Vlastenectvo alebo šovinizmus?

Londýnske výbuchy viedli k národnému konsenzu: v Británii potrebujeme obnoviť pocit vlastenectva.
Počet zobrazení: 1058
13-m.jpg

Londýnske výbuchy viedli k národnému konsenzu: v Británii potrebujeme obnoviť pocit vlastenectva. Pravicové noviny vykrikovali typické reči o starých slúžkach a teplom pive, no v posledných dňoch sa k nim pridal aj Jonathatn Freedland v The Guardian, Tristram Hunt v New Statesman i samotný New Statesmen, a v podstate každý, kto niečo povedal na tému terorizmu a národnej identity. Bulvárny Sun, vďaka konsenzu odvážnejší, teraz tvrdí, že každý, kto nie je voči krajine lojálny, má odísť. Ak to pôjde týmto smerom, nebude trvať dlho a deportujú ma. Argumenty znejú takto: vlastenci proti sebe nebojujú. Ak existuje kódex občianstva a viera v britské hodnoty, k domácim teroristickým činom pravdepodobne nedôjde. Ako uvádza Freedland, Spojené štáty, kde „lojalita je do ľudí neustále vštepovaná“, nikdy „nemali do činenia s domácim islamským terorizmom“. To môže byť pravda (hoci v USA bolo spáchaných množstvo útokov nemoslimských „domácich“ teroristov). Aj keď vlastenectvo znižuje pravdepodobnosť, že občania budú na seba navzájom útočiť, štát sa súčasne stáva čoraz náchylnejší k útoku na iné krajiny. Pretože štát vie, že sa môže spoľahnúť na podporu svojich ľudí. Ak by vlastenectvo nebolo v USA také vplyvné, mohol by George Bush zaútočiť na Irak? *** Tvrdiť, že pocit národnej príslušnosti redukuje ľudské utrpenie, znamená predpokladať, že akty domáceho terorizmu spôsobujú menej bolesti než všetky teritoriálne a koloniálne vojny, etnické čistky a holokaust, ktoré boli vedené v mene národných záujmov. Ak tomu chcete veriť, musíte byť nielen patriot, ale aj šovinista. Freedland, Hunt a autori úvodníka v New Statesman, samozrejme, takí nie sú. Hunt tvrdí, že „britskosť“ má byť „viac o hodnotách ako o inštitúciách“. Británia má za sebou „úžasnú históriu politického liberalizmu a intelektuálneho spochybňovania (nemenných právd), ktorá nám dáva verejný priestor otvorený myšlienkam, náboženstvám a filozofii z celého sveta“. To je pravda, no tieto hodnoty nie sú špecifické pre Britániu a je ťažké pochopiť, prečo sa musíme stať vlastencami, aby sme ich mohli ctiť. Británia má za sebou aj históriu imperializmu a hlúpeho militarizmu, a keď mávate vlajkou, nik si nemôže byť istý, ktorú z histórií oslavujete. Ak chcete brániť liberalizmus, tak ho bráňte. No prečo miešať lásku k niektorým hodnotám s láskou k určitej krajine? A ako by mal vlastne tento liberálny patriotizmus vyzerať? V prípade konfliktu medzi záujmami vo vašej krajine a záujmami niekde inde patriotizmus podľa definície požaduje, aby ste si vybrali vlastnú krajinu. Internacionalizmus, naopak, znamená vyberať si možnosť, ktorá prináša ľuďom najmenej škody, bez ohľadu na to, kde žijú. Vraví nám, že niekto žijúci v Kinshase nemá menšiu hodnotu ako obyvateľ Londýna. A politika, ktorá uprednostní život 100 britských občanov na úkor 101 ľudí z Konga, by nemala byť našou cestou. Ak patriotizmus má mať nejaký zmysel, káže nám, aby sme v každom prípade uprednostnili záujem 100 britských občanov. Ako ho možno zladiť s liberalizmom? Ako ho, keď už sme pritom, odlíšiť od rasizmu? *** V tomto momente sa každý pravicovo zmýšľajúci človek v Británii natiahne po Orwellovi. Nepovedal azda starý bard, že „vlastenectvo nemá nič spoločného s konzervativizmom“, a nesťažoval sa, že „Anglicko je pravdepodobne jedinou veľkou krajinou, ktorej intelektuáli sa hanbia za svoju národnosť“? Áno. Ale napísal to počas druhej svetovej vojny. Niet pochýb, že sme mali povinnosť bojovať s Hitlerom, a teda postaviť sa na niektorú stranu. Ak ste nepodporovali Britániu, pomáhali ste nepriateľovi. No teraz sú ľudia, ktorí sa nás pokúšajú zabiť, britskí občania. Od väčšiny ostatných ich oddeľuje ideológia, nie štátna príslušnosť. A do takej miery, ako invázia Iraku motivovala teroristov a vlastenectvo umožnilo britskú účasť na invázii, má vlastenectvo niečo spoločné s týmto neporiadkom. Lojalita, ktorej prejavovanie požaduje väčšina nadšencov, je selektívna. Britská pravicová tlač, ktorú vlastní pravnuk sympatizanta nacistov, niekoľko daňových exulantov a Austrálčan s americkým občianstvom, je prudko nacionalistická pri obrane našich inštitúcií pred Európou, mnohých z nás však chce podriadiť Spojeným štátom. Miluje Cotswolds, no nenávidí Wales. Miluje vznešené, aristokratické ženy, a víkendové domy, a nenávidí chudobu, Rómov, sociálne byty a karavany. *** Pred troma týždňami uverejnil The Telegraph zoznam „desiatich kľúčových hodnôt britskej identity“, ktorých prijatie vraj má pomôcť predísť ďalšiemu teroristickému útoku. Nie sú to hodnoty, o ktorých akceptovaní by sme sa mohli rozhodnúť, ale „neoddiskutovateľné komponenty našej identity“. Medzi ne má patriť „suverenita koruny v parlamente“ („Snemovňa lordov, Snemovňa reprezentantov a monarcha sú najvyššou autoritou krajiny“), „súkromné vlastníctvo“, „rodina“, „história“ („britské deti dedia... obrovskú sériu národných úspechov“) a „anglicky hovoriaci svet“ („útoky z 11. septembra 2001 neboli len útokmi na iný štát, ale útokmi na anglosféru“). Tieto neoddiskutovateľné požiadavky sa až tak veľmi neodlišujú od požiadaviek teroristov. Namiesto večného kalifátu večná monarchia. Namiesto islamskej interpretácie histórie interpretácia zrodená v britských elitných školách. Namiesto ummy „anglosféra“. Ak existuje nejaká vec, ktorá by ma prinútila nenávidieť túto krajinu, je to The Telegraph a jeho „neoddiskutovateľné komponenty“. Ak existuje nejaká vec, kvôli ktorej by som začal nenávidieť Ameriku, je to obrázok davov stojacich a kričiacich „USA, USA“ na republikánskom zhromaždení, zatiaľ čo im Zell Miller vraví, že „nič neprivedie tohto námorníka do väčšej zúrivosti než niekto, kto nazýva americké jednotky okupantmi, a nie osloboditeľmi“. Ako obyčajne, chcú od nás, aby sme odviedli prácu za teroristov. Tým, že túto krajinou urobíme škaredou namiesto nich. Nepociťujem nenávisť voči Británii a nehanbím sa za svoju štátnu príslušnosť. No nechápem, prečo by som mal mať vlastnú krajinu radšej než ktorúkoľvek inú. Niektoré veci sa mi na nej páčia, niektoré nie. A to isté platí pre akékoľvek iné miesto, ktoré som navštívil. Stať sa vlastencom znamená sám sebe klamať. Tvrdiť sám sebe, že nech nájdeš za hranicami čokoľvek dobré, tvoja vlastná krajina je v konečnom dôsledku lepšia než všetky ostatné. Je nemožné zladiť to s dôkazmi, ktoré vidia tvoje oči, a s vierou v rovnosť ľudstva. Vlastenectvo, ktoré v roku 1940 žiadal Orwell, bolo potrebné len na to, aby bolo možné čeliť vlastenectvu iných ľudí. Druhá svetová vojna, ktorá od Britov vyžadovala, aby zomkli rady, by sa nestala, keby Hitler nebol zneužil lojalitu Nemcov k vlasti. Tento svet bude šťastnejšie a krajšie miesto, keď prestaneme uprednostňovať svoje vlastné krajiny. Článok bol uverejnený v denníku The Guardian, www.guardian.co.uk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984