Samovražda a jej širšie súvislosti
Vari najznámejšia americká spoločnosť na Slovensku U. S. Steel Košice sa súdi so Slovenskou republikou. Konkrétnym žalovaným je ministerstvo životného prostredia. Dôvodom žaloby je fakt, že oceliarne nemôžu znečisťovať životné prostredie tak, ako by to pre nich bolo výhodné. Stanovené limity na vypúšťanie nebezpečných plynov ich nútia investovať do ochrany ovzdušia, ktoré všetci dýchame, a to sa U. S. Steel zdá ako „nespravodlivé ekonomické bremeno“. Geograf Jared Diamond na konci minulého roka v týždenníku Observer uverejnil článok o environmentálnej samovražde kultúry Veľkonočného ostrova. Ostrov poznáme vďaka gigantickým sochám, ktorých hmotnosť dosahuje až 80 ton. Obyvatelia ich kedysi bez pomoci ťažných zvierat presunuli na jeho pobrežie. Keď sem v roku 1722 prišli Európania, našli kolabujúcu kultúru, ktorá likvidovala výsledky vlastného úsilia. Archeológovia neskôr zistili, že miestni obyvatelia postupne klčovali les, aby pôdu mohli využívať na pestovanie ovocia. Kmene stromov používali na prepravu a vztyčovanie gigantických sôch. Odhaduje sa, že keď na ostrove okolo roku 1600 žilo 10-tisíc ľudí, vyklčovali všetky stromy a vyhubili vtáky, ktoré v nich hniezdili. Zakrátko došlo k erózii a následne k úbytku poľnohospodárskej pôdy. Rybolov prestal byť zdrojom obživy a v spoločnosti sa rozšíril kanibalizmus. Počet obyvateľov izolovaného ostrova uprostred Tichého oceána tak klesol na dvetisíc. „Ktovie, čo si asi tak myslel človek, ktorý vyťal posledný strom? Som drevorubač, robím si svoju prácu? Alebo: nijaký strach, technológia to vyrieši?,“ pýta sa Diamond. „Nespravodlivé bremeno“ Kriticky zhodnotiť vlastný spôsob života a prípadne ho trochu zmeniť v úsilí vyhnúť sa kolapsu nie je jednoduché. Nie je to ako hľadanie argumentov, že sa to celkom nedá a že ani to nie je fér, že sa tým vystavujeme rôznym rizikám, a že tí, ktorí nás do zmien tlačia, nechápu širšie súvislosti. Americká spoločnosť U. S. Steel Košice začiatkom marca zažalovala na Najvyššom súde ministerstvo životného prostredia. Oceliarne totiž môžu do ovzdušia vypúšťať 28,6 milióna ton oxidu uhličitého ročne, čo je o 8 percent menej, ako žiadali, a údajne ich to bude stáť stámilióny korún. Tvrdia, že vládu vopred informovali, že to pre ne bude znamenať „nespravodlivé ekonomické bremeno“, a preto žiadajú kompenzáciu za finančné škody. Tŕňom v oku oceliarní je Národný alokačný plán, ktorý schválila Európska komisia na jeseň minulého roka. Slovenská republika sa v ňom zaviazala znížiť emisie v období 2005 až 2007 na 91,5 milióna ton. Plán umožňuje U. S. Steel vypúšťať oveľa menej oxidu uhličitého, ako pôvodne žiadali. Oceliareň je jedným z najväčších znečisťovateľov ovzdušia. Podľa týždenníka Trend (18. 1. 2005) sa na slovenských podnikových emisiách podieľa až tretinou. Proti záväzku znížiť ich množstvo sa však bráni zubami-nechtami. V máji napríklad oznámila, že po tom, čo začne obchodovanie s emisiami, vyčísli straty a bude žiadať vládu SR o ich kompenzáciu. U. S. Steel na novú podobu Národného alokačného plánu zareagovala už v decembri 2004 tlačovým vyhlásením, že „akékoľvek zníženie kvót CO2, pôvodne požadovaných spoločnosťou U. S. Steel Košice, bude mať negatívny dopad na spoločnosť, ohrozí jej konkurencieschopnosť v porovnaní so zahraničnými výrobcami ocele a potenciálne ohrozí stovky pracovných miest.“ Slová o ohrozovaní pracovných miest pôsobia na Slovensku ako zaklínadlo, za ktoré možno ukryť skutočnosť, že pôvodný plán veľkých znečisťovateľov nenútil zmeniť spôsob, akým nakladajú s energiou, a investovať do ekologizácie výroby. Širšie súvislosti podľa kapitánov priemyslu Christopher J. Navetta, ktorý bol do júna 2005 šéfom U. S. Steel Košice, krátko pred odchodom poskytol rozhovor denníku SME. Na otázku, či si myslí, že ochrana životného prostredia musí ustúpiť ekonomickým záujmom (čo by zrejme mal byť prípad kvót), odpovedal: „Minister životného prostredia Miklós urobil chybu pri rokovaniach o environmentálnych pravidlách v Bruseli. Verím, že Brusel by zohľadnil pri prideľovaní limitov na oxid uhličitý ekonomický rast Slovenska. Chyba, ktorú pán Miklós a ľudia z ministerstva životného prostredia urobili, je tá, že nechápali širšie súvislosti obmedzenia limitov na oxid uhličitý a pred cestou sa neporadili s ministrom hospodárstva Ruskom alebo ministrom financií Miklošom.“ S pochopením širších súvislostí však veľmi často zápasia práve kapitáni priemyslu z prostredia pána Navettu. Príkladom sú varovania priemyselnej lobby v Spojených štátoch, napríklad Združenia výrobcov (National Association of Manufacturers) o tom, že znižovanie emisií výrazne negatívne ovplyvní ekonomický rast. Jedna zo štúdií odhadovala, že zníženie emisií CO2 o 20 percent by znamenalo pokles HDP o 3 až 3,5 percenta. Priatelia Zeme však upozornili, že vplyv takýchto opatrení na výšku HDP nemožno automaticky stotožňovať s ich vplyvom na zamestnanosť a sociálnu situáciu. Platí tiež, že takýto prístup spravidla prehliada cenu, ktorú by v prípade pretrvávania súčasnej miery znečisťovania museli zaplatiť všetci. Z prostredia priemyslu len zriedka počuť priznanie, že súčasný spôsob nakladania s energiou je neefektívny a že ceny za fosílne palivá sú veľmi silno dotované z verejných zdrojov. V krajinách EÚ boli napríklad podľa Európskej environmentálnej agentúry fosílne palivá dotované až 21,7 miliardami eur, kým v prípade využívania obnoviteľných zdrojov energie to bolo 5,3 miliardy eur. Obnoviteľné zdroje energie S požiadavkou, aby bol zmiernený limit na emisie skleníkových plynov, vystúpilo v januári 2005 sedemnásť slovenských podnikov. Šlo o podniky, ktoré sa na ich tvorbe v rámci Slovenska podieľajú až 78 percentami. Argumentovali, že sprísnenie limitov by mohlo spôsobiť problémy slovenskej ekonomike, „vrátane sľubne sa rozbiehajúcich zahraničných investícií“, čo Priatelia Zeme označili za zavádzajúce. Slovensko totiž výrazne zaostáva za inými krajinami EÚ napríklad vo využívaní obnoviteľných zdrojov energie. Príklady Nemecka alebo Rakúska pritom dokazujú, že využívanie obnoviteľných zdrojov energie vedie nielen k zníženiu emisií skleníkových plynov, ale aj k vytvoreniu nových pracovných miest. Kjótsky protokol, ktorý Slovensku a ďalším štátom EÚ ukladá záväzok znižovať emisie skleníkových plynov, je v súčasnosti jediným medzinárodným dokumentom, ktorý sa týka klimatických zmien. Ide však len o prvý krok. Protokol vytvára záväzok pre celú republiku, nie jednotlivé podniky. Členské štáty EÚ sa dohodli a tento záväzok opätovne potvrdili. Globálny ročný priemer teplôt na povrchu planéty by tak nemal vystúpiť nad 2°C v porovnaní s úrovňou v predindustriálnom období. Kvóty sú len nástrojom, ako tento cieľ dosiahnuť a ako prinútiť jednotlivé podniky znížiť spotrebu fosílnych palív. U. S. Steel, ale aj ďalší veľkí znečisťovatelia ovzdušia by mali preto začať zavádzať programy energetických úspor a využívať obnoviteľné zdroje energie. Práve vysoká spotreba energie je hlavným dôvodom hrozivého nárastu tzv. skleníkových plynov v atmosfére. Vyhlásenia oceliarní, že na environmentálne projekty vyčlenili asi 180 miliónov dolárov, sú v tomto kontexte zavádzajúce. Firma by mala uviesť, o koľko znížila vlastnú spotrebu energie a koľko peňazí doteraz investovala do technológií na využitie obnoviteľných zdrojov. Zatiaľ sa však obmedzila na zvesti o tom, že od roku 2000 znížila množstvo emisií tuhých látok na tonu vyrobenej tekutej ocele o polovicu. A tiež sa pochválila, že v súčasnosti je jej najväčšou investíciou primárne a sekundárne odprášenie jednej z oceliarní, ktoré bude stáť 89 miliónov dolárov. Sme dobrí Celý prípad má ešte na jeden rozmer. U. S. Steel sa hlási k dodržiavaniu etického kódexu a je držiteľom ceny Via Bona Slovakia za rok 2003, ktorá sa udeľuje firmám a podnikateľom za „nekomerčnú spoluprácu s mimovládnymi organizáciami v rámci verejnoprospešných aktivít, ktorých cieľom je rozvoj komunity, vzdelávanie, ochrana ľudských práv, ochrana životného prostredia, sociálna pomoc a ochrana zdravia, ako aj ochrana kultúrnych pamiatok a tradícií“. Pozoruhodné je, že rovnakú cenu si v roku 2004 za dlhodobé partnerstvo odniesla firma Shell Slovakia, na Slovensku známa aj vďaka zámeru postaviť benzínovú pumpu priamo uprostred banskobystrického sídliska Radvaň, proti ktorému masívne protestovali obyvatelia. Po niekoľkomesačnej kampani občanov a mimovládnych organizácií napokon od zámeru ustúpila. Vo svete sa Shell stala synonymom porušovania ľudských práv pri ťažbe a spracovaní ropy. Zaujímavosťou je, že audit ceny Via Bona robí spoločnosť KPMG Slovakia, ktorej materská firma KPMG International je známa svojimi modelmi daňovej „optimalizácie“. Nabáda nimi klientov na agresívne vyhýbanie sa plateniu daní. Za takéto správanie dostala tento rok anticenu Občianske oko v kategórii daňové povinnosti, ktorú udeľujú mimovládne organizácie počas Svetového ekonomického fóra v Davose. V oblasti ochrany životného prostredia sa United States Steel Corporation dobrovoľne zaviazala k dodržiavaniu etického kódexu, ktorý je zverejnený na jej internetovej stránke. V časti Životné prostredie konštatuje, že všetci zamestnanci musia na pracovisku rešpektovať environmentálne zákony a nariadenia. Dnes si však naozaj ťažko predstaviť firmu, ktorá by stavala svoju reputáciu na tom, že od svojich zamestnancov nevyžaduje rešpektovanie zákonov. Dobrovoľný kódex, ktorý uvádza samozrejmé povinnosti, je zmysluprázdny, ale môže vyvolávať zdanie neobyčajnej férovosti či slušnosti. Týmito stratégiami sa nadnárodné spoločnosti usilujú vytvárať obraz, ktorý zďaleka nezodpovedá realite. Pri pohľade na aktivity korporácií, ktorými ovplyvňujú rozvoj komunity, ochranu ľudských práv či životného prostredia, je zrejmé, že ich dobrovoľné záväzky alebo podpora projektov mimovládnych organizácií je len súčasťou PR stratégií. Naopak, záväzným pravidlám, ktoré im plynú z medzinárodných dohovorov či domácich zákonov a ktoré by prísnejšie regulovali ich činnosť, sa bránia presne tak, ako v príklade Kjótskeho protokolu. Článok vyšiel v spoločensko-ekologickom časopise Sedmá generace, ktorý vydáva hnutie Duha
