Neznámy Známy: Bill Plympton a jeho MONDO
„Tak poďme, daj mi trochu hudby... musí to ísť zo srdca. Výborne, dobré, to je asi tak z pankreasu – teraz skús trocha vyššie a doprava.“ Primátor Flooby Nooby - Melódia (The Tune, 1992) Kde a ako to celé začalo Svet animácií sa do života Billa Plymptona vplížil už v detstve prostredníctvom Walta Disneyho, Warner Brothers či Texa Averyho. Vstúpiť doň sa prvýkrát pokúsil ešte ako štrnásťročný, keď plný ideálov a veľkých ašpirácií poslal svoje kresby Disneymu a ponúkol mu svoje služby. Disney mu však dvierka neotvoril a do tváre mu vmietol zamietavý odkaz, že na animátora je ešte primladý. Odkaz však v sebe niesol aj kúsok pozitívneho, potvrdzoval, že aj Disney vidí v Plymptonovi „nesporný talent“. A keďže vek sa dá rokmi odstrániť, no talent, ak ho nemáte, rokmi nezískate, Plympton kreslil a rozvíjal sa ďalej. Neskôr, už počas rozbehnutej animátorskej kariéry, Disneymu odmietnutie vrátil, keď odmietol ponuku animovať Aladina. Nepáčilo sa mu, že by sa jeho kresby mali stať intelektuálnym vlastníctvom Disneyho štúdií. Pre detského diváka to bolo asi len dobre. Postavičky a príbehy Plymptonovho sveta sú totiž na míle vzdialené od veselých tváričiek Káčera Donalda či Bugsa Bunnyho. Plympton si svoje filmy animuje a produkuje sám. Jeho humor je plný násilia a sexu v rôznych variáciách, permutáciách a kombináciách. Do dnešného dňa vytvoril päť animovaných filmov, viac ako dvadsať krátkych animácií a tri hrané filmy. Jeho krátke animácie žnú úspechy na festivaloch a je možné vidieť ich aj na internete. Plympton je jedným z najaktívnejších hnacích motorov nezávislej animácie. Ako v prípade každého, kto sa nebojí produkovať tvorbu, ktorá by sa dala kategorizovať ako „na hrane“, je jeho dielo vnímané rôzne – od prídavných mien ako „unikátne a fantastické“ až po „lepšie nevidieť a odporné“. Závisí od chuti a vkusu. Mondo Plympton obsahuje veľké dávky kreslenej krvi, odtrhnutých rúk a nôh, vypichnutých očí, a to všetko okorenené dôležitou ingredienciou – sexom. Ako už bolo spomenuté, ďaleko od sladkého sveta Walta Disneyho. Narodil sa 30. apríla 1946 v meste Portland v štáte Oregon do veľkej rodiny šiestich súrodencov, troch sestier a troch bratov. Plympton tvrdí, že veľkú zásluhu na tom, že sa stal animátorom, má práve Portland, kde neustále prší. Kým vonku lialo, malý Bill sedel doma, kreslil a rozvíjal si fantáziu. Po skončení strednej školy išiel na Portlandskú štátnu univerzitu, kde sa stal redaktorom ročenky a členom Filmovej spoločnosti. V roku 1968 urobil veľký krok a presťahoval sa do New Yorku, kde začal študovať vizuálne umenie. Privyrábal si dizajnom časopisov Cineaste, Filmmakers Newsletter a Film Society Review. Jeho ilustrácie sa dostali na stránky The New York Times, Vogue, Rolling Stone či Vanity Fair, kreslený humor sa dostal aj do časopisov ako Penthouse, National Lampoon či Glamour. Do roku 1981 bol Plympton etablovaný vo viac ako 20 novinách a časopisoch Universal Pressu. Krátke začiatky K animovaniu prvého filmu sa dostal až v roku 1983, keď ho oslovila Valeria Wasilewski s ponukou animovať krátky film Boomtown. Boomtown je muzikál s hudbou Android Sisters o absurdnosti výdavkov na armádu od čias studenej vojny až do dnešného dňa. Od producentky Connie D’Antuono sa Plympton naučil základy realizácie filmového projektu. „Akoby ma držala za ruku počas celého tvorivého procesu. Bol to najlepší spôsob naučiť sa, ako sa robia filmy.“ Animovanie filmov Plymptonovi jednoznačne učarovalo a vydal sa na dobrodružstvo tvorby vlastných diel. Jeho prvotinou bola šesťminútová animácia Hodiny kreslenia č. 2 (Drawing lessons 2, 1985), kde vyrozprával nešťastnú romancu medzi kreslenou čiarou a jej modelom. Nasledovali krátke filmy ako Jeden z tých dní (One of those days, 1988) o dni, keď sa pokazí všetko, na čo len siahnete, Ako bozkávať (How to kiss, 1988) vás naučí všetko, čo ste potrebovali vedieť na dosiahnutie dokonalosti v umení bozkávania a po zhliadnutí filmu 25 spôsobov ako prestať fajčiť (25 ways to quit smoking, 1989) s fajčením buď nikdy neskončíte, alebo s ním radšej nikdy nezačnete. Práve tieto animácie si získali nadšenie mladého publika aj vďaka tomu, že práva na ich vysielanie odkúpila populárna MTV a boli a sú dostupné na internetových stránkach Atomfilms. Zároveň boli distribuované a premietané ako krátke filmy pred hlavnou projekciou v kinách v rôznych krajinách. Od krátkych k celovečerným... Začiatkom 90. rokov sa Bill Plympton rozhodol urobiť niečo, o čo sa dovtedy nikto nepokúsil a zrejme to vtedy mohlo byť kategorizované ako bláznivé. Sám sa rozhodol aminovať celovečerný film. V spolupráci so starou známou, hudobníčkou Maureen McElheron, nakreslil 87 minút dlhý animovaný film Melódia (The Tune, 1992). Rozpráva príbeh textára Dela (hlas mu prepožičal Daniel Neiden), ktorý dostane od svojho nadriadeného (Marty Nelson) príkaz napísať za 47 minút hit. Ak sa mu to nepodarí, príde o prácu. Keby išlo len o prácu, asi by to nebola pre Dela až taká tragédia, no ak sa mu nepodarí napísať hitovú pieseň, zničí si akékoľvek šance u Didi (Maureen McElheron), sekretárky jeho nadriadeného. Cestou do práce horúčkovito rozmýšľa nad textom a melódiou, s ktorými by zožal úspech a myšlienky ho prenesú do fantastického mestečka Flooby Nooby. Starosta Flooby Nooby sa stáva jeho sprievodcom nielen neznámymi zákutiami tohto sveta, ale aj neznámymi zákutiami vlastného ja. Starosta ho učí tvoriť hudbu srdcom a nie podľa príručky rytmu. Cestou sa mu podarí vytvoriť desať piesní a každá z nich je akousi poctou jednotlivým formám americkej populárnej hudby. Matt Groening, tvorca známeho seriálu Simpsonovci, na margo filmu povedal: „Bart by sa urehotal k smrti.“ Film bol plne financovaný tvorcom. Plympton od samotných začiatkov odmietal závisieť na štúdiách či produkčných spoločnostiach a financoval si svoje filmy sám. Pri tvorbe Melódie vytváral celok z krátkych pasáží, ktoré fungovali ako samostatné krátke animácie. Len tak sa mu podarilo získať pre film financie. Jedna z nich, trojminútová animácia Vaša tvár (Your face, 1991), mala nečakaný úspech. Jej predmetom je tvár muža metamorfujúca do nespočetných podôb. Plymptonov uvoľnený, skicovitý štýl kreslenia sa pohráva s mužovou tvárou, naťahuje a formuje ju do najrozličnejších a najnepredstaviteľnejších tvarov, nálad a výrazov. Táto krátka animácia je výborným príkladom neobmedzených možností animácie ako vyjadrovacieho prostriedku a Plymptonovi priniesla nomináciu na Oscara. Nemalý úspech mu priniesli aj ostatné krátke filmy z Melódie – The Wiseman, o psycho guru, ktorý si v tranze odriekava svoju životnú filozofiu, Dig my do, o psovi personifikujúcom Elvisa, či Push comes to show, groteska v štýle Laurela a Hardyho. Aj tieto krátke filmy si užili popularity vďaka svetoznámej MTV. Mnohí kritici Plymptonovi vyčítali, že práve kúskovanie filmu pre získavanie financií je jeho najväčšou slabinou. Napriek unikátnemu štýlu, myšlienkam či ideám nepôsobí celistvo, ale skôr ako lego pozliepané z jednotlivých kúskov. Animovaný film Vydala som sa za čudáka (I married a strange person, 1997) je Akira s trochou humoru či animované Pulp Fiction. Príbeh začína vo svadobnú noc mladomanželov, keď Grant zistí, že má nadprirodzené schopnosti, a jeho mladá ženuška Kerry konfrontovaná s nečakanou realitou sa s tým akosi ťažko vyrovnáva. Čokoľvek sa preženie Grantovou mysľou, odrazu sa zhmotní. Dostáva sa do fantastického príbehu, kde sa stáva hviezdou televíznej talk-show. To samozrejme nie je po vôli mediálnemu magnátovi Larsonovi Gilesovi, majiteľovi korporácie Úsmev, s.r.o. Ten naňho pošle svoju para-militantnú jednotku vedenú násilníckym a nie príliš bystrým plukovníkom Fergusonom. Bitka, ktorá sa odrazu strhne, je jednou z najnásilnejších a najbizarnejších bitiek v histórii kinematografie. Vo filme sa striedajú ultra násilné scény so scénami plnými toho najzábavnejšie vyzerajúceho sexu. Alebo slovami jedného kritika: „Keby Plympton tvoril v šesťdesiatych rokoch, Žltá ponorka by asi vyzerala trochu inak.“ Plymptonovým predposledným animovaným filmom sú Mimozemskí mutanti (Mutant aliens, 2001). Je to humorný príbeh kozmonauta, ktorý uviazol vo vesmíre a po dvadsiatich rokoch sa vracia na zem. Príbeh začína, keď sa pred odletom do vesmíru Earl Jensen lúči so svojou päťročnou dcérou Josie a dizajnérom vesmírnej lode Dr. Frubarom. Iba malá Josie bola svedkom toho, ako Frubar vypustil jej otcovi palivo a Jensen kvôli tomu ostal krúžiť vo vesmíre. Po dvadsiatich rokoch Josie pracuje vo vesmírnom observatóriu. Plymptonovsky, uprostred rýchleho sexu s priateľom zbadajú niečo, o čom si najprv myslia, že je asteroid, ktorý ide zničiť zem. Nie je tomu našťastie tak a namiesto hrozivého asteroidu nachádza Josie dlho strateného otca. Otec sa však nevracia sám, ale v spoločnosti piatich hrozivo vyzerajúcich mimozemšťanov. Šarmantné príšerky pošle na svojho nepriateľa Dr. Frubara, ktorý sa medzičasom stal prezidentom konglomerátu Vesmír, a.s. A naháňačka sa môže začať. Každá strana chvíľu vyhráva, prítomný dav nevie, kto je dobrý a kto zlý, príbeh sa zamotáva a potom rozmotáva, až sa na záver šťastne rozuzlí. Film mal premiéru na Filmovom festivale v Sundance a vyhral hlavnú cenu na festivale v Annecy 2001. Ďalšou 77 minút dlhou plymptoniádou či zombiádou-horroriádou je animácia Vysoké účesy (Hair High, 2004). Cherri a Rod sú kráľom a kráľovnou krásy strednej školy a Spud je novoprisťahovaný šprt. Spud sa zhodou náhod stáva Cherriiným otrokom. Vzťah, ktorý sa začína nenávisťou, sa zrazu mení na lásku. Odvrhnutý Rod pomôže autu, v ktorom sa vezú na záverečný ples, do miestneho jazera. V teatrálne baladickom štýle 50. rokov sa Cherri a Spud topia v objatí, v poslednom bozku. O rok neskôr sa auto zázračne vráti do života a vezie so sebou aj Cherri a Spuda, ktorých telá sú v značnom štádiu rozkladu. Ženie ich pomsta voči tomu, kto tragicky skoncoval s ich pozemskou láskou a v gotickom štýle teenagerských komédií sa Rodovi pomstia. Keby boli Vysoké účesy hraným filmom, asi by sa dosť podobali komédiám typu Vreskot či Scary movie. Našťastie však ide o animáciu pod vulgárno-násilnou taktovkou Billa Plymptona a pre jeho fanúšikov je veľkou lahôdkou. Prierez Plymptonovým dielom do roku 1997 vyšiel pod názvom Mondo Plympton (Mondo Plympton, 1997). Je to cesta čudným mozgom renegátskeho animátora, kde má divák možnosť vybrať si rôzne atrakcie, ako sú jeho krátke klasiky, nové diela, reklamy, ktoré sa kvôli výrazne násilnému obsahu nedostali do distribúcie, či príbehy z animátorovho života. Tvorca prevedie diváka svojou tvorbou. Rozpráva o svojej konfrontácii s Disneym, o tom, odkiaľ pramení násilie v jeho filmoch, o tom ako ho pri nakrúcaní hraného filmu J. Lyle napadol nahý transvestita a iné humorné príbehy. Tvoriť animované filmy bol detský sen, ktorý si Plympton splnil. Ako pre mnohých iných tvorcov, jeho najväčším problémom bolo získavanie finančných zdrojov. „Ak chcete byť animátorom, musíte mať peniaze. Predávajte svoje kresby, posielajte svoje práce na festivaly s finančnými cenami, robte platené prednášky k premietaniam vlastných filmov.“ Plympton používa peniaze získané z predaja minulých projektov na financovanie budúcich. Jeho príjmy sú primárne z medzinárodných trhov, festivalov, kín a televíznej distribúcie. Peniaze, ceny či pochvaly od kritikov pre neho nie sú motiváciou, ale ako sám hovorí, „je to o tom, že si idete pozrieť váš film s divákmi. Keď ste tam a vidíte, cítite, že sa týmto ľuďom vaša práca páči, to je to najväčšie vzrušenie, aké len môže byť. Úplná droga.“ Predposledná Plymptonova krátka animácia Strážny pes (Guard dog, 2004) mu priniesla ďalšiu nomináciu na Oscara v kategórii krátka animácia. Možno to nie je primárna motivácia pre ďalšiu tvorbu, ale je to príjemné potľapkanie po pleci za kvalitné diela, ktoré nám Plympton ponúka. poďakovanie mr. vertigo
