Tajné väzenia

V období vojny proti terorizmu ľudia nemiznú len v Guantanáme, ale aj na neznámych miestach v Iraku, Afganistane, Jordánsku, Pakistane, Egypte či Thajsku. Bez súdu, bez právnikov, bez ľudských práv. V máji tohto roku uverejnila medzinárodná ľudskoprávna organizácia Amnesty International správu o tajných zadržiavacích zariadeniach, ktoré využívajú Spojené štáty na „boj proti terorizmu“. Nachádzajú sa v Iraku, Afganistane, Jordánsku, Pakistane, Egypte či Thajsku. Ich presná poloha nie je známa a americké spravodajské služby v nich prostredníctvom fyzického i psychického nátlaku získavajú informácie, ktoré vraj potrebujú vo vojne proti terorizmu. O prípade väzenského tábora v kubánskom Guantanáme sa toho už napísalo veľa. Po škandáloch s mučením a ponižovaním väzňov v amerických a britských väzeniach v Iraku sa na verejnosť dostali správy ľudskoprávnych organizácií, že podobné veci sa dejú aj v Guantanáme, kde americká vláda zadržiava osoby údajne spojené s globálnou teroristickou sieťou al-Kájda. Slovo „údajne“ je viac ako namieste – zadržiavaní nemajú nárok na riadny súdny proces, právnika, technicky nemôžu nijako brániť svoje ľudské práva a sú prakticky informačne odrezaní od zvyšku sveta. Okrem toho niekoľkí šťastnejší už boli (po rokoch strávených v klietkach, opakovaných vypočúvaniach, praktikách hraničiacich s mučením či prekračujúcich jeho hranice...) prepustení na slobodu. Ako nevinní. Boli jednoducho v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Podobné, no tajné zariadenia však Spojené štáty spravujú aj na iných miestach. Otvoreným listom na ne Amnesty International upozornila aj nastupujúceho amerického veľvyslanca na Slovensku. Medzinárodné ľudskoprávne organizácie, ale napríklad aj Komisia OSN pre ľudské práva, tieto zariadenia kritizujú z viacerých dôvodov. Predovšetkým preto, že Spojené štáty ich spravujú v spolupráci s krajinami, ktorých štátne orgány boli mnohokrát kritizované za tolerovanie či používanie násilia na väzňoch, vrátane mučenia. Kusé informácie, ktoré prenikli na verejnosť, naznačujú, že tajné väzenia nie sú výnimkou. Používajú sa v nich mnohé postupy neslávne známe z Abú Ghraib či Guantanáma – hlasné nepretržité hranie hudby, sexuálne ponižovanie, bitie, väzenie na samotkách, vypočúvania bez prítomnosti právnika atď. Medzinárodné právo nepripúšťa nijakú formu tajného zadržiavania. O osobách, ktoré v takýchto zariadeniach zmiznú, nemajú ich rodiny a známi žiadne informácie, do väzení nemajú prístup medzinárodné organizácie ako Červený kríž, ktoré by ich mohli aspoň externe kontrolovať, neplatí v nich nijaké právo, „zmiznuté“ osoby nemajú možnosť brániť sa pred neprimeraným zaobchádzaním. Právne vákuum spojené s tajným zadržiavaním môže slúžiť na zakrytie mučenia väzňov i ako dodatočný psychický nátlak – aj preto ho na „umlčanie“ disidentov radi používajú diktátorské režimy. Fakt, že sú rovnaké praktiky používané aj vo „vojne proti terorizmu“, ešte viac spochybňuje legálny základ jej skutočnej podoby. Takéto porušovanie ľudských práv však nie je typické len pre Spojené štáty. V mene „bezpečnosti“ ich obetuje aj ruská vláda, príkladom je čečenský konflikt, či Čína, India, Alžírsko. Za „bojom proti terorizmu“ sa pritom často skrýva snaha režimu o posilnenie vlastnej moci. Salah Nasser Salim ´Ali Jemenčan Salah Nasser Salim ´Ali žil s manželkou v indonézskom hlavnom meste Džakarta, kde ho 19. augusta 2003 zadržala polícia v civile. Zobrala ho do imigračného centra a zadržiavala štyri dni spútaného, so zaviazanými očami, bez jedla, a nedovolila mu telefonovať. V čase keď bol v imigračnom centre, mu prestal platiť pas. Polícia ho informovala, že cez Jordánsko ho deportuje do Jemenu. Pri medzipristátí lietadla v Jordánsku ho zadržala tamojšia tajná služba. Aj tá ho hrubo bila a vyhrážala sa mu sexuálnym násilím a elektrošokmi. Nevyhol sa ani falaqe, bitiu palicami po chodidlách. Pýtali sa ho na pobyt v Afganistane. Odmietli mu povedať, prečo ho zadržiavajú, nemohol sa skontaktovať s právnikom, ani nikomu zatelefonovať. Muhammad Faraj Ahmed Bashmilah Tridsaťsedemročný Jemenčan Muhammad Faraj Ahmed Bashmilah tiež žil v Indonézii. V októbri 2003 odcestoval do Jordánska za svojou ženou, ktorej mama ležala v tamojšej nemocnici. Na letisku mu jordánsky imigračný úrad zobral pas. Mal si poň prísť o tri dni. Keď tak urobil, zadržala ho tajná služba. Bola zvedavá, či bol niekedy v Afganistane. Akonáhle prisvedčil, od tej chvíle už nevidel nikoho okrem jordánskych a amerických dozorcov a vyšetrovateľov. O svojom mučení nechcel Muhammad Bashmilah pri stretnutí s Amnesty International rozprávať. Povedal, že sa k nemu správali „neprimerane“ a potom už len plakal. Tajné zadržiavacie centrá s personálom z USA Obaja muži vypovedali, že približne po štyroch dňoch ich z Jordánska prevážali malým lietadlom, v ktorom bola americká stráž. Let odhadujú na tri až štyri hodiny. Dostali sa do väzenia, ktoré opísali ako starú podzemnú budovu s vysokými stenami. Cely mali rozmery asi 1,5 x 2 m a namiesto záchodov v nich boli vedrá. V celách dvadsaťštyri hodín denne znela západná hudba. Tak ako predtým, ani jedného z väzňov nikto neinformoval o dôvode zadržiavania. Okrem dozorcov, vyšetrovateľov a prekladateľov sa s nikým nestretli. Zadržiavali ich na samotkách. Po šiestich až ôsmich mesiacoch ich opäť previezli. Asi tri hodiny ich viezli v malom lietadle a potom ešte asi dve hodiny v helikoptére. Zariadenie, do ktorého sa dostali, opísali ako moderné, spravované Američanmi. Salah Nasser Salim ´Ali si myslí, že bolo v zálive Guantanámo. Na základe toho, čo opisoval, sa však Amnesty International domnieva, že išlo o iné zariadenie. Pravdepodobne sa nachádza pod zemou, pretože dnu vošli dolu po schodoch. Počas zadržiavania nikdy nevideli denné svetlo. Zariadenie bolo plne klimatizované s modernými toaletami a monitorujúcimi kamerami. Raz za dva týždne prichádzal Salah Nasser Salim ´Aliho vyšetriť lekár. Obaja muži dostávali moslimské knihy, kópie Koránu a rozvrh modlitieb. K dispozícii mali arabské a západné videofilmy. V tomto zariadení strávili vyše roka na samotke, väčšinou s putami na rukách. Ich zadržiavanie neschválil nijaký súd. Opísané zaobchádzanie v „modernom“ tajnom zariadení svedčí o používaní psychologického zlého zaobchádzania s cieľom získať informácie. Napríklad celodenné púšťanie hlasnej hudby znamená, že zadržiavaný sa nedokáže sústrediť na čítanie, ani poriadne spať. Vyšetrovanie prebiehalo každý deň. Nikdy pri tom nebol právnik väznených. Vyšetrovatelia im neustále ukazovali fotografie rôznych ľudí, niektorí z nich boli mŕtvi. Pýtali sa, či ich nepoznajú. Bez vysvetlenia oboch mužov 25. mája 2005 previezli do Jemenu. Tu ich väznia dodnes. Jemenské úrady vysvetlili Amnesty International, že nemajú nijaký dôvod ich zadržiavať, ale prevezenie z amerického zariadenia bolo podmienené zadržiavaním v Jemene. Zdroj: Otvorený list Amnesty International zaslaný nastupujúcemu veľvyslancovi USA v SR Rodolphe Meaker Valleemu pri príležitosti odovzdania poverovacích listín