDH v dosť závažných kauzách. Vy teda neveríte motivácii, ktorú verejnosti ponúkajú vládne strany a „lintnerovci“, ale stále ste nepovedali, o čo teda podľa vás ide? - Na tejto kauze mi prekáža to, že bola dlhodobo a cieľavedome pripravovaná, čo je evidentné podľa toho, ako sa odvíja. A jej cieľom je urobiť z Ruska fackovacieho panáka, aby sa vládnej koalícii podarilo prekryť všetky vlastné prešľapy a podozrivé aktivity. Sprievodným javom je rozloženie poslaneckého klubu a vlastne aj celej jednej vládnej strany z iniciatívy Mikuláša Dzurindu. Ale je tu aj ešte čosi závažnejšie než osud jedného politického subjektu. A to je čo? - Ekonomická a hospodárska moc na Slovensku sa ocitla v rukách jedinej politickej strany, ktorou je SDKÚ. Tá je síce najsilnejším subjektom vládnej koalície, ale vo voľbách získala len 15 percent hlasov a jej dnešný podiel na spravovaní štátu tomuto volebnému výsledku nezodpovedá. Toto si nikto nevšíma. Vám teda neprekážajú odhalenia ohľadom zmeniek Pavla Ruska a jeho neustále nové, ale veľmi nedôveryhodné vysvetľovania? - Keby vláda ministra hospodárstva neodvolala, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa opozícia dokázala dohodnúť na návrhu na jeho odvolanie tak, ako v prípade ministrov Kaníka, Mikloša, premiéra Dzurindu. Takže náš postoj je v tomto smere jasný. Čo je však pre nás neakceptovateľné, je vytváranie obrazu, že celá vláda je zrazu morálna a transparentná, razantne sa vysporiadala s podozreniami, a preto má mandát na ďalšie vládnutie. A to nehovorím o spôsobe, akým chce vládnuť ďalej, to je osobitná kapitola. Povedzte teda jednoznačne, je v poriadku, že po všetkých tých odhaleniach bol Pavol Rusko odvolaný, alebo by ste jeho zotrvanie v ministerskej funkcii dokázali akceptovať? - Pre nás je to určite neakceptovateľné a nezlučiteľné s funkciou ministra. Na druhej strane nemôžem zatvárať oči pred faktom, že Pavol Rusko vstupoval do politiky ako silný mediálny podnikateľ, ako človek, ktorý zviedol podozrivý boj o Markízu, veď to všetci vieme. Takže vo chvíli, keď išlo o moc, o zostavenie vlády, o rozdelenie ministerských postov, to bolo akceptovateľné. A dnes je to už pre jeho doterajších partnerov neakceptovateľné. A úplne smiešne je to, že morálku v slovenskej politike idú teraz obhajovať jeho doterajší najbližší spolupracovníci z ANO. Ako ich vnímate a ako vnímate ich dôvody? - Je to smiešna skupina ľudí, ktorá podľa mňa už nezohrá v slovenskej politike nijakú významnú úlohu, iba poslúži mocenským a ekonomickým záujmom SDKÚ a možno aj iných vládnych strán, to si nemusíme skrývať. Veď tí ľudia predsa vedeli, kto je Pavol Rusko, čosi vedeli aj o financovaní aliancie, a ak nevedeli, mali sa na to pýtať oveľa skôr, lenže oni sa uspokojili s tým, že je to Ruskova vec. Ako tento vývoj zasiahol Slobodné fórum? Vy ste predsa mali k sebe dosť blízko, vo viacerých programových otázkach majú SF a ANO rovnaké postoje a tajomstvom neboli ani diskusie o možnom pred- či povolebnom spojenectve. - Tento vývoj nijakým významnejším spôsobom nenarúša našu stratégiu, pretože sme si zvolili samostatný postup. Keby som to zobrala úzko stranícky, tak by som povedala, že tento vývoj nám dokonca môže vyhovovať, ale nevyhovuje Slovensku. Nám? Máte na mysli Slobodné fórum? - Áno. Prečo vám to vyhovuje, nestrácate potenciálneho