...keď telo rozpráva

Umenie moderného tanca vo svojej krátkej histórii preukázalo významný vývoj a posilnilo si postavenie ako jedno z najpôsobivejších foriem umenia. V rámci aktuálne vo Viedni prebiehajúceho medzinárodného festivalu moderného tanca ImPulsTanz máme možnosť zazrieť najpozoruhodnejšie tanečné kreácie súčasnosti. Ríša umenia sa rozprestiera na rozľahlom území. Ocitáme sa medzi maľbami, sochami, rôznymi inštaláciami hmotne spriestornených nápadov. Zahliadneme divadlo, započujeme hudbu, prečítame si literatúru či uvidíme umeleckú fotografiu a film. Tanec má priam archetypálne postavenie. Tanec, ktorý bol odjakživa silnou súčasťou rôznych spoločenských obradov v najstarších rodových spoločenstvách. Najväčšiu podstatu umenia – vyjadrenie vnútorných emócií, pocitov, myšlienok, predstáv, vnemov, postojov umelca navonok – vie navyše znázorniť tým najprirodzenejším a najbezprostrednejším spôsobom: pohybom tela. Zaiste si treba ale najprv upresniť pojmy, predstavy o tanci, o umeleckom tanci. V nasledujúcich riadkoch sa nebudeme zaoberať baletom či klasickým viedenským valčíkom, tangom alebo inými spoločenskými tancami, ani rapom, hip-hopom a podobnými hudobno-tanečnými prúdmi súčasnosti. O čo nám naozaj pôjde, bude súčasný moderný umelecký tanec. Umenie tela a pohybu. Tak ako sa maliar vyjadruje farbou, hudobník zvukom a spisovateľ slovom, tak má i tanečník svoj vlastný vyjadrovací prostriedok: vedome a precízne znázornené pohyby a gestá tela. Telo nikdy neklame, neexistuje čo len jeden pohyb, gesto alebo postoj, ktorý by nevyjadroval istú emóciu v nás, nebol istým znakom, ktorý by nás tou najpriamejšou cestou neoslovil alebo nám niečo nenapovedal. A správnemu čítaniu týchto nekonečných znakov je každý z nás schopný od narodenia. Každý vie, čo sa deje, keď niekto skľúčene, zhrbene, do seba zahĺbene a nehybne sedí na zemi; keď niekto vyskakuje s jasnou, energickou pružnosťou svetla; keď otočí hlavu; mávne rukou alebo v napätí stojí či sa len jemne kolíše... sám, bez akéhokoľvek sprostredkovateľa, akým je reč či logické uvažovanie, nám v danom okamihu podáva to, čo prežíva, ako sa cíti. Krátko k histórií Moderný umelecký tanec je poháňaný divým vetrom. Nepozná hranice ani presné pravidlá, obmedzujúce štruktúry. Vanie v slobodných, neustálych variáciách tak, ako o to prosia momentálne potreby a nutkania umelca. Preto sú jeho prvé počiatky na konci 19. storočia zakotvené v silných úsiliach vedome sa odpútať od klasického (tancu dominujúceho) baletu. Dať viac priestoru voľnému pôsobeniu tela, môcť s jeho nespočetnými možnosťami pohybu presne vyjadriť intenciu umelca/choreografa. Isadora Duncan sa na počiatku 20. storočia usilovala, ako prvá významnejšia umelkyňa tanca, o intenzívnu analýzu duševných javov a emocionálnych procesov. Jej tanec smeroval k vyhľadávaniu podvedomého psychického vnútra, a tak často pod vplyvom hypnózy tancovala na scéne. Nasledovali prístupy Rudolfa Labana a Oskara Schlemmera (1920 – 1930), ktorí sa usilovali o formálnu analýzu pohybu a duše, ktorá sa dá v priestore presne a pôsobivo znázorniť istou priestorovou štruktúrou. Tanec je azda prevažne telesnou aktivitou, no predsa je minimálne v rovnakom obsahu prítomná i duševná stránka. Pretože tanec je najmä veľkou vášňou. Pohybom prebudenou a poháňanou vášňou všetkých našich emócií. A tým i silným nutkaním k ich vyjadreniu. Z tejto myšlienky povstal v 30. rokoch (už) minulého storočia tanec dnes známy pod pojmom výrazový tanec. Mary Wigman, Doris Humphrey a Martha Graham pod týmto konceptom vytvárali choreografie, ktoré dokumentovali výrazne expresívne vyjadrovanie duševna prostredníctvom tomu zodpovedajúcich pohybov tela. Nie zriedka na hraniciach extázy znázorňovali hlboké existenčné až archetypálne formy bytia, telá tanečníkov symbolicky premieňajúc do východiskových dverí duše. Radikálny koniec s týmto vývinom urobil bývalý žiak Marthy Graham – Merce Cunningham, ktorého možno považovať i za otca tanečnej avantgardy. Cunningham netrval už na dôležitosti expresie v tanci, na nevyhnutnosti vyjadriť myšlienku či emóciu prostredníctvom tanca. Po desaťročia sa od roku 1946 usiluje vo svojich choreografiách o analýzu esencie tanca: o pohyb a jeho možnosti. S priam vedecky zahĺbeným duchom sa púšťa do rozboru možností prejavu v tanci, jeho rôznych foriem, do hľadania nových, nezvyčajných pohybov, do skúmania čo najväčšej flexibilnosti a variácie pohybu ako i do čo najoptimálnejšej koordinácie s priestorom. Poukazujúc na úplné jadro a korene tohto umenia, je Cunningham právom považovaný za pravdepodobne najvýraznejšiu osobnosť modern dance. Po ňom (a možno ešte Balanchinovi) je pohľad na súčasný moderný tanec dosť nejasný. Christiane Gaigg, popredná rakúska choreografka a profesorka moderného tanca na katedre divadelnej vedy Viedenskej univerzity, nie náhodou označila aktuálne tendencie ako „ungeprüfte Qualität“, teda ako kvalitu, ktorú nie je možné jasne definovať, s niečím porovnať. Choreografie súčasného tanca sú veľmi rôznorodé a nie vždy ľahko zaraditeľné. Preto je možné súčasnú tanečnú tvorbu porovnať s už spomínaným nespútaným vetrom. Siahajú od tanca jasne vyvinutého z klasického baletu, cez čistú a jasnú hru symboliky tela, moderné stvárnenia výrazového, expresívneho tanca, improvizáciu, performance, súhru tanca so silnými črtami divadla, až po filozofické koncepty Jerome Bela, kde sa tanec na scéne takmer ani nezjaví a divák si má uvedomiť, že ho môže aj sám predviesť. Každý jeden umelec/choreograf má svoj vlastný tanečný štýl a koncept jeho realizácie na scéne. Spoločné pre všetky tieto vysoko originálne prístupy zostáva to, o čom daná inscenácia vypovedá – celá škála psychických javov spätých s pohybom a telom. Tanečná Viedeň Súčasný moderný umelecký tanec si taktiež od diváka vyžaduje istú otvorenosť ako i (nie zriedka) znalosť teoretických základov a konceptov. No najmä častú konfrontáciu s tvorbou popredných choreografov. Skoro celý rok (od septembra do konca júna) sa tomuto ideálu snaží priblížiť jedna z medzinárodne najpoprednejších inštitúcií pre súčasný tanec – Tanzquartier Wien (TQW), sídliaca vo Viedenskej mekke umenia – v Museumsquartieri. Tu sa nielenže konajú inscenácie celosvetovo uznávaných choreografov, no zároveň tam je i každému voľne prístupné tzv. „teoretické a informačné centrum“ s knižnicou, videami, mediálnym príslušenstvom, nádhernou až obývačkovo-pohodlnou čitárňou, možnosťou komunikácie s vedeckými pracovníkmi, neustálymi tanečnými workshopmi a tzv. „výskumnými laboratóriami“, všetko s poprednými osobnosťami tanca v Európe a Zaoceánii. Počas leta horúce srdce tanca búši vo Viedni ešte silnejším rytmom. Od počiatku osemdesiatych rokov je jeden celý mesiac venovaný len a len tancu a to v jeho najvyššej kvalite. Počas medzinárodného festivalu moderného tanca – ImPulsTanz – je vo Viedni možnosť (od polovice júla do polovice augusta) denne zazrieť jedno-dve dve predstavenia najslávnejších tanečných choreografov a tanečníkov sveta, ako i v špeciálnom programe 8:tension choreografie popredných mladých choreografov. Popri tom každému tanečnému nadšencovi (od začiatočníkov až po profesionálov) ponúkajú široký výber najrôznejších tanečných workshopov s celosvetovo uznávanými choreografmi, lektormi a tanečníkmi. Dovršuje to ešte niekoľko projektov, v ktorých majú tanečníci a choreografi možnosť v intenzívnom dialógu vo forme výskumnej prace prehĺbiť svoje teoretické a praktické znalosti a schopnosti. Tanec sa tak vo Viedni veľmi rád píše s veľkými písmenami, čomu zodpovedajú aj adekvátne dotácie a mediálna zainteresovanosť. Skvosty festivalu Doterajší festival jasne potvrdil svoje vysoké medzinárodné postavenie minulých rokov, tak po stránke obsadenosti ako i kvalitou predstavení, ktoré bolo možné doposiaľ vidieť. I keď Národný balet Parížskej opery a Anne Teresa de Keersmaeker predviedli prekvapujúco iba čiastočne skvelé výkony, ostatné hviezdy festivalu pevne potvrdili svoje popredné postavenie. Annu Teresu de Keersmaeker, už takmer dvadsať rokov hviezdnu účastníčku festivalu, by sme mohli charakterizovať ako umelkyňu s veľmi citlivou až krehkou dušou, ktorá ale svojou nadmieru silnou osobnosťou dokáže práve túto svoju črtu osobnosti majstrovsky podať. Jej štýl nesie ešte stopy klasického baletu, s vysokým nárokom na estetickú precíznosť. Keersmaekerovej tanec je vždy úzko spätý s hudbou a tanečné variácie sú jej odzrkadlením. Nie je to teda tanec s hudbou, ale skôr hudba s tancom. V jednej z dvoch tohtoročných choreografií, v Desh, sa jej tanec niesol v znamení hudby indických ragas a ich západného prívrženca Johna Coltrana. Raz to bol veľmi pomalý, jemný, citlivý tanec s pohybmi plnými vášne k tancu, inokedy sa opatrné pohyby striedali s rýchlym búrlivým kmitaním tela. Potom akoby sa pokúšala o (vetrom) nadnášanú hru tela, za ktorou nasledovali stále sa meniace duety a triá tanečníkov vo vzájomnej poetickej hre, neustále sa spájajúc a oddeľujúc. Celý večer sa zdalo, že ide iba o tanec pre tanec. Jedinou výnimkou bolo sólo, kde Keersmaekerová predviedla celú gracióznosť, hlbokú zmyselnosť a silu, ktorú len zrelá žena (jej druhu) môže znázorniť. No v ostrom, úprimne-triezvom pohľade pôsobila Keersmaekerová na tanečnom parkete staro: nielen v jej unavených, ťažkopádnych pohyboch no i jej štýl tanca, silno opradený klasickým baletom, akoby sa vynoril z dávnych čias a patril už do zaprášených diaľok súčasnej tanečnej moderny. Zato skupina Marie Chouinardovej sa veľmi svedomito drží motta avantgardy: byť predným jazdcom. Ich odvážny, radikálny štýl i tentokrát jednoznačne presvedčil originálnymi a revolučnými kvalitami. Pre tohtoročný ImPulsTanz festival si táto kanadská umelkyňa pripravila tanec s názvom bODY_rEMIX/gOLDBERG_vARIATIONS. Tanečníkom sa odoberá celá hrdosť voľnosti a ušľachtilosti pohybov, sú presne uspôsobení do bariel, obväzov a rôznych iných technických pomôcok, potrebných pri telesnej či pohybovej obmedzenosti alebo postihnutí. Preto sú aj ich možnosti pohybu náležito ohraniče-né. Ale to je možná prvá úvaha diváka, keďže tanečníci predviedli majstrovsky uvoľnené, priam až nadnášajúco-hravé pokusy o každý len možný pohyb. Priam nekonečné variácie polôh v priestore, v ešte vari nepoznanej forme. Možno to znie kontrastne, ale práve týmto prekrásne ľahkým „tancom mrzákov“ dosahuje Chouinardová pravú podstatu tanca: bez prítomnosti najprirodzenejšej voľnosti pohybu, vzrastie – prostredníctvom jeho obmedzenosti a inakosti – pozornosť k pohyblivosť tela vo svojej podstate. Chouinardovej nešlo o žiadne povzdychávanie či lamentovanie nad obmedzenosťou tela a jeho bolestí, ale skôr o oslavu. O odvahu zdravej duše môcť i v najhorších podmienkach splývať s prúdiacouvášňou radosti z pohybu. A keď potom títo tancujúci “pacienti ortopedického liečebného ústavu” v absolútnom majstrovstve synchronizujú s krásne komplexnými skladbami Bachových Goldbergových variácií, tak sa priam zdá, že vidíme stelesnenú hudbu v jej mechanickej podstate. Pohyby tanečníkov sa s neuveriteľnou presnosťou zdvíhajú a klesajú ku každej výške tónu, akoby stelesňujúc klávesy klavíra, symbolizujúce zvuk celou ohybnosťou a pružnosťou ľudského tela. V súčasnom tanci figuruje niekoľko umelcov, ktorí už dnes majú status ojedinelosti a priam revolučnej priebojnosti pre vývin tohto umenia. Dynamikou, odvahou a energiou prekypujúci holandský tanečník a choreograf Vim Vandekeybus, patrí nepochybne medzi nich. Vo Viedni je počas letných tanečných týždňov ImPulsTanz-u pravidelným hosťom, zakaždým novou choreografiou divákom ukazuje nové pohľady na naše telo a schopnosti, ktoré sú v ňom skryté. Nezriedka pôsobí ako divý čert, ktorý svojou vycibrenou silou plnej pružnosti pôsobí ako malý boh, predvádzajúc hranice možností tela. No nie triezvo poukazujúc, s intenciou výučby, no s komikou plnej ľahkosti a nadhľadu. A je si i vedomý, že je činný na scéne, ktorej kráľom je zväčša divadlo. Jeho choreografie sú tak naplnené i narativitou obsahu, dejom a často i rečou: najväčšou výsosťou divadla. Tým azda opúšťa hranice čistého tanca, no zároveň tak poukazuje na jeho výraznú blízkosť k divadlu, ba obdarúva tanec množstvom nových možností prejavu. Tohtoročná inscenácia umožnila divákom veľmi cenný pohľad na jeho dielo. Bol to viac menej Vandekeybus v jeho esencii, pôvode. Choreografiu, ktorá mu už v roku 1989 priniesla prvý veľký úspech, teraz nanovo naštudoval. Jej pôvodný koncept a vzhľad je azda rovnaký, no celá skúsenosť a nadobudnutá vyspelosť uplynutých šestnástich rokov dala tomuto tancu teraz ešte výraznejšiu a pôsobivejšiu formu. Životné dielo umelca sa dá totiž porovnať s dynamitovou šnúrou: na počiatku zaiskrí a pomaly sa približuje explózii. No tá horiaca šnúra je stále rovnaká, tak ako i obsahy a formy podania diela istého umelca sú po celý život v tom istom ráze. To, čomu sa srdce umelca ako prvé v jeho tvorbe otvorí, je i celá hĺbka jeho bytia a tú po celý život, v neustálych variáciách a postupných zlepšovaniach, vo svojom diele tematizuje. A tak bola Les porteuses de mauvaises nouvelles názornou ukážkou Vima Vandekeybusa: tanec bol plný dynamickej energie, výbušných pohybov a skokov, komplexným paralelným dianím viacerých tanečníkov, čistým výrazovým tancom ako aj jasne performatívnym, skoro až teatrálno-hereckým podaním rôznych príbehov zo života najrôznejších ľudí. Spoločné boli istá ľahkosť a hravosť prednesu. Všetko bolo zaobalené do komickej ironizácie života nás, ľudí: neustála potreba niečo robiť, potreba nejakého diania, vzrušenia, proste potreba zamestnať svoju myseľ niečím iným ako sebou samou. A tak i Vandekeybus až pri terajšom opätovnom naštudovaní choreografie pochopil, o čo tam ide, keď poznamenáva: „Shit, toto dielo hovorí o strachu! V ňom sa pracuje a stavia. Účinkujúci začínajú zbierať predmety a robiť veci, aby bojovali proti strachu. A potom prichádza ešte silnejšia emócia: prianie dostať sa do bezpečia.” O tieto psychické napätia, ktoré v sebe vnútorne máme, no nevedome ich skrývame do rôznych aktivít, aby sa len nedostali na povrch, nerozmliažďovali našu citlivú dušu, ide v tejto choreografii. Keďže strach je ďaleko rozsiahlejšia a hlbšia emócia, ako sa nám pri bežnom uvažovaní možno pozdáva: nie je to len strach z istého nebezpečia, ale rovnako aj strach z istých myšlienok, pocitov, spomienok či len vytúženého správania, gesta atď. Je to skrytý strach, a o to nebezpečnejší, keďže pracuje podvedome v nás proti nám. A doposiaľ nejestvuje umenie, ktoré by naše vnútorné emocionalno-psychické napätie a k tomu zodpovedajúce správanie tela a gest mohlo jasnejším spôsobom znázorniť, ako práve moderný tanec. A keď Vandekeybus do toho ešte primieša jeho obľúbené naratívno-performatívne prvky, podané s maximálne odhodlanou radikálnosťou, so zároveň majstrovsky zvládnutou Brechtovskou odcudzujúcou dištanciou, tak sa právom nachádza na zenite Olympu. Doposiaľ azda najväčší vrchol festivalu sa môže pripísať choreografii amour, acide et noix od kanadského umelca Daniela Léveillého, ktorá v Akademietheatri zanechala hĺbku dojmov, ktorá hraničila s osvietením. Môcť sa tak číro dotýkať ľudskej existencie sa divákovi málokedy podarí. A pre túto najväčšiu zo všetkých tém sa zdá byť moderný tanec i najvhodnejší, keďže vyjadrenie duševného vnútra tu dosahuje svoju najprirodzenejšiu a najrýdzejšiu formu. O to viac, keď sú všetci štyria tanečníci (traja muži a jedna žena) po celú dobu predstavenia úplne nahí. Keď rozpráva iba číre telo. Kde len koža, svaly, pot a pulzovanie dychu prednášajú o nahote nášho bytia. Tanec plný úprimnosti, podaný v celej kráse skromnosti, nám rozprával o tej vari najesenciálnejšej potrebe a túžbe človeka. O hrejivej blízkosti odháňajúcej strach po samote, o jemnom dotyku, o nežnom hladení. Vzájomný tanec tiel, ďaleko od každého sexuálneho napätia medzi pohlaviami, kde sa pohyby často ocitali na hranici pôvodu ľudstva, boli obrazmi ľudskej evolúcie, plné dych potláčajúcej nevinnosti. Kde vášeň po pravde bola tak silne vnímateľná ako ju graciózne predvádzali pohyby tiel, ktorých hĺbka emócie a výpovede presahuje možný rámec používania slov. Dlhé ticho v šere kmitajúcich sa tiel. Ovácie. Autor je študentom psychológie, umenia, divadelnej a filmovej vedy vo Viedni. (Ďalšie veľké večery tanca sa dajú očakávať v stredu a vo štvrtok (10. a 11. 8. o 21.00 h v Akademietheater, Lisztstraße 1, 1030 Wien) s choreografiou Emia Greca a jeho divokým bojom s Ravelovým Bolerom a ešte v piatok (12. 8. o 21.00 h, tiež v Akademietheater) tanečné divadlo o úpadku jednej rodiny v prenesení kultového The Peeping Tom collective. Odporúčania na internete: www.tqw.at, www.ImPulsTanz.com)