Zvrátenosť a absurdnosť

Záver uhorkovej sezóny v plnej nahote ukázal, ako hlboko môže klesnúť politik, ktorého rozum bol opantaný silou moci. Takýto človek zabúda na to, čo tvrdil včera, potiera to, čo obhajoval pred mesiacom, bojuje za niečo, čo pred rokom považoval za zvrátené. Vládna koalícia dnes s plnou vážnosťou dokáže mávnutím ruky urobiť z priateľa nepriateľa, jedným vyhlásením zmeniť nedemokratické praktiky na demokratické a s úsmevom na tvári robiť z väčšiny národa hlúpu a nechápavú menšinu. Mikuláš Dzurinda a jeho koaličné ovečky stratili akúkoľvek mieru cudnosti a v záujme udržania si moci dokážu pošliapavať základné pravidlá fungovania modernej demokratickej spoločnosti. Pre tú je charakteristické, že ľudia nevstupujú do politického života len ako bytosti disponujúce základnými ľudskými právami, ale aj ako členovia rozmanitých spoločensko-politických zoskupení. Je na osobnom rozhodnutí každého, do akej miery sa bude spoločensky angažovanosť. Môže ísť o aktívne či pasívne členstvo v strane, v odboroch, alebo o dobrovoľnícku prácu v občianskych združeniach. V konečnom dôsledku sa však záujmy jednotlivcov môžu v politike prejavovať len v transformovanej podobe. Politika je iba prostriedkom, prostredníctvom ktorého politické strany, nie jednotlivci, dosahujú svoj cieľ. V Európe dlhodobo funguje politický systém, ktorého základy stoja na existencii politických strán a hnutí. No a základným inštitútom, ktorý legitimizuje moc, sú demokratické voľby. Na základe ich výsledkov získava väčšinovo zvolená strana či koalícia právo niesť zodpovednosť za smerovanie krajiny. Stále však ide o presadzovanie záujmov reprezentovaných politickou stranou, nie jednotlivcom. Tieto princípy sa stali základom ústavného a politického systému každej pluralistickej demokracie. Slovenská realita je však dnes na míle vzdialená od týchto štandardov. Len v parlamente sedí aspoň pätina poslancov, ktorí stratili politickú legitimitu minimálne tým, že opustili stranu, ale nevzdali sa poslaneckého mandátu. Na vládnych stoličkách sú prilepení ministri, ktorým vyjadrila nedôveru strana, ktorá legitímnym spôsobom získala mandát od voličov. Politický systém sa dostal do krízy pre Dzurindove mocenské hry, ktoré potierajú základné pravidlá legitimuzujúce moc. Výkonná moc sa po rozhodnutí troch „svätých predsedov“ prestala opierať o dôveru parlamentnej strany a nahradili ju dohody so „spochybniteľnými“ jednotlivcami. S plným vedomím najvyšších ústavných činiteľov sa začala hrať hra kto z koho a hlavne za koľko. Ukončiť túto absurdnú realitu môžu predčasné voľby a nové prerozdelenie moci. Autor sa venuje politickým analýzam