partnera? - Sme zameraní podobne ako ANO, takže celkom iste súperíme o podobného voliča. Súperíme, ale myslím si, že sme nikdy neprekročili hranice korektnej politickej súťaže. Takže časť voličov by sa od ANO mohla presunúť k Slobodnému fóru, ale o týchto liberálnych voličov vedie boj aj SDKÚ. A práve preto Mikuláš Dzurinda rozohral aj túto mocenskú hru o voličov. SDKÚ ako strana s obrovským finančným zázemím jasne kalkuluje, že týchto voličov by mohla získať pre seba. Zameriate sa teda na to, aby Slobodné fórum vyšlo z tohto súboja silnejšie? - Nie, toto nie je naša hra ani náš súboj. Vyhovuje to SDKÚ, ale nevyhovuje to Slovensku a my nikdy nebudeme uprednostňovať stranícke záujmy pre celonárodnými. SF je umiernená stredopravá strana. Nepochybujeme, že treba robiť pravicové reformy, ale treba ich robiť tak, aby boli znesiteľné pre strednú triedu spoločnosti. Nemôžeme šetriť v štáte tak, že nám polovica ľudí umrie od hladu. Slobodné fórum vzniklo na dvoch pilieroch: na kritike spôsobu reforiem, pričom niektoré sa ako reformy len volajú, a tiež chýba koordinácia reforiem. Prijať zákon, to ešte nie je reforma, reforma má fungovať v praktickom živote a v prospech občanov. Druhým pilierom nášho vzniku bola kritika štýlu politiky tejto vlády. Ja sa pýtam, čo sa od vzniku SF zmenilo, aby sme ustúpili z týchto pozícií? Určite si na to viete aj odpovedať, takže čo sa zmenilo? - Nič. Reformy sú živelné a každý týždeň prináša nejakú kauzu vyplývajúcu z netransparentného a neprehľadného vládnutia. Takže stále nemáme prečo zľaviť zo svojich princípov. Aliancia nového občana teda nebola vaším aspoň potenciálnym spojencom? - S ANO spoločne stojíme na zásadách liberálnej ekonomiky, ale druhá vec je, ako ANO tieto zásady dodržiavala v politickej praxi. Páčil sa nám ich ťah, aspoň deklarovaný, na podporu živnostníkov, drobných podnikateľov, znižovanie odvodov a o tom sme mali jediné spoločné oficiálne rokovanie, lebo pre nás to je naozaj zásadná otázka. Lenže na druhej strane máme neprekonateľné rozpory. V čom spočívajú? - V prvom rade v štýle práce predsedu ANO Pavla Ruska, ktorý sa aj teraz prejavil. V druhom rade v ministrovi zdravotníctva. Ako môže niekto povedať, že ANO a SF sa spájajú, keď naša strana je najzarytejším kritikom tzv. reformy zdravotníctva? Preto sme volili samostatný postup, hoci, samozrejme, museli sme brať do úvahy aj to, s kým teda máme aspoň niečo spoločné. O žiadnych spojenectvách sme ani neuvažovali a vývoj v ANO preto len sledujeme. Je niektorá z tých dvoch skupín, nazvime ich „lintnerovci“ a „ruskovci“, pre SF prijateľnejšia? - Poviem to takto. V čom už má byť pre mňa dnes morálnejší Jirko Malchárek, ktorý bol kedysi sociálny demokrat, potom liberál, teraz obhajuje akúsi konzervatívnu pravicovú politiku? V čom má byť pre mňa dôveryhodnejší než Eva Černá, s ktorou spolupracujem vo výbore pre sociálne veci a bývanie, a viem, aké má názory a čo robí pre ich presadenie? Ja si ju za toto musím vážiť. Takže pre vás sa nevynára možný partner ani v jednej z týchto skupín? - Nemôžem povedať, že tí, ktorí sa odtrhli od Pavla Ruska, akceptujú štýl politickej práce Mikuláša Dzurindu, akceptujú jeho postupy v parlamente, správajú sa netransparentne, mocensky, že títo ľudia sú morálnejší ako Rusko. Veď to vyzerá tak, že len čakali na