Neznámy známy: Cesta do sveta kanadského režiséra GUYA MADDINA

„Jedného dňa ti spôsobí šok, tak ako ho kedysi spôsobila mne príbehom svojich rodičov. Jej otec nikdy nestretol jej matku; obesili ho, kým mal šancu sa s ňou stretnúť. Šialený vedec menom Heisler odobral spermie, ktoré stihol hrdý Julianin otec visiaci na šibenici ejakulovať, a potom Heisler umelo oplodnil prostitútku menom Wilma, ktorá bola evidentne ochotná vyskúšať po prvýkrát čokoľvek. Žiadne iné dieťa neprišlo na tento svet s väčším bremenom na pleciach ako ona.“Dr. Solti, Súmrak ľadových nýmf, 1997 V sekcii Neznámy známy sme pred pár týždňami predstavili kanadské režisérske Mc-duo McKellar a McDonald. Ďalším režisérom tejto veľkej dediny (v jednom z irokézskych nárečí kanata znamená dedina alebo komunita), ktorý stojí za zmienku, je režisér experimentálnych filmov Guy Maddin. Úryvok na úvod tohto článku odkrýva veľkú časť toho, čo je režisérovi v jeho tvorbe vlastné: boj dvoch mužov o nedosiahnuteľnú ženu, archaický jazyk, sexuálne absurdné výjavy a situácie, rodinné vzťahy plné podvodov a perverzností a príbeh pôsobiaci ako mýtus. Jeho dielo je vizuálne nadmieru príťažlivé a je poctou nemému filmu, ktorý režiséra fascinoval. Obsah jeho diela je kombináciou vlastných skúseností, rodinných príbehov prerozprávaných jazykom kinematografie dávnej minulosti s citlivosťou nazbieranou počas nekonečných hodín strávených čítaním kníh. Jeho tvorba je plná humornej melodrámy, žiarlivosti a jeho postavy často trpia amnéziou či páchajú samovraždy.Kanadský Lynch, či Bunuel, sa narodil 28. februára 1956 do pôvodom islandskej rodiny vo Winnipegu, hlavnom meste kanadskej provincie Manitoba. Jeho otec bol trénerom a manažérom kanadského národného hokejového mužstva a mama viedla winnipegský salón krásy. Hypermužské prostredie proti hyperženskému intenzívne ovplyvnilo jeho tvorbu. Mladý Guy trávil väčšinu svojho detstva buď pozorujúc elitu kanadského hokeja na ľade či v šatniach alebo hrajúc sa medzi kanadskými kráskami rokov päťdesiatych a šesťdesiatych v maminom salóne krásy. Ďalším dôležitým faktorom Maddinovho sveta boli obskúrne rodinné príbehy. Jeho otec ešte ako dieťa prišiel o oko, keď si ho mama pritískala na prsia a nešťastnou náhodou mu ho na brošni vypichla. Okrem fascinácie príbehom ako takým reprezentuje pohľad na svet len jedným okom filmára ako takého, dívajúceho sa na svet cez kameru. Ešte keď bol malým chlapcom, jeho starší brat spáchal samovraždu. Všetky tieto bizarné okolnosti predurčili filmový chodník, ktorým sa neskôr vydal. Vyštudoval pragmatickú ekonómiu, začínal ako bankový úradník a privyrábal si maľovaním bytov. K točeniu vlastných filmom sa dostal až oveľa neskôr, napriek tomu však počas svojej plodnej kariéry vyprodukoval 25 krátkych a celovečerných filmov. Celý život ostal verný Winnipegu, čím si bez akýchkoľvek komplikácií zaistil titul najlepšieho filmára provincie Manitoba. V celokanadskom kontexte sa jeho meno stráca v spleti mien jeho úspešnejších kolegov, ako sú napríklad Cronnenberg či Egoyan, ktorí si získali rešpekt divákov i kritiky na celom svete. Zaujímavé je hádam podotknúť, že Medzinárodný filmový festival Toronto 2000 oslovil 20 kanadských filmárov, aby pri príležitosti 25. výročia festivalu urobili krátky film. Medzi 20 filmármi boli aj Cronnenberg, Egoyan a Maddin. Práve Maddinov šesťminútový čiernobiely film s rýchlym strihom Heart of the World (Srdce sveta, 2000) bol tak zo strany obecenstva, ako aj zo strany kritiky považovaný za najlepší. Maddin ostáva vo svojom diele dôsledne verný svojmu štýlu, svojmu mestu a svojskej bizarnosti, čo jednoznačne robí jeho dielo mimoriadne hodnotným a zaujímavým na pozeranie.Prvý film, ktorý produkoval, je strašidelná rodinná rozprávka The Dead Father (Mŕtvy otec, 1986), ktorá mu zabezpečila potrebnú pozornosť a uznanie. Tie pre neho vytvorili ideálne podmienky na tvorbu jeho druhého, dnes už kultového diela Tales from the Gimli hospital (Príbehy z nemocnine Gimli, 1988). Už v Mŕtvom otcovi dal najavo svoju posadnutosť čiernobielym filmom a jeho úvod je plný rýchlych, krátkych strihov s jediným zdrojom svetla na osvetlenie scény. Napriek počiatočnému rozprávkovému dojmu si divák veľmi rýchlo uvedomí, že sa stane skôr svedkom nočnej mory než príjemného sna. Vo filme je jasná náboženská línia, spájajú sa v ňom kresťanská viera s pohanskými, islamskými či indiánskymi rituálmi. Kyle McCulloch (neskôr jeden z hnacích motorov stojacich za populárnym seriálom South Park) hrá Einara, mladého rybára, ktorý žije na pobreží, kde ryby okrem výživnej hodnoty slúžia na rôzne iné účely, napríklad ich je možné použiť ako šampón. Dedinu, kde Einar žije, zasiahne epidémia ovčích kiahní. Einar ako mnohí iní končí v nemocnici Gimli, provizórne zriadenej na miestnej farme, kde sa o miesto delí so zvieratami. Producent filmu Glen Klymkiw zacítil kultový potenciál filmu a najmä vďaka nemu sa film dostal do newyorských kinosál, kde zostal v repertoári dlhé roky po natočení a získal si zvedavé publikum, ktoré s napätím očakávalo Maddinove ďalšie diela. O dva roky neskôr sa dočkalo filmu Archangel (Archanjel, 1990), príbehu milostného trojuholníka zasadeného do Ruska v období prvej svetovej vojny v štýle melodrámy nemého filmu dvadsiatych rokov. Zámerne zakomponovanými praskavými zvukmi a šumami, neprirodzenými prestávkami v akcii, ktoré Maddin dosiahol odstránením častí filmu zo záberu a následným pozliepaním ostávajúcich častí, film pôsobí ako skutočná relikvia z dvadsiatych rokov, ktorá prežila už množstvo projekcií. V rozprávaní však zároveň používa iróniu a citlivosť typickú pre koniec dvadsiateho storočia, čím film pôsobí ako čosi, čo nepatrí ani do minulosti ani do prítomnosti, čo ostáva visieť v priestore ako rozpadajúca sa minulosť nalíčená do neprirodzenej prítomnosti. O ďalšie dva roky dokončuje Maddin ďalší film Careful (Opatrne, 1992). Rozpráva príbeh dedinky Tolzbad ukrytej v Alpách, ktorej obyvatelia nesmú nahlas rozprávať, inak ich mesto zasype lavína. Dokončením tohto diela Maddin dosahuje métu troch dlhometrážnych filmov natočených v priebehu šiestich rokov. Celkom úctyhodné skóre, berúc do úvahy veľkosť mesta, kde sa realizuje, spôsob akým sa vyjadruje, a o čom sú jeho príbehy.Twilight of the Ice Nymphs (Súmrak ľadových nýmf, 1997) je film s najväčším rozpočtom, s akým Maddin dovtedy pracoval. Maddinove vízie však siahali oveľa ďalej, ako boli požiadavky konvenčnejšie zmýšľajúcich producentov. Výsledkom je kompromis, ktorý neuspokojí ani jednu stranu. Film je točený v štýle snivých pastelov Gustava Moreau, jedného z hlavných maliarov symbolizmu, ku ktorého štýlu sa Maddin vracia aj vo svojich krátkych filmoch. „Týmto filmom som chcel preskúmať význam ľudskej existencie, ako ho sám poznám... niečo ako nejasné túženie šíriace sa v priestore, bičované nevýslovným ponížením. S pocitom poníženia sa vieme všetci stotožniť.“ Film rozpráva príbeh politického väzňa Petera Glahna (Ross McMillan), ktorý sa vracia na rodný ostrov Mandragora. Surrealistický raj, kde letné slnko nikdy nezapadá a vzduch je plný peria z pštrosej farmy vedenej Peterovou sestrou Ameliou (Shelley Duvall, známa z Kubrickovho filmu Shining) a jej nemožným pomocníkom Cainom Ballom (Frank Gorshin). Peter sa beznádejne zaľúbi do záhadnej krásky menom Juliana (Pascale Bussieres), ktorá je milenkou Dr. Soltiho (R. H. Thomson), švédskeho hypnotizéra, ktorý už do svojich milostných spárov dostal Améliu aj miestnu krásku Zephyr Eccles, s ktorou má Peter tiež menšiu romancu. Aj napriek nepochybnému maddinovskému dotyku sa film minimálne milostnými n-uholníkmi už po veľmi krátkom čase stáva náročným na sledovanie, a to aj pre veľmi otvoreného a tolerantného diváka. Tento film však výrazne pomohol Winnipegu ako takému. Po Maddinových úspechoch sa v meste odrazu začala formovať výraznejšia filmárska komunita. Jeden z Maddinových nádejných študentov Noam Gonic neskôr práve o točení Súmraku ľadových nýmf natočil úspešný dokument Guy Maddin: Čakanie na súmrak. Aj Súmrak ľadových nýmf aj Guy Maddin: Čakanie na súmrak sme si mali možnosť pozrieť na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2001.Komu by viac sadla téma Drakulu ako Maddinovi? Dracula: Pages from a Virgin’s Diary (Drakula: Strany z denníka panny, 2002). V jeho spracovaní sa postavám Jonathanovi (Johny Wright) a jeho snúbenici Míne (CindyMarie Small) nedostáva toľko priestoru ako v Stokerovej klasike. Zato sa do popredia dostáva expert na upírov Van Helsing (David Moroni) a príbeh zvedenia, ak sa to zvedením dá nazvať, Lucy Westernovej (Tara Birtwhistle) grófom Drakulom. Herci prejavujú emócie telom a tvárami, pocity a reč sa transformujú do pohybu. Maddinov Drakula nie je klasický film, kde jedna scéna plynulo nasleduje za druhou. Je to akoby v ňom scény chýbali, v chronológii sú skoky; ako keby sa divák pozeral na sen. Pôvodný natočený materiál je len odrazovým mostíkom. Režisér ho ďalej spracúva cez rôzne filtre, pridáva zrnitosť, znižuje zaostrenie, zatieňuje. Aj napriek tomu, že príbeh Drakulu je nám všetkým známy, je príjemné vidieť ho v úplne inom prevedení. Naši diváci ho mali možnosť vidieť na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. Zatial posledným Maddinovým dlhometrážnym filmom je The Saddest Music in the World (Najsmutnejšia hudba na svete, 2003). Vo filme hrajú významné mená ako Isabella Rossellini či Mark McKinney zo slávnej kanadskej humoristickej skupiny Kids in the Hall. Scenár napísal Maddin spolu s dlhoročným spoluscenáristom Georgeom Tolesom a je adaptáciou diela aj u nás známeho japonského spisovateľa Kazua Ishigura. Príbeh sa odohráva vo Winnipegu v roku 1933. Denník London Times vyhlási Winnipeg za „hlavné mesto smútku sveta“. Lady Port-Huntlyová (Isabella Rossellini) vyhlási súťaž o najsmutnejšiu hudbu sveta s výhrou 25 000 dolárov. Lady Port-Huntlyová, ktorá kedysi dávno prišla o obe nohy a pohybuje sa na malom vozíku, vlastní piváreň a dúfa, že jej súťaž pomôže zvýšiť tržby. Chester Kent (Mark McKinney) je slizko pôsobiaci Američan, ktorý prichádza na súťaž so svojou milenkou Narcissou (Maria de Medeirosová, ktorá si v Pulp Fiction zahrala milenku Brucea Willisa). Ďalším súťažiacim je Kentov brat, Srb Roderick (Ross McMillan). Ich otec Fyodor (David Fox) kedysi dávno v opitosti spôsobil dopravnú nehodu a v snahe zachrániť život svojej lásky jej odrezal nohy, nuž, a samozrejme tou láskou je Lady Port-Huntlyová. Komplikované vzťahy, komplikovaná schéma. Čím viac filmov ste kedy videli, tým viac sa vám bude Najsmutnejšia hudba na svete páčiť. Je ďalšou nostalgickou poctou minulosti, ktorá nikdy neexistovala. Vidieť tento film je ako vstúpiť do sveta Guya Maddina, pochopiť, že niektoré filmy môžu byť založené čisto na štýle, to, ako štýl dokáže vytvoriť svet, ktorý nikdy neexistoval a vtiahnuť nás doňho. „Mali sme aj dni, keď bolo na scéne 150 komparzistov, niektorí z nich pobehovali bez košele, niektorí plávali v obrovskej kadi piva,“ spomína režisér pri jednom rozhovore. „Boli tam ľudia, ktorí by sa za iných okolností nemali šancu stretnúť, zopár mojich výborných kamarátov plýžiacich sa v tieni a uprostred toho všetkého Isabella Rossellini. Z času na čas som sa musel zastaviť a poďakovať Bohu za to, že mi umožnil pracovať v tomto obore. Nie každý má toľké šťastie, že by sa zastavil a povedal si, ‚toto je úplne divné a nádherné’. Posvätil som si tento moment rituálnym vymočením sa do snehového záveja.” Asi na tom niečo bude, zadefinovať si vlastné teritórium, určiť si hranice odkiaľ kam a ako, aj keď takýmto svojským spôsobom. Maddinov štýl je jasne zadefinovaný. Jeho filmy akoby imitovali prechodné obdobie dvadsiatych rokov, keď sa vo filmoch začína využívať zvuk, keď výsledné produkty boli akýmisi hybridmi plynulého obrazu doprevádzaným dynamickými hudobnými pasážami, impresionistickými zvukovými efektmi a statickým dialógom.Maddinovo rozhodnutie ostať a tvoriť vo Winnipegu ho v Kanade postavilo do zvláštnej pozície. Je obľúbeným hosťom filmových festivalov, na domácej pôde je však skôr podceňovaný. Až spolupráca s torontskou spoločnosťou Rhombus Media (tím, vďaka ktorému boli zrealizované projekty ako Girardove Červené husle či McKellerova Posledná noc) pomohla Maddinovi pri získavaní zdrojov a distribúcii jeho filmov. Verme, že Maddinovi budú naďalej pomáhať realizovať projekty, ktoré nám umožnia nahliadnuť do jeho sveta plného absurdností. Prvý film, ktorý produkoval, je strašidelná rodinná rozprávka The Dead Father (Mŕtvy otec, 1986), ktorá mu zabezpečila potrebnú pozornosť a uznanie. Tie pre neho vytvorili ideálne podmienky na tvorbu jeho druhého, dnes už kultového diela Tales from the Gimli hospital (Príbehy z nemocnine Gimli, 1988). Už v Mŕtvom otcovi dal najavo svoju posadnutosť čiernobielym filmom a jeho úvod je plný rýchlych, krátkych strihov s jediným zdrojom svetla na osvetlenie scény. Napriek počiatočnému rozprávkovému dojmu si divák veľmi rýchlo uvedomí, že sa stane skôr svedkom nočnej mory než príjemného sna. Vo filme je jasná náboženská línia, spájajú sa v ňom kresťanská viera s pohanskými, islamskými či indiánskymi rituálmi. Kyle McCulloch (neskôr jeden z hnacích motorov stojacich za populárnym seriálom South Park) hrá Einara, mladého rybára, ktorý žije na pobreží, kde ryby okrem výživnej hodnoty slúžia na rôzne iné účely, napríklad ich je možné použiť ako šampón. Dedinu, kde Einar žije, zasiahne epidémia ovčích kiahní. Einar ako mnohí iní končí v nemocnici Gimli, provizórne zriadenej na miestnej farme, kde sa o miesto delí so zvieratami. Producent filmu Glen Klymkiw zacítil kultový potenciál filmu a najmä vďaka nemu sa film dostal do newyorských kinosál, kde zostal v repertoári dlhé roky po natočení a získal si zvedavé publikum, ktoré s napätím očakávalo Maddinove ďalšie diela. O dva roky neskôr sa dočkalo filmu Archangel (Archanjel, 1990), príbehu milostného trojuholníka zasadeného do Ruska v období prvej svetovej vojny v štýle melodrámy nemého filmu dvadsiatych rokov. Zámerne zakomponovanými praskavými zvukmi a šumami, neprirodzenými prestávkami v akcii, ktoré Maddin dosiahol odstránením častí filmu zo záberu a následným pozliepaním ostávajúcich častí, film pôsobí ako skutočná relikvia z dvadsiatych rokov, ktorá prežila už množstvo projekcií. V rozprávaní však zároveň používa iróniu a citlivosť typickú pre koniec dvadsiateho storočia, čím film pôsobí ako čosi, čo nepatrí ani do minulosti ani do prítomnosti, čo ostáva visieť v priestore ako rozpadajúca sa minulosť nalíčená do neprirodzenej prítomnosti. O ďalšie dva roky dokončuje Maddin ďalší film Careful (Opatrne, 1992). Rozpráva príbeh dedinky Tolzbad ukrytej v Alpách, ktorej obyvatelia nesmú nahlas rozprávať, inak ich mesto zasype lavína. Dokončením tohto diela Maddin dosahuje métu troch dlhometrážnych filmov natočených v priebehu šiestich rokov. Celkom úctyhodné skóre, berúc do úvahy veľkosť mesta, kde sa realizuje, spôsob akým sa vyjadruje, a o čom sú jeho príbehy.Twilight of the Ice Nymphs (Súmrak ľadových nýmf, 1997) je film s najväčším rozpočtom, s akým Maddin dovtedy pracoval. Maddinove vízie však siahali oveľa ďalej, ako boli požiadavky konvenčnejšie zmýšľajúcich producentov. Výsledkom je kompromis, ktorý neuspokojí ani jednu stranu. Film je točený v štýle snivých pastelov Gustava Moreau, jedného z hlavných maliarov symbolizmu, ku ktorého štýlu sa Maddin vracia aj vo svojich krátkych filmoch. „Týmto filmom som chcel preskúmať význam ľudskej existencie, ako ho sám poznám... niečo ako nejasné túženie šíriace sa v priestore, bičované nevýslovným ponížením. S pocitom poníženia sa vieme všetci stotožniť.“ Film rozpráva príbeh politického väzňa Petera Glahna (Ross McMillan), ktorý sa vracia na rodný ostrov Mandragora. Surrealistický raj, kde letné slnko nikdy nezapadá a vzduch je plný peria z pštrosej farmy vedenej Peterovou sestrou Ameliou (Shelley Duvall, známa z Kubrickovho filmu Shining) a jej nemožným pomocníkom Cainom Ballom (Frank Gorshin). Peter sa beznádejne zaľúbi do záhadnej krásky menom Juliana (Pascale Bussieres), ktorá je milenkou Dr. Soltiho (R. H. Thomson), švédskeho hypnotizéra, ktorý už do svojich milostných spárov dostal Améliu aj miestnu krásku Zephyr Eccles, s ktorou má Peter tiež menšiu romancu. Aj napriek nepochybnému maddinovskému dotyku sa film minimálne milostnými n-uholníkmi už po veľmi krátkom čase stáva náročným na sledovanie, a to aj pre veľmi otvoreného a tolerantného diváka. Tento film však výrazne pomohol Winnipegu ako takému. Po Maddinových úspechoch sa v meste odrazu začala formovať výraznejšia filmárska komunita. Jeden z Maddinových nádejných študentov Noam Gonic neskôr práve o točení Súmraku ľadových nýmf natočil úspešný dokument Guy Maddin: Čakanie na súmrak. Aj Súmrak ľadových nýmf aj Guy Maddin: Čakanie na súmrak sme si mali možnosť pozrieť na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2001. Komu by viac sadla téma Drakulu ako Maddinovi? Dracula: Pages from a Virgin’s Diary (Drakula: Strany z denníka panny, 2002). V jeho spracovaní sa postavám Jonathanovi (Johny Wright) a jeho snúbenici Míne (CindyMarie Small) nedostáva toľko priestoru ako v Stokerovej klasike. Zato sa do popredia dostáva expert na upírov Van Helsing (David Moroni) a príbeh zvedenia, ak sa to zvedením dá nazvať, Lucy Westernovej (Tara Birtwhistle) grófom Drakulom. Herci prejavujú emócie telom a tvárami, pocity a reč sa transformujú do pohybu. Maddinov Drakula nie je klasický film, kde jedna scéna plynulo nasleduje za druhou. Je to akoby v ňom scény chýbali, v chronológii sú skoky; ako keby sa divák pozeral na sen. Pôvodný natočený materiál je len odrazovým mostíkom. Režisér ho ďalej spracúva cez rôzne filtre, pridáva zrnitosť, znižuje zaostrenie, zatieňuje. Aj napriek tomu, že príbeh Drakulu je nám všetkým známy, je príjemné vidieť ho v úplne inom prevedení. Naši diváci ho mali možnosť vidieť na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. Zatial posledným Maddinovým dlhometrážnym filmom je The Saddest Music in the World (Najsmutnejšia hudba na svete, 2003). Vo filme hrajú významné mená ako Isabella Rossellini či Mark McKinney zo slávnej kanadskej humoristickej skupiny Kids in the Hall. Scenár napísal Maddin spolu s dlhoročným spoluscenáristom Georgeom Tolesom a je adaptáciou diela aj u nás známeho japonského spisovateľa Kazua Ishigura. Príbeh sa odohráva vo Winnipegu v roku 1933. Denník London Times vyhlási Winnipeg za „hlavné mesto smútku sveta“. Lady Port-Huntlyová (Isabella Rossellini) vyhlási súťaž o najsmutnejšiu hudbu sveta s výhrou 25 000 dolárov. Lady Port-Huntlyová, ktorá kedysi dávno prišla o obe nohy a pohybuje sa na malom vozíku, vlastní piváreň a dúfa, že jej súťaž pomôže zvýšiť tržby. Chester Kent (Mark McKinney) je slizko pôsobiaci Američan, ktorý prichádza na súťaž so svojou milenkou Narcissou (Maria de Medeirosová, ktorá si v Pulp Fiction zahrala milenku Brucea Willisa). Ďalším súťažiacim je Kentov brat, Srb Roderick (Ross McMillan). Ich otec Fyodor (David Fox) kedysi dávno v opitosti spôsobil dopravnú nehodu a v snahe zachrániť život svojej lásky jej odrezal nohy, nuž, a samozrejme tou láskou je Lady Port-Huntlyová. Komplikované vzťahy, komplikovaná schéma. Čím viac filmov ste kedy videli, tým viac sa vám bude Najsmutnejšia hudba na svete páčiť. Je ďalšou nostalgickou poctou minulosti, ktorá nikdy neexistovala. Vidieť tento film je ako vstúpiť do sveta Guya Maddina, pochopiť, že niektoré filmy môžu byť založené čisto na štýle, to, ako štýl dokáže vytvoriť svet, ktorý nikdy neexistoval a vtiahnuť nás doňho. „Mali sme aj dni, keď bolo na scéne 150 komparzistov, niektorí z nich pobehovali bez košele, niektorí plávali v obrovskej kadi piva,“ spomína režisér pri jednom rozhovore. „Boli tam ľudia, ktorí by sa za iných okolností nemali šancu stretnúť, zopár mojich výborných kamarátov plýžiacich sa v tieni a uprostred toho všetkého Isabella Rossellini. Z času na čas som sa musel zastaviť a poďakovať Bohu za to, že mi umožnil pracovať v tomto obore. Nie každý má toľké šťastie, že by sa zastavil a povedal si, ‚toto je úplne divné a nádherné’. Posvätil som si tento moment rituálnym vymočením sa do snehového záveja.” Asi na tom niečo bude, zadefinovať si vlastné teritórium, určiť si hranice odkiaľ kam a ako, aj keď takýmto svojským spôsobom. Maddinov štýl je jasne zadefinovaný. Jeho filmy akoby imitovali prechodné obdobie dvadsiatych rokov, keď sa vo filmoch začína využívať zvuk, keď výsledné produkty boli akýmisi hybridmi plynulého obrazu doprevádzaným dynamickými hudobnými pasážami, impresionistickými zvukovými efektmi a statickým dialógom.Maddinovo rozhodnutie ostať a tvoriť vo Winnipegu ho v Kanade postavilo do zvláštnej pozície. Je obľúbeným hosťom filmových festivalov, na domácej pôde je však skôr podceňovaný. Až spolupráca s torontskou spoločnosťou Rhombus Media (tím, vďaka ktorému boli zrealizované projekty ako Girardove Červené husle či McKellerova Posledná noc) pomohla Maddinovi pri získavaní zdrojov a distribúcii jeho filmov. Verme, že Maddinovi budú naďalej pomáhať realizovať projekty, ktoré nám umožnia nahliadnuť do jeho sveta plného absurdností. poďakovanie mr.vertigo