Vládna kríza, v ktorej ide o niečo úplne iné
V slovenskej politike platí len málo pravidiel. Jedno však platí celkom určite: nikdy nejde o to, o čo vyzerá, že ide. Záver uhorkovej sezóny poriadne okorenila kauza, ktorej výsledkom bude rozvrat a následne možný zánik Aliancie nového občana. V skutočnosti v nej však nejde o Ruskove zmenky, morálnu čistotu politikov či súboj o prežitie liberálnej politiky. V skutočnosti sa hrá o niečo úplne iné. Hlavným motívom „Ruskovej“ kauzy je, ako to už v politike býva, boj o moc. V tomto prípade však významnú úlohu zohráva aj boj o nemalé peniaze z končiacej sa naozaj veľkej privatizácie a štátnych zákaziek. Zatiaľ čo v tom druhom prípade ide o peniaze a privatizáciu ešte v tomto volebnom období, v tom prvom ide o moc po budúcoročných parlamentných voľbách. P. Rusko: vinník, či obeť? Alebo oboje? Na začiatku politického a asi aj spoločenského konca Pavla Ruska bola „kauza zmenky“. Tá verejnosti odhalila, kto stojí na čele mocného ekonomického rezortu a jednej z vládnych strán: človek, ktorý prišiel do politiky robiť kšefty. Človek, ktorý sa síce hrá na boháča a veľkoryso financuje svoju stranu, ale robí to z požičaných peňazí, ktoré nedokáže vrátiť. Človek, ktorý má „rozbehnuté obchody“ s ľuďmi s najväčšou pravdepodobnosťou prepojených na podsvetie a vyšetrovaných políciou. Aj pre mnohých obyčajných ľudí to nebolo nič nové, nieto ešte pre Ruskových politických partnerov. Šéf ANO sa síce v neopatrnosti a pocite bohorovnosti možno trošku vymyká zo slovenského politického priemeru, ale to, čo robí, nie je nič neobvyklé. Podobné motívy účasti vo vysokej politike a podobné obchody majú aj iní ľudia a v nijakých kauzách sa netopia. Buď to robia šikovnejšie, alebo si nenarobili toľko nepriateľov, a tak na nich – zatiaľ – nikto nejaké tie zmenky nevytiahol. Treba si totiž uvedomiť, že novinári kópie zmeniek nenašli. Médiá síce prinášajú množstvo odhalení, ale väčšinou ich na ne niekto upozorní. Redakcie predsa nie sú detektívne kancelárie, nemajú zástupy Sherlockov, ktorí celé dni pátrajú a vyšetrujú a niečo hľadajú na politikov. A keby aj mali, niekto ich vždy musí aspoň nasmerovať, prezradiť nejakú informáciu. Odkiaľ mohla Pravda zistiť, že Kaníkové firmy majú dlhy voči Sociálnej poisťovni (SP) a dokonca si ich Kaník sám ako minister odpustil? Iba od niekoho z SP, veď jej redaktori nemajú k takým informáciám bežný prístup. Takže aj teraz niekto zmenky aj s príslušným komentárom podstrčil, možno poslal poštou, možno osobne odovzdal redaktorovi. A ten niekto musel už vtedy vedieť, prečo to robí. „Morálne“ motívy a záujmy KDH Dnes je jasné, že odovzdanie zmeniek médiám bolo prvým krokom vopred pripravenej zákulisnej hry. Na jej konci má byť nová zostava, ktorá by po voľbách vytvorila vládu. Je možné, že zmenky „unikli“ zo silového rezortu, čomu by nasvedčoval fakt, ako rýchlo a ako razantne zareagovalo proti Ruskovi KDH. Kresťanskí demokrati majú len za posledný polrok dosť dôvodov na to, aby šéfa ANO zlikvidovali. Nejde tu však len o pomstu. Napriek odchodu z politiky zostáva Ján Čarnogurský vplyvným mužom v KDH. Vo svojej advokátskej praxi urobil významné kroky smerom k ľuďom, nazvime ich podnikateľmi, z prostredia HZDS. Ako prezradili slovenské médiá už dávnejšie, Ján Čarnogurský mladší úspešne spolupracuje s človekom, ktorého jeho otec podozrieva(l) z účasti na špinavostiach SIS, keď bol jej šéfom Ivan Lexa. Dokonca ho verejne označil za svojho priateľa. Je veľmi pravdepodobné, že títo ľudia a ich spojenci okolo HZDS majú čoraz silnejší (ekonomický) záujem na tom, aby sa Mečiarovo hnutie opäť do vlády vrátilo. A postojmi v niektorých politických či mocenských otázkach zasa nemajú niektorí ľudia v KDH ďaleko od ľudí v HZDS. Isté informácie zvnútra KDH naznačujú, že ľudia pod vplyvom jeho bývalého lídra sa už dlhší čas usilujú vytvárať pozitívnejšiu atmosféru voči HZDS. No a čo môže byť presvedčivejším argumentom, než praktická skúsenosť? „Vyšachovanie“ ANO z vládnej koalície je dobrou zámienkou na užšiu spoluprácu s „poslancami HZDS“, zatiaľ, samozrejme, len ad hoc, pri získavaní podpory pre vládne návrhy. Salámová rehabilitácia HZDS Hovorí sa tomu salámová metóda. Najskôr to môže byť len ad hoc podpora zákonov, ktorá ukáže, že „s tými mečiarovcami sa predsa dá celkom rozumne rozprávať“. Potom to môže pokračovať systematickou podporou zo strany HZDS ako politickej strany (zo začiatku len ad hoc, potom už systematicky a najmä v zásadných veciach). A ak to bude dobre fungovať a aj odporcovia spolupráce s HZDS uvidia, že to ide, môže to vrcholiť ponukou na povolebnú spoluprácu. Mnohí, aj radoví kresťanskí demokrati by vo vláde radšej videli HZDS než SMK, o ANO ani nehovoriac. Nepochybujte o tom, že je tu mnoho ľudí, ktorí snívajú o vláde SDKÚ – KDH – HZDS. Nie teraz, ale pod ďalších voľbách. Prekážkou jej vytvorenia je dnes KDH, ktoré ešte nie je vnútorne pripravené. Spomínaným „salámovým“ spôsobom by sa však aj vnútri KDH mohla vytvoriť priaznivá atmosféra. SDKÚ a HZDS vzájomné sympatie i ochotu spolupracovať na vládnej úrovni vyjadrili už toľkokrát, že v tomto prípade je všetko jasné. O tom, že Mikulášovi Dzurindovi takýto scenár vyhovuje svedčí aj rýchlosť a nekompromisnosť, s akou rozohranú hru prijal. Jeho postoj zároveň svedčí o tom, že dobre vedel, s akou požiadavkou kresťanskí demokrati prídu. A naopak ich nekompromisnosť (hrozba odchodu z vlády) naznačuje, že vopred vedeli, že premiér P. Ruska odvolá. Preto si nenechávali otvorené nijaké zadné dvierka, vari je každému jasné, že to so svojím odchodom z vlády nemysleli ani na chvíľu vážne. „Morálne“ motívy a záujmy SDKÚ Vysnívaná koalícia s HZDS však nie je jediným dôvodom, prečo je táto hra pre M. Dzurindu výhodná. On chce byť v každej vláde premiérom, a preto potrebuje lepší volebný výsledok, než mu sľubujú terajšie preferencie. Navyše ani súčet poslaneckých kresiel týchto troch strán by napokon nemusel stačiť. SDKÚ už veľký priestor na zvyšovanie volebných preferencií nemá, hoci je zjavné, že získa viac hlasov, než to dnes vyzerá. Najlepšou zárukou rastu preferencií je však pozícia jediného v stredopravom priestore. Hoci by to M. Dzurinda nikdy nepriznal, toto Robertovi Ficovi celkom určite závidí. Premiérovi či jeho poradcom určite neušiel fakt, že rok pred voľbami sa preferencie ANO ustálili na siedmich percentách. Sociológ Pavel Haulík z agentúry MVK určite ani netušil, aké prorocké budú jeho slová, keď 14. augusta na TA3 povedal: „Pokiaľ sa neobjavia nejaké aféry, ktoré by výrazným spôsobom narušili dôveru voličov, tak si myslím, že sa ANO vcelku spoľahlivo do parlamentu dostane.“ Nie že by táto veta presvedčila M. Dzurindu, že musí Ruskovu stranu zlikvidovať, ale veľmi stručne a jasne vysvetľuje podstatu najnovšej vládnej aféry. Predsedovi vlády pritom nejde len o voličov, ktorých môže prebrať Aliancii nového občana. Určite ho vystrašilo aj zbližovanie sa ANO a Slobodného fóra (SF). Hoci na verejnosti to tak nevyzeralo, v zákulisí sa na tom horúčkovito pracovalo. SF navyše pomaličky, ale celkom isto rastú preferencie a v poslednom období sú tesne pod piatimi percentami. Prítomnosť SF a ANO v budúcom parlamente musí premiéra poriadne strašiť, lebo tieto dve strany by boli ochotné veľmi rýchlo vstúpiť do vlády so Smerom. Pragmatici z ANO a nevysvetliteľný obrat Lintnera A toto by pri predpokladanom vysokom volebnom zisku Smeru mohla byť napokon reálnejšia vládna koalícia než spojenie Dzurinda – Mečiar – Hrušovský. Znalci pomerov tvrdia, že to šéf SDKÚ nechce pripustiť aj z čisto osobných dôvodov. „Ak si zoberieme preferencie Slobodného fóra, ktoré odčerpalo najviac voličov z SDKÚ, tak práve na tejto agende spôsobu vládnutia, formy uplatňovania moci profituje práve Slobodné fórum, a to je jeden z dôvodov poklesu preferencií SDKÚ,“ vysvetľuje P. Haulík. Zuzanu Martinákovú chce samoľúby Dzurinda vidieť ako politickú mŕtvolu. Ak by mala byť namiesto neho vo vláde, v ktorej by bol navyše premiérom R. Fico, to by ho naozaj trafil šľak. Samotní rebelanti z ANO sú v tejto hre iba štatistami. Je zrejmé, že viacerí mali aspoň kusé informácie o tom, že sa niečo chystá. Dostali na výber a morálny profil ľudí ako Rudolf Zajac, František Tóth, Jirko Malchárek alebo Stanislav Kropilák a ich osobné záujmy dávali tušiť, ako sa rozhodnú. Najtragickejšou postavou je Ľubomír Lintner, ktorý sa nielen vnútri, ale ani navonok netajil kritickým postojom voči šéfovi svojej strany, ale rovnako sa dokázal postaviť aj k viacerým „prešľapom“ iných vládnych politikov a servítku pred ústa si nedával najmä pri kritickom hodnotení štýlu vládnutia predsedu vlády. Zdá sa, že si naozaj myslí, že bojuje za serióznu liberálnu stranu a v zúfalstve a planej nádeji sa spája s ľuďmi, ktorým nikdy nešlo o to isté. Vrcholom je vyjadrenie vernosti M. Dzurindovi, ktorého v rozhovore pre SLOVO obvinil, že chce z ANO urobiť obetného baránka. Nepochybne mal pravdu, lenže premiér šikovne strčil nôž do ruky práve Ľ. Lintnerovi. Dokonalý rozvrat ANO – zvonku aj zvnútra Lintnerov boj sa nemôže skončiť úspechom. Isteže, zjavne zaplatená úderka „komsomolcov“ pokrikujúcich na ľudí, ktorých nepoznajú ani po mene, a