Reklama
Reklama

Banálne poznámky k posvätnosti života

„Už dva tisíce let se nám Ježíš mstí za to, že nezemřel na kanapi.“
Počet zobrazení: 647
26_obrazok-m.jpg

„Už dva tisíce let se nám Ježíš mstí za to, že nezemřel na kanapi.“ E. M. Cioran 1. Neverím v posvätnosť života. A ak aj verím, tak v ňu určite neverím spôsobom, ktorý by nevyrušoval robotických ľudí obalamutených zdedenými a prijatými, no zriedkakedy dôsledne dodržiavanými mravmi. Ja však neviem veriť. Viem len vedieť alebo nevedieť. Veriť totiž znamená hazardovať a ja nemám rád hazardné hry. Tento text je síce hazard, no ja aj tak nemám rád hazardovanie. Veriaci hazardujú. Veria, lebo nevedia naisto. Veria pre istotu a vopred sú zmierení s tým, že všetko môže byť úplne inak. Ak už raz mám rozum, ktorým si viem uvedomiť, že viera je hazard, lebo veriť znamená hádať, blufovať, potom neviem, prečo by som sa mal tváriť, že tento hazard viery nevidím. Veriaci sa tvária, že hazard viery nevidia. Chcú do smrti zostať veriacimi, stačí im päťdesiatpercentné presvedčenie o existencii toho, v čo veria. Z povahy viery vyplýva, že sa nikdy naisto nevie, v čo presne sa verí. Keby sa presne vedelo, čo je to, v čo sa má veriť, viera by stratila zmysel, stala by sa vedením. Veriaci ti povedia, že zmysel nepotrebujú. Že nepotrebujú poznanie. V poriadku, ale potom by nemali tak suverénne rozlišovať medzi tým, čo má a čo nemá zmysel. Ako sa možno spoliehať na triezvy úsudok veriacich? Jednoducho: nie sú dôveryhodní. Ba sála z nich hrôza. Veriaci síce veria, že boh ich obdaril rozumom, no rozmýšľať väčšinou odmietajú. Veriaci sa spomedzi všetkých ľudí najväčšmi rúhajú bohu – ak vôbec je nejaký boh, ktorý kategóriu rúhania berie naozaj vážne. Veriaci väčšinou – česť výnimkám – nehazardujú so sebou, so svojím životom, ale s inými, so životmi iných. Najradšej so životmi svojich potomkov. Veriaci veria, že život je azda posvätný a najposvätnejší zo všetkých možných životov je život človeka. 2. Neverím, že život človeka je posvätnejší ako život čohokoľvek iného. Neverím, že to, že človek má rozum a vie si preto spočítať koľko je dvakrát dva, oprávňuje ľudstvo na to, aby si podmaňovalo a vykorisťovalo prírodu tak, ako mu to odporúča ten obmedzený, pomstychtivý starozákonný sadomasochistický boh. Ak život vo vesmíre stvoril nejaký boh (alebo bohu podobná existencia), stvoril ho tak, aby sa nezaobišiel bez vraždenia, násilia, bolesti, choroby, slabnutia, utrpenia. Život je stvorený tak, aby bolo samozrejmé, že človek musí zabíjať „nižšie“ (?) tvory, aby sa mohol najesť a nasýtiť aj svoje potomstvo. Zabíjanie zvierat, napríklad ani podľa kresťanov, nie je nijaký zločin. Podľa mňa, ak teda vychádzam z vlastného presvedčenia, že ľudský život nie je dôležitejší ako život akéhokoľvek iného tvora, nemožno považovať za zlo nielen to, keď sa nejaké zviera nasýti človekom, ale ani to, keď sa človekom nasýti človek. Človekom stvorený boh – prejavujúci sa napríklad v Desatore ako kupec a tyran – človeku zakázal, aby zabil iného človeka. Prečo? Prečo môže zabíjať len boh a človek nie? Veď tým, že človekom stvorený boh stvoril človeka na svoj obraz, ho akoby – aspoň na dekoratívnej, keď už nie na inej úrovni – povýšil na svoju pochybnú úroveň. Boh stvoril človeka tak, aby vedel a mohol zabíjať. Veriaci, o ktorých duševnom zdraví smelo a silno pochybujem, tvrdia, že boh dal človeku slobodnú vôľu, aby sa mohol rozhodovať. Povedzme, medzi vraždou a odpustením. To je myšlienka, ktorú si veriaci odovzdávajú po celé stáročia. Nie je to ich vlastná myšlienka. Vymysleli ju cirkevné inštitúcie, málo hygienické loná tej najtemnejšej mágie. Z logiky veriacich vyplýva, že boh síce dal človeku rozum, no človek ho má zakázané používať. Alebo ho môže používať len po istú hranicu. Tá hranica je v myslení veriacich jasne viditeľná: svojím rozumom sa smú riadiť len dovtedy, pokým si v ňom premieľajú cirkevnými inštitúciami vsadené mémy. Na svetlo sveta sa potom kľujú napríklad takéto výplody pobožnosťou vylepšenej „logiky“: zlo stvoril boh preto, aby sme vedeli, čo je dobro. Keď namietnete, že prečo musíme dobro a zlo poznávať, prečo sme neboli stvorení v inom ako binárnom svete, napríklad v takom, kde nemusíme krvopotne rozlišovať, alebo prečo sme radšej vôbec neboli stvorení, odpovedia vám, že predsa nemôže byť všetko dokonalé. Veriaci zjavne nemajú ani najmenší problém s tým, že ich dokonalý a vševedúci boh stvoril nedokonalý svet. Boh teda stvoril človeka na svoj obraz, ale človek, pokorný a bohabojný, si neustále musí uvedomovať, že je tvor padlý a nedokonalý. Aký boh teda stvoril človeka? Nedokonalý, padlý a slabošský? 3. Boh dal človeku schopnosť rozmnožovať sa. Človek je tvor padlý a nedokonalý, no keďže boh prikázal, že sa má rozmnožovať a Zem zaľudniť svojím potomstvom, človek privádza na svet zástupy ďalších nedokonalých a padlých tvorov. Sme nedokonalí, lebo hoci dokážeme predvídať svoj osud a dokážeme si permanentne uvedomovať, že ochorieme, zoslabneme a nakoniec zomrieme, nevieme proti tomu nič podniknúť. Sme slabí, lebo vírusy nás premôžu, ekonomické a sociálne krízy rozomelú na prach a z psychických tráum sa väčšinou pomätieme a vyšinieme. A najhoršie nie je to, že sme smrteľní a že každú chvíľu nás ohrozujú choroby, politické a ekologické katastrofy, ale to, že máme taký rozum, že v čase zdravia si toto všetko dokážeme jasne uvedomovať. Aby naše utrpenie bolo ešte väčšie. Ad gloriam maiorem dei? Boh obdaroval človeka rozumom. Je to danajský dar. Je to jeden z vrcholov božej zlomyseľnosti. Ak zvieratá skutočne nemajú taký rozum (ale to sa asi v najbližšej budúcnosti ešte ukáže), ktorým si desaťročia dopredu dokážu uvedomovať svoju smrť, potom sú na tom azda lepšie ako človek: žijú bezstarostne, v prítomnosti, bez reflexie. Len či aj bez úzkosti. „A ty prečo nemôžeš žiť tak bezstarostne ako zvieratá, ako vtáctvo nebeské?“ spýta sa ma veriaci. Odpoviem: „A čo mám urobiť so svojím rozumom, ktorý si bežne uvedomuje aj to, čo by si radšej uvedomovať nechcel? Uvedomuje si napríklad, že stvoriteľ sveta musel disponovať veľkou dávkou kreativity a predstavivosti, keď vymyslel hysterické, paranoidné, závistlivé, mamonárske, karieristické, narcistické, zakomplexované a cezaromániou tak masívne postihnuté tvory.“ Stvoriteľova obrazotvornosť zrejme šla do najmenších detailov, keď splodila bunky spôsobujúce rakovinu. Stvoriteľovi, ktorý zakazuje ľuďom vraždenie – pričom zabíjanie zvierat nielen povoľuje, ale rovno aj podporuje – nestačí pustošenie prostredníctvom vojen a prírodných katastrof; uchýlil sa aj k tisíckam dômyselných, neliečiteľných chorôb s pomalým, no o to bolestivejším priebehom. Ale o týchto veciach toho už dosť napísal Gejza Vámoš. 4. Prečo človek nakoniec predsa len nemôže žiť tak bezstarostne ako zvieratá? Pretože práve vy a vaši pastieri, drahí veriaci, každému nariaďujú, aby zverskú stránku držal v sebe na uzde. Samozvaní pozemskí zástupcovia sadistického boha nám odporúčajú, aby sme nepodliehali záchvatom hladu, smädu a sexuálnej túžby, ktorú opäť len neviem, prečo do nás ten váš úžasný stvoriteľ vložil, keď ju vzápätí aj tabuizoval. Na jednej strane sa teda nemám starať o zajtrajšok, veď milosrdný a vševedúci Pán sa o mňa postará, mám byť jednoduchý ako baránok alebo holubica, ale na druhej strane si v sebe mám pestovať vedomie, že práve cnosti a askéza ma odlišujú od zvieracej ríše. Kresťania a ich politici pobádajú k väčšej reprodukcii. O to, kto a z čoho budúce pokolenia vychová a uživí, sa už nestarajú. Rovnako ich nezaujíma ani fakt, že aj prírodné zdroje majú svoje hranice a že ekológia planéty Zem kolabuje už pri dnešnej populácii. Cirkevným predstaviteľom a kresťanským politikom ide o čo najväčší nárast bedače – dokonca sa tým ani len netaja, keď jedným dychom vyzývajú k plodeniu i skromnosti, k pokore a chudobe. Veriaci, ktorí sa k rozmnožovaniu stavajú rovnako ochotne a agilne ako psychotické hlodavce, obviňujú tých, ktorí sa rozmnožovať nechcú, z toho, že sa správajú sebecky. Nepáči sa im, že sa nechcú so svojimi potomkami podeliť aj o tú poslednú plesnivú omrvinôčku. Nepáči sa im, že samotári a slobodní ľudia nechcú rozhojňovať mizériu sveta. Nepáči sa im, že samotári sa usilujú bezmocné tvory ušetriť utrpenia. Namýšľajú si, že plodenie a vrhanie ďalších a ďalších mláďat je činnosť záslužná, morálna, posvätná. Ak teda po celý čas majú pred sebou posvätnosť svojho konania, znamená to azda, že sa nesprávajú egoisticky? Veď myslia len na svoju posvätnosť, na svoju spásu, na svoju poslušnosť, na vlastné zábavy a pragmatizmy. Pokorní veriaci sú väčší zločinci ako anjeličkári. Umelé prerušenie tehotenstva je menší zločin ako nemilosrdné vrhnutie bezbrannej bytosti do špiny, drámy a bolesti života. Pápež Ján Pavol II. a spolu s ním celé osadenstvo Vatikánu nesie priamu zodpovednosť za nehorázne utrpenie a genocídu v Treťom svete – už len tým, ako sa postavili k používaniu kondómov v krajinách najväčšmi postihnutých vírusom HIV. Nepochybujem o tom, že miestodržiteľ arcidiabla na Zemi jestvuje a že vymyslel cirkevných inštitucionálnych Molochov a vôbec všetky morbídne myšlienky náboženstiev. Jeden z pozemských miestodržiteľov arcipekelníka sedí vo Vatikáne! 5. Jednu z najzvrhlejších náboženských koncepcií reprezentuje príbeh o bohu, ktorý v mene blaha ľudstva obetoval svojho jediného syna. Čo má byť týmto podobenstvom komunikované ľudstvu? Čo je to za boha, ktorý pre svojho syna vymyslí takú potupnú a bolestivú smrť, akou je skonanie na kríži? Smrť na kríži vraj mala spasiť človeka. Mala ho očistiť od prvotného hriechu. Kto uvrhol človeka do pasce prvého hriechu? Veriaci už má prichystanú svoju automatickú, zombícku odpoveď: „Boh dal človeku slobodnú vôľu, človek sa môže slobodne rozhodnúť, či sa vydá cestou hriechu alebo cestou cnosti.“ Ó, skutočne? Mám to chápať tak, že boh po tom, čo stvoril svet a človeka, prenechal človeka vlastnej bezradnosti a obmedzenosti – čiže jeho slobodnej vôli? Mám to chápať tak, že sa boh takto zbavil zodpovednosti za svoje dielo? Mám to chápať tak, že boh sa od človeka odvrátil? Mám to chápať tak, že boh sa unavil, zaspal, zgegol? A čo zlého mu ten úbohý človek, ktorý sa na svet ani nepýtal, urobil? Boh trestá človeka za to, že existuje? A celkom cynickým spôsobom ho balamutí tým, že ukrižovaný palestínsky hipík ho zbaví bremena prvotného hriechu? Takže boh stvoril sexuálny pud na to, aby človek mohol upadnúť do hriechu a aby potom mohol byť ukrižovaný boží syn, ktorý bol zoslaný na Zem, aby človeka svojou nezmyselnou smrťou očistil od toho, čo vymyslel boh? Nádherná šaškáreň, však? Viem, viem: unavujem vás banálnym drístaním o problémoch, ktoré riešili už scholastici. Riešili... riešili – a vyriešili? V poriadku, berme teda na okamih ukrižovanie božieho syna ako metaforu. Veriacim bolo povedané, aby nasledovali Krista. Nasledujú nielen jeho, ale najmä jeho boha otca. Ak totiž kríž v ezoterickej interpretácii predstavuje symbol materiálneho sveta – priesečník času a priestoru – tak ten, kto je na kríž pribitý, je vlastne väzňom a mučeníkom samotného sveta. Krásny obraz. Takže veriaci tým, že privádzajú svoje mláďatá na tento čoraz zbastardenejší svet, pribíjajú ich na kríž hrubohmotnej existencie! Uvrhujú ich do bahnistého kolobehu utrpenia. Svojím zvyškom rozumu síce ako-tak chápu, že život je boj, bolesť, rozmar, choroba a smrť, no napriek tomu sem vrhajú ďalšie a ďalšie kusy živočíchov. Pretože myslia len na vlastné potešenie. Myslia len na prítomnú chvíľu. Ó, veru niet väčších hedonistov ako sú pobožné ovečky! A pár dní po narodení už vlečú svoje mláďatá pokrstiť do chrámov svojho Temného pána. Vrhajú ich vlastne dvakrát: raz na tento svet a raz do skazeného náručia cirkví. A pritom v porovnaní s tým, ako cirkvi v dejinách ľudstva vyčíňali, je napríklad taký satanizmus iba neškodným víkendovým flámovaním! Pápeži radi obviňujú svet z toho, že prepadol kultu smrti. V skutočnosti však najväčšími popularizátormi utrpenia a smrti sú oni a stáda, ktoré ich nasledujú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama