Pacienti na Slovensku nedostávajú kvalitnú zdravotnú starostlivosť, sú však ticho

Ako zdravotná sestra pracuje už vyše 30 rokov v jednej z okresných nemocníc na Slovensku. Veľmi dobre teda pozná pomery, v ktorých pracujú zdravotné sestry. Neustále sa zhoršujúce pracovné podmienky ju prinútili zúčastniť sa na masovom proteste pred parlamentom, ktorý zorganizovala Slovenská komora zdravotných sestier a pôrodných asistentiek.
Počet zobrazení: 1254
4-m.JPG

Izidora, zdravotná sestra Ako zdravotná sestra pracuje už vyše 30 rokov v jednej z okresných nemocníc na Slovensku. Veľmi dobre teda pozná pomery, v ktorých pracujú zdravotné sestry. Neustále sa zhoršujúce pracovné podmienky ju prinútili zúčastniť sa na masovom proteste pred parlamentom, ktorý zorganizovala Slovenská komora zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Pod podmienkou, že neprezradíme jej totožnosť (Izidora je len zámerne vymyslené meno), súhlasila s rozhovorom o zmenách, ktoré priniesla nová zdravotnícka reforma zdravotným sestrám. SLOVO pred časom zverejnilo rozhovor so šéfkou komory zdravotných sestier. Hovorila o varovných dôsledkoch tzv. reformy zdravotníctva. Ako ju pociťujú „obyčajné“ radové zdravotné sestry? - V minulom roku boli prijaté nové, tzv. reformné zákony. Vtedy sme ich dosah ešte nepocítili, lebo až v tomto roku nadobudli účinnosť. Podľa reakcií pacientov viem, že približne na jar, v marci či v apríli, začínali ľudia chápať, že čoskoro budú pravdepodobne musieť v zdravotníctve za všetko platiť. A pokiaľ ide priamo o vás? - My sestry sme dosahy „reformy“ pocítili tak, že platové tarifné triedy boli zrušené a každá nemocnica si teraz môže vytvoriť vlastný mzdový poriadok. V našej nemocnici sa to prejavilo tým, že v júni počas pracovnej zmeny odrazu prišli na naše oddelenie predstavitelia manažmentu a žiadali, aby sme podpísali akési dodatky k našim pracovným zmluvám. Tie z nás, ktoré sme zaradené do deviatej platovej triedy, mali mať podľa tohto dodatku hrubý plat o 4-tisíc korún nižší. Tvrdili, že hoci náš hrubý plat bude tarifne nižší, vraj nám to vyrovnajú osobným príplatkom. Lenže v mzdovom predpise je napísané, že nárokovateľná je len hrubá mzda, a osobný príplatok je nenárokovateľný a pohyblivý! Chápete? Ja sama som si dobrovoľne mala podpísať plat o štyri tisícky nižší, než mám doteraz! Ako ste na to reagovali? - Boli sme pod silným tlakom. Už niekoľko týždňov predtým ľudia z manažmentu vytvárali v našej nemocnici atmosféru strachu. Ako vás zastrašovali? - Napríklad stáli ráno pri výťahu a zapisovali si mená, keď niekomu meškal spoj a do práce prišiel päť minút neskôr. Usilovali sa, aby ľudia mali pocit, že ich sledujú, a keď niečo urobia zle, dostanú pokarhanie. Nevedeli sme, čo tým sledujú, až kým neprišli s tými dodatkami. V tej chvíli nám to už bolo jasné. Ale bolo vám okamžite jasné aj to, čo vás vlastne nútia podpísať? - V tých dodatkoch boli odkazy na množstvo rôznych paragrafov, ktorým sme vôbec nerozumeli. Boli sme z toho zmätené. Členovia manažmentu sa však rozbehli na všetky oddelenia súčasne. Urobili to tak, aby sme si ani navzájom nemohli poradiť, či to máme podpísať alebo nie. Nikto nám nepovedal, že pri podpisovaní by mal byť prítomný právnik, ktorý by nám všetky tie právnické výrazy a paragrafy vysvetlil. Dozvedeli sme sa, že manažment mal byť odmeňovaný podľa toho, akú úspešnosť dosiahne pri podpisovaní daného dodatku k zmluvám. Výsledkom tohto nátlaku bolo, že z vyše tisíc zamestnancov, ktorí pracujú v našej nemocnici (presný údaj bol z dôvodu zachovania anonymity vypustený – pozn. autora) dodatok podpísalo viac ako 80 percent! Čo urobili tí, ktorí nepodpísali? - Nakoniec v diskusii s manažmentom vysvitlo, že podpísanie dodatku je dobrovoľné a na rozmyslenie máme 30 dní. Ja som sa preto rozhodla nepodpísať. Živím rodinu, a ak by som podpísala, jednoducho nevyžijem. Mne nikto nepredá lacnejší lístok na vlak, ani nedá nižšie nájomné len preto, že pracujem v zdravotníctve. Krátko nato bol našťastie vyhlásený protest pred parlamentom, ktorý zorganizovala Slovenská komora zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Tí, čo sme nepodpísali, sme sa k protestu okamžite pridali a vycestovali do Bratislavy. Pomohlo to? - Mysleli sme si, že áno. Najprv totiž v našej nemocnici nebola na tento rok uzatvorená kolektívna zmluva a po tomto proteste sa ju konečne podarilo uzatvoriť. Domnievali sme sa, že veci sa podarilo zmeniť. O to viac sme boli prekvapení, keď nám zo mzdovej učtárne nedávno oznámili, že kolektívna zmluva potvrdila spomínaný dodatok a náš hrubý plat (v deviatej platobnej triede) bude 12 100 korún. A to aj u tých, ktorí dodatok nepodpísali. Je to pre nás veľké sklamanie. Prezidentka Slovenskej komory zdravotných sestier pôrodných asistentiek Magdaléna Hadačová hovorila v Slove aj o neúnosnom zhoršovaní postavenia zdravotných sestier. Ako to v tomto smere vyzerá vo vašej nemocnici? - Počas služby majú na našom oddelení dve sestry bežne na starosti viac ako 30 pacientov. V iných nemocniciach sú na tom ešte horšie. To sa jednoducho nedá zvládnuť. Neviete si predstaviť, pod akým psychickým tlakom musíme pracovať. A pokiaľ ide o vybavenie, máte aspoň k práci všetko, čo potrebujete? - Ja k svojej práci nedostanem ani základné zdravotnícke pomôcky, ktoré sú v Európskej únii bežné. Napríklad často potrebujem pacienta otočiť, aby nevznikli preležaniny (tzv. dekubity). Nemám k dispozícii nijaké popruhy ani podložky, ktoré by som mohla použiť. Ako si mám zafixovať pacienta? Všetko si musím sama vyrobiť pomocou obväzov, plachty a lepiacej pásky provizórne – doslova „na kolene“. Tieto pomôcky však pri inom pacientovi už nemôžem použiť a musím si ich vyrobiť znova. To všetko mi zaberie množstvo času z pracovnej doby, ktorý by som inak mohla venovať pacientom. A kto ma platí za to, že toto robím? Alebo mám vyhlásiť: nemám nijaké ošetrovateľské pomôcky, ja to nerobím? Aj to by možno bolo riešenie, lebo na oddelení jednoducho nestíhame. Nemám k dispozícii nijaký personál, ktorý by mi pomohol nadvihnúť osemdesiatkilového. Viete si to vôbec predstaviť? Pravdu povediac, nie. Navyše ženy by podľa zákona nemali dvíhať viac ako 15 kilogramov. - Kdeže zákony! Pritom to robíme dennodenne a mnohé z nás potom majú vážne problémy s chrbticou. Koho to zaujíma? Mnohé naše kolegyne, ktoré čo len trochu vedeli jazyk, už dávno odišli do zahraničia. Od nich vieme, že v Rakúsku pacient ani len nevstane z postele, pokiaľ pri ňom nestoja tri zdravotné sestry. Pacient si tam je totiž dobre vedomý svojich práv a vie, že ak mu príde pri vstávaní zle, jedna alebo dve zdravotné sestry ho jednoducho nedokážu udržať! Na západe je úplne bežné, že zdravotná sestra má pri sebe ešte jedného či dvoch pomocných zdravotníckych pracovníkov, ktorí jej pomáhajú. Ona sama sa má starať najmä o odbornú stránku, na ktorú je vyučená a za ktorú nesie aj zodpovednosť. Ako to vnímajú pacienti? - Myslíte tých rakúskych? Nie, myslím slovenských. Ako oni vnímajú, že vlastne nedostávajú poriadnu zdravotnú starostlivosť, hoci poctivo platia zákonom predpísané zdravotné poistenie? - Pacienti do týchto vecí nevidia, ani nemajú odkiaľ. Prídu na naše oddelenie, lebo sa potrebujú uzdraviť. Sami majú množstvo problémov, s ktorými sa potrebujú s niekým podeliť – nemôžeme od nich čakať, aby akceptovali, že zdravotné sestry na nich majú počas služby v priemere 15 – 20 minút. Keď ma pacient potrebuje, lebo sa musí otočiť, keď potrebuje vyniesť misu alebo musí ísť na záchod, nemôžem mu povedať, prepáčte, ale mám tu ďalších dvadsať pacientov, ktorým sa musím venovať. To je nemysliteľné! Celý život tvrdo pracovali alebo pracujú, platili alebo stále platia štátu zdravotné poistenie a oprávnene za to očakávajú, že sa im zdravotnícky personál bude adekvátne venovať. Nežiadajú nadštandard, iba základnú starostlivosť! Bohužiaľ, v dnešnej situácii im už ani tú nedokážeme poskytnúť. Tu už naozaj nejde len o práva nás, zdravotných sestier, ale táto situácia hlboko zasahuje do práv samotných pacientov. Tí by sa tiež mali brániť. Situácia je jednoducho neúnosná. Ako vôbec môžete v takýchto podmienkach pracovať? - Viete, to všetko je len špička ľadovca. Neexistujú nijaké sanitárne dni, všetko musíme riešiť za chodu, počas toho, kým máme ošetrovať pacientov. Viete, koľko sme doteraz dostávali rizikový infekčný príplatok? Koľko? - Sto korún. Na deň? - Nie! Na mesiac. Viete, o koľko nám ho teraz zvýšili? Maximálne tak o desať až dvadsať percent. - Zrušili ho! Vyhlásili, že naše oddelenie už odrazu nepracuje v infekčnom prostredí, preto nám infekčný príplatok neprináleží. Pritom každý deň, každú hodinu robím v infekčnom prostredí. Počnúc odberom krvi, zavádzaním rôznych sond, vynášaním výkalov. Vari v takých situáciách nie som v kontakte s infekčným materiálom? Ako infekčné určili len onkologické oddelenia, ďalej oddelenia, kde sa pracuje s laserom, nukleárne a röntgenové oddelenia. Infekčné príplatky strhli dokonca aj samotnému infekčnému a pooperačnému oddeleniu! Tu však nejde o tých sto korún, ale o to, že ak ja dostanem chorobu z povolania, nemôžem si ani „pípnuť“. Ako keby vám povedali, že nemáte nárok dostať chorobu z povolania. To nemyslíte vážne? - Ale áno. Ale veď na to všetko predsa u nás musia platiť nejaké zákony! - Poviem vám ďalší príklad, ako fungujú naše zákony v praxi. Podľa zákona máme za 12-hodinovú zmenu nárok na 45 minút odpočinku. Kam však mám ísť, keď na oddelení neexistuje nijaká tzv. odpočinková miestnosť, kde by som si mohla oddýchnuť? A aj keby nejaká bola, ako môžem oddychovať, keď na oddelení s vyše 30 ležiacimi pacientmi ostane potom len jedna sestra? To je nemysliteľné. Pacienti predsa nie sú stroj, ktorý môžem vypnúť a ísť si oddýchnuť. Napriek tomu nám už takmer dva roky z každej zmeny strhávajú z platu tzv. „odpočinkových“ 45 minút. Veď to je viac ako osemsto korún za mesiac! Pýtam sa, o koľko peňazí nás už za tie roky pripravili? A teraz nám navyše pridávajú ďalšiu a ďalšiu administratívnu prácu, ktorú si už vôbec nedokážem predstaviť stíhať. Konkrétne o akú administratívnu prácu ide? - Okrem ošetrovateľskej práce máme popoludní a v noci na starosti ešte aj príjmovú ambulanciu. To znamená prijať pacienta, povypytovať sa ho na zdravotný stav, vypísať správu, čo spolu trvá aj hodinu. Ten pacient si to zaslúži. Nedajbože ak máme počas nočnej niekoľko príjmov, to sa pri niektorých pacientoch nestihnem ani pristaviť. Teraz sa dokonca hovorí, že budeme ešte vypisovať aj sesterské prepúšťacie správy. Ak teda lekár pri rannej vizite pacienta (alebo viacerých) pošle domov, ja budem musieť vypísať aj sesterskú prepúšťaciu správu. Som rada, že stihnem urobiť základné veci – rozdať pacientom lieky, zabezpečiť interné vyšetrenia, pacienta vyčistiť, pripraviť na operáciu atď. Nieto ešte si s pacientom sadnúť a porozprávať o tom, ako sa má. Kedy to prosím vás máme stihnúť? Ešte mu mám vraj dať aj vyplniť dotazník o tom, či sa mu páčilo na oddelení!!! Veď čo sa mu má páčiť? Pochopíte to? Vráťme sa ešte k platom. Podľa ministra si máte vyššie platy vybojovať aktívnejším prístupom k manažmentu nemocníc. Ako sa vám v tomto smere darí komunikovať s manažmentom vašej nemocnice? - Ach, manažment, to je ďalšia kapitola. Poviem vám, už 30 rokov mám na oddelení tú istú rozheganú stoličku, nikto ani len raz neobnovil naše vybavenie. Za celých tých tridsať rokov sa v tejto oblasti u nás nič nezmenilo. Pritom náš manažment už niekoľkokrát zmenil priestory, vymenil nábytok, počítače. Pýtam sa, kam dali to staré vybavenie? Keby aspoň raz prišli na naše oddelenie a povedali, tu máte, sestry, nový stôl, novú skriňu, za tie roky práce si zaslúžite. Kdeže! Namiesto toho prídu za vami a drzo vás požiadajú, aby ste si sami (!) podpísali o štyri tisícky nižší plat. To presahuje všetky hranice! Ako sa títo ľudia môžu pozrieť sami sebe do očí? Ako na to reagujú zdravotné sestry? - Niektoré vydržia, lebo jednoducho musia. Majú rodiny a boja sa, že ak sa ozvú, stratia zamestnanie. Iné odchádzajú do zahraničia. Viete, mnohé z nás majú už vyššie odborné vzdelanie, vysoké školy, rôzne špecializácie. Boli sme a stále sme nútené neustále si zvyšovať kvalifikáciu. Nedostali sme k tomu však nijaké podmienky alebo voľno, ktoré by nám umožnilo študovať popri zamestnaní. Koľko žien muselo takto zvládnuť vysokú školu pri dvoch či troch deťoch a pritom si na sto percent plniť svoje pracovné povinnosti? Pritom sa k nám zamestnávatelia správajú ako k slúžkam. V takejto situácii niet divu, že zdravotné sestry odchádzajú do Rakúska, Nemecka, Českej republiky. Všade sa majú lepšie ako v tomto štáte. Uvedomte si, že odchádzajú hlavne kvalifikované sestry, nie čerstvé absolventky. Na to však čoskoro doplatí vo forme nedostatočnej zdravotníckej starostlivosti zase len a len pacient. Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby sa zdravotné sestry mohli kvalitne starať o pacientov? - V prvom rade by nám zákon mal garantovať určitú hranicu, pod ktorú by náš plat nesmel klesnúť. Nemáme nič proti tomu, aby časť nášho platu tvoril osobný príplatok. Ten sa však musí odvíjať od nášho doterajšieho platu, ktorý bol už aj tak na spodnej hranici únosnosti. Ďalej by mal byť zákonom stanovený limit, koľko pacientov pripadá na jednu zdravotnú sestru. Samozrejme, máme aj iné požiadavky, ale to sú tie najzákladnejšie. Čo by ste odkázali ostatným zdravotným sestrám na Slovensku? - Sestrám netreba odkazovať nič. Ale pacientom by som čosi odkázať chcela. V záujme samotných pacientov by to malo byť tak, aby sme boli s naším postavením spokojné a mohli s radosťou vykonávať svoje povolanie. Veľmi by nám pomohlo, keby sa aj pacienti mohli k nám pripojiť. Ako by to mohli či mali urobiť? - Napríklad už len tým, že prídu pred parlament a vyvesia transparent, ktorý bude vyjadrovať ich podporu. Vtedy by naše požiadavky výrazne získali na váhe a minister by sa nimi musel zaoberať. Inak budú zdravotné sestry nútené pristúpiť ku generálnemu štrajku. Také niečo sme tu na Slovensku ešte nemali. Myslíte si, že by to naozaj mohlo dôjsť až tak ďaleko? - Začína to vyzerať tak, že nás k tomu donútia. Chceme však, aby ľudia pochopili, že všetky doterajšie, ale aj možné budúce protesty, vrátane generálneho štrajku, nie sú len za nás samotné, za naše požiadavky, ale v konečnom dôsledku predovšetkým za našich pacientov. Úprimne sa priznám, že už teraz mi je ľúto každého pacienta, ktorý bude práve vtedy potrebovať akútnu zdravotnícku pomoc. V nemocnici možno (obrazne povedané) „nikoho nenájde“, dostane len základné ošetrenie. Ale ak budeme ticho a nič neurobíme, onedlho to tak bude v nemocniciach vyzerať natrvalo. Autor je absolventom Fakulty politických vied medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici (Redakcia upozorňuje, že tento rozhovor je úplne autentický. Poznáme skutočné meno tejto zdravotnej sestry a vieme, v ktorej nemocnici pracuje.) S hosťom Slova sa zhovára Michal Novoveský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984