Sociálnodemokratický politický program po rozšírení Európskej únie (2.)

Spoločenský produkta zamestnanosť Voličstvo má politicky relevantné očakávania, že ľudia sa majú mať lepšie. Na základe týchto očakávaní porovnáva vlastnú situáciu – často nejasne – s inými ľuďmi vo vlastnej spoločnosti a čoraz viac aj s inými v ostatných spoločnostiach. Uspokojujúce naplnenie očakávaní sa nedá spoľahlivo zmerať. Subjektívnym postojom musí zodpovedať politická komunikácia, ktorá má v sebe vždy viac ako len čísla. Trvalá dôveryhodnosť politiky však vyžaduje pre politickú aktivitu indikátory, ktoré majú spätosť s realitou. V prvej polovici roku 2005 vychádzajú čerstvé Štatistické ročenky 2004, ktorých údaje siahajú v lepšom prípade do roku 2003. Pre nové členské štáty Európskej únie po roku 2004, teda aj pre Slovensko, to znamená, že dosahy integrácie EÚ ešte nemožno doložiť. Spoľahlivo to bude možné urobiť až koncom desaťročia. Takisto nemožno štatisticky doložiť dosah zavedenia rovnej dane začiatkom roku 2004. Zdokladovať však možno všeobecný vývoj od rokov 1989/90, teda od pádu komunistických systémov. V prvej polovici 90-tych rokov došlo vo všetkých dotknutých štátoch k drastickému poklesu spoločenského produktu, ktorý sa zastavil až v roku 1995. Výkonnosť a hospodársko-politické úspechy v postkomunistických štátoch je preto zmysluplné merať vo vzťahu k tomuto roku. Sociálny produkt na hlavu meraný vo vzťahu ku kúpyschopnosti odvtedy stúpol v pristupujúcich krajinách asi o 40 percent, v EÚ-15 len o desať percent. Nárast na Slovensku je 35 percent, v Česku 16 percent. V porovnaní s ostatnými postkomunistickými krajinami sa nachádza Slovensko za pobaltskými krajinami, Poľskom a Maďarskom, ale tesne pred Slovinskom a výrazne pred Českom. Pravda, sociálny produkt v Slovinsku je vyšší ako v Portugalsku, v krajine na poslednom mieste v tabuľke EÚ-15. Vo všeobecnosti tak platí pravidlo „čím nižšia je východisková úroveň, tým vyššie môžu byť ukazovatele rastu“. A to je nevyhnutnou podmienkou, ak sa má vyrovnať existujúci rozdiel medzi krajinami EÚ-15 a novými členskými štátmi Európskej únie. Ak sa rast v EÚ-15 v lepšom prípade nachádza nad dvoma percentami, na Slovensku by mal byť už vyše štyroch percent. Pre hospodársku politiku v Európskej únii sú rast a stupeň zamestnanosti cieľmi rovnakej dôležitosti a rangu. Pokiaľ ide o cieľ zamestnanosti, nové členské štáty výrazne zaostávajú za starými. Zamestnanosť 15 – 64 ročných je v EÚ-15 približne na úrovni 64,5 percenta, v nových východoeurópskych krajinách asi 55 percent, teda o desať percent nižšia. Slovensko so svojimi 57,4 percenta sa nachádza mierne nad týmto priemerom, ale zreteľne za Českom so 64,9 percenta. Sociálne problematické je, že stupeň zamestnanosti v postkomunistických štátoch ešte nedosiahol úroveň z roku 1995; platí to aj pre Slovensko ktorému chýbajú niečo menej ako dve percenta, v Česku päť percent; v porovnaní s tým je stupeň zamestnanosti v Maďarsku vyšší o desať percent. V globálnom meradle má Švajčiarsko najvyššiu zamestnanosť so 77,8 percenta, Dánsko má 75,1 percenta, Švédsko 74,3 percenta, USA 71,1 percenta, Nemecko 64,6 percenta, Írsko 65,0 percenta. Príčinná súvislosť medzi výškou a rastom sociálneho produktu a zamestnanosťou očividne neexistuje, čo dokazuje príklad Švajčiarska. Blahobyt štátu je merateľný Hospodársko-politická diskusia sa v ekonomicky viac rozvinutých štátoch točí okolo otázky miery vplyvu sociálneho štátu na rast a zamestnanosť. Hospodárske náklady a jeho výkony je pritom možné kvantifikovať merateľnými údajmi. Európsky sociálny štát spočíva na spravodlivom rozdeľovaní spoločenského produktu medzi súkromným a štátnym sektorom. Štát potrebuje svoj podiel predovšetkým na financovanie verejnej infraštruktúry, sociálnu integráciu prostredníctvom vzdelania a na transfery pre tých, ktorí z vekových a zdravotných dôvodov nie sú schopní vykonávať zárobkovú činnosť. Akcieschopnosť sociálneho štátu sa dá merať pomocou daňovej a odvodovej kvóty. V priemere sa pohybuje v starej i v rozšírenej Európskej únii okolo 40,5 percenta. Rozdiel v porovnaní s priemernou kvótou štátnych výdavkov – 48,5 percenta – predstavuje 8 percent, čo je dôvodom rozpočtových deficitov. Takmer všetky štáty EÚ sú tak vzhľadom na svoje funkcie podfinancované. Na čele v odvodoch Švédsko je s 50,6 percenta, nasledujú ho Dánsko, Belgicko a Francúzsko. Na konci tabuľky je Írsko s 28,6 percenta, približne rovnako ako Litva. Slovensko má 33 percent, hneď vedľa Lotyšska, Estónska, Česka, Malty, Cypru a Veľkej Británie. V európskom meradle má Slovensko nízke odvodové zaťaženie. „Výhodný príklad Írsko“ je založený na silnom raste, ale pri pretrvávajúcom nízkom stupni zamestnanosti. V globálnom porovnaní dosahujú nižšie hodnoty ako EÚ Japonsko s 27,3 percenta, USA s 28,9 percenta a Švajčiarsko s 31,3 percenta. Doteraz uvedené indikátory ukazujú, že výška výdavkov štátu (a teda odvodov) môže korelovať so zamestnanosťou. Švédsko s 50,6 percenta odvodovej kvóty má 74,3-percentnú zamestnanosť, Dánsko s 48,9 percenta má 75,1-percentnú; naproti tomu Írsko s odvodmi na úrovni 28,6 percenta má len 56,0-percentnú zamestnanosť a Slovensko s 33,0 percenta zas 57,7-percentnú. Vysoký stupeň zamestnanosti je významným faktorom sociálnej integrácie. Tu má Slovensko očividne čo doháňať. Sociálna integrácia však trpí aj pri stúpajúcej zamestnanosti, ak práca nie je dostatočne odmeňovaná. Sociálne akceptovateľné rozdeľovanie príjmov je preto druhým dôležitým faktorom sociálnej integrácie. V Európe je najlepšie v Dánsku a Švédsku, najhoršie v Írsku, Taliansku, Veľkej Británii a Portugalsku. Porovnateľnú hodnotu majú USA. Vo všetkých členských štátoch EÚ sa rozdeľovanie príjmov od roku 1990 stalo zreteľne nerovnomernejším, vrátane na Slovenska. Keď porovnáme USA so štátmi EÚ, na povrch vystúpi ešte jeden obzvlášť drastický indikátor sociálnej integrácie – počet väzňov. V USA je desaťkrát (Dánsko, Švédsko) až štyrikrát (Poľsko, Česko, Maďarsko) vyšší. Medzinárodné porovnanie tak možno zhrnúť tvrdením: vyššie výdavky štátu nepôsobia proti vyššiemu stupňu zamestnanosti, ale vedú k väčšej spravodlivosti a silnejšej sociálnej istote a integrácii. Hospodárska politika pre sociálnu integráciu vo východnej Európe Aj hospodárska politika demokratickej ľavice na Slovensku musí spočívať na politike vysokých ukazovateľov hospodárskeho rastu: podľa možnosti viac ako štyri percentá v ročnom priemere. V opačnom prípade nie je možne odstrániť rozdiel v príjmoch na hlavu voči štátom EÚ-15. Na to je, samozrejme, nevyhnutná silnejšia sektorová a regionálna diferenciácia. Pri všetkej hrdosti na príchod investorov v automobilovom priemysle na Slovensko je potrebná opatrnosť – výroba automobilov sa môže čoskoro posunúť ďalej na východ. Preto je nevyhnutná široká paleta priemyselných výrobkov a služieb, ktoré zabezpečia predovšetkým malé a stredné podniky. Hospodárske posilnenie východného Slovenska si vyžaduje opatrenia v infraštruktúre, ktoré môže podporovať regionálna politika Európskej únie. Nové investície, vrátane zahraničných, treba cieľavedomejšie hodnotiť vzhľadom na ich dôsledky na zamestnanosť. Príslušné podnikové dohody je tak potrebné robiť za účasti odborov. Potrebné je tiež pokračovať v presmerovaní od priemyselne orientovanej spoločnosti k hospodárstvu založenom na vedomostiach – v tom spočíva výhoda všetkých európskych krajín v globálnej súťaži. Hospodárstvo a spoločnosť založené na vedomostiach majú však aj svoju sociálnu dimenziu. Sociálna integrácia je v nich následkom vzdelanosti. Silnejšia podpora tých, ktorí sú v oblasti vzdelávania znevýhodnení, je nevyhnutným politickým ťažiskom demokratickej ľavice na Slovensku. K tomu je na Slovensku potrebný akcieschopný štát poskytujúci sociálnu starostlivosť. Ten súčasná úroveň odvodov nedokáže vytvoriť. Daňová politika by preto mala smerovať aj k rastúcim príjmom pri väčšej sociálnej spravodlivosti. Zlepšenie príjmov je možné v oblasti zdaňovania príjmov a (podľa vzoru USA) zdaňovania základného majetku. Na to je potrebný výrazne progresívny daňový systém so sadzbami na vrchole tabuľky vyššími ako 40 perecent – najvyššia daňová sadzba je v Spojených štátoch 41,8 perecenta, v Dánsku 59,0 percent, vo Francúzsku, Švédsku, Belgicku, Nórsku, Fínsku, Japonsku a Rakúsku viac ako 50 percent. V európskom kontexte nie sú zmeny pri všeobecnej dani z pridanej hodnoty a zdaňovaní podnikov účelné. Sociálna spravodlivosť je možná vďaka diferencovanému zníženiu sadzby dane z pridanej hodnoty za tovary základnej potreby a vyššej čiastke základu oslobodeného od dane z príjmu. Daňové úľavy sotva pomáhajú pri nižších príjmoch. Aj zamestnanci na Slovensku si zaslúžia vyššie mzdy. K tomu je potrebné postupné zvyšovanie minimálnej mzdy a posilnenie odborov. Hospodárska politika je však vždy niečo viac ako len suché čísla. Hospodárska politika je aj jazyk. Hlavné posolstvo demokratickej ľavice na Slovensku musí byť: „sloboda nie je len slobodou pre podnikateľov a chudobu nezapríčiňuje iba lenivosť“. Pre väčšinu ľudí je sloboda výsledkom sociálnej integrácie. Kultúrna identita ako ľudské právo v Európe Ak sa v spoločnostiach EÚ podarí dosiahnuť sociálnu integráciu, tak sa kultúrna identita ich občanov môže chápať ako ľudské právo a môže sa stať ziskom pre celú Európu rozdielností a pestrostí. Akceptovanie univerzálnych ľudských práv je samozrejmým, globálne platným predpokladom. Ľudské práva predchádzajú kultúrnej identite a nemožno ich obmedziť kultúrnymi hodnotami – z tohto dôvodu nemožno v mene rešpektovania kultúrnej identity akceptovať napríklad menšie ľudské práva žien presadzované fundamentalistickou interpretáciou islamu. Existujú však konkretizácie ľudských práv, a tými sú v Európe minimálne požiadavky na sociálnu spravodlivosť a sociálnu integráciu. Európsky sociálny štát je časťou kultúrnej identity Európy. Kultúrnu identitu v jednotlivých európskych štátoch nemožno postaviť na tú istú úroveň s národnou identitou. V každom európskom národnom štáte sa hovorí viacerými jazykmi, existujú menšiny. Platí to pre pomery existujúce stáročia, platí to pre imigráciu po 2. svetovej vojne najmä z islamských krajín do západnej Európy. Kultúrna identita sa spája s viacerými rovinami – jazykovou, ako aj národnou, lokálnou a regionálnou, s národnou príslušnosťou, náboženstvom – a možno ju inštrumentalizovať k vymedzovaniu sa voči druhým, čo môže viesť až k národnoštátnym vojnovým agresiám. Základným cieľom, a najväčším úspechom Európskej únie je zabrániť takémuto vymedzovaniu sa a agresii medzi členskými štátmi. Práva menšín a ich ochrana sú potom nevyhnutným dôsledkom. Na Slovensku žijú dve veľké menšiny – Maďari a Rómovia. Bez nemiestneho zovšeobecňovania môžeme konštatovať, že u maďarskej menšiny existujú tendencie nadradeného vymedzovania sa, u rómskej zas sociálneho vyčleňovania sa. Sociálnodemokratická politika chápe život väčšín a menšín vedľa seba ako obohatenie. Pravda, platí to pre všetkých. Maďari sú vzhľadom na celé Slovensko menšinou; vo svojich oblastiach osídlenia predstavujú väčšinu. Rovnocennosť rozličných jazykových a etnických spoločenstiev si vyžaduje vzájomné rešpektovanie sa. Sociálna integrácia Rómov je európskou úlohou, nemožno ju prenechať Slovensku, Česku, Maďarsku alebo Rumunsku v ich štátnej zodpovednosti. Súčasné územia osídlené Rómami sú tiež následkom temných stránok európskych dejín. Sociálna štátnosť pre celú Európsku úniu Slovensko, ktorému ide o sociálnu dimenziu politickej integrácie (čo platí aj pre každý iný nový členský štát), ju môže dosiahnuť len vtedy, keď sa zasadí o sociálnu štátnosť v celej EÚ. To predpokladá dve zásadné politické rozhodnutia: pre EÚ a všetky členské štáty sú rast a sociálna istota rovnocenné ciele. Ani v relatívne chudobnejších nových členských štátoch, ako Slovensko, nemožno uprednostňovať hospodársky rast. Sociálna politika tak musí byť chápaná ako produktívny faktor európskej hospodárskej politiky. Po druhé, EÚ funguje na základe podnikateľskej súťaže, nie konkurencie medzi členskými štátmi o umiestnenie podnikov. Prirodzeným následkom je hospodársko-politické úsilie o vyrovnanie rámcových podmienok a príjmov. Vzhľadom na rozdiel v blahobyte medzi väčšinou starých a nových členov EÚ je dopyt po vyrovnávajúcej solidarite zameraný najprv na bohatých. Potrebné sú dostačujúce štrukturálne fondy EÚ, aby sa aj na Slovensku mohli financovať inštitucionálne a infraštruktúrne predpoklady rýchlejšieho rastu. Solidárnou protislužbou je zrieknutie sa dumpingu – pri daniach a mzdách. V rámci EÚ skresľujú hospodársku súťaž predovšetkým podnikateľské dane, preto je žiaduca ich jednotnosť na európskej úrovni. Zdanenie podniku okolo 20 percent je smerná hodnota, ku ktorej sa pohybujú členské štáty EÚ. V tom našlo Slovensko správnu cestu. Trvalo neakceptovateľné sú ostré rozdiely vo finančnej sile členských štátov všeobecne. Podfinancovanie v nových resp. chudobnejších členských štátoch nemožno vyrovnávať transferom od bohatých cez štrukturálne fondy EÚ. Mzdový dumping škodí v Európe všetkým. Príliš nízke mzdy v hospodársky slabších krajinách škodia zamestnancom, lebo tí zostávajú chudobnejší, než je potrebné. Zamestnancom škodia aj v hospodársky silnejších krajinách, pretože zvyšujú nezamestnanosť nad nevyhnutnú úroveň. Veľkou výzvou pre sociálnu politiku a pre stratégiu odborov v EÚ je preto vyrovnanie mzdovej úrovne, a to smerom nahor. Hospodársko-politickým predpokladom je systém minimálnych miezd. Aj porovnateľnosť profesijnej kvalifikácie medzi všetkými členskými štátmi EÚ zabráni mzdovému dumpingu. Práve v službách je potrebná adekvátna spôsobilosť s dôsledkom rovnakej mzdy za porovnateľnú spôsobilosť. Jednostranné trhovo-liberálne predstavy, že ľudia v bývalých komunistických štátoch chcú vymeniť totalitné poručníctvo myslenia za sociálnu neistotou, je omyl, ktorý má ťažké dôsledky. Sociálna istota ako predpoklad osobnej slobody je nádejnou ponukou demokratickej ľavice Európy. Redakčne upravené Príspevok odznel na seminári organizovanom Nadáciou Friedricha Eberta