Reklama
Reklama

Neznámy Známy : Darren Aronofsky a jeho filmový svet závislostí a obsesií

Nedočkavé publikum Londýnskeho filmového festivalu sedí v mäkkom prítmí kinosály. Očakáva festivalovú premiéru nového filmu režiséra Darrena Aronofského Rekviem za sen. Na pódium pod plátnom prichádzajú režisér a predstaviteľka hlavnej úlohy, šarmantná dáma Ellen Burstynová, aby ho niekoľkými krátkymi vetami uviedli.
Počet zobrazení: 516
22_Daren_Aronofsky1-m.jpg

Londýn, Veľká Británia, rok 2000 Nedočkavé publikum Londýnskeho filmového festivalu sedí v mäkkom prítmí kinosály. Očakáva festivalovú premiéru nového filmu režiséra Darrena Aronofského Rekviem za sen. Na pódium pod plátnom prichádzajú režisér a predstaviteľka hlavnej úlohy, šarmantná dáma Ellen Burstynová, aby ho niekoľkými krátkymi vetami uviedli. Darren Aronofsky pristúpi k mikrofónu, aby publikum varoval: „To, čo o chvíľu uvidíte, je veľmi silné a zhruba asi tak o 45 až 50 minút budete pociťovať mnoho bolesti a ja by som sa vám chcel vopred ospravedlniť.“ Predstaviteľka hlavnej úlohy dodáva: „Dúfam že ste si dnes večer so sebou priviedli priateľa alebo priateľku, pretože potom, čo si pozriete tento film, budete mať problémy dostať sa domov. Je veľmi silný, až nepríjemný. Je mi to ľúto.“ Nič netušiace publikum vybuchne smiechom. Svetlá v kinosále pomaly hasnú, bežia úvodné titulky, film začína... JAR Cannes, Francúzsko, rok 1987 Čerstvý maturant, chlapec z Brooklynu Darren cestuje po Európe s batohom na chrbte a 12 dolármi vo vrecku. Akoby hnaný nejakou vyššou mocou, dorazí do Cannes, mekky filmového priemyslu, práve v čase, keď tam prebieha najväčší filmový sviatok roka. Ohromený leskom filmových hviezd a bleskami stoviek fotoaparátov stojí pri červenom koberci pred hotelom Palais. S úžasom pozoruje filmové hviezdy, ako po koberci kráčajú dovnútra. Darren si nemôže dovoliť ani strechu nad hlavou, a tak prenocuje pod hviezdami. Nie je to však poslednýkrát, čo Darren Aronofsky vstúpil na pôdu mestečka Cannes na francúzskej riviére. Coney Island, Brooklyn, New York, rok 1969 Píše sa rok 1969. Do konzervatívnej židovskej rodiny Abrahama a Charlotte Aronofských na konci zimy, 12. februára, pribudol nový člen. Dostal meno Darren. Jeho rast a dospievanie je ovplyvňované židovským prostredím, do ktorého sa narodil. Jeho umelecké cítenie však nepramení iba z prostredia, v ktorom vyrastá. Malý Darren je televízne dieťa. Trávi denne až 8 hodín pred televíznou obrazovkou. Je na nej doslova závislý, patrí do generácie, ktorá vyrastá na seriáloch. Narodil sa v roku, keď prvýkrát začali vysielať Sesame street. Jeho matka Charlotte ho jedného dňa jednoducho posadila pred telku a povedala mu, aby už viac neplakal. A tak malý Darren prestal plakať a začal tráviť väčšinu času pred televíznou obrazovkou, hltajúc televízne programy počnúc disneyovkami, Sesame Street, cez hollywoodske filmy až po Show Billa Cosbyho. Coney Island je miesto, ktoré formuje jeho estetické cítenie. Svet zábavného parku, ktorý by mal byť plný života a detskej radosti, je tu v ostrom kontraste s prázdnym tichom vznášajúcim sa nad opusteným lunaparkom. Je to miesto, ku ktorému sa neskôr vo svojich filmoch neustále vracia. Max, hlavná postava celovečerného debutu Pi, tu na malú chvíľu nachádza miesto pre oddych a únik zo svojho paranoidného života. Harry a Marion, postavy z druhého filmu Rekviem za sen práve tu, na kolonáde, snívajú o krásnej a bezstarostnej budúcnosti. Už od malička prejavuje Darren náklonnosť k hudbe a umeniu. Sú 80. roky minulého storočia, zlatý vek hip-hopu. Dospievajúci Darren je jeho veľkým fanúšikom. Trávi voľný čas maľovaním graffiti na vozne vlakov metra, breakdancom (aj keď podľa jeho vlastných slov nikdy nebol dobrým tanečníkom) a návštevami kín na Times Square. Jeho filmové cítenie ovplyvňujú filmy ako Kubrickov Mechanický pomaranč, Lynchov Eraserhead, alebo filmy Terryho Gilliama, Romana Polanského, Akiru Kurosawu a Shinya Tsukamota. Nakrúca prvé krátke filmy. Sampluje obrazy do koláže, tak ako hip-hop sampluje skladby, aby vytvoril nový spôsob filmového rozprávania. Spôsob rozprávania, ktorý sa preňho neskôr stane charakteristickým – rýchly sled obrazov a zvukov, ktoré spolu posúvajú príbeh dopredu, tzv. hip-hopová montáž. Po skončení štátnej strednej školy pokračuje v štúdiu na Harvardskej univerzite. Niekedy v prvom ročníku, zahliadne v univerzitnej knižnici letmo, iba kútikom oka, knihu s nápisom Brooklyn. Jediným dôvodom, prečo pristúpi bližšie a chytí ju do rúk, je slovo Brooklyn – miesto, kde sa narodil a vyrastal. Je to kniha Last Exit to Brooklyn od Huberta Selbyho Jr. Tak sa prvý raz, avšak zďaleka nie posledný, stretáva s dielom tohto výnimočného autora, ktorý značne ovplyvní jeho budúcu tvorbu. Darren končí univerzitu diplomovým filmom Supermarket Sweep (1991), ktorý mu prinesie niekoľko významných študentských ocenení. Po Harvarde nasleduje štúdium réžie a animácie na filmovej škole Amerického filmového inštitútu. Jeho prvý študentský film na tejto škole bol krátky film na motívy poviedky Koláčik šťastia práve od Huberta Selbyho Jr. Rozpráva príbeh obchodného cestujúceho závislého na týchto koláčikoch do takej miery, že pokiaľ mu nepredpovedajú šťastie, nie je schopný nič predať. V roku 1993 končí Darren štúdium diplomovým filmom, príbehom trojice priateľov závislých na televízii, Protozoa (1993). Privádza tu na svet mnohé zo svojich vizuálnych techník, ktoré neskôr zdokonalí a vycibrí v celovečerných filmoch. Nie sú to však len techniky, ale aj témy, ktorými sa ako filmový režisér bude vo svojej nasledujúcej tvorbe zaoberať. Park City, Utah, rok 1996 Darren Aronofsky je na filmovom festivale Sundance spolu s kamarátom, režisérom Scottom Silverom, ktorý má v súťaži film Johns. Stretáva tu mnoho ľudí z filmovej brandže. Je nadšený a inšpirovaný pocitom nezávislosti, ktorý tu prevláda. Vracia sa do New Yorku a začína písať scenár scelovečerného debutu. LETO Park City, Utah, rok 1998 O dva roky neskôr je Darren Aronofsky späť v Park City v Utahu na najdôležitejšej udalosti nezávislého filmu roka – na festivale v Sundance. Tentokrát ho sprevádza pocit spokojnosti – veď má svoj film Pi v súťaži. Film vzbudí veľký záujem a po jeho skončení publikum okamžite vstáva zo sedadiel a nadšene tlieska. Darren zažíva jeden z najväčších momentov vo svojom živote a – ako sám priznáva – aj jeden z najtrápnejších. Pi je písmeno gréckej abecedy, pomocou ktorého sa ráta obsah a obvod kruhu. Vyjadruje pomer obvodu kruhu k jeho priemeru. Začína číslom 3,14 a pokračuje do nekonečna bez opakovania. Aronofského paranoidný thriller Pí (Pi, 1998) je príbehom matematického génia Maxa Cohena (Sean Gullette), ktorý je posadnutý matematikou do takej miery, že je preňho celým svetom. Keď mal Max 6 rokov, matka mu zakázala pozerať sa do slnka. Napriek zákazu to robil a odvtedy trpí neznesiteľnými, až halucinačnými bolesťami hlavy. Vo svojom tmavom byte v Čínskej štvrti New Yorku žije sám s podomácky vyrobeným superpočítačom Euclid. Neudržiava takmer žiaden kontakt s okolím. Je na pokraji nového objavu, ale zároveň aj na pokraji šialenstva. Matematika je podľa neho jazykom prírody. „Celý okolitý svet môže byť vyjadrený a pochopený prostredníctvom čísel. Ak nakreslíte z týchto čísel graf, dostanete vzorce.“ Tak prichádza k záveru: „Všetko v prírode sa dá pochopiť prostredníctvom vzorcov, ktoré sú všade.“ Na základe tohto záveru sa rozhodne nájsť vzorec New Yorskej burzy. Narazí na 216 miestne číslo, ktoré je pre náboženskú židovskú obec Chasidov číslom predstavujúcim Boha. Max, čoraz väčšmi sužovaný neznesiteľnými migrénami a halucináciami, sa postupne zamotáva do špirály násilia, či už zo strany agresívnej burzovej maklérky alebo aj samotnej židovskej komunity Chasidov. Film je nakrútený na drsný, tmavý, zrnitý čiernobiely 16 mm film. Konceptom bolo nakrútiť skôr čierny alebo biely film než film čiernobiely. Dosiahnuť čo najviac štylizovanosti vysokým kontrastom čiernej a bielej bez šedých odtieňov. Tu Aronofsky priznáva inšpiráciu grafickými novelami a to najmä Sin City od Franka Millera. Pracuje s hip-hopovou montážou – rýchlymi ostrými strihmi. Prostredníctvom zvláštnych uhlov kamery vytvára dusný, klaustrofobický svet. Využíva subjektívny pohľad – divák sa pozerá na svet vo filme Maxovými očami. Pri nástupoch jeho šialených bolestí hlavy a záchvatov znie pulzujúca elektronická hudba Clinta Mansella, chaoticky sa roztrasie obraz a scény končia vybielením obrazu, keď Max upadá do bezvedomia. Pri týchto scénach divák doslova zažíva tie isté nepríjemné, desivé a veľmi silné pocity. Divák takmer cíti bolesť, ktorou prechádza postava filmu. Aronofsky si svojím debutom (stál 60 000 dolárov a bol nakrútený „partizánskym spôsobom“ v uliciach New Yorku) získal priazeň nielen filmovej kritiky, ale aj nadšených divákov. Zo Sundance si odniesol cenu za najlepšiu réžiu a nomináciu na Veľkú cenu poroty. Celý filmový svet v napätí očakával jeho ďalší film, ktorý by potvrdil reputáciu originálneho, príbehovo aj vizuálne zaujímavého autora. Cannes, Francúzsko, rok 2000 Darren Aronofsky tu po druhýkrát vkročil do tej istej rieky – len s jedným malým rozdielom. Kedysi tu bol ako študent, tesne po maturite cestujúci po Európe s vakom na chrbte a 12 dolármi vo vrecku. Dnes má na tomto najprestížnejšom filmovom podujatí premiéru jeho nový film, film o beznádeji, láske, snoch a závislosti na nich, Rekviem za sen. Tu sa znova preťali cesty Darrena Aronofského a jeho vzoru, spisovateľa Huberta Selbyho Jr., autora knižnej predlohy a spoluscenáristu filmu. Rekviem za sen (Requiem for a Dream, 2000) pozostáva z dvoch vzájomne prepojených príbehov. Vdova Sara Goldfarb (Ellen Burstyn) trávi celé dni sama pred televíznou obrazovkou. Jedného dňa zazvoní telefón, v ktorom jej hlas na druhej strane oznámi, že bola vybraná do súťaže v televízii. Sara je tak blízko svojho životného sna. Začne hltať tabletky na chudnutie, aby sa zmestila do svojich obľúbených šiat. Jej syn Harry Goldfarb (Jared Leto) je spolu so svojou priateľkou Marion Silver (Jennifer Connely) a najlepším priateľom Tyronom C. Loveom (Marlon Wayans) závislý na drogách. Všetok ich čas je rozdelený medzi zháňanie heroínu v špinavých uliciach Brooklynu a jeho užívaním. Každá z postáv sníva svoj americký sen, ktorý sa však začne viac a viac vzďaľovať a nenávratne rozpadať na prach. Zo snov nakoniec nezostane nič, iba zničené životy a zádušná omša, rekviem. Rekviem za sen. V scénach aplikácie drog tu Aronofsky opäť využíva už vyššie spomenutú hip-hopovú montáž. Či už je drogou heroín, marihuana, amfetamínové tabletky na chudnutie alebo televízia. Pri gradácii deja používa kameraman Matthew Libatique (stál za kamerou už pri Pi) novátorské techniky, ktoré si odskúšal už v predošlom filme. Statické zábery strieda s roztrasenými. Využíva techniky tzv. Vibra Camu (obraz sa pri emocionálne vypätých scénach nezadržateľne až neznesiteľne roztrasie) alebo Snorri Camu (herec má kameru pripútanú na vlastnom tele, záber naňho je statický, pozadie je neostré a rozkmitané). To všetko spolu so zvukovými efektmi a hudbou Clinta Mansella má za cieľ dosiahnuť u diváka pocit, ako keby vnímal svet postáv ich vlastnými zmyslami. Aronofsky k filmu dodáva: „ Je to film o tom, ako ďaleko sú ľudia schopní zájsť, aby unikli realite. Keď som písal scenár, hovoril som ľudom, že chcem, aby film bol ako keď vyskočíte z lietadla a asi v polovici voľného pádu si spomeniete, že ste si zabudli padák. Tam film začína v sekunde, keď si uvedomíte, že ste si zabudli vziať padák. Film končí päť minút po dopade na zem. Ste ešte stále nažive, asi tak päť minút, ale už pomaly ale isto dodýchavate. Pre mňa je tento film rozbehnutou húsenkovou dráhou, ktorá v plnej rýchlosti narazí do steny. Na konci filmu som nechcel žiadnu katarziu.“ Londýn, Veľká Británia, rok 2000 ... po hodine a 40 minútach od začiatku filmu Rekviem za sen sedí publikum nemo šokované v hrobovom tichu kinosály. Na plátne, za tónov orchestrálnych sláčikov The Kronos Quartet zmiešanými s hip-hopovými rytmami Clinta Mansella, bežia záverečné titulky. Práve sa stali svedkami jedného z najunikátnejších, najnepríjemnejších a vizuálne najúžasnejších výkonov modernej kinematografie za posledné roky. Keď sa do kinosály opäť vráti svetlo, režisér sa pýta, či je niekto z publika nahnevaný. Nikto sa však nezmôže ani na slovo... Autor je koordinátorom filmových projektov poďakovanie lucmik, lachim & mAREK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama