Melódiu si zapamätáme, len ak znie prijateĽne nášmu sluchu

Mohli by ste čitateľom porozprávať niečo o svojom detstve, mladosti, čo ste vyštudovali, aká bola neskôr vaša profesionálna kariéra... - Narodila som sa v roku 1922 v Bratislave. Po maturite – maturovala som v roku 1939 na nemeckom gymnáziu – som v ďalšom štúdiu nepokračovala. Zamilovala som sa totiž do svojho budúceho manžela, za ktorého som sa v roku 1943 vydala. Manžel bol lekár, pracoval v piešťanskej nemocnici a ja som do tohto mesta odišla s ním. Naše manželstvo sa neskôr ocitlo v kríze a ja som sa v roku 1951 vrátila do Bratislavy. Chcela som pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Žiaľ, moje plány narazili na prekážku. Bola ňou maturita na nemeckom gymnáziu. Začiatkom 50. rokov sa niečo podobné rovnalo ťažkému hriechu. Ak som však predsa len chcela pokračovať v štúdiu, musela som maturovať znova. V slovenčine. Napokon, ani mi to veľmi neprekážalo. Po slovensky som vedela, mala som rada i predmety ako matematika, fyzika či chémia. Napriek tomu môj prvý pokus o slovenskú maturitu nevyšiel. Naopak, rovnal sa veľkému fiasku. Nepriamo za to mohla matematika. Pred chvíľou ste ale spomenuli, že v matematike i ostatných maturitných predmetoch ste vynikali... - Povedala som, že za môj prvý neúspech zmaturovať po slovensky mohla matematika len nepriamo. Skúšajúci ma vyzval, aby som mu charakterizovala pojem odmocnina. V tej chvíli som nemala ani poňatia, čo slovo odmocnina v slovenskom jazyku znamená! Tento výraz som v poznala len v nemčine – wurzel. Uvedomila som si, že sa musím poriadne naučiť po slovensky a o rok sa pokúsiť o maturitu opäť. Jedno i druhé sa mi podarilo a ja som sa stala v júni 1951 majiteľkou nového, tentoraz slovenského maturitného vysvedčenia. A pretože, ako som uviedla, ma veľmi bavila matematika i fyzika, mala som záujem o štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej. Prijímacích pohovorov, ktoré pozostávali najmä z odborných predmetov, som sa neobávala. Niektorí moji známi ma však upozorňovali, že najdôležitejšie na „prijímačkách“ budú odpovede na otázky, týkajúce sa politiky. Našťastie i tie som zvládla. Na SVŠT ma prijali. Čiže si pred menom píšete titul Ing... - Nie. Po piatom semestri som štúdium dobrovoľne ukončila. Uvedomila som si dôležitú vec. A to, že ovládam niekoľko svetových jazykov – nemčinu, angličtinu a francúzštinu. Už počas štúdia na vysokej škole som spolupracovala s vydavateľstvom Mladé letá. Písala som knihy pre deti, venovala som sa prekladom. Vtedy som to pokladala za úspech. Ako vyštudovaná inžinierka by som v technickej oblasti určite podobný úspech nedosiahla. Neskôr, v roku 1954 ma oslovil redaktor Československého rozhlasu Pavol Zelenay. Prišiel za mnou a spýtal sa, či by som mu na hotovú melódiu nenapísala text. Moja sestra je absolventkou konzervatória i ja mám noty a hudbu v krvi. Melódiu som Pavlovi Zelenayovi otextovala. Išlo o môj prvý text a preto som sa verejne k jeho autorstvu nepriznala. Použila som pseudonym E. Janda. Ako sa tá pieseň volala? - Píšem Ti list. Spievala ju Viera Rácková. V tom období išlo o veľmi populárnu interpretku, ktorá pôsobila najmä v Prahe. Spomenuli ste, že vašou doménou boli preklady a písanie kníh. Prezradíte, koľko máte „na konte“ prekladov? - Viem to presne – 46. Prekladala som najmä do nemčiny a to zo všetkých jazykov, ktoré ovládam. A potom som samozrejme preložila aj niekoľko kníh do slovenského jazyka. A knihy, ktorých ste autorkou? Nakoľko ste spolupracovali s vydavateľstvom Mladé letá, určite išlo o literatúru pre deti... - Viac-menej áno. Konkrétne išlo o umelecko-náučnú literatúru. Ako prvú spomeniem knihu Ide, ide poštový panáčik. Je v nej faktografickým spôsobom zachytené, ako sa vyvíjala od svojich prvopočiatkov pošta. Písala som ju jazykom, ktorému rozumeli deti, veď im bola určená. Ďalší titul sa volá Hviezdy spievajú, je o populárnej hudbe. Kniha vyšla v roku 1966, tesne pred prvým ročníkom Bratislavskej lýry. Publikácia Všetci ľudia bývajú patrila opäť medzi umelecko-náučnú literatúru. Rovnako, ako v prvom prípade, išlo o knihu určenú deťom, písanú detským jazykom. Jej obsah bol o vývoji bývania, ako ľudia bývali predtým, teraz, ako budú bývať. Obsah zachytával vývoj v oblasti bývania na celej planéte. Kniha Hviezdy spievajú bola o populárnej hudbe a jej spevákoch. Ako keby predznamenala váš úspech na 1. ročníku Bratislavskej lýry. Ako došlo k tomu, že ste otextovali pieseň Mám rozprávkový dom, ktorú spieval Karel Gott (ide o slovenský text, pozn. red.) a ktorá napokon získala zlato? - Náhodou. Oslovil ma Vieroslav Matušík, známy dirigent a skladateľ. V tom období už dochádzalo k politickému uvoľňovaniu, ktoré otváralo nové možnosti i v oblasti kultúry. Veľmi nás tešilo, že festival niesol meno Bratislavy, čo nepochybne pomohlo jej propagácii vo svete. Ale aby som sa vrátila k odpovedi na vašu otázku. Vieroslav Matušík ma oslovil a zároveň poprosil, aby som mu otextovala dve melódie, ktoré prihlásil do súťaže. Azda malú prekážku som videla v tom, že išlo o tanečné melódie a ja som mala klasické hudobné vzdelanie. A Matušíkove melódie mali od klasických ďaleko. Neodradilo ma to, naopak, povedala som si, že napíšem jeden romantický, zasnený text. A že ten druhý bude presne opačný, taký, aby sa hodil k veselej a rýchlej melódii. Napísala som Mám rozprávkový dom, druhá pieseň sa volala Mám ho rada, tá sa mi páčila viac. Na lýre ju spievala vtedy populárna Gabriela Hermélyová. U poroty, ktorá vyberala do súťaže piesne, prešla práve táto skladba bez problémov. Inak to bolo pri skladbe Mám rozprávkový dom. V texte som totiž použila výraz sluší, čo je tzv. bohemizmus. Správny slovenský výraz je pristane. Napriek tomu porota prijala i túto skladbu a jej textom sa už nezaoberala. Pomyslela som si, že ak ten bohemizmus neprekáža porote, azda sa už nikto iný nad ním nepozastaví. Mýlila som sa. Potom došlo k veľkej udalosti. Konal sa 1. ročník Bratislavskej lýry... - Nie, také jednoduché ani rýchle to nebolo. Asi týždeň potom, ako porota vybrala do súťaže aj Mám rozprávkový dom, mi Matušík oznámil, že skladba sa dostala až do Prahy a bude ju spievať Karel Gott. Zrejme sa mu melódia i text zapáčili. Mňa to samozrejme potešilo, pretože Gott bol už v tom období pojmom. Netušila som však, že ma ešte pred začatím lýry požiada o malú zmenu v texte. Hovoril, že je kantilénový spevák a bol by rád, keby aj Rozprávkový dom končil klasickou kantilénovou klenbou. Znamenalo to, že som musela záverečné dva verše pretextovať. Na tom by azda ešte nebolo nič zvláštne, avšak musela som vymyslieť šesť dlhých hlások za sebou. V češtine to nie je problém, no slovenčina je na podobné výrazy skúpa. Povie vám to každý textár. Azda mi to ani nebudete veriť, ja som nad spomínaným dvojverším premýšľala od obeda takmer do polnoci. A výsledok? Záverečný dvojverš znie: „Noc zázrakov má chrám, // snáď kľúč nám dá“. Tieto dva riadky mi dali zabrať viac, ako celý text. Ku koncu mi už pomáhal aj Vieroslav Matušík, pretože som si s tým nevedela poradiť. Mala som pocit, že viac slov s dlhými slabikami, ako tie, na ktoré som predtým prišla, už ani v slovenčine neexistuje. Nešlo len o to, mať za sebou šesť dlhých slabík. Text musel mať aj zmysel. Napokon sa zapáčil aj Gottovi. Nešlo však o jedinú skladbu, ktorou sa na festivale prezentoval. Jaromír Klempíř pre neho skomponoval pieseň Pošli to dál, otextoval ju Jiří Štaidl. Gott mi pri našom stretnutí na adresu tejto druhej festivalovej piesne vtedy povedal: „Eliško, Pošli to dál je tady na lyře moje srdeční záležitost“. Ja som ho chápala a úprimne som mu popriala veľa úspechov v súťaži. Vôbec som totiž – hoci ako autorka dvoch otextovaných súťažných skladieb – nepredpokladala, že niečo vyhrám. Navyše, Pošli to dál bola nádherná, pomalá a trochu smutná protivojnová pesnička. Pre úplnosť, s počtom bodov, ktoré získal, sa Gott s touto skladbou umiestnil sa na 4. mieste, navyše získal aj Cenu kritiky. Azda každý spevák, skladateľ i textár, ktorý sa na Bratislavskej lýre zúčastnil ako súťažiaci v kútiku duše veril, že niečo vyhrá. Nemali ste podobný pocit aj vy? - Čestné slovo, že nie! Hovorila som si, že síce vyhrá Gott, ale s Pošli to dál. A ak ohodnotia niektorú zo skladieb, ktoré som otextovala, tak to bude rytmickejšia Mám ho rada. Iný dojem som už mala na tzv. generálkach. Diváci boli napriek mojim i Matušíkovým očakávaniam skladbou Mám rozprávkový dom doslova unesení. Vtedy som si po prvý raz pomyslela, že možno u poroty zaboduje. So zlatom som však nerátala. Napokon nastala chvíľa vyhlasovania výsledkov. Vtedy ste sa dozvedeli, že skladba Mám rozprávkový dom získala zlato. Aký to bol pocit? - Sedela som v hľadisku, celá som sa rozochvela. Aj na Matušíkovi bolo vidieť, že ho to poriadne zaskočilo. A nebudete mi veriť, v tej chvíli mi napadlo, ako na verdikt poroty asi zareagujú kritici. Práve kvôli výrazu „sluší“, ktorý sa v texte mojej piesne vyskytol. Vôbec som sa nemýlila. Skutočne ma hudobní kritici za použitý bohemizmus „rozniesli na kopytách“. Prvý ročník Bratislavskej lýry znamenal pre vás jednoznačný úspech. Mali ste povestné „želiezko v ohni“ aj na ďalších ročníkoch? - Áno, ešte na 3. ročníku Bratislavskej lýry v roku 1968. Úprimne sa priznám, bol to skôr trapas. Melódiu opäť skomponoval Vieroslav Matušík a nie celkom vydarená pieseň sa volala Pár slov. Melódia nebolo výnimočná, rovnako ani text. Napokon tak dopadla, nikto si ju nevšimol, ani porota, ba ani kritici. Kto túto – ako vy hovoríte – „nepodarenú“ skladbu spieval? - Viera Sokolová, ktorá vtedy pôsobila v Tatra-Kabarete. Na to, aby na lýre zaspievala našu skladbu práve ona, prišiel Viero Matušík. A čo nastávajúce ročníky Bratislavskej lýry? Zúčastnili ste sa na nich ako textárka? - Nie, už nikdy. Na druhej strane nemôžem opomenúť, že i neskôr ma Vieroslav Matušík viac ráz poprosil o text k jeho melódii, ktorý som rada napísala. Za všetky môžem spomenúť skladbu Letím, ktorú spievala Jana Kocianová. Viac ako textom som sa neskôr venovala knižným prekladom. Hoci išlo o populárny festival, najmä v druhej polovici 70. rokov prechádzala Bratislavská lýra rôznymi organizačnými zmenami a začala strácať svoj pôvodný lesk. Čo bolo príčinou tohto vývoja? - Aktuálna politická situácia. Každý, i lýra sa musela prispôsobiť normalizačnému duchu doby. Okrem toho, festival v 70. rokoch pripravoval úplne iný organizačný štáb ako prvé 3-4 ročníky. Ich pôvodní organizátori boli prakticky všetci, pre svoje demokratizačné názory v druhej polovici 60. rokov, odstavení na vedľajšiu koľaj. Žiaľ, niektorí medzitým i zomreli. Organizátori neskorších ročníkov to mali ťažšie, pretože každý nápad, doslova každé slovo museli odsúhlasiť „zodpovední“ na ÚV KSS. Vtedy boli podmienky pre pozitívne formovanie Bratislavskej lýry veľmi obmedzené. Podobne to vnímali skladatelia, textári i speváci. Mnohí nemali záujem podieľať sa na príprave festivalu. A ak predsa, tak ho považovali za niečo, čo im už vlastne nepatrí a pravidlá určuje niekto iný. Napokon i preto sa do súťaže dostávalo stále menej kvalitných pesničiek. Nemožno poprieť, že pesničky zo 60-tych a 70-tych rokov sa hrajú dodnes, páčia sa aj značnej časti mladej generácie. Rovnako aj speváci, ako napríklad Gott, Vondráčková, Kubišová, Žbirka a mnohí ďalší sú aj v súčasnosti rovnako obľúbení, ako pred desaťročiami. Dnes akoby neexistoval hit, ktorý by bol perspektívnym evergreenom. Prečo? - Nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že hlavným dôvodom je opäť duch doby. Moderátori, publicisti či manažéri to, čo sa dnes prezentuje v elektronických médiách, nazývajú populárnou hudbou. Ja to však väčšinou vnímam ako nepríjemný hluk, krik a poskakovanie. A čo sa nedá ani poriadne zaspievať, si jednoducho nie je možné ani zapamätať. Práve v tom spočíva základný rozdiel medzi tzv. evergreenom a mnohými súčasnými krátkotrvajúcimi „hitmi“. Melódiu si totiž zapamätáme len vtedy, ak znie prijateľne našim ušiam, nášmu sluchu. Na druhej strane, čo nemá ani melódiu, nemá ani srdce a niečo podobné si poslucháč, či divák zapamätá len veľmi ťažko. Vaša účasť na Bratislavskej lýre, ak to tak možno nazvať, bola viac-menej mimopracovnou činnosťou. Aké bolo vaše zamestnanie, kde ste počas jej najslávnejších rokov pracovali? - Vo Výpočtovom stredisku Organizácie spojených národov ako tlmočníčka. Mojim najbližším spolupracovníkom bol projekt-manager. Zabezpečovala som, okrem tlmočenia, jeho kontakt s okolím. Rovnako aj všetkým ostatným kolegom zo zahraničia, ktorí nevedeli po slovensky. I sekretárka projekt-managera pochádzala zo Ženevy. Čiže ak niektorí zo zahraničných expertov potreboval niečo vybaviť, bolo to na mne. Obracali sa na mňa takmer so všetkým. Niektorým veciam však nerozumeli ani s tlmočníčkou. Napríklad nechápali, že u nás nemôžu platiť kartou, ale iba hotovosťou. Predpokladali, že u nás sú rovnaké pravidlá, ako v ich domovskej krajine. Taktiež som pomáhala manželke projekt-managera. Požiadala ma, aby som s ňou išla kúpiť do mesta taniere. Nemohla sa obrátiť na nikoho iného. V obchode však na ňu čakalo nemilé prekvapenie. I ona totiž predpokladala, že vo vtedajšom socialistickom Československu sú služby na rovnakej úrovni ako v rozvinutých demokratických krajinách. Mala presnú predstavu, akú chce mať na tanieroch kresbu. Myslela si, že dokážem zariadiť, aby motív, aký si priala, na taniere namaľovali. Bolo veľmi komplikované a ťažké vysvetliť, že u nás také niečo nie je možné. Ste rodená Bratislavčanka. Pamätáte si i jej predvojnové obdobie, ktoré bolo úplne iné, ako tie nasledujúce a napokon i to dnešné. Počas posledných 15 rokov väčšinou boli a sú primátormi Bratislavy ľudia, ktorí k nej majú úprimný vzťah. Ich postoj k rodnému mestu možno pozorovať najmä v starých uličkách historického jadra, ktoré opekneli a stali sa príťažlivejšími aj pre turistov. Ako vidíte budúcnosť Bratislavy? - Viete, že optimisticky? Mnohí dnes Bratislavu kritizujú, že jej chýba to či ono. Na druhej strane, ani iné známe európske mestá nemajú všetko, všade je čo kritizovať. Samozrejme aj Bratislave možno veľa vytknúť. V mnohých oblastiach nenapreduje tempom adekvátnym tretiemu tisícročiu tak, ako by sme si azda mnohí želali. Myslím si však, že smer, ktorým sa naše hlavné mesto uberá, je správny. Stačí, keď sa okolo seba obzrieme. Nie je fantastické, ako veľmi sa teraz v Bratislave stavia? Je fakt, že z času na čas sa niekde objaví budova, o ktorej si okoloidúci pomyslí, že pri jej projektovaní architekt až príliš povolil uzdu svojej fantázie. Napriek tomu vidím budúcnosť Bratislavy pozitívne. Dôležité je, aby sa zodpovední pri jej zveľaďovaní vyvarovali nepremyslených krokov. V Bratislave mi však chýba duch tolerancie, aký tu panoval pred rokom 1939. Vtedy sa nikto nikoho nevypytoval na národnosť či rasu. Nikomu neprekážalo, že má za kamaráta Nemca, Maďara, Čecha, Slováka alebo Žida. I tu som však optimistka. Isté nacionalistické prejavy, ktoré sa z času na čas u nás objavia, považujem za normálnu detskú chorobu každej formujúcej sa mladej demokracie. Do povedomia širšej verejnosti vstúpila pani Eliška Jelínková v roku 1966, počas prvého ročníka Bratislavskej lýry ako autorka textu víťaznej piesne Mám rozprávkový dom. Vraj by jej vtedy ani vo sne nenapadlo, že práve melódia s jej textom získa zlato. Okrem písania textov na hotové melódie sa venovala prekladom z nemčiny, angličtiny a francúzštiny, ale rovnako i zo slovenčiny do nemčiny. Napísala niekoľko kníh pre deti. Vo výpočtovom stredisku pracovala ako tlmočníčka. Zhováral sa Juraj Král