Reklama
Reklama

Martinský festival divadiel na Slovensku

V Martine sa prvýkrát konal festival profesionálnych divadiel na Slovensku. Iniciatíva vznikla v Slovenskom komornom divadle, ktoré festival aj zorganizovalo. Tento rok sa v dňoch 25. až 29. júna 2005 na festivale predstavilo pätnásť divadiel od Bratislavy až po Prešov.
Počet zobrazení: 869
22_masky-m.jpg

V Martine sa prvýkrát konal festival profesionálnych divadiel na Slovensku. Iniciatíva vznikla v Slovenskom komornom divadle, ktoré festival aj zorganizovalo. Tento rok sa v dňoch 25. až 29. júna 2005 na festivale predstavilo pätnásť divadiel od Bratislavy až po Prešov. V letnom období, ktoré sa v posledných rokoch stalo obdobím festivalov, tak prichádza ten martinský - Dotyky a Spojenia, ktorý letný festivalový trend spestril o divadelný žáner a stretol sa s diváckym záujmom. Po zrušení festivalu Májová divadelná Nitra, na ktorom sa svojho času predstavovali takmer všetky kamenné divadlá na Slovensku, sa prakticky stalo nemožným spraviť si komplexnejšiu predstavu o dnešnom slovenskom divadle. Slovenská divadelná kritika je často ochotná zmapovať divadelné dianie len na linke Bratislava – Nitra a späť. Komplexnejšie dianie vo všetkých slovenských divadlách prakticky zaznamenané nie je. Dnes však už môžeme skonštatovať, že konečne aj na Slovensku máme festival, ktorý poskytne divadlám priestor a možnosť prezentovať svoju tvorbu a konfrontovať sa s kolegami. „Naším zámerom je každoročne vytvoriť priestor pre umelecké súbory na prezentáciu najlepších inscenácií, ktoré vznikli v aktuálnej sezóne, divákom ponúknuť široké spektrum predstavení – od rozprávok, cez pouličné divadlo, spevohru, až po drámu, a u odbornej verejnosti a kritiky vyvolať diskusiu o súčasnom stave a ďalšom smerovaní divadelného umenia na Slovensku,“ (bulletin vydaný k festivalu Dotyky a Spojenia 2005) hovorí Andrej Hrnčiar, herec a riaditeľ Slovenského komorného divadla v Martine. To, že sa festival koná v Martine, má aj svoj symbolický význam, veď minulosť divadelníctva v Martine má svoje miesto v dejinách slovenského divadla. Názov festivalu je po úspešnej inscenácii z Divadla Slovenského národného povstania v Martine (dnešné Slovenské komorné divadlo) Dotyky a Spojenia, ktorá v osemdesiatych rokoch zarezonovala na medzinárodnom festivale v Edinburghu, kde získala aj prestížne ocenenie. V minulosti martinské divadlo patrilo k popredným divadelným scénam v bývalom Československu. Tvorivý duch z legendárnych dôb tohto divadla, či už z obdobia Miloša Pietora alebo Ľubomíra Vajdičku, evidentne v súbore ostal a zrejme aj dlho ostane. Ako jedno z mála slovenských divadiel si udržuje intelektuálnu úroveň repertoáru a neprispôsobilo sa spoločenskej epidémii – podľahnúť najnižšiemu vkusu. Dnešný problém v Martine je nedostatok financií (nová slovenská klasika?), i keď po niekoľkých rokoch sa konečne začal rekonštruovať Národný dom, takže už čoskoro by malo byť v prevádzke aj martinské javisko, na ktorom stála nejedna divadelná osobnosť. (Slovenské komorné divadlo z technických príčin využíva len štúdio – pozn. autora) Od Bratislavy po Prešov - od Bernharda po Bojčeva Bratislavská činohra SND uviedla v Martine hru od kontroverzného rakúskeho autora Thomasa Bernharda, ktorý patrí k najvýznamnejším rakúskym dramatikom. Túto psychologickú grotesku, ktorej dej sa odohráva v zákulisí opery, pohostinsky naštudoval Ján Anton Pitinský. Ignorant a Šialenec tak otvoril festival a bratislavské predstavenie sa stalo aj historicky prvým predstavením tohto festivalu vôbec. Hlavné úlohy stvárnili Ingrid Timková a Dušan Jamrich. Tohoroční absolventi VŠMU odboru bábkarská tvorba sa na festivale prezentovali absolventskou inscenáciou Pulčinela v réžii Pavla Uhera. Štátne divadlo v Košiciach navštívilo festival s hrou od poľského autora Janusza Glowackeho Štvrtá sestra. Glowacki opisuje život troch sestier, ktoré sa stretávajú s pochybnou morálkou súčasného Ruska. Glowacki svojou tragikomédiou reaguje na momentálny spoločensko-sociálny stav v postkomunistických krajinách. V Košiciach Glowackého režijne naštudoval Henrik Rozen a v hlavných úlohách sa predstavili Dana Košická a Alena Ďuránová, držiteľka ceny Dosky v kategórii objav sezóny 2002 / 2003. Súčasná poľská dráma sa stala v posledných sezónach atraktívna aj pre repertoár nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Po úspešnom uvedení hry I. Villqista Bezkyslíkovce (14. marec 2004) sa dramaturgia rozhodla uviesť titul Andrzeja Saramonowicza Testosterón. Je to komédia, ktorá s nadhľadom a vtipom rieši typické rozdiely medzi mužom a ženou na jednej chlapskej rozlúčke so slobodou. Inscenáciu pohostinsky režijne pripravil Peter Mankovecký. V inscenácii účinkuje už dlhoročný člen divadla Milan Kiš, ktorému sú hereckými partnermi predstavitelia mladej generácie ako Milan Ondrík, Peter Kadlečík, Martin Fratrič, Milan Nahálka a Juraj Hrčka. Pánsku jazdu v nitrianskom prevedení tento herecký tím zvládol vynikajúco, po premiére mala inscenácia zväčša pozitívne kritické ohlasy a zaznamenáva aj veľký divácky záujem. Nitriansky blok na festivale ukončilo Staré divadlo, ktoré uviedlo populárnu predlohu J. R. R. Tolkiena Hobit v textovej úprave a réžii Ondreja Spišáka. Divadlo Piki z Pezinka oslovuje najmä detského diváka. Toto divadlo tvorí manželský pár Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor, ktorý od roku 1990 vo svojom divadle pripravil autorsky, réžijne aj herecky pre detského, najnáročnejšieho diváka desiatku úspešných inscenácií. Martinské deti mali možnosť vidieť tvorivé predstavenie Kamoš obor. Okrem Divadla Piki detského diváka oslovilo aj Spišské divadlo zo Spišskej Novej Vsi s hrou Karola Spišáka Vrabec Brmbolec a Divadlo Ludus s Doktorom Johanesom Faustom. Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove je jedinečné nielen svojou poetikou, ale aj jazykom, v ktorom hrajú. Tento profesionálny divadelný súbor je jediný na svete, ktorý hrá v rusínskom jazyku. Činnosť divadla je zameraná na šírenie a rozvíjanie kultúry Rusínov žijúcich na Slovensku. Inscenácia Orchester Titanik, s ktorou hosťovali v Martine, je zároveň režijný debut scénografa Jozefa Cillera. Hra súčasného bulharského dramatika Christova Bojčeva sa zaoberá hľadaním zmyslu života strednou generáciou. Postavy sa dostanú do bezvýchodiskovej životnej situácie, čo sa stáva parafrázou potápajúcej sa lode. Jozef Ciller, známy predovšetkým ako scénograf, tak mohol sám seba konfrontovať a vytvoriť divadelné dielo. Na diskusii po predstavení Ciller priznal, že nemal režijné ambície. Rozhodujúcimi pre neho boli zaujímavý text a divadelný súbor, ktorému dôveroval. Jeho scéna je minimalistická – debna. Dej sa odohráva na prázdnom javisku, čím obrátil pozornosť na herca. „V tomto texte to autor predstavuje ako železničnú stanicu, ale čím dlhšie som sa tým zaoberal, tým viac sa mi to blížilo k tej debni, akoby tá debna bola nádoba života a smrti. A tak to aj skončilo. Myslím, že to bola moja najlepšia scénografia. Všetko sa dnes deje tak, akoby herec bol len jedným z komponentov, ale myslím si, že zmysel divadla je živý človek a pri tejto myšlienke vznikla výzva na čistý priestor,“ povedal režisér a scénograf Jozef Ciller pre festník tesne po predstavení v Martine (festivalový žurnál č. 4). Režisér a herecký súbor pracovali ako tvorivý tím, so spoločnou ideou. Našli výrazové prostriedky, ako svoju myšlienku odovzdať divákovi tak, aby ju prijal a pochopil. Divadlo Alexandra Duchnoviča sa čoraz väčšmi stáva obľúbeným divadlom na Slovensku a v Čechách. K jeho najnovším úspechom patrí uvedenie Karáskovho Peróna a Toaletárky. Napriek zložitej finančnej situácii, v ktorej sa tento súbor nachádza, je schopný udržať svoju jedinečnú poetiku a pritom nestráca diváka. Profesionálne tanečné divadlo zamerané na súčasný tanec, Štúdio tanca z Banskej Bystrice, obohatilo žánrovú pestrosť festivalového programu inscenáciou Nekončiaci tanec v réžii Zuzany Hájkovej. Hollého Kuba v úprave Martina Geišberga a Mariána Pecka inscenovalo Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici. Kubo, tradičná slovenská klasika, je preslávený z legendárnej televíznej inscenácie v hlavnej úlohe s Jozefom Krónerom, kde je Kubo dedinský hlupák. Pecko od tohto zaužívaného inscenačného klišé ustupuje a Kuba poníma netradične. Neostáva pri Kubovi ako pri trkvasovi, ale dáva mu šancu prejaviť svoje city a myšlienky. Režisér ho vidí ako osobu, o ktorej rozhodli ľudia pohybujúci sa okolo neho, ktorí s ním manipulujú a neumožnia mu, aby sa prejavil ako svojprávny človek. Pecko vykreslil obludnosť Kubových rodičov, Košáričky a Loveckého. Banskobystrický Kubo je groteskné, cirkusové vystúpenie. Hlavnými atrakciami sú samotní dedinčania so svojím životným štýlom. Herecky silne štylizované postavy vytvorili kontrast s prirodzeným, súčasným Kubom, čím dal Pecko akcent na rozdiel medzi Kubom a vidiečanmi. Kubo vyznieva ako najrozumnejší z dediny. Gombárovou dramatizáciou a réžiou Bulgakovovej novely Dog´s heart (divadelná pitva) sa prezentovalo domáce Slovenské komorné divadlo Martin. Moskovský lekár sa rozhodne experimentovať a zo psa stvorí človeka. Okúzlený svojím výtvorom postupne zisťuje, že stvoril monštrum – telo so psím pudom. Gombár dej začína civilne, na divadelnej skúške vo vidieckom divadle, kam prišiel režírovať známy anglický režisér. Počas čítania textu hercami, popri čom sa dozvedáme o ich momentálnych problémoch a naštrbených vzťahoch v súbore, sa postupne dostávame do Bulgakovovho príbehu. Charaktery postáv, ktoré herci skúšajú a postupne oživujú, začínajú pripomínať ich samých na začiatku skúšania. Prelínajú sa tu dva príbehy - Gombárov príbeh hercov skúšajúcich hru a Bulgakovovho doktora, ktorý vytvorí zo psa človeka. V čase doktorových pokusov sa v Rusku dejú veľké politické zmeny. Nad vplyvným doktorom začínajú mať moc boľševici, ktorí sa stávajú v dôsledku získanej moci ešte vyšinutejšími ako sám doktor. Niekdajší domovník, ktorý sa postupne vypracuje na vplyvnú osobnosť, vie, že Brok je človek vytvorený zo psa a pes počúva príkazy. Vplyvnému boľševikovi vyhovuje Brokova psia povaha, pretože pes poslúcha. Doktora Preobraženského stvárnil Martin Horňák a Broka psočloveka minuloročný absolvent herectva na VŠMU Marek Geišberg. V Dog´s heart ide o veľmi poctivú hereckú prácu martinského súboru a inscenácia patrila jednoznačne k najpozoruhodnejším na festivale. Mestské divadlo Žilina, jedno z najmladších kamenných divadiel na Slovensku, prinieslo preslávený titul, kultový muzikál Maľované na skle (Ernest Bryll, Katarína Gärtnerová). Žilinskú verziu Maľované na skle je ťažko žánrovo pomenovať. Z predstavenia nebolo možné identifikovať, či ide o nevydarený muzikál, ľudovú zábavu, alebo o recesiu tvorcov. Inscenácia by patrila skôr na Scénickú žatvu (celoslovenská amatérska divadelná prehliadka), vo festivalovom programe pôsobila ako veľký dramaturgický omyl. Festival navštívilo aj Štúdio pantomímy Kasprzyk a Túlavé divadlo, ktoré odohralo Hamleta alebo nález lebky a Boha od Woodyho Allena v réžii Jakuba Nvotu a svojimi predstaveniami vytvorilo kúzelnú festivalovú atmosféru. Martinský festival Dotyky a spojenia má za sebou nultý ročník, ktorý dopadol úspešne. Priaznivo obstál najmä pred divákom. Vypredané sály a zaplnené námestie len potvrdili, že o divadelné umenie je ešte stále záujem. Autor je študent divadelnej vedy

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama