Politická bitka o privatizačný koláč
Keď sa rozbehla tzv. kauza okolo niektorých aktivít Pavla Ruska, politológovia, sociológovia a rôzni analytici či kvázianalytici začali vypočítavať možnosti ďalšieho vývoja politickej situácie. Hodnotili pritom najmä to, či vydrží alebo nevydrží vládna koalícia. Na takúto otázku sa však dá vo všeobecnej rovine odpovedať veľmi ľahko: akákoľvek politická skupina vydrží dovtedy, pokiaľ veľkosti vnútorných rozporov nepresiahnu veľkosti síl, ktoré ju držia pokope.
Táto otázka však sama osebe vôbec nemusí byť dôležitá. No na to, aby sme sa mohli zaoberať aj touto otázkou fundovane, musíme poznať práve problematiku týchto motívov, teda problematiku záujmov v danej politike. Naši analytici sa otázkou záujmov, či už preto, že ju dobre nepoznajú, alebo preto, že nechceli, vôbec nezaoberali. Zväčša sa usilovali analyzovať situáciu z jej formálneho hľadiska, doplneného pár frázami o politike. Preto táto analýza pripomínala skôr právnu, ako politickú analýzu. Vypočítavanie možností, týkajúcich sa toho, či sa voľby uskutočnia o pol roka skôr ako za iných okolností, samo osebe ešte nevypovedá nič o obsahu a charaktere politiky. A teda ani o tom, o čom budú, eventuálne či vôbec o niečom budú aj prípadné voľby. Čo majú „za ušami“ Počuli sme frázy o „demokratickom svete, ktorého sme súčasťou“ a o tom, že Pavol Rusko mal odstúpiť „hneď na druhý deň“. Nebudem tu teraz rozoberať politické mechanizmy fungujúce v tzv. demokratickom svete (teda v americkom bloku), a už vôbec nebude prenikať do ich hĺbky. Obmedzím sa na konštatovanie, že Rusko sotva mohol v prvej fáze tejto „kauzy“ predpokladať, či sa mu to „prepečie“ alebo nie. Väčšinou sa totiž podobné prešľapy politikom „prepečú“ a to dokonca aj v tej menšine prípadov, keď si na ich prešľapy dovolí nejaký novinár verejne poukázať. Zväčša sa však na takéto prešľapy politikov v médiách ani len nepoukazuje. V opačnom prípade by asi museli čo-to vysvetľovať skoro všetci, alebo prinajmenšom mnohí. Príkladov máme dosť, nepovažujem za potrebné ich na tomto mieste rozoberať. Otázka odstupovania politikov z verejných funkcií teda nestojí na tom, čo majú „za ušami“, ale skôr na tom, či sa ten fakt, že majú „za ušami“ v rámci politického mechanizmu daného režimu, využije na to, aby boli nútení odstúpiť. Mimochodom, ak je takýto politik nútený a ochotný odstúpiť, väčšinou sa už nikto nezaoberá jeho prípadným potrestaním, čo však radového občana zásadne neminie. Nie je to teda otázka spravodlivosti, ale otázka moci. Ak by tu bol dôležitý fakt, či politik naozaj niečo nezákonné spravil, potom by musela byť práve otázka spravodlivosti prvoradá. Všetko možno zatajiť Otázka prešľapov politikov je teda otázkou, ktorá smeruje k záujmom vedúcim k ich odvolávaniu a nie k odôvodneniam ich odvolávania. A to tak u nás, ako aj v tzv. demokratických krajinách, a vlastne na celom svete. Za „priaznivých“ okolností je možné ututlať skoro všetko. Za okolností „nepriaznivých“ sa politikovi môže vypomstiť aj maličkosť, či v krajnom prípade aj akýchkoľvek ďalších akcií sledujúcich zhodné ciele. „Naša buržoázia“ Pavol Rusko sa dostal do rozporu s ostatnými členmi vlády, ale dalo by sa povedať, že aj inými súčasťami režimu. Rýchlosť, dôraz a najmä jednotný postup, ktorý sa uplatnil pri politickej likvidácii predsedu Aliancia nového občana, veľmi pripomínal 50. roky, alebo aspoň normalizačné časy. Aký „strašný“ záujem mohol mať P. Rusko? Okolnosti napovedajú, že to nesporne súvisí s privatizáciou strategických podnikov, konkrétnejšie Slovenských elektrární. Záujem skutočnej slovenskej buržoázie nesporne spočíva v zachovaní aspoň určitej miery ekonomickej (a teda aj politickej) suverenity štátu. Ide o to, aby Západ nekontroloval (a to monopolne) všetky energetické vstupy, a následne aj ďalšie oblasti ekonomiky, napríklad obchod. V prípade takéhoto scenára, teda ovládnutia ekonomiky zahraničnými ekonomickými subjektmi, by slovenská buržoázia ako spoločenská skupina prakticky prestala existovať. Je to úplne logické: buržoázia je (zjednodušene povedané) trieda vlastníkov. To sa, mimochodom, už aj realizuje. Naša „buržoázia“ by v takom prípade spočívala len v kádroch, ktoré zahraničný kapitál zamestnáva, a teda by nešlo o buržoáziu v pravom zmysle slova. Skôr o slovenských prisluhovačov buržoázie zahraničnej. Mám na mysli slovenskú časť manažmentov cudzích podnikov. Ak by teda Pavol Rusko ako jeden z nesporných príslušníkov tejto spoločenskej skupiny sledoval jej záujem, je možné, že by sa usiloval vari aj o to, aby Slovenské elektrárne zostali v „našich“ rukách. Štát v cudzích rukách No a potom je tu záujem tzv. sprostredkovateľov, čiže Slovákov, ktorí svoju budúcnosť vidia v kariére slovenskej „kváziburžoázie“. Zahraničné vlastníctvo slovenskej ekonomiky dnes už nadobúda utešené rozmery a čoskoro budeme môcť konštatovať, že väčšina „slovenského“ majetku je v rukách Nemcov, Američanov či Francúzov. Rovnako ako aj ziskov, ktoré tento majetok prináša. Takže to isté, čo platí o záujme našich vlastníkov, platí aj o záujme väčšiny ostatných sociálnych skupín v našej spoločnosti. Zhoda záujmov triedy slovenských vlastníkov a záujmov „pracujúcej“ triedy vo väčšine tém je daná tým, že, ako som už naznačil, na Slovensku neexistuje žiadna, alebo skoro žiadna „vysoká“ buržoázia. Nie je tu teda dôvod, aby objektívne rozpory v našej spoločnosti nadobúdali až taký antagonistický charakter, ako napríklad v 19. storočí, v čase vrcholiaceho triedneho boja. Pre priemerného slovenského kapitalistu – teda vlastníka krčmy, potravín, či mäsiarstva – jednoducho objektívne nemá význam usilovať sa ožobračovať občanov aj o tie najzákladnejšie práva. Pretože ani on sám by za takých okolností nemal ako nechať vyštudovať svoje deti, či zaplatiť operáciu svojej chorej manželke, alebo by ho to aspoň dosť zaťažilo a znevýhodnilo. Na Slovensku a „našej“ spoločnosti v podstate neexistuje typický kapitalistický model triedne rozdelenej spoločnosti. To, do akej miery sú tieto záujmy ideologicky deformované je faktor významný, ba dalo by sa povedať, že pre Slovákov možno rozhodujúci, no nebudem ho teraz analyzovať. Nie je to totiž vecou objektívnych a vedomých záujmov, ale politickej propagandy a deformácie vedomia. Samozrejme, ako vždy, v záujme toho, kto vládne. Výmena politických bábok Je teda aj taká možnosť, že P. Rusko reprezentuje, či presnejšie reprezentoval záujmy našej „malej“, skutočne slovenskej buržoázie, čoho výsledkom by bolo to, že nechcel sprivatizovať Slovenské elektrárne. Táto možnosť je však iba čisto teoretická a aj osobne, hoci na presné určenie možnosti by som musel disponovať informáciami ako CIA, tejto možnosti veľmi veľké šance nedávam. Nedávam preto, lebo na základe skúseností so slovenskou politikou za posledné desaťročie nemožno takúto možnosť považovať za reálnu. Najlepším argumentom pre toto tvrdenie je fakt, že okrem zopár idealistov takejto možnosti u nás nikto neverí. A ľudia majú s politikou už dosť vlastných skúseností. Jednou z metód, ako nazrieť za oponu politických záujmov, je aj sledovanie, na aké tábory sa daná politická scéna rozdelí. Opozícia sa nejako zvlášť proti Ruskovi nepostavila. V podstate zaujala postoj, že zaoberať sa Ruskom a jeho kauzami ani nemá zmysel, s čím možno len súhlasiť. Takýto nie veľmi „protiruskovský“ postoj zaujalo predovšetkým Slobodné fórum. Na opačnej strane stojí tvrdé jadro vládnej koalície: Dzurindova družina v zložení KDH, SDKÚ a SMK a väčšina poslaneckého klubu ANO. Nie je však celkom jasné, či vo všetkých prípadoch ide o presadzovanie záujmov celých strán alebo len vplyvných ľudí v nich. Nepochybné je však aj to, že „ortodoxné“ krídlo režimu (ľudia okolo M. Dzurindu) si nechce nechať vyfúknuť dominantné postavenie v politike „umiernenými“, ako je napr. Zuzana Martináková, ktorá je dnes v opozícii, aj keď v slovenskom parlamente je už deliaca čiara medzi opozíciou a vládnou koalíciou veľmi nejasná. „Umiernení“ vo vládnych stranách by mohli nahradiť „ortodoxných“, ktorí svojím pôsobením teraz už len znižujú popularitu vlády. Úspešný predvolebný podvod Takto by sa mohli pokúsiť získať naspäť aspoň časť voličov, lebo podobný scenár vyšiel práve P. Ruskovi v roku 1998. Pred voľbami vystupoval ako alternatíva voči vtedajšej vládnej pravici, ktorú kritizoval tak ostro a „zásadne“, že dokonca odmietal vytvorenie vlády spolu s Mikulášom Dzurindom. Tým získal hlasy voličov a v konečnom dôsledku umožnil práve kritizovaným zostať pri moci. Nech by to s „obmenou mocenských kádrov“ bolo akokoľvek – čo je, mimochodom, v tzv. demokratických krajinách štandardný proces, ba dokonca nielen v nich – tou druhou možnosťou je, že tu v skutočnosti nebojujú proti sebe skupiny presadzujúce rôzne záujmy. Záujem je v podstate iba jeden a konflikty sa tu odohrávajú len ohľadom toho, kto ho bude realizovať. Tým najprozaickejším a asi aj najpravdepodobnejším dôvodom celej „krízy“ však je, že Rusko si chcel nejakým spôsobom vziať najväčší kus koláča, čiže „uchopiť viac moci ako mu prináleží“, ako v „spravodlivom“ rozhorčení poznamenala Z. Martináková. Len nie je jasné, či tým myslela Ruska, „nehorázne“ porušujúceho privatizačné polia pôsobnosti, alebo zvyšok vlády, ktorý sa usiluje o to isté. Nová kauza pre voličov V úvode tejto analýzy som konštatoval, že politikovi sa po odstúpení, ktoré bolo od neho vyžadované, spravidla zázračným spôsobom „prepečú“ všetky obvinenia a podozrenia, ktoré sa proti nemu v procese jeho odvolávania, či skôr odstraňovania, použili. Z toho vyplývajú len dve možnosti, ktoré sa v praxi kombinujú. Tou prvou je, že všetky tieto obvinenia či ich časť sú vymyslené. Tou druhou je, že „zodpovednosť“ sa uplatňuje iba v politicky vhodných situáciách. Nie je to teda ani zďaleka otázka toho, či politik skutočne niečo „zlé“ urobil alebo neurobil. Ku kauze môže za priaznivých (samozrejme, nie pre neho) okolností viesť aj to ,že ak nič „zlé“ nespravil, a naopak fakt, že má „za ušami“, sa mu (tak ako aj tým ostatným) „prepečie“. Ak sa prispôsobí pravidlám hry. Nie nadarmo má režim k dispozícii všetky mocenské mechanizmy (preto je to režim). A navyše, „kde je vôľa (spoločná, pozn. autora), tam je cesta“. Otázku permanentného špinenia všetkých účastníkov „hry“ práve s týmto cieľom ponechám mimo rámca tohto článku. Pokiaľ ide o Pavla Ruska, ktosi naňho vytiahol nejaké finančné machinácie ohľadom agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania. Niet pochýb o tom, že vo chvíli, keď sa P. Rusko „umúdri“, po jeho tzv. kauze sa zľahne zem a občanov budú vládni politici „zabávať“ zasa nejakou úplne inou hlúposťou. Autor je študent politológie
