Reklama
Reklama

Keď sa zotnie

Pokračujúce leto, ako vždy, láka k prázdninovému laškovaniu. Napriek tomu, že aj v aktuálnom lete roku 2005, tak ako v Rozmarnom lete Vladislava Vančuru, tenhle způsob léta, zdá se nám poněkud nešťastným.
Počet zobrazení: 615
25-m.jpg

Pokračujúce leto, ako vždy, láka k prázdninovému laškovaniu. Napriek tomu, že aj v aktuálnom lete roku 2005, tak ako v Rozmarnom lete Vladislava Vančuru, tenhle způsob léta, zdá se nám poněkud nešťastným. Pokračujúce leto na Dvojke, zdá sa, berie na vedomie aj dedičov antického myslenia, čiže všetkých, čo morálku svojej doby radšej analyzovali, než by o nej poúčali. Tak pomenoval predstaviteľ francúzskeho štrukturalizmu Tzvetan Todorov potrebu umeleckým dielom poznávať a chápať niektoré z najokatejších protirečivostí ľudského života. Aké protirečivosti? Zjednodušene povedané tie, ktoré prináša protikladnosť totalitarizmu a demokracie, freudovské opozitum pudu života a pudu smrti, čiže minimalizovanie agresivity voči aktívnej deštrukcii, ba až fascinácii ničotou. Vo filmoch Nagisu Ošimu (1932) Veselé Vianoce, pán Lawrence (1983), Juliana Schnabela (1951) Než sa zotmie, (1999) a Damjana Kozoleho (1964) Náhradné diely (2003), sú spomínané duality tematizované s prihliadnutím na východiskovú odlišnosť vojnových konfliktov v ostatnom polstoročí. Znamená to, že vo východiskovom bode je ľudské správanie vykĺbené, takzvanú konvenčnú morálku ochrany slabých vystriedali najrôznejšie deformácie ctižiadosti, panovačnosti a iné psychologické pikantérie tyrana. Aby mohli byť ukojené, pravda, vždy bol potrebný súhlas svedomia – toho prenasledovaného a týraného. V zornom poli uvedeného tria filmov nás vinš: Veselé Vianoce, pán Lawrence, veľmi ironicky sotí medzi ostne japonského zajateckého tábora na Jáve v roku 1942. Miesto a čas nás odkazujú na situáciu zmenenej perspektívy medzi dvoma znepriatelenými a vojnu vedúcimi subjektami. V podmienkach zajateckého tábora vlastne nemožno nič vziať do úvahy z – pôvodne vzájomnej – agresivity útočníka a napadnutého, ktorú Georges Bataille označuje za agresiu namierenú proti bytostiam považovaným za nižšie. Todorov vo svojej antropologickej štúdii Spoločný život túto formu agresie ďalej rozvíja ako prostriedok odstraňujúci súperov, ale najmä „úsilie o uznanie, hoci v paradoxnej forme, pretože podriadenosť, dokonca fyzická deštrukcia iného, sa stala prostriedkom dokazovania vlastnej suverénnosti sebe samému, vlastným očiam alebo niekomu tretiemu (je to slasť katana alebo vraha).“ Keď k tomu prirátame všetko konfliktné z ideologickej energie dvoch rozdielnych kultúr, a teda aj vzťah k inštancii smrti, sme v príbehu o pudoch života a smrti, ktoré sa realizovali v extrémnych podmienkach totality zajateckého tábora. Práve vzťah k inštancii smrti sa zdá byť určujúcim pre artikuláciu odlišností Západu a Východu. Tvárou v tvár smrti sa stretávame s dvojakým chápaním hodnoty života a dôstojnosti muža. Japonská stádovitosť, poslušnosť, samurajská oddanosť a pripravenosť kedykoľvek vlastnou rukou odísť zo sveta, v ktorom nemôže zvíťaziť, musí zrejme zákonite pohŕdať britským individualizmom, rebelstvom a pragmatickým ľpením na živote za každú cenu. Japonci vidia vo svojich zajatcoch zbabelcov, Briti zase považujú Japoncov za sadistické mašiny moci. Len plukovník Lawrence v slabej chvíli vysvetľuje Celliersovi: „Bol to národ úzkostlivých ľudí. Nevedeli podniknúť nič individuálne. Tak sa zbláznili – hromadne.“ Napokon, celá záležitosť okolo prezradenia mien bojových expertov spomedzi britských zajatcov vyznieva nie ako jadro, ale iba zámienka konfliktu, v ktorom sa každá strana usiluje dokázať správnosť vlastnej filozofie života a smrti. Ošima je uznávaným režisérom zložitých generačných výpovedí a príbehov, v ktorých dôraz kladie na kultivované riešenie filmového obrazu. K uvedenej charakteristike býva zvykom pridať zmienku o jeho väzbách na filmy tvorcov francúzskej novej vlny. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov, od nakrútenia filmu podľa vlastnej predlohy Korida lásky (1976), navyše platí aj za režiséra provokatívnych atakov na subtílne hranice rozprávania o erotických neviazanostiach. Látka Veselých Vianoc Ošimovi poskytla rovnaké množstvo sadistických krutostí, či už homofóbnej proveniencie alebo brutálnych kúskov „rafinovaného“ mučenia. Čiže už spomenuté dokazovanie suverénnosti fyzickou deštrukciou sa stáva akousi hranou, na ktorej sa láme neschopnosť porozumieť tomu druhému, rovnako tak aj vôľa pochopiť ho. Tobôž, keď pre japonských väzniteľov výhrady zajatcov o nedodržiavaní Ženevských konvencií sú akurát tak na zlostné pobavenie, pretože žiadne také predsa oni nikdy neuznali. Tiene dvoch kultúrnych vzorcov dopadajú na príbeh od samého začiatku filmu, keď zástupca veliteľa tábora seržant Hara (Takeshi) núti plukovníka Lawrenca (Tom Conti) zúčastniť sa mučenia jedného z dozorcov a jeho popravy rituálnym harakiri. Lawrence jediný z tábora rozpráva po japonsky a tak sa stáva svedkom všetkých konfliktov, všetkého týrania, hrozieb popravami i hrozby jeho vlastnej popravy. Príchodom nového väzňa, majora Celliersa (David Bowie), sa konflikty ešte väčšmi vyostria. Veliteľ zajateckého tábora kapitán Yonoi (Ryuichi Sakamoto) bol prísediacim sudcom pri Celliersovom odsúdení a bol aj pri jeho fingovanej poprave. A na ich ďalšom osude Ošima vystaval príbeh o tragickej slasti katana a absurdnej obhajobe cti za absolútnu cenu. Po päťdesiatich rokoch by sme možno mali byť náchylní prijať Lawrencovu úvahu, že pravda nebola ani na jednej ani na druhej strane. Veď Ošima ju Lawrenca nechal vysloviť po návšteve Haru, deň pred jeho popravou. Toho „zverského“ Haru, ktorý jedným dychom povie, že je pripravený zomrieť, a zároveň sa spýta, prečo práve on, keď iní boli ešte... V zúfalej konfrontácii jednotlivca s politickým terorom a diktatúrou však už pre morálny relativizmus niet miesta. Najmä ak tým zúfalým jednotlivcom je spisovateľ a homosexuál – kombinácia, ktorá pre Castrov režim znamená ohrozenie nekonečnej a nikdy neukončenej revolúcie. Maliar a výtvarník Julian Schnabel po úspešnej biografii svojho priateľa a geniálneho maliara Basquiat (1996) nemal v úmysle nakrútiť ďalší film. Keď si však v televízii pozrel dokument o kubánskom spisovateľovi a exulantovi Reynaldovi Arenasovi, znova ho očarila sila jednotlivca a vášnivé zaujatie posolstvom jeho diela. Schnabelov film Než sa zotmie vychádza z rovnomennej knihy Arenasových spomienok, publikovanej roku 1993, teda tri roky po jeho smrti. Vďaka tejto knihe a aj vďaka Schnabelovmu filmu Arenasovo zvláštne posolstvo o láske k vlasti, životu a slobode zaznelo ešte silnejším hlasom. Totiž na Castrovej Kube si za túto lásku Arenas a veľa jeho priateľov vyslúžilo akurát tak väzenie, politické prenasledovanie a mučenie. Alebo útek, ktorý v horšom prípade skončil utopením vo vodách Atlantiku, v lepšom prípade doplavením sa k vysnívaným brehom Ameriky, krajiny slobody slova, ale aj krajiny ľahostajnosti. „Čo sa stalo s väčšinou talentovaným mladých mužov mojej generácie?“, pýta sa Arenas. „...Nelson Rodriguez, autor Daru bol popravený; Delfin Prats, jeden z najlepších básnikov spomedzi nás, sa stal odľudšteným alkoholikom; Bláznivý Pepe, drzý kronikár, spáchal samovraždu; talentovaný básnik Luis Rogelio Nogueras nedávno umrel za podozrivých okolností, nie je jasné či na AIDS alebo v rukách Castrovej polície... A čo ja? Po tom, čo som prežil tridsaťsedem rokov na Kube, som teraz vo vyhnanstve, čakám na bezprostredne hroziacu smrť a stále trpím smútkom exulanta. Prečo všetka tá neúprosná krutosť voči nám? Prečo tá krutosť voči všetkým, ktorí sa nechceli stať súčasťou banálnej tradície otupnej každodennej existencie, tak charakteristickej pre náš ostrov?“ Film sleduje odpovede na tieto otázky v niekoľkých epizódach spisovateľovho života od idylického detstva na vidieku, cez okúzlenie revolúciou, až k politickému prenasledovaniu a smrť v exile. Vo veku 20 rokov debutoval románom Spievanie zo studne, ktorý bol zároveň aj jeho jedinou knihou publikovanou na Kube. Jeho druhý román Prízračný svet už musel z Kuby prepašovať, aby ho mohli vydať v Paríži. Kvôli otvorenej homosexualite a nie tým správnym smerom „angažovanému“ písaniu sa Arenas (Javier Bardem) stal terčom tajnej polície a pri najbližšej možnej zámienke skončil na dva roky vo väzení spolu s kriminálnikmi a vrahmi. Keď Castro roku 1980 povolil homosexuálom a psychicky chorým opustiť Kubu, dostal sa Arenas aj s priateľom Lazárom Gómezom Carillesom (Olivier Martinez) do vysnívanej Ameriky. Napriek zlým existenčným podmienkam a pokračujúcemu ochoreniu AIDS neprestal až do svojej smrti písať a podieľať sa na aktivizácii anticastrovskej opozície. Arenas stihol napísať 10 románov a niekoľko zbierok poviedok a poézie. Roku 1988 napísal otvorený list Fidelovi Castrovi, ktorým ho spolu so 163 inými umelcami z celého sveta vyzval k vyhláseniu referenda o súhlase či nesúhlase Kubáncov s comandanteho vládou. Do svojej smrti, a vlastne do dnešného dňa bez úspechu. Krátko pred smrťou rozposlal Arenas priateľom, známym a médiám list na rozlúčku, v ktorom vysvetlil motívy svojej samovraždy: „Utrpenie vyhnanstva, bolesť z toho, že som bol vypovedaný z mojej krajiny, osamelosť a choroba, ktorá sa v exile vyvinula a ku ktorej by pravdepodobne nikdy nedošlo, keby mi bolo umožnené užívať si slobodu v domovine.“ Schnabelov film pietne a priamočiaro tlmočí jeho odkaz svojmu divákovi. A hoci je to odkaz človeka, ktorý stratil všetko, je odkazom nádeje pre tých, ktorí – podobne ako Arenas – nestratili seba: „Nechcem vám odovzdať posolstvo porážky, ale pokračujúceho zápasu a nádeje. Kuba bude slobodná. Ja už som.“ Celkom iné kontúry „po zotmení“ nadobúda zápas o ľudskosť na hraniciach Slovinska a „Európy“ vo filme Náhradné diely. Príbeh o utečencoch z rôznych kútov sveta, hľadajúcich lepšiu budúcnosť či jednoducho zachraňujúcich si holý život pred hrozbou vojny, a prevádzačoch, ktorí z ich strachu a nešťastia žijú, neformuluje konflikt dvoch nepriateľov či jednotlivca a diktatúry. Skutočný konflikt totiž prebieha vo vnútri „priemerných“ antihrdinov, ktorí za odvoz k hraniciam Talianska účtujú 1000 Euro, za jednu pizzu 50 Euro a za antibiotiká žiadajú „symbolickú“ cenu útechy od krásnej mladej Macedónky. Dej filmu je zasadený do okolia mesta Krško, známeho svojou jadrovou elektrárňou, jedinou na území Slovinska, a motorkárskymi plochodrážnymi pretekmi. Tento temný príbeh o hraniciach štátov a humanity je rozprávaný z pohľadu prevádzačov, ktorí sa radšej veľmi nezamýšľajú nad svojím živobytím. Utečenci v ňom figurujú akurát tak ako nebezpečný náklad v dodávke či mŕtve smetie v kufri auta, ktorého sa treba zbaviť. Touto dištanciou, neexistenciou skutočného hrdinu-utečenca akoby Kozole sugeroval, že pre nás nie sú ničím viac, iba štatistickým číslom, informáciou z televíznej obrazovky. Keď sa nad malým Krškom zotmie, Ludvik (Peter Musevski) s mladým „závozníkom“ Rudim (Aljoša Kovačič) zájdu s dodávkou naložiť tovar. Pretože „tovarom“ sú Kurdi, Albánci, Macedónci, Pakistanci, Afgánci, Číňania, ešte si musia do neľudského sveta navliecť neľudskú kožu. Cynizmus je dôležitou súčasťou ich biznisu, rovnako aj schopnosť obrniť sa pancierom aj pred najmenšou známkou sentimentu. Veď odlišný je čudný. Tak to určujú pravidlá prevádzačov, ale aj ich narúšanie. Či už ide o Rudiho odmietnutie tela „platiacej“ Macedónky (Verica Nedeska), alebo jeho zbrklé „vyloženie“ utečencov na nebezpečnom mieste. Keď si Rudi po výprasku od rozzúreného Ludvika vypočuje, že ich zrejme nasmeroval rovno do pasce, z ktorej si ich rozoberú na „náhradné diely“ ľudských orgánov, s kšeftom musí načas prestať. Tu je už chápanie ľudskej existencie obzvlášť ochromujúce. Sme za „všeobecnou“ morálkou a rovnako sme aj za skaličenými ľudskými vzťahmi. Kamsi sa prepadli aj krehké záruky krehkého života. „Cestovné pasy a víza sú iba formalitou pre toho, kto ich môže dostať. Ale pre toho, kto ich nemôže získať, sú vzdialenejšie ako vesmír,“ hovorí Damjan Kozole. Azda vie, o čom hovorí, z Krška sám pochádza a vie, že tu denne svoje šťastie skúša približne 400 utečencov. „To je veľa ľudí, veľa peňazí pre prevádzačov a veľa ľudských osudov.“ Veľa pokušenia, málo nádeje.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama