Čudné posolstvá vládnej propagandy
„Prečo chcete, aby náš redaktor išiel s ministrom obrany do zahraničia?,“ opýtal sa začiatkom roka 1995 šéfredaktor jedného opozičného denníka hovorcu rezortu obrany. „Pretože je to normálne,“ znela odpoveď. Zlatoidkovské časy a pomerne úspešný pokus vytrhnúť rezort obrany vo vzťahu k médiám z vtedy „normálneho“ rámca vzťahov vládnych inštitúcií k médiám sú, samozrejme, minulosťou. No nie všetko, čo vtedajšia vládna garnitúra používala na upevnenie svojej moci, odišlo do minulosti ako magnetofónový záznam zo zasadania kolégia ministra obrany, na ktorom vtedajší minister Andrejčák tlmočil najbližšiemu okoliu predstavu nenapodobiteľného premiéra o tom, ako pracovať s médiami. Je to škoda najmä preto, lebo až po jeho vypočutí by sme vzdali patričnú úctu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi a jeho kolektívu kuchárov mediálnej politiky. Aj v tomto ohľade už náš Miki svojho predchodcu prekonal. Zdá sa, že dokonca aj v hlbokom odpore k pred rokmi takému blízkemu mienkotvornému opozičnému denníku. Zároveň treba pripomenúť, že základ úspechu práce s médiami, takzvanú individuálnu prácu s redaktormi a ich odmeňovanie „exkluzívnymi“ stretnutiami, informáciami a zájazdmi s veľkými vládnymi bossmi, súčasní vládni hovorcovia nevymysleli. S Husákom či Biľakom sa do zahraničia predsa tiež nechodilo zadarmo. Kaníkovi „kreatívci“ Komu by však po voľbách na jeseň roku 1998 zišlo na um, že roky 2004 a 2005 sa stanú prelomom v tom, ako možno za peniaze daňových poplatníkov presviedčať ich samotných o správnosti a azda aj geniálnosti rozhodnutí aktuálneho politického vedenia štátu? V hlbokej úcte k všetkému pozitívnemu, čo sa za posledných šesť rokov podarilo, v demokratickej spoločnosti by mali platiť aj určité zásady, štandardy správania sa voči občanom. Tie štandardy nám nikto nediktuje. Môžeme sa k nim iba prihlásiť alebo ich ignorovať. Ak stavíme na druhú možnosť, nemôžeme sa čudovať, že na návštevu Slovenska najvyšší predstavitelia krajín, akými je Veľká Británia, Francúzsko alebo Španielsko, prídu azda iba omylom. Tieto a ešte mnohé iné celebrity svetového politického neba sa zjavne nechcú stať súčasťou propagandistických kampaní. Na prvý pohľad je na čele „informačného“ pokroku takpovediac team-work na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Skutočne, nerobia svoju „prácu“ zle. Najmä mnohomiliónová kampaň o druhom pilieri dôchodkového zabezpečenia sa im podarila. A takmer nedostihnuteľným vrcholom propagandy sa stal inzerát – rozhovor s Ľ. Kaníkom v denníku Pravda v deň, keď parlament rozhodoval o jeho „ministerskom“ osude. Neuveriteľnú vec si slovenskí daňoví poplatníci v ten deň sami sebe zaplatili. Situáciu nemohlo zachrániť ani uznesenie Národnej rady SR, v ktorom poslanci žiadali vládu, aby zabezpečila plnú infomovanosť občanov o možných rizikách vstupu do kapitalizačného piliera dôchodkového zabezpečenia. Pamätá sa na tento mimoriadne naivný text z NR SR s odstupom vyše polroka ešte niekto? Dokonca aj človek, ktorý je naplno stotožnený s reformami súčasnej vlády, musí pripustiť, že uskutočňované informačné kampane o reformách v mnohých ohľadoch prekročili rámec toho, na čo by mal daňový poplatník prispievať. Informovanie verejnosti je pre dnešných mediálnych inovátorov veľmi široký pojem. Bez problémov sa doň vojde aj obyčajná propaganda. Imidž nie je nanič Tromfom v rukách najvernejších z SDKÚ je od nástupu Juraja Lišku do funkcie ministra na jeseň roku 2003 rezort obrany. Na Ministerstve obrany SR sa sériou minimálne šiestich reorganizácií (za okolností, ktoré pripomínajú normalizáciu pred tridsiatimi rokmi) podarilo očistiť od zavadzajúcich ľudí úsek verejného informovania. Tí používali v minulosti, podľa hovorcu Zenona Mikleho i ďalšieho z funkcionárov mládežníckych organizácií blízkych SDKÚ (podobnosť s umiestňovaním popredných funkcionárov SZM do vysokých štátnych funkcií za bývalého režimu je určite čisto náhodná) pána Keményho takzvané neefektívne metódy informovania verejnosti. Na svet prišla v roku 2004 určite mimoriadne „efektívna“ imidžová kampaň spojená so sprivatizovaním vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie. Z viacerých dôvodov ju však možno označiť za nezmyslenú. Rezort obrany si nepotrebuje zlepšovať imidž. Je nespochybniteľnou stálicou na vrchole rebríčka dôveryhodnosti štátnych inštitúcií. „Ľudia jednoducho nechcú čítať o armáde negatívne veci,“ konštatoval už v roku 1993 čerstvý šéfredaktor Karol Ježík. Okrem jeho slov to dlhodobo dokazujú aj prieskumy verejnej mienky. Z nich zároveň vyplýva aj to, že informovanie o ozbrojených silách by sa malo zamerať na dve veci: miesto a úlohu ozbrojených síl po vstupe Slovenska do NATO a všestranné informovanie o dôvodoch, prečo sú slovenskí vojaci vysielaní na zahraničné miesie. Vrátane autentických informácií o vývoji v daných krajinách. Okrem toho ozbrojené sily majú vždy dostatok príležitostí, aby v praxi dokázali svoju užitočnosť. Podstatne efektívnejšie ako platiť milióny za neobjektívne a informačne prázdne reklamné spoty je vynaložiť peniaze na pomoc vojakov pri povodniach, snehových kalamitách a trebárs aj pri likvidácii živelných pohrôm, ktoré postihli za posledný rok Vysoké Tatry. Navyše sme súčasťou Severoatlantickej aliancie. Imidžová kampaň je kampaňou rýdzo reklamnou. Takáto kampaň je v rámci štandardov NATO považovaná za psychologickú operáciu. Pre zaujímavosť: psychologické operácie voči civilnému obyvateľstvu sa uskutočňujú iba v čase prípravy na vojnu a počas vojny samotnej. Proti občanom vlastnej krajiny však nikdy. Ak by chceli páni z Ministerstva obrany SR tvrdiť niečo iné, nech najskôr požiadajú napríklad amerických kolegov o tú najzákladnejšiu príručku práce orgánov verejného informovania v americkej armáde. Milióny v pozadí To však nie je všetko. Realizácia imidžovej kampane má aj iné kúzla. A to doslova. Veď ako inak ju mohla realizovať reklamná agentúra na základe víťazstva v tendri s týmto predmetom obstarávania: Návrh a realizácia komunikačných aktivít na zvýšenie podpory slovenskej verejnosti pre členstvo Slovenskej republiky v NATO v priebehu roku 2003. A s odôvodnením: „Stav súčasnej medzinárodnej bezpečnostnej situácie sa odráža aj na formovaní verejnej mienky a postojov verejnosti k vstupu a následne aj k členstvu SR v Organizácii Severatlantickej zmluvy. Aj dôsledkom toho klesá úroveň podpory členstva SR v NATO v slovenskej verejnosti.“ Určite neprekvapí, že pri realizácii kontraktu došlo už aj v minulosti k minimálne dvom zvláštnym udalostiam. Prvou sa stalo preplatenie viac ako päťmiliónovej faktúry na konci roka 2003. Išlo o sumu, ktorá sa takmer presne zhodovala s výškou pasívnej bilancie reklamnej agentúry vo volebnom roku 2002. Ministrovi Liškovi skutočne nič nebráni, aby zverejnil, za čo jeho rezort koncom roka 2003 zaplatil. Rovnako môže občanom podrobne (tých položiek nie je tak veľa) vysvetliť aj to, koľko peňazí na základe takzvanej realizácie projektu zvýšenia podpory slovenskej verejnosti pre členstvo SR v NATO išlo na akcie spojené s oslavami vstupu SR do NATO v roku 2004. Netreba pripomínať, ako to na Hviezdoslavovom námestí vtedy vyzeralo. O recepcii pre vyvolených nehovoriac. Predvolebná generálka Posolstvo o stávke na propagandu však neprichádza z rezortu obrany iba v súvislosti s realizáciou imidžovej kampane v roku 2004. Ako si predstavuje informovanie verejnosti skupina ľudí zložená z funkcionárov mládežníckych organizácií koaličných vládnych strán, môžeme vidieť aj v týchto mesiacoch. Nastal totiž čas „Modrého leta“. Ministerstvo obrany SR opäť prekročilo brány kasární a s odôvodnením, že armáda musí ukázať ľuďom svoju ľudskú tvár, ukazuje predovšetkým schopnosť organizovať potemkinovské vystúpenia pár jednotlivcov v maskáčoch, prípadne ešte nejakú vojenskú techniku, ktorej väčšina patrí do múzea. Nie je nijakou náhodou, že podobným stretnutiam chýbajú diskusie o skutočných problémoch súčasnej armády a hlavne o tom, prečo vôbec existuje a čomu je schopná slúžiť. Azda s výnimkou festivalu Pohoda, kde pán minister oznámil, že „hrdinsky“ ukončuje absurdné obdobie, keď vojaci povinnej služby v rozpore s tým, prečo ich armáda povolala, absolvovali výcvik vo všetkom možnom, len nie v príprave na obranu vlasti. Netreba pochybovať o tom, že súčasná kampaň rezortu obrany má aj úplne iný význam. Už o rok bude na Slovensku v plnom prúde predvolebná kampaň. A ľudí jednoducho treba pripraviť na to, že imidžové reklamné kampane za peniaze daňových poplatníkov a v budúcom roku aj za peniaze zo Svetovej banky sú vecou úplne normálnou. To sú tie čudné posolstvá vládnej propagandy, ktorou nás chcú reformátori s obzorom žaby sediacej na dne vyschnutej studne presvedčiť, že ak ich necháme pri moci ešte desať rokov, naše platy porastú na úroveň... Autor je publicista, pôsobil v armáde
