Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Tragické zlyhanie štátu

Ešte sa nevie, koľko obetí si hurikán Katrina vyžiadal. Tisíce, možno desaťtisíce. Je prirodzené, ak vyvolá katastrofa takéhoto rozsahu solidaritu a ochotu pomôcť. Je rozumné, ak je chápaná aj ako príležitosť poučiť sa.
Počet zobrazení: 481
8-m.jpg

Ešte sa nevie, koľko obetí si hurikán Katrina vyžiadal. Tisíce, možno desaťtisíce. Je prirodzené, ak vyvolá katastrofa takéhoto rozsahu solidaritu a ochotu pomôcť. Je rozumné, ak je chápaná aj ako príležitosť poučiť sa.

Prvá vec, na ktorú hurikán Katrina poukázal, je environmentálna neudržateľnosť súčasného spôsobu života ľudstva (resp. jeho „bohatšej časti“). Ekonomické aktivity vyvolávajú v ekosystéme zmeny, ktorých dôsledkom sú aj čoraz častejšie extrémy počasia. Realizácia Kjótskeho protokolu je len prvým nevyhnutným krokom. Bushova administratíva aj všetci proroci hlásajúci, že „sa to nejako utrasie“, by sa mali pozrieť pravde do tváre – páchame environmentálnu samovraždu. Vysoká miera chudoby Druhé ponaučenie vyplýva z očividného zlyhania štátu pri predchádzaní a vysporadúvaní sa s následkami katastrofy. Najviac pri tom udiera do očí chaos, ktorý ju sprevádzal. Očití svedkovia, správy v médiách hovoria o katastrofe, akú by ste čakali v treťom svete, a nie v najmocnejšej a vraj najbohatšej krajine sveta. Vyjadruje to veta z článku v piatkovom Guardiane: „Prečo museli stovky ľudí, hlavne Afroameričanov, umrieť v predpovedanom nešťastí v najbohatšej krajine na zemi.“ O blížiacom sa hurikáne sa vedelo vopred – ľudia však boli ponechaní prakticky sami na seba. Aj tých, čo ostali a zachránili sa, čakalo peklo nedostatku potravín, vody, nefunkčnej kanalizácie a vyčíňajúcich ozbrojených gangov. V určitom zmysle sa podmienky v New Orleans podobali viac tretiemu svetu než „najbohatšej krajine“. V Spojených štátoch žije oficiálne 37 miliónov chudobných ľudí. V postihnutej oblasti bola ich koncentrácia dvojnásobná oproti federálnemu priemeru – až 25 percent obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Z ľudského hľadiska boli najhoršie zasiahnuté práve chudobné štvrte v meste. Dve z desiatich domácností nemali vlastné auto a mnohé z nich ani dostatočnú finančnú rezervu na to, aby mohli odísť. Sami nemali možnosť vyhnúť sa katastrofe, a štát im ju neposkytol. Neexistencia záchrannej siete Keď „skutočný“ tretí svet – Srí Lanku, Indiu, Indonéziu... – koncom minulého roka zasiahlo tsunami, situácia sa v niečom výrazne odlišovala. Aj tsunami spôsobilo obrovské straty na životoch, ľudské utrpenie, materiálne škody (silu a rozsah zasiahnutia hurikánu Katrina nemožno s minuloročnou tsunami celkom porovnať). Výsledkom bol tiež dočasný sociálny chaos a s ním spojená kriminalita (objavili sa informácie o predávaní detí, lúpení domov a prichádzajúcej humanitárnej pomoci), jej rozsah bol však podľa správ viditeľne menší než v New Orleanse. Má sa to vysvetliť nejakou „väčšou kolektívnou agresivitou“ ľudí v USA? Pravdepodobne nie. Samozrejme, pravdou je, že svoju úlohu zohralo jedno americké špecifikum. V krajine vlastní 60 miliónov ľudí viac ako 200 miliónov strelných zbraní. Neplatí, že čím viac ľudí má doma zbrane, tým je spoločnosť bezpečnejšia – dokazuje to počet trestných činov spáchaných so zbraňou či počet ľudí zabitých strelnou zbraňou. A to už vôbec neplatí v krajných situáciách – čo tragicky ukázal chaos po hurikáne Katrina. V meste, ale i v utečeneckom tábore na štadióne Dome vládli ozbrojené bandy, ktoré ešte viac sťažujú práce záchranárskym tímom. To je však len jeden aspekt, skôr dôsledok (histórie, štruktúry spoločnosti) ako bezprostredná príčina chaosu. Násilie, tak kontrastne prítomné v New Orleanse, je dôsledkom zlyhania štátu, ktorý sa zbavil svojich sociálnych funkcií. Nebol schopný (a vlastne ani ochotný) zachraňovať ľudí bez dostatočných prostriedkoch, bol príliš pomalý v reagovaní na vzniknutú situáciu. A na rozdiel od „skutočného“ tretieho sveta v mieste katastrofy neexistovali mimoštátne spoločenské štruktúry (dedinské občiny, rozšírené rodiny, klany atď.), ktoré by dokázali nahradiť neprítomný štát, udržať aký-taký sociálny poriadok a pomôcť bezbranným ľuďom. Urbanizácia a ekonomický život „moderného sveta“ vedú k spoločenskej atomizácii. Chudobní ľudia bez ochrany štátu i mimoštátnych („tradičných“) štruktúr, sú v krízových situáciách bezbranní. Európe to hrozí tiež Je ľahké uzavrieť povýšeným moralizovaním nad „tou Amerikou“. Katrina akoby potvrdila všetky negatívne predstavy Európanov o USA: „nemajú radi farebných“, „je to násilnícky národ“, „chudobní Busha nezaujímajú“... Nuž, odpoveď je „áno i nie“, ale hlavne „nielen“. V povýšenosti „európskej civilizovanosti“ by sme si totiž mohli nevšimnúť, že zárodky tohto stavu sú aj u nás. Keď zhorí v Paríži obytný dom, obeťami sú „farební“ prisťahovalci. Keď sa niečo podobné stane v Nemecku, sú to Kurdi. Keď sú na východnom Slovensku záplavy, domy poškodí rómskym rodinám... Prisťahovalci, niekedy ilegálni, žijú vo Francúzsku, Nemecku, či iných krajinách v domoch, ktoré nemajú dostatočnú infraštruktúru na predchádzanie nešťastiam. Rómovia na východnom Slovensku si stavajú domy (či skôr chatrče?) na nevyhovujúcich pozemkoch – pri neregulovaných tokoch riek, na prudkých svahoch ohrozených zosuvmi. Sú totiž chudobní, lepšie bývanie, lepšie pozemky si nemôžu dovoliť. A chorľavejúci sociálny systém týchto ľudí prakticky z pomoci štátu vylúčil. Niet preto dôvodu na „európsku povýšenosť“, ktorá sa často mieša s pocitmi solidarity vyvolanej obrázkami z New Orleans. Vo väčšine krajín EÚ ešte ako-tak funguje sociálny systém, štát sa v nich vzdal sociálnych funkcií v omnoho menšej miere než v USA. Už dnes však mnoho ľudí v Európe nemá prístup k jeho pomoci a sociálne funkcie štátu sú stále viac obmedzované.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama