Podpora terajších podnikateľov v regióne môže priniesť rozmach regiónu aj bez priemyselných parkov

Vladimír Benč, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Narodil sa 20. januára 1977 v Prešove, kde spolu s manželkou a dcérou býva. V rokoch 1995 – 2000 študoval v Košiciach na Podnikovohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity. Po absolvovaní vysokej školy pôsobil ako asistent projektov a IT administrátor prešovskej regionálnej komory Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Od roku 2000 pôsobí ako analytik v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). V roku 2001 sa stal vedúcim programu Hospodárska politika vo Výskumnom centre SFPA. Od roku 2002 je externý hodnotiteľ INEKO: hodnotenie opatrení vlády SR. Od roku 2003 pôsobí v Národnom konvente o Európskej únii a je vedúci Sekcie pre regionálny rozvoj v Národnom grémiu tretieho sektora v Slovenskej republike. Vo svojej odbornej činnosti sa venuje regionálnej politike a regionálnemu rozvoju, rozvojovej pomoci a tiež ekonomickým aspektom obrany. Slovensko v máji oslávilo rok od svojho vstupu do Európskej únie. Ako vnímate naše ročné pôsobenie v únii? - Myslím, že prvý rok Slovenska v Európskej únii bol úspešný. Nenaplnili sa nijaké negatívne scenáre, napr. výrazný rast cien, hromadný odchod ľudí za prácou do zahraničia, bankrot podnikov z dôvodu veľkej konkurencie a podobne. Slovensko sa podľa môjho názoru rozvíja dynamicky. Je možno smutné, že ľudia rýchlo zabúdajú na niektoré negatívne zážitky a potom nedoceňujú výhody, ktoré im členstvo v Európskej únii prinieslo. Napríklad moja momentálna skúsenosť z ukrajinsko-slovenskej hranice. Kedysi sme sa sťažovali na arogantnosť rakúskych colníkov a ich vnímanie Slovákov ako „druhotriednych“ ľudí. A, bohužiaľ, my dnes praktizujeme niečo podobné voči Ukrajincom, ktorí prichádzajú na Slovensko. Nemáme problémy so začlenením sa do všetkých tých často zložitých štruktúr, ktoré tvoria Európsku úniu? Už pred vstupom do únie nás Brusel varoval, že nám chýbajú dobre pripravení ľudia. - Aj v zahraničnopolitickej oblasti nám podarilo úspešne sa integrovať sa do jednotlivých štruktúr Európskej únie. Samozrejme, je cítiť, že stále existuje určitý deficit hlavne v oblasti kvality ľudských kapacít. To sa týka predovšetkým ľudí, ktorí pracujú s agendou Európskej únie na slovenských ministerstvách. To spôsobuje komplikácie jednak pri tvorbe našich stanovísk, ktoré by následne mali prezentovať naši diplomatickí reprezentanti v Bruseli, a na druhej strane to spôsobuje aj komplikácie pri zakomponovaní práva Európskej únie do praxe v Slovenskej republike. Vyše roka už majú za sebou aj slovenskí europoslanci. Máme z nich taký osoh, aký sa by sa dal očakávať? Veď sa ukazuje, že väčšina verejnosti nepozná ani len polovicu z nich. - Čo sa týka poslancov, naši volení zástupcovia v Európskom parlamente sú málo aktívni. Možno to vyplýva z toho, že slovenské politické strany nemali skúsenosť s prácou v Európskom parlamente. Ako ich najväčší nedostatok však vnímam to, že sú minimálne viditeľní a málo komunikatívni hlavne vo vzťahu k občanom Slovenska. Nemožno sa čudovať, že ich ľudia nepoznajú. Maximálne tých, ktorí boli známi z predošlého pôsobenia na národnej úrovni. Keď už hovoríme o poslancoch, nemôžeme obísť slovenského eurokomisára. Dlho nebolo isté, či svojho člena Európskej komisie bude mať v rozšírenej únii každá členská krajina. Má pre Slovensko význam, že sa napokon rozhodlo v prospech zastúpenia všetkých krajín únie v komisii? - Eurokomisár Ján Figeľ si svojou pracovitosťou získal rešpekt medzi ostatnými eurokomisármi a výsledky jeho práce sú hodnotené pozitívne. Myslím si, že na tomto poste máme výraznú osobnosť, ktorá aj vďaka tomu, že sa výraznou mierou zúčastňovala na predvstupových rokovaniach, dôkladne pozná prostredie a procesy rozhodovania v inštitúciách EÚ. Európska komisia je však v „defenzíve“ vo vzťahu k iným inštitúciám Európskej únie a eurokomisári budú musieť vyvinúť oveľa viac úsilia na získanie stratených pozícií, ak Európska komisia vôbec získa opäť v blízkej budúcnosti významnejšie postavenie, napríklad v úlohe vyjednávača. Ján Figeľ si stanovil ambiciózny program a obsah činnosti. Verím, že sa mu ho počas jeho funkčného obdobia podarí realizovať, aspoň jeho významnú časť. Nemožno nevidieť, a dnes to už asi cítia aj radoví občania, ktorí sa aspoň trochu zaujímajú o politiku, že Európska únia je v kríze... - Nemyslím si, že Európska únia je v kríze. A ako teda nazývate to, čo sa stalo s ratifikáciou európskej ústavy po neúspešných referendách vo Francúzsku, Holandsku, po jeho odložení vo Veľkej Británii, v susednej Českej republike? - Ja osobne vzniknutú situáciu ohľadom ratifikácie európskej ústavnej zmluvy vnímam ako dôsledok neschopnosti európskych inštitúcií i politikov „byť bližšie“ k občanom, t. j. jasnejšie prezentovať návrhy a prostredníctvom celospoločenských diskusií zapojiť občanov do procesov tvorby politík. Rozširovanie Európskej únie a rozhodovanie o jednotlivých politikách sa dosť vzdialilo od občanov, ktorí vnímajú predovšetkým svoje každodenné problémy. Mnohé prieskumy verejnej mienky vo Francúzsku a Holandsku preukázali, že odmietnutie ústavnej zmluvy nesúviselo ani tak s ústavnou zmluvou ako takou, ale občania vyjadrili nespokojnosť s vládami týchto krajín a predovšetkým s ich sociálnou politikou. Dokážeme to nejakým spôsobom vyriešiť a prispieť k stabilizácii situácie? - Nemyslím si, že sa malo zastaviť úsilie o reformu jednotlivých politík Európskej únie a jej ďalšieho rozširovania o nové krajiny (Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko, neskôr Srbsko a Čierna Hora, Ukrajina atď). Predpokladám, že naďalej bude pokračovať proces hlbšej integrácie národných štátov a hľadanie možného modelu budovania občianskej spoločnosti vyznávajúcej rovnaké hodnoty. To má, samozrejme, množstvo rozmerov a je normálne, že sa stretávajú záujmy jednotlivých štátov. Som presvedčený, že dôjde k ďalšej užšej integrácii v rámci Európskej únie. Či tou formou bude európska ústava alebo podpísanie multilaterálnych zmlúv, či schválenie novej európskej legislatívy, to je zatiaľ otázne. Neverím však, že by došlo k zvráteniu tohto procesu. Reforma verejnej správy znamenala presun moci a tiež zodpovednosti zo štátu na nižšie územné celky, teda na samosprávne kraje, resp. na mestá a obce. Celý proces reformy bol oficiálne postavený na troch princípoch: na solidarite, subsidiarite a modernizácii. Ako sa podľa vás tieto princípy uplatňujú v praxi? - Treba zdôrazniť, že reforma ešte nie je skončená a okrem pozitív priniesla aj niekoľko nedostatkov. Verejná správa je stále neefektívna. Trpí prezamestnanosťou. Poskytované služby pre občanov sú stále na nízkej úrovni, hoci v určitých oblastiach došlo k zlepšeniu. Stále však existuje určitá netransparentnosť v rozhodovaní. Veľké nedostatky vidím aj v oblasti marketingu samospráv a v oblasti tvorby politík na miestnej úrovni. Dobre, ale pýtal som sa na tie tri princípy. Neboli vytýčené náhodou a pre reformu, ak má byť prínosom aj pre obyčajných ľudí, sú naozaj kľúčové. Takže, uplatňujú sa v praxi alebo nie? - Pokiaľ ide o praktickú realizáciu týchto troch spomínaných princípov, vidím to takto. Solidarita sa prejavuje predovšetkým finančnými transfermi cez štátny rozpočet obciam a ešte stále sú významnou rozpočtovou položkou jednotlivých obcí. Subsidiarita je veľmi úzko spojená z decentralizáciou. Myslím si, že v mnohých oblastiach sa našla ta správna úroveň, keď výkon verejných funkcií je najefektívnejší. Ktoré to sú? - Napríklad stavebné konania a veľmi pozitívnym momentom je vytváranie spoločných úradovní. Prax ukázala potrebu zlučovania určitých funkcií a našla tú správnu úroveň. Určite sú ešte oblasti, kde môže dôjsť k ďalšej decentralizácii. V ktorých napríklad? - Napríklad v oblasti regionálneho rozvoja z ministerstva buď na agregované kraje alebo na vyššie územné celky. Sociálna agenda by sa tiež mohla preniesť na obce a podobne. Zatiaľ ste sa v odpovediach vyhli modernizácii, ale o tej sa tiež v súvislosti s koncepciou reformy verejnej správy hovorilo. - V modernizácii verejnej správy existuje mnoho medzier a hlavne je potrebné do nej investovať množstvo financií. Keď sa hovorilo o tom, že verejná správa by mala byť po reforme lacnejšia, tak treba otvorene priznať, že na modernizáciu treba dnes vynaložiť oveľa viac peňazí než doteraz. Aby to neskôr prinieslo úžitok v podobe šetrenia verejných výdavkov? - Dôležité je, že mnohé miestne samosprávy i samosprávne kraje si začali uvedomovať potrebu modernizácie, avšak doteraz výraznejšie modernizovali iba väčšie samosprávy. Je potrebné realizovať personálny audit. Investovať do vzdelávania zamestnancov. Tiež je žiaduce investovať do moderných technológií, budovať elektronickú verejnú správu a hlavne racionalizovať pracovné postupy so znižovaním byrokracie. V rámci reformy verejnej správy sa v princípe solidarity pozabudlo na systém finančného vyrovnávania. Prečo sa podľa Vás tento systém v našich podmienkach neudomácnil? - Nemyslím si, že sa pozabudlo na systém finančného vyrovnávania. Tento systém len nadobudol novú formu. Systém financovania verejnej správy a predovšetkým samosprávy je stále založený aj na prvkoch solidárnosti. V prvom rade kompetencie, ktoré obce a vyššie územné celky vykonávajú v režime preneseného výkonu štátnej správy, sú naďalej financované dotáciami zo štátneho rozpočtu prostredníctvom príslušnej rozpočtovej kapitoly. Tak napríklad v oblasti základného školstva sa používa kritérium počtu žiakov (detí), ktoré navštevujú školské zariadenie v zriaďovateľskej pôsobnosti obce. Tento systém zavádza najmä rovnoprávnosť. Na druhej strane podporuje efektívnosť. Je predsa na zváženie, keď vo vzdialenosti povedzme desať kilometrov sú napríklad štyri obce, pričom každá s problémami prevádzkuje malotriedku, či nie je lepšie spoločne zakúpiť autobus a zvážať deti do jednej školy. To by však musela existovať lepšia spolupráca obcí. Takže podľa vás je nový systém financovania samospráv dobrý? - Nový systém financovania podľa mňa posilnil predovšetkým samostatnosť a zodpovednosť obcí a samosprávnych krajov pri rozhodovaní o použití verejných zdrojov na poskytovanie služieb občanom. Nový systém je určite rovnoprávnejší a obsahuje aj prvky solidárnosti. Čo je podstatné, núti aj k väčšej efektívnosti. To je síce dobré, ale iným výsledkom tohto - podľa vás dobrého - systému financovania je, že tu neexistuje solidarita s kritickými regiónmi, ktoré si jednoducho sami už nedokážu poradiť. - Ak máme uvažovať povedzme o väčšej solidárnosti, skôr by som sa uberal cestou vytvorenia lepšieho systému regionálneho rozvoja a sústredením finančných zdrojov v prospech najzaostalejších regiónov. Aby sa „dodatočné“ kapitálové zdroje, ktoré zaostalejšie obce, resp. regióny nie sú schopné vytvárať, dostali k týmto obciam, resp. regiónom. A nie aby v regionálnom rozvoji fungoval systém politického rozhodovania či systém tichých dohôd o rovnomernom rozdelení zdrojov medzi regiónmi. Potom je, samozrejme, ťažké podporiť pri obmedzených zdrojoch komplexný rozvoj najzaostalejších regiónov. Dokážeme z fondov Európskej únie získať viac financií, ako dávame do spoločného rozpočtu? - Áno. Za prvý rok malo Slovensko prebytok vo vzťahu k rozpočtu EÚ. Určite máme veľký potenciál na využívanie fondov Európskej únie. Neobávam sa preto, že by Slovensko malo aj v nasledujúcich rokoch problém s príspevkami do rozpočtu EÚ. Naopak, musíme racionalizovať a zvýšiť efektívnosť štruktúr, ktoré sa podieľajú na využívaní prostriedkov z rozpočtu a fondov Európskej únie. To preto, aby sme prostriedky, ktoré získavame, využili efektívne a v prospech rozvoja Slovenska. Po reforme verejnej správy mala nasledovať komunálna reforma. Prečo je podľa vás tejto dôležitej reforme venovaná taká malá a absolútne nedostatočná pozornosť? - Bohužiaľ, vzhľadom na meškanie reformy verejnej správy mešká aj komunálna reforma. Aj vzhľadom na voľby do zastupiteľstiev samosprávnych krajov a tiež na budúcoročné parlamentné voľby predpokladám, že terajšia vláda už ku komunálnej reforme nepristúpi. Prečo si to myslíte? - V prvom rade existuje veľký odpor obcí, pretože reforma plánuje budovať tzv. municipalizované obce (spojenie viacerých obcí do jednej) a mnoho komunálnych politikov by prišlo o významnú časť svojich príjmov. Zároveň reforma prinesie väčšiu kontrolu samospráv, čo tiež niektorým predstaviteľom samospráv nevyhovuje. Samozrejme, malé obce živia predstavu, že reformou dôjde k zániku malých obcí, čo však nie je pravda. Výkon verejných funkcií v malých obciach je v súčasnosti dosť neefektívny, keď až 40 – 50 percent z rozpočtu ide na správu obce (hlavne plat starostu a jeho sekretárky, resp. ekonómky). Vo väčších obciach alebo v mestách je to menej? - Vo väčších mestách sa pohybuje percento na správu obce na celkovom rozpočte okolo 20 – 30 percent. Je to výrazný rozdiel. Za takými percentami treba hľadať minimálne stotisíce. Asi najbúrlivejšia diskusia v neprospech iných aspektov reformy verejnej správy, sa viedla o počte samosprávnych krajov. Napokon ich máme osem. Malo by sa to podľa vás zmeniť? Aký počet samosprávnych krajov považujete za optimálny? - Samozrejme, diskusia o počte samosprávnych krajov je namieste. Terajšie usporiadanie bolo realizované čisto politicky a vytvorilo iba administratívne jednotky, ktorých fungovanie v praxi prináša mnohé nedostatky. Som za agregované kraje na úrovni NUTS II... Tak toto by ste mali našim čitateľom vysvetliť zrozumiteľnejšie. - Myslím si, že Slovensko by malo byť rozdelené na štyri kraje a mali by tu existovať dve úrovne samosprávy: agregovaný kraj (to sú tie štyri kraje) a municipality (spojené obce s počtom obyvateľov 3000 – 5000 a mestá). Všetko je však otázka kompetencií, aby vytvorené štruktúry nefungovali len formálne. Osobne si myslím, že agregované regióny by mali mať plne v kompetencii regionálny rozvoj, a určite by sa stali konkurencieschopnejšími pri získavanie investícií v rámci Európskej únie. Naopak, municipality by mohli plne vykonávať terajšie kompetencie samospráv a mohli by prebrať kompetencie aj obvodných úradov (okrem kontrolnej činnosti). Táto kombinácia sa mi zdá najefektívnejšia. Je komunálna politika pripravená na obrovské možnosti, aké sa jej aj po problematickej a ešte stále nedotiahnutej reforme verejnej správy otvárajú a ponúkajú? - Myslím si, že samospráva zvláda doterajší prechod kompetencií. Samozrejme, niekde s menšími problémami, inde s väčšími. Takmer všade je však nevyužitý potenciál. Obce zatiaľ nevyužívajú všetky možnosti, ktoré majú a ktoré sa im ponúkajú. Musíme si však uvedomiť, že sa nedá všetko zmeniť pomocou čarovného prútika zo dňa na deň. Ľudí vždy zaujímalo, čo robia ministri, čo poslanci Národnej rady SR, očakávali od nich riešenie všetkých problémov. Uvedomujú si občania, že teraz už mnoho zodpovedností, rozhodovacích právomocí a finančných zdrojov kontrolujú politici na nižších úrovniach? - Väčšina ešte stále nie, a preto u nás chýba aj väčší tlak občanov na svojich zástupcov a na administratívu. Mnoho občanov ako keby rezignovalo na komunálnu politiku, čo sa odráža aj na nízkej účasti na komunálnych voľbách. To poukazuje na fakt, že títo ľudia si neuvedomujú, že so súčasnými kompetenciami je práve ich samospráva zodpovedná za stav obce či mesta. Verím, že občania začnú porovnávať a začnú si klásť otázky. Prečo v susednej obci starosta zohnal peniaze na kanalizáciu a rekonštrukciu ciest? Prečo tam zrekonštruovali kultúrny dom? A potom sa opýtajú, čo robí náš starosta a naši obecní poslanci? Keď som hovoril, že reforma verejnej správy zabúda na aktívnejšie vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi, spomínali ste ako odpoveď isté finančné nástroje. Verejnosť však veľa počúva o budovaní priemyselných parkov. Sú takéto parky východiskom z biedy zaostalejších regiónov? - Iba čiastočne. Sektor služieb a priemysel je v súčasnosti hlavným zdrojom hospodárskeho rozmachu a tvorby pracovných miest. Na rozvoj zaostalých regiónov je však nevyhnutný koordinovaný prístup a nestačí iba vybudovať priemyselný park. Zároveň má každý región svoj špecifický rozvojový potenciál a môže mať špecificky rozvinutý určitý faktor. Napríklad existencia prírodných či kultúrnych hodnôt svetového významu predurčuje dané územie na rozvoj turistického ruchu, a bolo by nerozvážne zriadiť priemyselný park, ktorý by mohol znížiť hodnotu tohto územia. Podobne je to s ľudským potenciálom, keď je zložité budovať priemyselný park pre firmy pôsobiace v oblasti výskumu a vyspelých technológií v oblasti, kde žije povedzme iba desať percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí, a navyše v iných odboroch. Náklady a hlavne čas potrebný na rekvalifikáciu pracovnej sily by bol enormný. Treba zvažovať, aký charakter by mal mať priemyselný park, aby verejné investície do jeho zriadenia priniesli osoh hlavne pre región, v ktorom je umiestnený. Názor, že priemyselný park by mohol byť neužitočný, sa u nás neobjavuje často... - Mám na mysli situáciu, v ktorej pracovná sila v danom regióne nevyhovie požiadavkám firiem v priemyselnom parku a tie budú hľadať zamestnancov v iných regiónoch. Výsledkom bude, že do regiónu s 25-percentnou nezamestnanosťou sa prisťahujú ďalší ľudia, čo zvýši nároky napríklad na dopravu či bývanie. To spôsobí nové problémy, ale vysokú nezamestnanosť v regióne nevyrieši. Nie som si istý, či pri dnešnom „naháňaní“ zahraničných investorov a zriaďovaní priemyselných parkov zodpovední ľudia na tento moment vždy myslia. Nehovoriac už o sťažnostiach našich podnikateľov, že im by sa s takými rozsiahlymi investičnými stimulmi, teda štátnou pomocou, tiež dobre podnikalo. - Podpora terajších podnikateľov v regióne môže priniesť rozmach regiónu aj bez priemyselných parkov, takže úvahy o priemyselných parkoch treba realizovať v porovnaní s možnosťami, ktoré v regióne už existujú. Ste naklonený budovaniu parkov na zelenej lúke, alebo skôr ich vytváraniu v sivých zónach? Teda napríklad v už vybudovaných areáloch skrachovaných podnikov? - Ak zriaďovať priemyselný park, tak určite v sivých zónach. Som konzervatívnym zástancom pri využívaní a zaberaní územia. Hoci človek významne mení charakter krajiny, nie som veľmi rád, keď sa zaberá ďalšie prírodné územie aj napriek tomu, že existuje priestor, ktorý bol intenzívne využívaný pre priemyselnú produkciu. Samozrejme, sanácia sivých zón a ich rekonštrukcia a prispôsobenie požiadavkám nového investora, príp. likvidácia škôd na životnom prostredí si vyžaduje oveľa väčšie investície ako vybudovanie parku na zelenej lúke. Všetko závisí aj od charakteru sivej zóny, napr. jej vnútorných dopravných koridorov a pod., čo nemusí vyhovovať investorom. Samospráva by mala v prvom rade ponúkať miesta v takýchto sivých zónach. Čo očakávate od blížiacich sa volieb do krajských parlamentov? Čo bude dominovať, politické strany či nezáujem občanov o tieto voľby? - Určite bude dominovať nezáujem občanov. Samosprávne kraje sú dosť vzdialené od občanov. Práca niektorých samosprávnych krajov je medzi občanmi viditeľná len minimálne. Ani volebná kampaň na tom nič nezmení. Marketing samosprávnych krajov je takmer nulový. Ak sa opýtate občanov, nech vymenujú aspoň päť kompetencií, ktoré majú v rukách samosprávne kraje, tak som si istý, že len niektorí z nich sa dostanú k tomuto číslu. S hosťom Slova sa zhováral Michal Kaliňák Autor je špecialista na verejnú správu a problematiku regionálneho rozvoja