zámienku, aby mohli urobiť, čo teraz robia, to predsa nie je vyjadrenie vernosti nejakým princípom, veď by sa museli ozvať oveľa skôr. Verím, že je to len otázka času, keď si aj oni uvedomia, že len poslúžili cudzím záujmom, ktoré neboli záujmami liberálov, ich hodnôt, ani ich politickej strany. Druhou stranou, o ktorej sa hovorí, že by mohla byť vaším partnerom, je Smer. Dokonca sa objavili úvahy o povolebnej spolupráci Smeru, SF a ANO. Je po rozpade ANO Smer vaším potenciálnym partnerom? - Ak my s niekým rokujeme, tak sa okamžite vynoria špekulácie o spojenectve, ale keď sa na niečom dohodnú SDKÚ a HZDS, tak tvrdia, že nejde o spoluprácu. Takže bližšia spolupráca SF so Smerom je chimérou? - Keďže my sme stredopravicová strana, dáva nám to možnosť spolupracovať v niektorých prípadoch aj s umiernenou stredoľavou politickou stranou. Samozrejme, vieme nájsť priestor na komunikáciu aj so Smerom a pritom neopúšťať naše liberálne princípy. Smer je strana, ktorá nebola vo vláde, nemá za sebou mocenské, finančné či majetkové zneužívania. Z hľadiska programu si vieme predstaviť styčné body, ale aj rozdiely. Samozrejme, máme stranícky parlamentný systém, a preto v reálnej politike musíme rozmýšľať aj o kompromisoch. Mohli by ste ich nájsť aj so zvyšnými stranami parlamentnej opozície? - Nie. Komunistická strana pre nás predstavuje neprijateľný extrém, v jej prípade nie je žiadna šanca na spoluprácu. A rovnako je pre nás neprijateľný Vladimír Mečiar. Viem, že HZDS je strana, v ktorej programe možno nájsť aj pozitívne body, ale Vladimír Mečiar je človek, ktorý v slovenskej politike zanechal negatívnu stopu, neurobil nič preto, aby zmenil spôsob vlastnej politickej praxe po tom, čo ho občania odstavili od moci, preto pre nás zostáva neprijateľný. Volebné preferencie Slobodného fóra sa už dlhší čas pohybuje tesne pod hranicou vstupu do parlamentu, čím sa teda zaoberáte rok pred voľbami? - Zaťažkávacou skúškou pre celú stranu budú tohtoročné voľby do regionálnych zastupiteľstiev. Z hľadiska štruktúr či plateného aparátu sme skromnejšia strana, takže nám to poriadne dáva zabrať. V súvislosti s týmito voľbami vzniklo niekoľko nezvyčajných, asi dosť účelových koalícií. Akých partnerov hľadá Slobodné fórum? - Niektoré tie koalície sa už začali rozpadávať, takže z politického hľadiska to bude dosť ťažké. My rokujeme s každým okrem komunistickej strany, namiesto veľkých koalícií uprednostňujeme transparentnejšie zoskupenia, vždy chceme, aby v koalícii bola ešte aspoň jedna pravicová strana. Tak je to napríklad v Trenčianskom kraji, kde sme vytvorili koalíciu s KDH a Smerom, a o podobnom variante rokujeme v Bratislave. No a niekde pôjdeme sami, ale budeme kandidovať iba v tých obvodoch, kde na našu kandidátku dokážeme postaviť skutočné miestne osobnosti. Bojovať chceme odbornosťou a osobnosťami. Ale regionálne voľby sa viac podobajú republikovým, teda aj v nich sa ľudia rozhodujú prevažne podľa strán. - Silné strany dokonca cieľavedome zavádzajú „partokratizmus“, ktorý poznáme z „vysokej“ politiky aj na úrovni samosprávnych krajov, a my by sme to chceli zmeniť. Nechceme, aby o kandidátoch rozhodovali stranícke sekretariáty, ale ich prirodzená autorita medzi ľuďmi, lebo dnes vidieť, ako sa aj do regionálnej politiky premietajú čoraz silnejšie stranícke záujmy a ako sa protekcionizmus a stranícky klientelizmus z centrálnej úrovne prenáša aj nižšie. Preto by sme chceli do krajských zastupiteľstiev dostať čo najviac nezávislých ľudí. Obávam sa však nízkej účasti voličov na voľbách. Z hľadiska prežitia vašej strany, napokon ako každej inej, však budú rozhodujúce budúcoročné parlamentné voľby. Ako sa pripravujete na ne? - Už som povedala, že do nich chceme ísť samostatne. Našou hlavnou prípravou bude poctivá práca v terajšom parlamente. Premiér pred letom ohlásil, že v poslednom roku chce „opraviť reformy“. Keby to nebolo také vážne, bolo by to na smiech, že počas letných mesiacov chcel chodiť medzi ľudí a počúvať ich výhrady a skúsenosti. Pretože my už dva roky vieme, aké problémy jeho „reformy“ ľuďom prinášajú a celé tie dva roky Mikuláša Dzurindu na to upozorňujeme, ale on sa k všetkým pripomienkam stavia arogantne a ignorantsky. Ale ak naozaj je ochotný pridať aj poslanecké hlasy SDKÚ v záujme korekcie najväčších chýb, tak my sme na to pripravení. Ktoré oblasti sú pre vás kľúčové? - V dôchodkovej reforme máme pripravené návrhy, aby sa urovnali niektoré nespravodlivosti. Trápia nás napríklad problémy invalidných dôchodcov, v prospech ktorých sme už podali niekoľko noviel zákonov a pozmeňovacích návrhov. Zásadné zmeny si podľa nás vyžaduje tzv. reforma zdravotníctva, chceme v nej presadiť viaceré návrhy. Myslíme si napríklad, že by sa mali uprednostňovať transformačné projekty manažmentu nemocníc, lebo veríme, že ten sa bude k pacientom správať zodpovednejšie ako všelijaké finančné spoločnosti, ktorým pôjde len o zisk. Som zvedavá, čo na to povie pán minister Zajac, ktorý doteraz žiadne chyby vo svojej reforme nepripúšťa. A napokon sa pripravujeme na rozpočet, v ktorom chceme presadiť celkom konkrétne návrhy. Jednou z priorít bude školstvo, lebo v tejto oblasti Slovensko asi najviac tlačí topánka. Do škôl treba dať viac peňazí, našou srdcovou záležitosťou sú materské školy, lebo štát sa musí postarať o to, aby výchovno-vzdelávací systém bol komplexný. Materské školy vytvárajú aj isté sociálne zázemie pre rodiny a v tejto oblasti prevláda veľmi zlý trend. Aj na základe toho, čo teraz hovoríte, vám musím položiť veľmi nepríjemnú otázku. Vy si naozaj myslíte, že na Slovenskú sú pravicoví voliči, ktorí majú ešte chuť ísť voliť a neuspokojuje ich SDKÚ alebo KDH? - Stredná vrstva je obeťou politiky a tzv. reforiem súčasnej vlády. To, že dnes mnoho jej príslušníkov – a nie sú to nijakí nemysliaci ľudia – inklinuje k Smeru, nie je náhoda. Majú na to veľmi dobré dôvody, ale my si nemyslíme, že ich treba nechať ľavici. Zdravotníci, učitelia, živnostníci, drobné rodinné podniky, úradníci – to sú všetko ľudia, ktorí sa dnes držia len tak-tak nad vodou a pri akomkoľvek probléme – hoci aj dočasnom, ako je choroba, strata zamestnania na istý čas – sa okamžite prepadávajú do chudoby alebo sa dostávajú na jej okraj. Títo ľudia majú len na základné živobytie. Ronald Reagan nie je v žiadnom prípade mojím vzorom, ale veľmi sa mi páčilo, keď vo svojej knihe napísal, že taká politika je dobrá, ktorá umožní aj čističovi topánok – tým bol kedysi jeho otec – uživiť svoju rodinu. Chceme umožniť ľuďom, aby si dobre zarobili, aby sa dokázali slušne uživiť a potom bude dosť aj na nevyhnutné prerozdeľovanie. To znie naozaj pekne, ale veríte, že toto sú ľudia, ktorí by chceli voliť pravicovú stranu? - Samozrejme, lebo my im vysvetľujeme, o aké hodnoty nám ide. A verte, že mnoho ľudí na Slovensku nie je spokojných s hodnotami, ktoré sa dnes agresívne derú do popredia. Začína sa tu zakoreňovať štýl života, ktorý reprezentujú dobre vyzerajúci mladí muži v kvalitných oblekoch a princíp „máš peniaze, ideš dopredu, nemáš peniaze, si chudák a nikoho nezaujímaš“. Aj niektorí pravicoví voliči majú inú predstavu o živote, o jeho hodnotách, o rozdelení zdrojov v spoločnosti. Nezdá sa vám, že dnes absolútna väčšina tých, ktorí sú nespokojní s touto vládou, celkom oprávnene deklarujú, že chcú voliť Smer? - Samozrejme, dnes stredná vrstva inklinuje k ľavici, ale nie preto, že Robert Fico je fešák a pekne hovorí. Za to, že Smer má dnes vyše 30 percent voličských hlasov, môže Ľ. Kaník, I. Mikloš, M. Dzurinda. Nezdá sa vám, že tí, nazvime ich seriózni pravicoví voliči, už neveria, že hodnoty by mohli do života vrátiť politici, a preto jednoducho nechcú ísť voliť? - Rezignácia voličov na politiku sa naozaj rozmáha a je to jav veľmi nebezpečný. Pri všetkej úcte k slovenským europoslancom, tých 17 percent voličov, ktorí o nich rozhodli, nie je reprezentatívna vzorka našich občanov. Ľudia si musia uvedomiť, že ak nepôjdu voliť oni, rozhodnú za nich členovia strán a ich príbuzní. Tí ľudia, ktorí nejakým spôsobom profitujú z tejto vlády, ich príbuzní, možno ešte nejakí kamaráti a zamestnanci voliť pôjdu celkom určite. Nemyslíte si, že to je celkom premyslená taktika Mikuláša Dzurindu, ktorú si vyskúšal už Vladimír Mečiar? - Aká? Keď už nemôže rozširovať počet voličov SDKÚ, tak aspoň voľby znechutí čo najväčšiemu počtu ľudí. Veď dnes je najväčšou vládnou stranou s 15 percentami, to je hanba. - Áno, myslím si, že sa na to spolieha. Na druhej strane máme skúsenosti, že ak sa slovenská politika dostala už do absolútne neprijateľnej polohy a vývoj nabral nebezpečný smer, tak Slováci sa zachovali „sebazáchovne“. Takto odstavili od moci Vladimíra Mečiara. Teraz zasa sedia na mocenských pozíciách tí istí ľudia už sedem rokov a nie je to dobré. Jedno naše ľudové príslovie hovorí, že nová metla dobre metie. Len sa bojím, aby sa tu okrem všeobecnej rezignácie nezačal presadzovať aj extrémizmus, lebo zjavne vystrkuje rožky, objavujú sa tu verejné prejavy, aké sme roky nevideli. Lenže to všetko je výsledkom necitlivej vládnej politiky, ľudia sú často pritlačení k múru, odkiaľ sa už nemajú kam pohnúť, a politici im zväčša žiadnu dôveryhodnú alternatívu neponúkajú. - Práve preto treba ísť voliť, aby došlo k zmene, aby do politiky prišli noví ľudia, ktorí ju budú robiť inak. Zmenu prezentoval v istom čase aj Mikuláš Dzurinda, aj vy ste boli „nový človek v politike“ a čo sa naozaj zmenilo? - Mňa na vstupe do politiky lákal fakt, že v tom čase sme boli tesne pred vstupom do Európskej únie a NATO, čo malo byť zavŕšením demokratickej premeny pomerov na Slovensku. Naozaj mi vtedy ani len na um nezišlo, že demokrati budú používať také nedemokratické a nelegitímne metódy v parlamente, že si budú vyslovene pokútnym spôsobom kupovať všelijakých poslancov, ktorí tam už nezastupujú nikoho. Veď si predstavte, že by taký Fico vyhral voľby s vyše 30 percentami a kúpil by ešte 10 poslancov a takto vládol. Ako by vykrikovali dnešní