Reklama
Reklama

Hlbinná psychológia pre každého

Vo svojej knihe Ako to poviem mame?, venovanej téme matiek manipulujúcich deťmi, pred niekoľkými rokmi výstižne zhrnul vonkajšie prejavy mentality a mravov stredoeurópskej strednej vrstvy konca 19. storočia nemecký psychoanalytik maďarsko-slovenského pôvodu Zoltán Erdély: „Uniformy, do ktorých obliekali už deti, podväzovali akýkoľvek prejav detskej podstaty.
Počet zobrazení: 1124

Vo svojej knihe Ako to poviem mame?, venovanej téme matiek manipulujúcich deťmi, pred niekoľkými rokmi výstižne zhrnul vonkajšie prejavy mentality a mravov stredoeurópskej strednej vrstvy konca 19. storočia nemecký psychoanalytik maďarsko-slovenského pôvodu Zoltán Erdély: „Uniformy, do ktorých obliekali už deti, podväzovali akýkoľvek prejav detskej podstaty. Mladiství vyzerali ako dospelí. (...) Oblečenie zošnurovalo telo (a nielen telo) a nútilo ho k uniformnému postoju. Košele boli škrobené, nažehlené a zásadne biele (bezfarebné, nevyjadrujúce emócie). Muži mali vlasy prísne rozdelené cestičkou, spútané sieťkou; každý vlások bol skrotený pomádou, aby zodpovedal pevnému poriadku; takisto brady. Tak, ako si to vyžadovali mrav a poriadok, aj brada dostala svoj tvar, a to vďaka podväzovaniu špeciálnou páskou. Títo muži, od ktorých sa očakával pevný, ba vojenský postoj a žili v duchu, v ktorom zohrával dôležitú úlohu ostych, sa však nehanbili za svoje márnomyseľné, dandyovské gestá, lebo tak si to vyžadovali mravy. Keďže si takáto ustrojenosť vyžadovala námahu a bola nepohodlná, stala sa dokonca cnosťou.“ Erdélyho momentka dnes pôsobí tak trochu ako zažltnutá dagerotypia a výjav, ktorý ponúka, vnímame s odstupom vyše sto rokov azda ako žalostne-smiešny, prinajlepšom ako starosvetský. Bieda druhého plánu – alebo „latentného obsahu“ – takýchto dobových obrázkov však v tom istom čase podnietila generáciu lekárov, aby sa pokúsila oslobodiť duševne zotročeného človeka a prinavrátiť ho jeho zdravej prirodzenosti. Tak vznikla psychoanalýza, ktorá sa čoskoro rozliala zo svojho širokého koryta do množstva prúdov, odnoží a smerov a dodnes – o čom svedčí nespočetné množstvo stále pribúdajúcej literatúry – prekvitá na celom svete vo svojich najrôznejších, tak praktických (terapeutických), ako aj teoretických podobách. Dejiny disciplíny a jej otázky Vyše päťstostranová kniha súčasného švajčiarskeho psychoteraupeuta a psychiatra Leonharda Schlegela (1918) Základy hlbinnej psychológie, ktorá nedávno vyšla po slovensky, tvorí historického i tematického sprievodcu po väčšine týchto prúdov; autor ich súhrnne a nedogmaticky nazýva „hlbinná psychológia“, v súlade s formuláciou zürišského psychiatra Eugena Bleulera. Ten roku 1911 prvý raz použil tento termín, a zbavil tým (aspoň v teórii) novovzniknutý prúd vedeckého myslenia o ľudskej duši sektárskej výlučnosti, ku ktorej tak trochu inklinovala viedenská psychoanalytická škola. Je zaujímavé, ako sa táto Schlegelova práca dostáva k dnešnému slovenskému čitateľovi: knihu preložil a vydal vo svojom špecializovanom vydavateľstve trenčiansky psychiater a psychoterapeut Jozef Hašto, ktorý už pred rokom 1989 v domácich lekárskych kruhoch propagoval hlbinnú psychológiu v presvedčení, že istý druh psychických porúch (ani ich symptómy) nie je možné pochopiť bez dôkladnej znalosti toho, čo o nich písal Freud a jeho nasledovníci. Vtedy časť Haštovho prekladu Schlegelovho diela kolovala na Slovensku v podobe cyklostylu a bola prístupná len odborníkom na klinikách – a tým, ktorí sledovali „literatúru druhého obehu“. Schlegelova práca je aj bez aury tejto domácej recepcie z čias komunizmu dodnes výnimočná vo viacerých ohľadoch. Po prvé poskytuje každému, kto sa zaujíma o psychoanalýzu či, všeobecnejšie, hlbinnú psychológiu – a to rovnako odborníkovi ako i laikovi – ucelený a jasný prehľad jednotlivých škôl, so zvláštnym dôrazom na chápanie a liečbu neuróz. Po druhé, bez akejkoľvek schematizácie či zjednodušovania ponúka historický pohľad na vývin vedeckého myslenia o ľudských psychických poruchách. A po tretie, podprahovo je skvelou orientačnou mapou rozsiahleho terénu psychosociálnych porúch, a tým do istej miery aj civilizačno-kultúrnych problémov človeka celého 20. storočia. Od Freuda k Eriksonovi To, čo majú jednotlivé hlbinnepsychologické školy spoločné, vyrástlo ešte pred rokom 1900 zo skúmania hystérií a neuróz; od Charcota, ktorý ovplyvnil nielen zakladateľa psychoanalýzy, ale aj Maupassanta, veľkého literárneho patológa svojej doby, vedie rozhodne cesta najprv do Viedne; Freud a Breuer prišli ako prví na to, že príčiny hystérie treba hľadať v detstve pacientov. Včasné zážitky a objav nevedomia tvoria spolu s presvedčením, že pacienta možno uzdraviť „rozprávaním“ („povzbudiť“ a „utužiť“ ho v jeho sebavedomí), pôdorys azda všetkých hlbinnepsychologických smerov, ktoré sa dnes už ani zďaleka nevenujú len liečbe hystérií, ako to bolo na začiatku. Rozdielnymi výkladmi týchto „opôr“, ako aj príslušnými teoretickými i terapeutickými dôsledkami, aké z toho vyplývajú, sa potom od seba odlišujú jednotlivé smery hlbinnej, alebo ako sa zvykne hovoriť v anglosaskej oblasti, dynamickej psychológie. Schlegelova kniha podáva komplexný prehľad rozličných problematizácií aj liečiteľských návrhov: od klasickej psychoanalýzy, orientovanej na neurózy, cez školu, ktorú založila Anna Freudová (dcéra slávneho otca), zameriavajúca sa na obranné mechanizmy ega, ďalej cez existenciálne orientovaný výklad psychických porúch a ich liečbu u Medarda Bossa, prehĺbenie smerom k teórii pudov u „disidenta“ psychoanalýzy Wilhelma Reicha, k extenzívnejšej a špekulatívnej „analýze osudu“ u nitrianskeho rodáka Leopolda Szondiho, až po Balintov objav „primárnej lásky“ a „základnej poruchy“ či k „my-psychológii“ Fritza Künkela alebo k výchovným návrhom vývinového psychológa Erika Eriksona, v československom kultúrnom priestore známeho azda najmä prekladom jeho kultúrnopsychologickej štúdie Mladý muž Luther. Od falocentrizmu k „my“-centrizmu Pravdaže, tieto smery a školy sa vyvíjali v konkrétnom čase a priestore; mnohé do seba takpovediac „teleskopicky“ zapadajú, alebo sa voči sebe vyhraňujú. V každom prípade by bez konfrontácie s Freudovými názormi na pôvod neuróz a s jeho jednostrannou rodovou (falocentrickou) orientáciou na vzťahy v rodine nebola vznikla prenikavá a dodnes uznávaná analýza psychickej obrany u dieťaťa, tak ako ju vypracovala jeho dcéra Anna. Bez stredoeurópskej dobovej módy Dostojevského románov by zas zrejme nikdy nevytvoril Szondi svoje modely rodinnej anamnézy kriminálnych charakterov a suicidálnych sklonov. Bez záujmu o existenciálnu stránku človeka, ktorý vzbudila v psychologických kruhoch (negatívne) freudistická univerzálne-antropologická, no predsa len výrazne naturalisticky ukotvená interpretácia, by nebolo „daseinsanalýzy“ Bossa či existenciálne orientovanej logoterapie Frankla, bez prílišného dôrazu na „ja“ alebo u Kohuta a jeho školy na „self“ by sa nikdy nedostalo do centra neskoršej pozornosti psychologické „my“. Hlbinná psychológia fascinuje totiž okrem iného aj tým, že jej vývin je takpovediac pohybom živého, neustále sa korigujúceho myslenia o ľudskej psychike – od špekulácií, cez dogmatizácie, až po ďalekosiahle a hĺbkové revízie. Britský matematik A. N. Whitehead raz povedal, že „veda, ktorá váha zabudnúť na svojho zakladateľa, je stratená“. Psychoanalýza či hlbinná psychológia sa nikdy „nestratila“ okrem iného vďaka tomu, že väčšina z tých, ktorí za mnohé vďačili práve Freudovi, boli ochotní svoje myslenie korigovať a prispôsobovať. Napokon, vždy tu bolo k dispozícii hlavné kritérium – tým je človek a problémy jeho duševného zdravia, ktoré sa menia vo väčšom či menšom časovom úbežníku. A je tu liečiteľské hľadisko, ktoré verifikuje každú teóriu. Otázka do budúcnosti? Schlegelova kniha je zároveň aj sprievodcom po týchto menlivých psychických problémoch moderného človeka v 20. storočí. Je známe, akú úlohu zohrali v teórii i liečbe neuróz v klasickej psychoanalýze tzv. vojnové neurózy. A ešte predtým a dlho potom, aký podiel na vzniku neurotických ochorení odhalili psychoterapeuti v obmedzených meštianskych, najmä úzkych rodinných pomeroch, ovládaných pokrytectvom a dvojakou morálkou. Alebo akú úlohu zohrali pre terapeutické návrhy tzv. „matiek psychoanalýzy“ konkrétne duševné problémy, ktoré sa objavili po druhej svetovej vojne u detí, odlúčených od rodičov, resp. od svojich matiek. Alebo akú rolu hralo a dodnes hrá duševné vyprázdnenie vyplývajúce z konzumného spôsobu života, pri strate autentických životných realizácií a pri virtualizácii objektov túžby. Ten, kto pozorne číta Schlegelovu knihu, narazí na všetky tieto a na mnohé ďalšie aspekty menlivej psychopatológie moderného života. Azda nebude príliš odvážne, ak sa spýtame, ako sa raz budú nasledujúce kritické generácie dívať na obrázky z dnešnej doby – či na pixelových momentkách zachytených mobilnými telefónmi na prvý pohľad odhalia psychopatológiu začínajúceho sa 21. storočia; či v nich odhalia aspoň toľko, čo my dnes na záberoch toporných meštiakov z fin de siécle. Je to azda jedna z legitímnych otázok, ktoré si môžeme položiť zoči-voči kompetentnému a čitateľsky pútavému Schlegelovmu rozprávaniu o vývine a jednotlivých hľadiskách hlbinnej psychológie. Autor je prekladateľ a publicista (Leonhard Schlegel: Základy hlbinnej psychológie. Vydavateľstvo F, Trenčín 2004, preklad Jozef Hašto.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama