Hurikán Katrina a prezident Bush

Azda len ignorant dnes necíti spoluúčasť s tragédiou obyvateľov južných oblastí Spojených štátov zasiahnutých hurikánom Katrina. Ale takisto azda už len ignorant si dnes neuvedomuje (vedecky potvrdenú) úzku prepojenosť podobných prírodných katastrof a ich každoročný rast s tzv. skleníkovým efektom prejavujúcim sa neustálym prehrievaním ovzdušia, ktorý zase súvisí s enormným znečisťovaním ovzdušia. A aký to má vzťah k americkému prezidentovi? Je známe, že je to práve on, kto spolu s druhým najväčším globálnym znečisťovateľom ovzdušia – s Čínou – sa bráni podpísať známy Kjótsky protokol, ktorý by mal vďaka sprísneniu ekologických opatrení postupne spomaľovať rast a neskôr i znižovať koncentráciu skleníkových plynov. Bráni sa pritom ochranou záujmov vlastnej krajiny, ktorá by v dôsledku týchto opatrení údajne musela zavrieť množstvo závodov a prepustiť zo zamestnania milióny pracujúcich. Ak aj odhliadneme od toho, že takto by mohli argumentovať všetky signatárske (a vo väčšine prípadov oveľa chudobnejšie) krajiny, práve vo svetle posledných tragických udalostí sa ukazuje, aký je to krátkozraký postoj. Ešte slávny britský politický mysliteľ Thomas Hobbes, možno jeden z najlepších znalcov ľudskej povahy, aký kedy žil, vo svojej koncepcii vojny a mieru tvrdil, že ľudia konajú ako racionálni egoisti. To znamená, že síce majú prirodzený sklon k egoizmu, no aj ten má svoje hranice, ktoré sú zas vymedzené prirodzeným rozumom (resp. prirodzeným zákonom), ktorý v prvom rade prikazuje chrániť si svoj vlastný život a v mene toho zachovávať mier. A tak nás na jednej strane egoizmus núti „urvať“ si zo spoločného čo možno najviac pre seba, čo je hlavná príčina vojen, ten istý egoizmus nás však zároveň núti byť v tomto úsilí zdržanlivý, lebo sa to môže obrátiť proti nám. O mier sa teda usilujeme nie kvôli nejakým abstraktným mravným ideálom, ale jednoducho preto, že je to v prvom rade výhodné pre nás samotných, a koniec koncov výhodné aj pre samotnú spoločnosť. Za „rozumný“ môže byť teda považovaný iba taký egoizmus, ktorý „ráta“ nielen s úzkymi záujmami jednotlivcov, ale súčasne prihliada na záujmy širšieho celku – v najširšom zmysle slova – celého ľudstva, paradoxne práve v mene toho, že nám v prvom rade záleží na sebe samých. Vráťme sa k americkému prezidentovi. Iste, úlohou každého štátnika je ochraňovať predovšetkým záujmy vlastnej krajiny a jej obyvateľov. Ak sa však táto pomoc jednostranne sústreďuje len na určitú časť obyvateľstva (otvorene povedané – v danom prípade viac-menej na amerických veľkokapitalistov), potom sa to skôr či neskôr v súčasnom vzájomne prepojenom svete obráti proti nej samotnej. A to je aj jedna zo smutných lekcií, ktoré dala opäť (nielen) Američanom posledná ničivá prírodná a ľudská katastrofa. Koľko ich budú musieť ešte zažiť, aby sa spamätali a vyvinuli tlak na svoju vládu? A samozrejme, nielen oni. Autor je vysokoškolský učiteľ