vládnuci „demokrati“, čo by písali dnešní komentátori, ktorí akceptujú terajší stav? To, čo sa dnes v parlamente deje, je porušovanie princípov parlamentnej demokracie a ja sa čudujem, že to elity na Slovensku akceptujú. Ktoré elity máte na mysli? - Všetky, novinárske, politologické, spoločenské elity, ktoré v roku 1998 pomohli povaliť mečiarizmus. Myslím si, že by nemali tolerovať nebezpečné, nedemokratické tendencie ani u toho, koho predtým podporovali, lebo to sa nám vráti. Veď ak to dnes môže robiť Dzurinda, kde je záruka, že niekto ďalší to už robiť nebude? Problém na Slovensku je v tom, že pravidlá tu ustupujú osobným záujmom. Vy ste jedna z nezávislých poslancov/poslankýň, už vás je v parlamente tretina. Môžete potvrdiť, že nezávislých si vláda kupuje rôznymi politickými obchodmi? - Mňa už raz polícia vypočúvala, keď som pri zdravotníckych zákonoch povedala, že sa tam udiali politické obchody, aby zákony prešli. Ja sa nebudem tváriť, že o ničom neviem. Nalejme si čistého vína, presne to sa dnes v parlamente deje. Veď poslanec Polka povedal, že za podporu vlády chce čosi pre Turzovku, jeho kolega Ábelovský zasa nejakú halu. Ako mám veriť, že popri týchto požiadavkách si nedávajú aj osobné, veď na základe akých programov, s ktorými kandidovali, teraz vyťahujú požiadavky? Pri minuloročnom rozpočte Ladislav Polka verejne povedal, že on sa vzdá toho, čo mu vláda za podporu sľúbila v prospech Vysokých Tatier. Veď oni sa tým vôbec netaja. Parlament je dnes normálna burza bez pravidiel, ako normálne trhovisko, na ktorom stúpa cena nezávislého poslanca, a uvidíte, že s oslabovaním vládnej koalície bude napríklad pri rokovaní o štátnom rozpočte stúpať ešte viac. A onedlho možno budeme každé ráno dostávať informáciu, aká je dnes cena poslanca v Národnej rade. Keď vás tak počúvam, nemôžem sa ubrániť otázke: čím si vás pred štyrmi rokmi získal Mikuláš Dzurinda? - Chcela som budovať umiernenú občiansku stredopravú stranu pre strednú vrstvu. Lebo dovtedy ľudia volili len za alebo proti Mečiarovi. Bola som presvedčená, že taká strana môže vzniknúť len z SDKÚ. Čoskoro som však s úžasom sledovala, ako to skĺzlo do mocenských bojov o peniaze a majetky. A keď predseda SDKÚ skončí alebo už nebude vo vláde, tak sa v plnej nahote ukáže, že to je strana ľudí, ktorých nespája nič, len tieto zištné záujmy a účasť na moci. Prečo ste do takej strany vstúpili? - Vtedy to tak nebolo, vtedy sa práve začínal ten boj, ktorým smerom sa táto strana vyberie. A ukázalo sa, že tí, čo do strany vstupovali pre hodnoty a ideály, ten súboj prehrali. Keď som ja vstupovala do SDKÚ, tak v predsedníctve boli rôzne osobnosti, aj Palacka, aj Šagát či Kukan, ale aj Kňažko, Šimko, ja. Vtedy tam boli aj ľudia, ktorí vedeli povedať iný názor, vtedy sa tam ešte diskutovalo. Dnes je to Mikuláš Dzurinda a nič neznamenajúci ľudia, nijaké osobnosti: Pavol Prokopovič, Pavol Kubovič, Milan Horth, Juraj Liška. Ľudia, ktorých zaujímajú len osobné záujmy. Dnes vyzerá SDKÚ úplne inak než v čase, keď som ja do nej vstúpila, a mnoho ľudí to, žiaľ, nepostrehlo. A vy ste si to ako všimli? - Začali miznúť odporcovia Mikuláša Dzurindu, padala jedna hlava za druhou. A dialóg vnútri strany sa postupne zmenil na monológ jej predsedu. A tak to tam dnes vyzerá. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš