Filmová vzbura na južnej Morave

Letná filmová škola v juhomoravskom Uherskom Hradišti (22. – 31. júla) sa konala už po tridsiatyprvýkrát. Z niekdajšieho komorného podujatia sa rozrástla na rozsiahlu akciu: počas desiatich dní ponúkla na 391 predstaveniach 202 celovečerných a 85 krátko a stredometrážnych filmov. Štyristodesaťčlenný štáb sa staral o 1 796 akreditovaných účastníkov a 1 289 hostí. Celkový štatistický počet divákov je úctyhodných 110 000. FESTIVAL-NEFESTIVAL Aká škola? Čo tam vlastne budeš robiť? – pýtajú sa nezasvätení, keď sa zmienim o LFŠ. Hoci rozsahom sa LFŠ podobá veľkým filmovým festivalom, predsa festivalom nie je a nechce byť. V čom je rozdiel? Predovšetkým sa tu uvádza veľa „starých“ filmov, od základných diel svetovej kinematografie až po zabudnuté snímky či filmy neprávom opomínaných autorov. Filmy sa uvádzajú v programových cykloch – tie hlavné sa každý rok menia, ďalšie sú stabilné. Väčšinu predstavení – a práve to robí školu školou – sprevádza zasvätený lektorský úvod, často za účasti režiséra a ďalších tvorcov, a po projekcii nasleduje beseda. Letná filmová škola nepozná kastovanie, sektory V. I. P. a podobné javy známe z veľkých festivalov. A v neposlednom rade, účastníci LFŠ si môžu osviežiť ducha aj radom sprievodných podujatí – divadelných predstavení, koncertov, workshopov, výstav... VLAJKA VZBURY Názov hlavnej tohtoročnej témy si organizátori „požičali“ od poľského filmového historika Jerzyho Toeplitza, ktorý tak nazval kapitolu knihy Kam speje nový americký film. Leitmotívom bola revolúcia, vzbura, rebélia, odpor vo všetkých podobách – od veľkých dejinných udalostí až po individuálne vzbury jednotlivcov. Do tohoto cyklu sa „zmestili“ tematicky a žánrovo rôznorodé filmy – od slovensko-amerického Jánošíka bratov Siakeľovcov z roku 1921 až po Motocyklové denníky (zo života mladého Che Guevaru) brazílskeho režiséra Waltera Sallesa, nakrútené v roku 2004 v koprodukcii siedmich štátov. K najzaujímavejším patrili práve snímky o významných historických osobnostiach, akými boli Giordano Bruno v snímke Giuliana Montalda, Danton v rovnomennom filme Andrzeja Wajdu, Gándhí v životopisnom epose Richarda Attenborougha, zakladateľ Írskej republikánskej armády Michael Collins v dráme Neila Jordana či vodca maďarskej revolúcie z roku 1956 Imre Nagy v najnovšom filme Márty Mészárosovej Nepochovaný mŕtvy, ktorý vznikol so slovenským koprodukčným podielom. Individuálnymi rebelmi sú napríklad protagonisti filmov Rebel bez príčiny Nicholasa Raya, Prelet nad kukučím hniezdom Miloša Formana či v žánri muzikálu mladý hrdina zo Starcov na chmelu. VŠETKO SO VŠETKÝM SÚVISÍ Ďalšou špecialitou LFŠ je, že jednotlivé programové cykly navzájom súvisia. A tak Vlajku vzbury dopĺňal cyklus Filmová revolta, zastúpený síce menším počtom filmov (deväť titulov), ale zato kľúčovými dielami svetovej kinematografie, takými, ktoré vo svojej dobe znamenali výrazné novátorstvo vo filmovej reči, použití výrazových prostriedkov. Najstarším z nich bol slávny Ejzenštejnov Krížnik Potemkin, najnovším Tarantinovo kultové dielo Pulp Fiction – Historky z podsvetia. A s novátorstvom úzko súvisela aj sekcia Cinepur’s Choice, výber redaktorov českého filmového dvojmesačníka zameraný na nové spôsoby filmovej narácie. „Rozprávanie v týchto filmoch má zvláštne hraničné postavenie – sú ešte naratívne, ale zároveň už takpovediac nie, príbeh, ktorý v nich vzniká, je neustále na hranici svojho zmiznutia. Sú to snímky, ktoré čosi rozprávajú, ale celkom iným spôsobom, než sme zvyknutí, bez klasickej dramaturgie, čím skúmajú, problematizujú, rozširujú atď. možnosti rozprávania, procesu vznikania zmyslu,” píše v katalógu LFŠ Helena Bendová. Výber pre fajnšmekrov reprezentoval napríklad film francúzskeho režiséra Bruna Dumonta Dvadsaťdeväť paliem (so značnou dávkou erotiky a explóziou násilia v závere) či snímka Rusa Alexandra Sokurova Otec a syn, ktorú sme mohli vidieť predvlani na MFF Bratislava. NEZNÁMA ÍRSKA KINEMATOGRAFIA LFŠ sa každoročne snaží odkrývať menej známe filmové teritóriá: tohto roku padla voľba na Írsko. Súvislosť so vzburou a revoltou sa opäť ponúka – napätie medzi Írskom a Veľkou Britániou, katolíkmi a protestantmi, činnosť Írskej republikánskej armády. Írsky film nikdy nemal na ružiach ustlané, a tak sa do medzinárodného povedomia začal dostávať až od 70. rokov minulého storočia. Ťažisko rozsiahlej kolekcie uvedenej na LFŠ však ležalo v období od 90. rokov 20. storočia po súčasnosť a popri výlučne írskych filmoch obsahovala aj inonárodné diela nakrútené podľa írskych autorov. Ostatne, aj írski režiséri často siahajú po literárnych predlohách či divadelných hrách, ktoré prevádzajú do filmovej podoby. Mohli sme vidieť napríklad dve spracovania „nesfilmovateľného“ románu Jamesa Joycea Odysseus – rovnomenné britské (r. Joseph Strick, 1967) a nové írske pod názvom Bloom (r. Sean Walsh, 2003). Vydarené adaptácie divadelných hier predstavovali napríklad Tanec na konci leta podľa Briana Friela (r. Pat O’Connor) či Červené ruže a benzín podľa Josepha O’Connora (r. Tamar Simon Hoffs). V mnohých írskych filmoch rezonuje téma IRA a jej kontroverzného pôsobenia (Hra na plač, r. Neil Jordan, 1992; V mene otca, r. Jim Sheridan, 1993; V mene IRA, r. Terry George, 1996). S neslávnym pôsobením katolíckej cirkvi v internátnych školách či nápravných ústavoch, kde sa používali často neľudské „výchovné“ a prevýchovné metódy, sa vyrovnávali filmy ako Pieseň za chudobného chlapca či Hriešnice (oba sú dielom režisérky Aisling Walshovej). „Film musí byť nízkorozpočtový, introvertný a temný, aby sa dočkal kritického ocenenia,” hovorí s dávkou nadsádzky írsky filmový kritik Harvey O’Brian, ktorý celú sekciu pripravil. No na druhej strane nechýbali v programe ani svieže komédie, i keď neraz s temnými podtextmi (napr. Keď Brendan stretol Trudy, r. Kieron J. Walsh). Vydarená čierna komédia Divorcing Jack je síce britskej produkcie, ale odohráva sa v súčasnom Belfaste (r. David Caffrey). ČESKÝ FILM V NEPOSLEDNOM RADE Viacero českých filmov uvedených v Uherskom Hradišti už poznáme aj z našich kín – Hřebejkovo Horem pádem, Zelenkove Příběhy obyčejného šílenství, Cieslarovu Krev zmizelého a Duše jako kaviár, Renčov Román pro ženy. Predpremiérou aj pre českých divákov bol nový film Bohdana Slámu Štěstí, v ktorom mladý režisér nadväzuje na to najlepšie zo svojho predošlého filmu Divoké včely; ponúka ešte zovretejší príbeh – situovaný do severočeského mesta – o hľadaní miesta v živote a prostého ľudského šťastia, v ktorom opäť excelujú herci Táňa Vilhelmová, Pavel Liška a naša Zuzana Kronerová. Tomáš Vorel predstavil smutnú grotesku Skřítek – takisto s plejádou skvelých hercov (Bolek Polívka, Eva Holubová, Ivana Chýlková) –, unikátnu už tým, že je nakrútená bez dialógov, ktoré nahrádza neartikulované „žvatlanie“ vyjadrujúce emócie postáv. Režisér Petr Nikolaev uviedol zasa snímku Kousek nebe o láske, ktorá sa zrodila za múrmi socialistického väzenia v neslávne známych 50. rokoch 20. storočia, podľa scenára Jiřího Stránského. Zahrala si v ňom aj mladá slovenská herečka Táňa Pauhofová. Toľko aspoň útržkovite o 31. LFŠ. Témy na budúci rok sú známe už dnes: človek a príroda, africký film, kanadský film. Autor je filmový publicista