oslavujúcich Ruskových „spolubojovníkov“ je smiešna a trápna zároveň. Ale väčšina radových funkcionárov ANO sa okolo svojho predsedu zomkne celkom úprimne. Zo solidarity s „prenasledovaným“, z odporu voči „zradcom“. Toto predsa nie je úsilie o „obrodu“ strany zvnútra, ale zvonka vedený útok. Lintnerova skupina by pôsobila sympatickejšie, keby bola iniciátorom Ruskovho odchodu z politiky. Lenže prvý bol P. Hrušovský, potom sa pridal M. Dzurinda a až po nich reagovali Lintner a spol. „Lintnerovci“ sa iba pridali k Hrušovskému a Dzurindovi a tomu, že týmto dvom nejde o očistenie a v konečnom dôsledku posilnenie ANO, rozumie aj bežný člen aliancie. Osudovou Lintnerovou chybou bola servilná „deklarácia“ o podpore M. Dzurindu. Bez nej by sa ešte mohol tváriť, že ide o viac než len o službu premiérovi. Teraz mu to už nikto neuverí. A tak najprekvapujúcejšia na celej tejto „kauze“ je nepripravenosť Pavla Ruska. Ľudia, ktorí sa teraz v ANO postavili proti nemu – a iba vďaka tomu je Hrušovského a Dzurindov útok úspešný – ho nemali radi už dávno. Podľa dôveryhodných informácií z vedenia ANO Rudolf Zajac či Jirko Malchárek už pred vyše rokom nabádali Ľ. Lintnera k akcii proti šéfovi strany. Nikto z nich však nechcel riskovať svoju politickú budúcnosť. Je však neuveriteľné, že by o tom P. Rusko aspoň netušil, že by aspoň približne nevedel, kto je ochotný ho „potopiť“ pri prvej reálnej príležitosti. Terajšia situácia je dôkazom nielen toho, že stratil moc, ale aj súdnosť a zmysel pre realitu. Veď len prednedávnom presadzoval J. Malchárka za podpredsedu parlamentu a obhajoval S. Kropiláka pri jeho lžiach po dopravnej nehode. Kráľ je nahý Likvidácia Pavla Ruska a jeho ANO aj radovým občanom odhaľuje tie najtemnejšie zákutia slovenskej politiky. Všetko, čo niekdajšiemu mediálnemu magnátovi vyčítajú jeho oponenti, je pravda, ale to isté sa dá vyčítať aj im. Ako zvyčajne, nejde o očistu verejného života, ale o poriadne zamiešanie politických kariet ešte predtým, než sa budú po najbližších parlamentných voľbách rozdávať. Je to tiež dôkaz, že táto vláda nevznikla na programovej zhode, ale na zhode osobných a skupinových ekonomických záujmov. S ich zmenou sa menia aj pomery v koalícii. Priebežný výsledok tohto súboja je jasný. ANO, vnútorne rozvrátená a s dostatočne zdiskreditovaným predsedom bude mať vážne problémy dostať sa do novozvoleného parlamentu. Niektorí z nej budú hľadať svoju budúcnosť v SDKÚ (podľa príkladu spolupracovníka ŠtB Jozefa Banáša), niektorí možno v SF, ale väčšina v politike definitívne skončí. Zuzana Martináková si bude musieť poriadne rozmyslieť, či sa spojí s Lintnerom alebo Ruskom, lebo záujem o to budú mať obaja. Spojením s P. Ruskom však riskuje spoluprácu s nedôveryhodným politikom, aj keď predstava o spojencovi proti Dzurindovi s vplyvom na TV Markíza ju bude lákať. Definitívny výsledok majú v rukách voliči. Akokoľvek manipulovaní, akokoľvek podvádzaní. Len oni rozhodnú, ako sa rozdávanie kariet na ďalšie volebné obdobie skončí. Dovtedy však prežijeme poriadne horúci rok.
