Byť kresťanom už nie je samozrejmé

Som hlboko presvedčený, že terajší proces premeny európskej cirkvi môžeme oveľa primeranejšie duchovne vysvetľovať a chápať prostredníctvom biblického obrazu, ktorý apokalyptickú metaforu o „zániku“ a „konci sveta“ interpretoval nanovo kristologicky, totiž obrazu pšeničného zrna, ktoré odumrie a tým prinesie nové plody. Vzťahujem to na určité historicko-sociologicky vzniknuté formy cirkvi, ktoré ale nie sú jednoducho identické s cirkvou Ježiša Krista, aj keď ich s ňou v našich debatách o cirkvi mnoho ráz jednoducho stotožňujeme. Z tejto perspektívy sa vzhľadom k mnohým javom nášho súčasného vývoja v cirkvi pýtam: Nemusí azda odumrieť niečo zo starej podoby cirkvi, známej od prvej polovice 19. storočia, na ktorú sme sa spoliehali od svojho detstva, lebo „jej čas už pominul“, a kvôli nej už cirkev pre mnohých usilovne hľadajúcich súčasníkov (práve tých z mladšej a strednej generácie) nepredstavuje znamenie uzdravujúcej Božej lásky? Nemusí v nej dnes mnohé takpovediac sociologicky odumrieť, aby mohlo rásť niečo nové, aby sa Boží Duch mohol vteliť do podoby cirkvi, ktorá oveľa citlivejšie reaguje na „znamenia doby“? Sme pripravení a schopní nechať odumrieť a opustiť mnohé dobou podmienené, navyknuté spôsoby života v cirkvi? (Medard Kehl S. J). Modernú spoločnosť by sme mohli porovnať s veľkým nákupným strediskom, kde každý chodí s nákupným vozíkom a vyberá si, čo potrebuje. Keďže ponuka tovaru musí byť úplná, má spoločnosť pochopiteľný záujem, aby vedľa iných bolo k dispozícii i oddelenie, kde sa jednotlivcovi ponúkajú náboženské produkty. Toto oddelenie náboženských záležitostí sa však nachádza na okraji nákupného centra, čo znázorňuje okrajové postavenie náboženstva a cirkvi, ich krajnú privatizáciu. Od tradičného kresťanstva ku kresťanstvu na základe osobnej voľby Ani ten, kto celkom bez otázok vyrástol v kresťanskej viere a našiel v nej svoj náboženský domov, nemôže už dnes nevidieť, že kresťanstvo nie je vo svete jediným náboženstvom, ktoré vedie k zmysluplnému, zodpovednému životu. Milióny ľudí dokazujú, že aj židovstvo alebo islam, hinduizmus alebo budhizmus ponúkajú presvedčivé odpovede na veľké životné otázky. To znamená, že už nie je samozrejmé byť kresťanom. Skôr naopak! Aj „tradičný“ kresťan sa raz bude musieť sám seba pýtať: Čo vedie k tomu, urobiť krok ku kresťanstvu – alebo v kresťanstve zotrvať? Chantal, ktorá má štyridsať rokov, prišla s rodinou do Paríža z vidieka a zachovala si tradičný štýl života – každý mesiac na spoveď, každú nedeľu a sviatok do kostola. Potom stretnutia s katolíckou mládežou, kresťanský skauting, dobročinný ples pre starých a chorých. Krížik na retiazke Chantal stále nosí, na univerzitách zákazy neplatia. Jej mladšia sestra na štátnom gymnáziu ho však nosí pod tričkom. „Rodičia sú z toho smutní, môžete mať prepichnutý nos, piercing v pupku, ale krížik učiteľov dráždi,“ sťažuje sa Chantal. Hovorí, že katolíkov vo Francúzsku určite ubúda. Nie je to však preto, že cirkev a štát sú oddelené. „Jednoducho, katolicizmus je nemoderný a keď si spomeniem na rôzne škandály, ani sa nečudujem, že ľudia z cirkvi vystupujú.“ Ohromný dôraz, ktorý sa v náboženstve v posledných stáročiach kládol na to, čo „objektívne viem“, na doktrinálne systémy a inštitúcie, možno má svoj pôvod v obave, že „subjektívna stránka“ viery môže byť nebezpečná, viesť k bludom a konfliktom, konštatuje profesor Tomáš Halík a dodáva: „Som presvedčený, že paralelne so všetkými katechizmami, ktorých pravdy zastávame, sa v každom z nás rozvíja rovina celkom osobného hľadania a nezameniteľných skúseností. Tento osobný rozmer našej viery niekedy nie je možné celkom ľahko porovnať s našimi katechizmami, aj keď je prirodzené a legitímne sa o toto zladenie v záujme vlastnej integrity stále pokúšať. Niekedy mi napadne, že bude na svete viac pokoja a porozumenia, keď ľudia budú občas komunikovať nielen skrze svoje katechizmy, dogmy a programové prehlásenia (ktoré iste majú svoje nezastupiteľné poslanie), ale aj na tej rovine najvnútornejších osobných skúseností a vlastného hľadania odpovedí na otázky, ktoré si katechizmy spravidla nekladú, alebo sú s nimi hotové veľmi rýchlo.“ Ježišovo posolstvo nebolo zďaleka také zložité ako naše katechizmy, alebo dokonca naše teologické učebnice. Romano Guardini rozvinul myšlienku, že podstatu kresťanstva nie je možné zachytiť žiadnym abstraktným pojmom, ale len vyčítať z živej tváre jeho zakladateľa a vnímať z jeho úst. Z hľadiska viery Ježiš vstupuje do našej prítomnosti. Nie však ako veliteľ, ale ako pomocník, nie ako pán, ale ako priateľ chce byť chápaný, zakusovaný a prijímaný. Lebo tak odstraňuje tieň strachu, lieči ranu sebarozpadu a napĺňa starosťou obťažené srdce útechou, ktorou je vo svojej obšťastňujúcej prítomnosti on sám. Významný súčasný teológ Hans Küng si kladie otázku: Prečo by mal byť človek kresťanom? Pre Künga je odpoveď jasná: Aby bol opravdivým človekom! V nasledovaní Ježiša je človek schopný aj v dnešnom svete nielen opravdivo a ľudsky jednať, ale aj trpieť, nielen žiť, ale aj umierať. To mu pomáha nájsť zmysel aj tam, kde musí „čistý rozum“ kapitulovať, teda aj v nezmyselnej biede a vine, pretože aj tu, v dobrom i zlom, si je istý Božou ochranou. Cirkev v sekularizovanej spoločnosti Spoločnosť na západe chápe seba ako svetonázorovo neutrálnu a v tomto zmysle sekulárnu. Vo všeobecnom povedomí sa označuje situácia cirkvi a náboženstva v týchto spoločnostiach heslom sekularizácia. Keď však skúmame túto diagnózu, zistíme, že táto kategória nie je na popis spoločenskej situácie primeraná. Ukazuje sa totiž stále zretelnejšie, že moderné spoločnosti samy produkujú potrebu zmyslu a vytvárajú vákuum, ktoré sama sekulárna kultúra nedokáže naplniť zmyslom. Vypočujme si napríklad, ako vedúci predstaviteľ britskej sociálnej teórie Anthony Giddens vysvetľuje niektoré dôsledky moderny: „Sekularizácia je bezpochyby komplexná záležitosť a nezdá sa, že vedie k úplnému vymiznutiu náboženského myslenia a aktivity možno vďaka tomu, že náboženstvo ponúka riešenie niektorých existenciálnych otázok.“ Na úrovni štatistiky Giddens poznamenáva, že určité druhy verejných náboženských aktivít – napríklad pravidelné každotýždenné návštevy modlitební a kostolov – sú na ústupe, aspoň v Európe. Neplatí to však pre celú Európu bez výnimky a v USA je návštevnosť kostolov dokonca na vzostupe. Pretože ľudia potrebujú obsiahly výklad zmyslu skutočnosti, v ktorej sa pohybujú, aby tak mohli zakusovať vlastný život ako zmysluplný, vyvoláva proces sekularizácie živé prebudenie náboženstva v modernej spoločnosti západnej Európy. Predovšetkým vládlo príliš časté presvedčenie, že privatizácia náboženstva je nevyhnutným sprievodným javom diferenciácie v spoločnosti. José Casanova však dokazuje, že niektoré náboženstvá dnes (znovu) vstupujú na verejnú scénu nielen preto, aby si „ubránili svoj vlastný piesoček“, ale aj aby „sa zúčastnili zápasu o definovanie a stanovenie hraníc medzi verejným a súkromným... medzi rodinou, občianskou spoločnosťou a štátom“. Francúzi sa chvália, že ich štát je striktne oddelený od cirkvi a žiadni duchovní otcovia na nich nemajú dosah. Neznamená to však, že by nechodili do kostola, synagógy, mešity alebo na semináre tibetského budhizmu. Chodia a vo Francúzsku sa čoraz väčšmi diskutuje o tom, kam až vpustiť Boha a náboženstvo. Dôkaz tejto takzvanej náboženskej postmoderny je možné vidieť v skutočnosti, že vedľa kresťanských cirkví vznikli celkom nové formy náboženstva a že náboženstvo je v dnešnom spoločenskom živote opäť silno rozšírené, aj keď to väčšinou nemožno pripísať na účet kresťanských cirkví. „Kríza náboženstva“, o ktorej sa už veľa popísalo, je skôr krízou zrozumiteľnosti vieroučného jazyka a krízou dôveryhodnosti náboženských inštitúcií, konštatuje Tomáš Halík. Ľudia duchovno podľa všetkého hľadajú, lebo ho potrebujú pre svoj život. Zdá sa však, že nechcú počúvať definície v tradičných chrámoch, ale stretnúť sa s inšpirujúcou osobnou skúsenosťou duchovného života. Paríž je dnes plný obchodíkov s budhistickými artefaktami a centier na výučbu budhizmu či hinduizmu. Reportáž francúzskej televízie France 1 ukázala príbeh manželského páru – obaja extrémne úspešní vo svojej práci, s výstavným bytom a autom, a každý deň sa chodia modliť s budhistickými mníchmi. V reportáži rozprávali, ako ich to upokojuje, ako nie sú závislí od svetských statkov a aké dôležité je byť šťastný. Yves zo Šiva butiku na ulici Le Peletier, kde sa predávajú rozličné duchovné predmety, sa smeje, že má výnosný obchod z toho, ako ľudia hľadajú, čomu veriť. Súčasná spoločenská situácia je v náboženskopolitickom ohľade charakterizovaná skôr fundamentálnou pluralizáciou ako sekularizáciou. V tejto súvislosti religionista Hans Waldenfels SJ píše: Žijeme v dobe a vo svete, v ktorých kresťanstvo tvárou v tvár mnohotvárnemu pluralizmu prestalo byť chápané – či pozitívne alebo negatívne – ako normatívna inštancia a namiesto toho sa stalo – v konkurencii s inými zákonodárnymi prvkami – jednou z inštancií medzi inými. Táto skutočnosť stavia cirkev pred nové výzvy. „Vzhľadom k svetonázorovému pluralizmu v dnešnej spoločnosti sa od cirkvi žiada, aby sa bez strachu postavila voči situácii, ktorá relativizuje jej vlastný nárok pravdivosti, a pritom spojila a zachovala hlásanie vlastných presvedčení viery so schopnosťou dialógu. Cirkev sa musí novým spôsobom učiť prijať univerzálny nárok pravdy evanjelia, ktorý je pre ňu mimo pochybnosť, ako jeden nárok pravdy medzi inými vo vnútri dnešnej pluralistickej spoločnosti a vstúpiť do dialógu s dnešnou mnohonáboženskou spoločnosťou,“ konštatuje Kurt Koch, popredný švajčiarsky katolícky teológ, teraz diecézny biskup v Bazileji. Celý rad ústredných hodnôt, ktoré majú svoju platnosť aj v súčasnej fáze moderny, je naviac vo svojich antropologických a etických základných impulzoch naskrz „kompatibilná“ s tým, ako sami seba chápeme ako veriaci ľudia a dokonca je nám vážnou výzvou. Napríklad tolerancia voči iným základným presvedčeniam, teda zásadné prijímanie druhého ako iného, bez toho, aby sme ho chceli nesprávnym misionárskym a univerzalistickým spôsobom získať, alebo ho násilne urobiť šťastným, zdôrazňovanie vlastného svedomia ako poslednej inštancie pre rozhodnutie vo všetkých etických otázkach, vysoké oceňovanie komunikácie a participácie vo všetkých procesoch, ktoré sa týkajú jednotlivca, spoločnosti a životného prostredia, túžba po slobode a sebaurčení v osobnom utváraní života, skepsa voči absolutistickým nárokom na uplatnenie a iné. Tieto hodnoty majú svoje korene naskrz v západnej kresťanskej tradícii, avšak v uplynulých storočiach dostali v kresťanstve len málo priestoru na realizáciu a ľudia sa ich dnes preto často agresívne domáhajú ako niečoho, čo im kresťanská minulosť našej kultúry zostala dlžná. Musia mať celkom jednoznačne aj v cirkvi svoje legitímne domovské právo, keď sa cirkev nechce stať tradicionalistickým ghettom uprostred moderny, hovorí Medard Kehl, profesor teológie vo Frankfurte nad Mohanom. Kresťanstvo a občianska spoločnosť Stále viac kresťanov dnes pokladá modernú politickú sekulárnosť za ďalšiu novú výzvu pre kresťanský život a svedectvo a nie za niečo, čo je treba odstrániť. Celý rad kresťanov si praje, aby bol verejný priestor pluralistický, teda ani stranícky zaujatý ani nábožensky bezfarebný. Jediné, čo moderná sekulárnosť vyžaduje je, aby naše verejné normy a ich zdôvodnenie nepredpokladali všeobecné prisvedčenie židovskému či kresťanskému zjaveniu, aj keď tieto verejné normy môžu byť konzistentné so zjavením toho či onoho spoločenstva a s autoritatívnym učením, ktoré z tohto zjavenia vychádza. Židia a kresťania tak môžu verejne predkladať len také morálne argumenty, ktoré sa opierajú o predstavy všeobecne ľudskej situácie a nie o jedinečnú skúsenosť s Bohom, hovoriacim priamo k tradičnému náboženskému spoločenstvu. Český Katolícky týdeník vo svojej prílohe Perspektivy (21. – 27. 6. 2005) pripravil rozhovor s P. Antoine Lionom, ktorý je predstaveným dominikánskeho kláštora v Nice na juhu Francúzska. Na otázku redaktora – Čo v dnešnom Francúzsku znamená byť kresťanom? – odpovedal: „Zdá sa, že nadšenie pre evanjelium sa vytráca. Kresťania na rozdiel od skoršej doby už nehlásajú, že je treba urobiť z našich bratov kresťanov. Dnes ide o niečo skromnejšie: ako docieliť to, aby evanjelium preukázalo službu spoločnosti. Podčiarkujem slovo služba: nejde o to privádzať spoločnosť ku kresťanstvu, ale nejako jej pomôcť.“ A. Lion pre to uvádza jeden konkrétny príklad: „Založili sme občianske združenie Kresťania a AIDS, ekumenické, nezávislé na cirkevných štruktúrach, hoci v spojení s biskupmi. Za roky, čo som mu predsedal, sme si stále kládli otázku: „Máme my, ako kresťania, niečo špecifické, čo môžeme vniesť do zápasu s AIDS?“ Prekvapil nás poradca ministra zdravotníctva, keď za nami prišiel a žiadal: „Pomôžte nám hovoriť o vernosti!“ Hans Maier, profesor politológie v Mníchove, píše o kresťanoch v budúcej Európe: „Dlhodobo budú kresťania i cirkvi tiež posudzovaní podľa toho, či sú schopní sa v posttotalitnom svete otvoriť novým životným možnostiam, novým perspektívam nádeje. K tomu patrí v neposlednom rade vyrovnanie s vlastnou minulosťou: pretože totalitné systémy mali často charakter „sekulárnych náboženstiev“ rozmanito zasahujúcich ľudskú psyché, ani k oslobodeniu od nich nemôže dôjsť bez dosiahnutia onej hlbinnej vrstvy, v ktorej sa dovršuje odvrat a obrat (metanoia), a tu je prínos cirkví nepostrádateľný.“ Literatúra Biser, E.: Ježíš dnes znovu objevený. In.: Teologické texty 4/92, s. 137-139 Halík. T.: Co je bez chvění, není pevné. Lidové noviny, Praha 2002 Jak věří Francie – nejstarší dcera církve? O postavení katolických křesťanů v pravlasti sekularizace s dominikánem Antoinem Lionem: In.: Perspektivy. KT 26/21-27. júna 2005 Kehl, M.: Kam kráčí církev? CDK, Brno 2000 Koch, K.: Živořit na okraji, nebo být solí země? (1) K situaci víry a církve v pokřesťanských společnostech Západu. In.: Teologické texty 2/99, s. 53-56 Küng, H.: Být křesťanem. In.: Teologický sborník 1/98, s. 3-22 Limbeck, M.: Evangelium sv. Matouše. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996 Lyon, D.: Ježíš v Disneylandu. Náboženství v postmoderní době. Mladá fronta, Praha 2002 Maier, H.: Církev a stát v budoucí Evropě. In.: Teologie & Společnost 6/2003, s. 15-21 Mikušová, J.: O francúzskych bezbožníkoch, židoch, moslimoch a katolíkoch. In.: Víkend (SME), 4. júna 2005 Novak, D.: Židé, křesťané a občanská společnost. In. Teologie & Společnost 3/2003, s. 26-33 Waldenfels, H.: Výzva víry v postmoderní společnosti. In.: Teologické texty 1/95, s. 9-11 Autor je teológ