Ako to bolo so zrušením vojenskej služby
V týchto dňoch by mal slovenský parlament na svojom rokovaní potvrdiť to, čo šéf rezortu obrany Juraj Liška oznámil na hudobnom festivale Pohoda pred dvoma mesiacmi: ukončenie povolávania brancov. Je pritom neuveriteľné, ako ľahko sa na Slovensku rodia mýty. SDKÚ pohotovo zahrnula túto tému do svojej zdanlivo predčasnej letnej predvolebnej kampane, takže celý príbeh teraz vyznieva, akoby nás k zrušeniu základnej vojenskej služby doviedla premiérova strana a jej šikovný minister. A to napriek tomu, že práve ona má na úspešnom zavŕšení tohto procesu vari najmenší podiel. Súčasné vedenie ministerstva obrany prezentuje celú udalosť tak, akoby sa minister rozhodol urýchliť profesionalizáciu armády, o ktorej vládny kabinet ešte donedávna uvažoval, že ju zrealizuje až roku 2007. V skutočnosti Juraj Liška iba dodržal slovo, ktoré dal verejnosti jeho predchodca, dnes už nebohý Jozef Stank. Práve on má politicky najväčšiu zásluhu na súčasnom stave. Naopak, strany súčasnej vládnej koalície (vari len s výnimkou KDH) nezaujali k profesionalizácii armády jasný postoj ani pred voľbami roku 2002. Pripomeňme si teda, ako sa zápas za zrušenie základnej vojenskej služby odvíjal. Rozhodlo stretnutie so Stankom Na jar roku 2001 vznikla koalícia 25 mimovládnych organizácií, ktorá pod hlavičkou občianskej iniciatívy Jedlo namiesto zbraní zorganizovala kampaň za zrušenie povinnej vojenskej služby. Zoskupenie adresovalo výzvu s týmto obsahom poslancom NR SR, ktorí pri novelizácii ústavy paradoxne ešte viac sprísnili povinnosť nástupu na vojenčinu (aj z toho vidieť, že smerovanie k súčasnému stavu vôbec nebolo také priamočiare a samozrejmé). Už vtedy sme argumentovali, že povolávanie brancov ukončili vo väčšine krajín EÚ a NATO vrátane Francúzska, kde táto povinnosť historicky vznikla. V letných mesiacoch sme kampaň zintenzívnili. Pripravovali sme petíciu i demonštráciu na začiatok septembra. Vypracovali sme zásadný argumentačný materiál Desatoro za zrušenie ZVS, ktorý používali pre svoje potreby aj aktivisti v okolitých štátoch, najmä v Česku a Poľsku. Osemnásteho júla 2001 sme otvoreným listom vyzvali ministra Jozefa Stanka o jednoznačné stanovenie termínu zrušenia základnej vojenskej služby. Dovtedy totiž nebol zverejnený nijaký konkrétny, časovo limitovaný plán (na rozdiel od susedných štátov). Šéf rezortu obrany odpovedal rovnako otvoreným listom, v ktorom vo všeobecnej rovine obhajoval koncepciu reformy ozbrojených síl, ale zároveň prejavil záujem o stretnutie so zástupcami iniciatívy. To sa uskutočnilo 23. augusta 2001. Na rokovaní som zopakoval požiadavku na stanovenie záväzného termínu zrušenia základnej vojenskej služby, ktorý bol jedinou zárukou, že to ministerstvo myslí vážne. Nepopierateľným faktom totiž ostáva, že najvyšší vojenskí predstavitelia si vo svojich mediálnych vystúpeniach toho času protirečili v otázke nielen kedy, ale aj do akej miery profesionalizovať armádu. Poukázal som na to, že v dôsledku tohto stavu ministerstvo neplnilo celkový plán profesionalizácie. Zároveň sme presadzovali úplné zrušenie vojenskej služby už od roku 2004. Po dvojhodinovej výmene názorov minister napokon deklaroval vôľu uskutočniť tento plán do roku 2006. Zároveň oznámil, že bude presadzovať jeho zahrnutie do strategického materiálu rozvoja našich ozbrojených síl, do tzv. Modelu 2010, ktorý sa mal prerokovať v septembri. S týmto výsledkom sme boli spokojní. Spýtal som sa ministra, či je ochotný sľúbiť tento dátum aj verejne. Jozef Stank vzápätí predstúpil pred médiá a oznámil svoje rozhodnutie. SDKÚ o tom neuvažovala Nie je podstatné, že ministerstvo neskôr mystifikovalo a bagatelizovalo celý spor vyhlásením, že k tomuto záveru prišlo samostatne, bez nátlaku mimovládnych organizácií. Takéto malicherné otázky už nie sú dôležité. No pre lepšiu pamäť je podstatné zdôrazniť, že aj pri našich rozdielnych pohľadoch považujem Jozefa Stanka za človeka s otvorenou mysľou, ktorý politicky najviac prispel k zrušeniu základnej vojenskej služby. A to je podstatné zdôrazniť práve teraz, keď sa výsledkami jeho práce prikrýva strana, ktorá v tom čase o niečom podobnom ani len neuvažovala. Zvlášť, keď dnes minister obrany Juraj Liška predkladá návrh ústavného zákona, aby o vysielaní slovenských vojakov do zahraničia nerozhodoval parlament (ako dosiaľ), ale vláda. Takýto návrh je totiž v príkrom rozpore s cieľmi a princípmi, ktoré viedli mimovládne organizácie k spomínanej kampani – s filozofiou nenásilia, demilitarizácie a zníženia vplyvu armády na spoločnosť. Autor je vysokoškolský učiteľ a mierový aktivista
