Reklama
Reklama

Banská Štiavnica – pútnické miesto európskych básnikov

Už tretí raz sa v Banskej Štiavnici od 19. do 24. augusta konal európsky festival poézie, divadla a hudby Cap á l´Est. Cesta na východ.
Počet zobrazení: 651
14-m.jpg

Už tretí raz sa v Banskej Štiavnici od 19. do 24. augusta konal európsky festival poézie, divadla a hudby Cap á l´Est. Cesta na východ. Do tohto starého banského mesta prišli európski básnici a umelci. Rozličné jazyky, kultúry, náboženstvá a charaktery. Noblesní Francúzi, otvorení Gréci, rezervovaní Rumuni, Macedónčania a Srbi. K nim sa pridali Bulhari, Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Moldavci, Litovčania či Lotyši. Tí všetci sa podieľajú na tomto festivale, ktorý je mnohokultúrny a mnohojazyčný. Za týmto projektom stojí Michel de Maulne, Francúz, ktorý je riaditeľom festivalu a zároveň aj riaditeľom Moliérovho divadla v Paríži. „Festival ponúka mnoho jazykov a kultúr a chce, aby sa v Európe navzájom rešpektovali,“ vysvetľuje posolstvo Cap á l´Est de Maulne. Festival je jedinečný tým, že na predstaveniach zaznievajú súčasne dva – tri jazyky, na autorských čítaniach aj pätnásť. Festival každý rok predstavuje kultúru inej členskej krajiny Asociácie Cap á l´Est. Tento rok patril Grécku. Krajinu reprezentovalo šesť z jej najlepších súčasných básnikov, ako aj Nicolas Syros so svojimi hudobníkmi. Gréci v Banskej Štiavnici predstavili rebetickú hudbu, čo je helénske blues. Do krajiny ju začiatkom dvadsiateho storočia priniesli prisťahovalci. „Texty i hudbu zložili nevzdelaní ľudia, mnohí z nich boli analfabeti. No ich posolstvo v textoch bolo intelektuálne, skrývalo veľa múdrosti,“ vysvetľuje Syros pôvod rebetickej hudby. K tejto muzike neodmysliteľne patrí buzuki, nástroj, ktorý si vyrobili samotní hudobníci. Je podobný lutne a je to niečo medzi citarou a mandolínou. Bol symbolom umelcov, ktorí bojovali proti politickej moci a spievali o biede ľudu. „Tento tradičný grécky nástroj má šesť strún po tri páry. V krajine bol zakázaný a koho s ním prívrženci moci prichytili, toho poslali do väzenia. Dodnes sa hra na buzuki nevyučuje na gréckych konzervatóriách, tam sa učí iba klasika,“ hovorí umelec, ktorý sa naučil hrať na tento hudobný nástroj podľa sluchu. Spamäti dokáže zahrať sedemtisíc piesní, a to aj napriek tomu, že si nepamätá číslo vlastného mobilu. Mnohojazyčné a mnohokultúrne bolo aj vystúpenie orientálnej speváčky Sapho. Narodila sa v Marakéši, no od šestnástich rokov žije vo Francúzsku. Táto marocká židovka precestovala mnoho krajín a objavovala ich kultúry. Začínala ako rockerka, no postupne sa vrátila k svojim koreňom. „Moja hudba je taká ako môj život. Mala som na výber: keby som robila francúzsku hudbu, nebola by iba francúzska, a keby som robila arabskú, nebola by iba arabská. Tak robím muziku, ktorá vychádza zo všetkých kultúr,“ povedala umelkyňa, ktorá si pseudonym zvolila podľa obľúbenej gréckej poetky. Do Banskej Štiavnice prišla s netradičným predstavením Cesta lastovičiek. Spievala vo francúzštine, arabčine, španielčine i rómčine. Piesňami preletela tak ako lastovička zo severu na juh. Po prvý raz sa na festivale predstavili aj mimoeurópski umelci – orientálny súbor z Libanonu. Skupina piatich muzikantov z Bejrútu zahrala arabské, libanonské a arménske piesne na tradičných hudobných nástrojoch. Umelecký šéf Charbel Rouhana hral na predchodcovi lutny – starom nástroji so siedmimi strunami, ktorý reprodukuje charakteristické tóny orientálnej hudby. Jeho priateľka Iman Homsi predstavila orientálny kanun, ktorý má 97 strún a hrá aj poltóny. Bubeník Libanu Ibrahin Jaber zo žartu povedal, že tento nástroj sa ladí trištvrte života a po zvyšok života sa na ňom hrá. V súbore nechýbali husle, na ktorých vedel Antoine Khalife zahrať aj štvrtinové tóny charakteristické pre arabskú hudbu. Mimochodom, hru na ne študoval v Moskve, čo uvítali najmä starší Banskoštiavničania, pretože sa s ním dokázali dohovoriť. „Keď sa povie Arab, väčšina ľudí si hneď predstaví teroristu. Málokto si už spomenie, že arabská kultúra je jedna z najstarších a má nám preto čo ponúknuť. Ak spoznáme kultúru iných národov, nebudeme sa ich báť,“ takto vysvetlil riaditeľ festivalu Michel de Maulne, prečo sa tento rok rozhodol pozvať na Cap á l´Est aj mimoeurópskych umelcov. Tento rok sa festival otvoril aj menšinovej kultúre. Košický súbor Romathan priniesol predstavenie Miesto pre Rómov, ktoré hovorí o ich neustálom hľadaní miesta na zemi. Svoje sny a túžby zas neverbálnym jazykom vyrozprávali divákom hendikepovaní herci Divadla z Pasáže. S nimi chce Cap á l´Est spolupracovať aj v ďalších rokoch. „Považujeme ich za rovnocenných hercov, a preto im chceme ponúknuť priestor,“ povedala výkonná riaditeľka festivalu Antónia Miklíková, inak slovenská herečka, ktorá už vyše desať rokov pôsobí v Paríži. Festival mal aj sociálny rozmer. Bol otvoreným priestorom pre ľudí so špeciálnymi potrebami, teda pre ľudí s rozličným zdravotným postihnutím. Bezbariérový vstup bol vybudovaný do evanjelického kostola, na amfiteáter a na nádvorie Starého zámku. Pozvanie na barokový koncert prijala skupina nevidiacich a slabozrakých z Banskej Bystrice, pričom na festivalové náklady mali aj dopravu. Cap á l´Est tento rok nadviazal dialóg s vidiekom. Niektoré z koncertov sa konali v okolitých dedinách. Európski umelci vidiek jeden deň aj spoznávali. Navštívili Sebechleby – Starú Horu, Dudince a Rykynčice. Zoznámili sa tu s miestnym folklórom, ochutnali tradičné špeciality a porozprávali sa s miestnymi ľuďmi. „Umelci chodia väčšinou len zo scény na scénu, nemajú možnosť spoznať krajinu, v ktorej vystupujú. Chceli sme to zmeniť. Pripravili sme im výlet na vidiek, v ktorom spoznali Slovensko cez ľudové výrobky a miestne špeciality. V Sebechleboch ochutnali víno a makovníky, v Dudinciach liečivú vodu a v Rykynčiciach boli na poľovníckej hostine,“ povedala Miklíková. Cesta vidiekom sa konala v spolupráci s Technickou pomocou SAPARD a s mikroregiónmi Južné Sitno, Konkordia a Hontianka. De Maulne si Banskú Štiavnicu vybral za miesto konania tohto festivalu, pretože ju považuje za symbolický stred Európy. Odtiaľ nie je ďaleko do Viedne, Bratislavy, Varšavy, Moskvy, Budapešti, Prahy či Paríža. Priatelia ho od úmyslu robiť festival tak ďaleko od centra odrádzali. Aj prezident asociácie Cap á l´Est Slovensko Albert Marenčin si myslel, že s takým veľkým projektom zažije v takom malom meste sklamanie, ktoré si vôbec nezaslúži. „Som šťastný, že som sa mýlil: ukázalo sa, že meradlom veľkosti či malosti nie je rozloha ani počet obyvateľov, ba ani ich súčasná spoločenská situácia. Ale ich minulosť, čiže stáročné tradície a kultúra,“ povedal Marenčin. Banská Štiavnica je podľa neho malé mesto, ale dokázalo svoju veľkosť. Náročný program festivalu vedelo prijať a vytvoriť prívetivé prostredie pre množstvo rôznorodých akcií. Marenčin dúfa, že Banská Štiavnica sa stane pútnickým mestom európskych básnikov. Festival bude pokračovať aj na budúci rok a opäť sľubuje, že do Štiavnice prinesie kvalitnú kultúru. Cap á l´Est ju chce podľa Maulna hľadať tak, ako kedysi baníci hľadali v tomto meste zlato a striebro. Novinkou by mali ateliéry na výmenu skúseností básnikov z prekladateľskej tvorby. Tlačové oddelenie festivalu Cap á l´Est

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama