Nečakaná smrť Politika

Z pôsobenia Robina Cooka v politike si väčšina ľudí zapamätá jeho rezignáciu z postu vládneho ministra na znak nesúhlasu s Blairovým zapojením sa do americkej vojny proti Iraku.
Počet zobrazení: 1155
6-m.jpg

Z pôsobenia Robina Cooka v politike si väčšina ľudí zapamätá jeho rezignáciu z postu vládneho ministra na znak nesúhlasu s Blairovým zapojením sa do americkej vojny proti Iraku. Ak by sa mala veľkosť politika merať množstvom komentárov, ktoré sa o ňom objavia v tlači po jeho smrti, Robin Cook veľkým politikom bol. Ak by sa mala merať rozdielnosťou názorov na neho a jeho odkaz, výsledok je rovnaký. Robina Cooka niektorí považovali za jedného z posledných politikov „starej školy“, v ktorej politický program nebol výsledkom práce spin-doktorov analyzujúcich verejnú mienku, ale ideologického postoja. Iní ho označovali za oportunistu, urazeného, lebo bol odstavený od moci. Pre jedných bol inšpirujúcim intelektuálom, pre iných namysleným intelektuálnym snobom. Za týmito rôznorodými hodnoteniami nepochybne stojí aj ambivalentnosť jeho vzťahu k Tonymu Blairovi, ako aj komplikovaný názor na „New Labour“, ktorá (zatiaľ) definitívne zmenila podobu jeho strany. Cook pochádzal z bašty ľavicovej politiky v Škótsku a dlhý čas bol „labouristom tvrdej línie“ – podozrievavý voči európskej integrácii ako potenciálnej hrozbe pracujúcim, podporujúci štátne vlastníctvo v ekonomike, ako aj úzku spoluprácu Labouristickej strany a odborov. Keď bol po Blairovom víťazstve vo voľbách menovaný za ministra zahraničných veci, stalo sa tak údajne na naliehanie Gordona Browna a niektorých iných z vedenia strany, ktorí chceli Cooka vylúčiť z kľúčových debát o ekonomickej politike. V pozícii ministra zahraničných vecí si dal za úlohu nastoliť „nový kurz etickej politiky“ po cynizme konzervatívnych vlád využívajúcich rozvojovú pomoc a dodávky zbraní na podporu klientských režimov. Cookovým najkontroverznejším rozhodnutím bolo angažovanie sa v Kosove, kde zohral dôležitú úlohu pri vytváraní spoločného americko-európskeho postoja. Mnohí tento krok odsúdili ako porušenie medzinárodného práva, ktoré oslabilo medzinárodný systém založený na pravidlách a na scénu voviedlo politiku „práva silnejšieho“. Je otázne, do akej miery sú jeho pozície počas kosovskej krízy kompatibilné s neskorším odmietaním vojny z Iraku z pozícií multilateralizmu. Pre Cooka to však vždy boli dva odlišné prípady – v Kosove existovala medzinárodná zhoda „Západu“, existovali dôkazy o Miloševičovej genocíde. So zásahom súhlasili susedia, a situácia sa do určitej miery zlepšila. Irak, na druhej strane, bol postavený na nedostatočných dôkazoch (ktoré sa ukazujú ako nepravdivé), invázia znamenala koniec „protiteroristickej“ koalície, nepodporili ju všetky susedné krajiny... Práve v súvislosti s Irakom si ho ľudia pravdepodobne zapamätajú najviac. Pre nesúhlas so spôsobom, akým Blairova vláda pristúpila k irackej kríze, odstúpil z postu vládneho ministra (speaker Dolnej komory parlamentu je v Británii súčasťou vlády). Irackej kríze sa venuje aj Cookov komentár uverejnený v denníku Guardian v júli 2005. Na pozadí nedávnych udalostí (útoky v Londýne, nová vlna útokov v Iraku a neschopnosť okupačných jednotiek zastaviť povstanie, uvažovanie americkej a britskej vlády o stiahnutí časti jednotiek) v ňom rozoberá svoj hlavný argument proti irackej vojne – že jej dôvodom a základom americkej politiky nebola analýza situácie v krajine (a teda ani zbrane hromadného ničenia či terorizmu), ale americká vnútropolitická situácia. Naše jednotky sú súčasťou problému Za jediný týždeň od útokov v Londýne sa v Iraku udialo 11 samovražedných atentátov. Jedna z bômb uložená v aute zabila 30 detí, jedno len šesťročné, ktoré prišli od amerických vojakov drankať západnú čokoládu. Paralely medzi Londýnom a Bagdadom nekreslím preto, aby som znížil bolesť či hrôzu zo zločinov v našej krajine, ale preto, že táto skúsenosť by nám mala umožniť vhliadnuť do násilia, ktoré je v Iraku na dennom poriadku. Ako okupačná mocnosť nesieme za bezpečnosť krajiny zodpovednosť. Môžeme debatovať o tom, či existuje spojitosť medzi londýnskymi útokmi, nedá sa však ujsť pred tvrdou pravdou, že chaos v tej krajine je priamym výsledkom rozhodnutia o intervencii, ktoré bolo prijaté napriek varovaniam spravodajských služieb o zvýšení hrozby terorizmu. ...Americká okupácia tvrdej ruky nie je riešením nepokojov, ale veľkou časťou problému. Americké armádne pravidlá boja kladú očividne omnoho väčší dôraz na zabíjanie povstalcov než na ochranu životov civilistov. Znepokojujúcim dôkazom následkov tejto taktiky „rýchlej spúšte“ je štatistika kompilovaná irackým ministerstvom zdravotníctva, podľa ktorej zomrelo pri amerických vojenských akciách dvakrát viac civilistov než pri teroristických útokoch. Predpovedateľným výsledkom je, že americká okupácia vytvára nových povstalcov rýchlejšie než stačí zabíjať existujúcich. Nepriateľstvo nevyvolávajú len obete. Do domov v každej štvrti vtrhli americké jednotky v bezvýslednom hľadaní povstalcov. Každá rozšírená rodina pozná minimálne jednu osobu, ktorá zmizla v novodobom gulagu zadržaných. Rok po tom, ako americký prezident sľúbil zrušenie Abú Ghraib, sa toto väzenie rozširuje, aby poňalo viac ľudí, než tam bolo za Saddáma. ...Opakovane nám tvrdili, že v Iraku ostanú, pokým neskončia svoju prácu. Ak to máme hodnotiť podľa úspechu vo víťazstvách nad povstalcami, prácu neskončili. Preto bolo potrebné nanovo definovať, čo sa myslí prácou, ktorú sľúbili splniť... Keď Donald Rumsfeld varoval, že môže trvať desaťročie, kým bude povstanie potlačené, očividne tým nemal na mysli, že tam americké jednotky budú musieť tak dlho, aby ho porazili. Očakáva sa, že prácu za nich odvedú iracké jednotky. V krátkosti, dokončenie úlohy teraz neznamená zabezpečenie mieru v Iraku, ale vybavenie Iračanov, aby boli schopní bojovať vo svojej vlastnej občianskej vojne. Možno aj ďalších desať rokov... Je prekvapujúce, ako málo sa prihliadalo na irackú realitu pri kľúčových rozhodnutiach v tejto poľutovaniahodnej epizóde. Načasovanie invázie sa neriadilo správami zbrojných inšpektorov OSN, ale dynamikou amerického vyzbrojovania. Teraz sa o rozvrhu ústupu rozhodne nie na základe zaistenia bezpečnosti v Iraku, ale podľa dátumu budúcoročných kongresových volieb v USA. (Robin Cook, Guardian, 15. júl 2005) Vo vzťahu k Európskej únii prešiel Cook dlhým procesom. Z počiatočného kritika EÚ „z ľavicových pozícií“ sa stal „eurooptimistom“ (pravda, v britskom zmysle tohto slova) a jedným zo zástancov jednoznačne proeurópskeho kurzu Blairovej vlády. Dôležitým motívom Cookovho „euroobratu“ bolo – podľa jeho článkov a vyjadrení – uvedomenie si faktu, že významná časť programu ľavicových síl je už neuskutočniteľná na úrovni „národného štátu“. Vytváranie multilaterálneho systému vo svete americkej hegemónie nie je možné bez silnej EÚ, regulácia negatívnych javov ekonomickej globalizácie je možná už len na úrovni únie, národné štáty nie sú schopné efektívne riešiť také globálne problémy, ako je ekologická kríza, cezhraničný zločin atď. Pretože „Size Does Matter“ – na veľkosti záleží. Napriek tomu si zachoval kritický odstup voči realite integrácie. Považoval ju za príliš elitný projekt, neschopný či neochotný zaoberať sa problémami „reálnych ľudí“. Nasledujúci Cookov článok vyšiel krátko po odmietnutí ústavnej zmluvy vo francúzskom a holandskom referende. Krízu spôsobili európski dobre platení lídri Ústavná zmluva prináša zopár krokov k lepšiemu. A mnoho mojich priateľov na kontinente strávilo väčšinu posledných dvoch rokov úsilím vylepšiť jej text. Tvrdou pravdou však je, že to celé bolo len extravagantným mrhaním energie, predstavivosti a času, ktoré mali byť radšej použité na zvýšenie legitímnosti európskeho projektu vo verejnosti. Všetci sme sa správali spôsobom, ktorý v podstate zodpovedá karikatúre Európy ako inštitúcie existujúcej pre nekonečné produkovanie čoraz dlhších zmlúv riadiacich sa záujmami elít, a nie prioritami ľudí. ...Prioritou musí byť premiestniť stredobod debaty z procesu na výsledok. Je to dôležité preto, lebo procesy sú o tom, ako vrcholoví politici dospievajú na summitoch za zavretými dverami k spoločným vyhláseniam, zatiaľ čo výsledok je o tom, aké sú prínosy pre život verejnosti. V súčasnosti sa objavuje nezdravá tendencia považovať starosť o praktické prínosy pre reálnych ľudí za nedostatok veľkej vízie. To nie je perspektíva, s ktorou by Jean Monet súhlasil. Nebolo nič pragmatickejšie ako vytvorenie spoločného trhu pre uhlie a oceľ. Ak by sa Monet dnes vrátil, jeho prvou reakciou by podľa mňa bola radosť nad tým, že ním zasadené semienko vyrástlo na najväčší, najbohatší jednotný trh na svete, väčší, pokiaľ ide o HDP, než USA. Jeho druhou reakciou by bolo nepochopenie, prečo dnešná generácia politikov už nehovorí o tom, čo to pre ľudí znamená z hľadiska nárastu obchodu, počtu pracovných miest a väčšej súťaže, ktorá napríklad znížila na polovicu ceny leteniek a telefónnych hovorov na kontinente. Často sa hovorí o demokratickom deficite v Európe. No bezprostredným problémom dnešnej krízy je nedostatok líderstva. Referendové debakle zastihli Európu v pravdepodbne prvej historickej chvíli, keď lídri všetkých štyroch veľkých krajín nadsluhujú a čakajú na výmenu. Európa potrebuje dôveryhodné osoby s politickou budúcnosťou, ktoré budú schopné presvedčiť verejnosť, že Európska únia je potrebnou, efektívnou odpoveďou na tlak globalizácie. Netreba si to však mýliť s premenou Európy na nástroj na prenos týchto tlakov domov, na úkor ľudí. Príliš veľa ľudí si myslí, že svoju modernosť môžu prezentovať poučovaním pracujúcich, že majú pracovať viac, pri nižšej sociálnej ochrane a nižších dôchodkoch. Až príliš často si užívajú výhody dobre platených miest, s dobrými penziami a zabezpečením na celý život. Bolestivé obete globalizácie, ktoré kážu, sú pre tých ostatných. Ak Európska únia dovolí, aby ju označili za súčasť globalizačných síl, zlyhá v každom úsilí o získanie verejnej podpory. Nedávne referendové kampane vysielajú varovné signály, najmä v nepriateľských náladách medzi mladými, ktorí stotožňujú Európsku úniu s tlakmi rozkladajúcimi sociálne istoty a kvalitu života. Výzvou je presvedčiť ich, že Európska únia predstavuje inteligentný spôsob, ako sa s týmito tlakmi vyrovnať vytvorením kontinentálneho hospodárstva rovnakého rozsahu ako USA či Čína. Tí, ktorí sa najviac obávajú globalizácie, by mali súčasne najviac podporovať Európsku úniu. (3. jún 2005) Po voľbách v roku 2001 bol Cook „odprataný“ z postu ministra zahraničných vecí a stal sa speakerom Dolnej komory parlamentu. Tým mu pripadla úloha reformy britského ústavného systému. Jej hlavnou súčasťou sa stala zmena Hornej komory – Labouristická strana mala v programe nahradenie stredovekého systému dedičných lordov modernejším spôsobom jej tvorby. Predstavy Blaira a Cooka sa však aj v tejto otázke začali postupne vzďaľovať. Zatiaľ čo Cook presadzoval plne volenú Hornú komoru, Blair chcel, aby bola tvorená na zásade „zásluhovosti“ – jej podstatnú časť by menovala vláda, respektíve premiér. Za týmto rozdielom bol hlbší konflikt – Cook sa usiloval o zvrátenie trendu, ktorý sa dlhodobo presadzoval v britskom systéme najvyšších inštitúcií – oslabovaniu parlamentu na úkor vlády. Plne volená Horná komora by bol spôsob, ako legislatíve prinavrátiť funkciu kontrolóra vládnej moci a orgánu prijímajúceho zákony namiesto poslušného zdvíhania rúk na príkaz predsedu vlády. Tony Blair, naopak, vedome či nevedome inklinoval k systému podobnému americkému. Na rozdiel od USA by však bola výkonná moc posilnená ešte viac tým, že premiér by sa ako šéf exekutívy mohol vždy spoliehať na podporu legislatívy. Práve tejto téme i širšej debate o obsahu pojmu „líderstvo“ v demokratickej spoločnosti sa venuje Cookov februárový komentár v Guardiane. Napísaný bol krátko po tom, ako Blair v prejave hodnotiacom úspechy vlády pred parlamentom spomenul inštitucionálnu reformu len v niekoľkých vetách. Jednou z nich bolo, pre Blaira do istej miery typické, zosumarizovanie jeho predstavy o úlohe premiéra: „Pre politického lídra ‚robiť správnu vec‘ v skutočnosti znamená len ‚robiť to, o čom si myslím, že je správna vec‘.“ Len my a Lesotho rezervujeme mandáty pre dedičných náčelníkov ...Táto veta asertívneho individualizmu zapĺňa celé učebnice o kolegiálnej úlohe britského premiéra. Z historického hľadiska bolo pre premiéra správnou vecou načúvať konsenzu kabinetu a vytvárať väčšinu v Dolnej komore parlamentu. Myšlienka, že úlohou lídra je robiť to, čo považuje za správne, patrí viac k prezidentskému než parlamentnému modelu vlády. Aby sme bolí spravodliví, Tony Blair pokračoval v správnej identifikácii problému, že prezidentský štýl môže stvoriť lídra presvedčeného o vlastnej neomylnosti. Nanešťastie, takéto riešenie je postavené na predpoklade jedinečnej schopnosti lídra interpretovať vôľu ľudu: „Šiel som medzi ľudí a namiesto toho, aby som k nim prehovoril, som sa s nimi rozprával. A poučil som sa.“ Ako spôsob kontroly, aby sa premiér nezačal považovať za neomylného, by bola táto metóda presvedčivejšia, ak by sme mohli nájsť jediný príklad, kedy zmenil názor na základe načúvania verejnosti. Ak by sme aj taký príklad našli, „rozprávať sa s ľuďmi“ nemôže byť náhradou za inštitucionálne brzdy a protiváhy, ktoré má zastupovať asertívny kabinet a nezávisle mysliaci parlament. No ústavnou realitou je, že po dvoch desaťročiach Thatcherovej a Blaira na Downing Street neexistuje efektívna kontrola premiérov, ktorí by „robili to, čo považujú za správne“. ...Existuje jediný možný začiatok pre tých, ktorí chcú obnoviť rovnováhu medzi premiérom a parlamentom. Potrebujeme druhú komoru, ktorú musí brať vláda vážne, pretože si ju vybrali ľudia. ...Downing Street veľmi dobre vie, že v Snemovni reprezentantov existuje možná väčšina pre volenú druhú komoru. Možno to dedukovať z rozhodnutia stiahnuť sľubovaný zákon o zrušení tvrdého jadra dedičných lordov, ktorí sa stále držia v Hornej komore. Úrad premiéra radšej nechá prežiť dedičných lordov, než aby riskoval schválenie pozmeneného zákona vytvárajúceho volenú druhú komoru. Výsledkom je, že po ôsmich rokoch New Labour má Británia jedno špecifikum spoločné s Lesothom – sú to jediné dve krajiny na svete, ktoré rezervujú v parlamente miesta pre dedičných náčelníkov. Britský premiér bude mať ako jediný z európskej „veľkej trojky“ možnosť ešte niekoľko rokov definovať politiku svojej krajiny a tým významne zasahovať do určovania smeru vývoja Európskej únie. Nech už bol Robin Cook akokoľvek dvojznačná politická osobnosť, britskej i európskej politike by pomohlo, keby sa jeho myšlienkami premiér Blair inšpiroval.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984