Reklama
Reklama

Cuba libre?

Po takmer polstoročí od nástupu k moci čelí Castrov režim vážnej kríze. Tentokrát možno poslednej.
Počet zobrazení: 1175
11_1-m.jpg

Po takmer polstoročí od nástupu k moci čelí Castrov režim vážnej kríze. Tentokrát možno poslednej. Pred polstoročím bol „ostrov slobody“ inšpiráciou pre antisystémové hnutia. Dnes je inšpiráciou už len pre minoritné skupiny a marketingový priemysel. Ak nechceme skĺznuť do naivnej predstavy o „masovej zaslepenosti“, ktorá z neznámeho dôvodu postihla v 60. rokov významnú časť ľudstva, a „prebudení sa“, ktoré rovnako záhadne nastalo v súčasnosti, musíme hľadať iné dôvody. Systémové protirečenie Všetky antisystémové hnutia, ktoré deklarovali cieľ zmeny ekonomickej štruktúry spoločnosti, narážali na zásadný problém – politickou superštruktúrou svetovej ekonomiky sú formálne samostatné, suverénne štáty. Nijaká politická moc schopná regulovať svetovú ekonomiku ako celok neexistuje. Suverenita štátov je však relatívna – v závislosti od faktorov ako veľkosť, populácia, sila ekonomiky atď. majú viac či menej obmedzenú možnosť výberu politických alternatív, nijaký štát však nie je absolútne suverénny. Ak teda chceli antisystémové hnutia meniť spôsob organizácie ekonomického života, museli sa uchádzať o moc na štátnej úrovni. Po získaní moci však ich úsilie naráža na obmedzenú suverenitu štátu – čím sú ich antisystémové ambície väčšie, tým viac sú obmedzované vonkajším prostredím. Riešením nie je ani úplné vytrhnutie sa zo svetovej ekonomiky, pretože to pri súčasnom stupni rozvoja deľby práce vedie k veľkým bezprostredným ekonomickým stratám a následnej politickej destabilizácii. Požiadavky dekolonizácie Jednou z podôb antisystémových hnutí bol aj proces dekolonizácie. Kuba síce získala nezávislosť od Španielska už koncom 19. storočia, ostala však v polokoloniálnom postavení voči Spojeným štátom (kubánsky „boj za nezávislosť“ vyvrcholil zápasom medzi USA a Španielskom o vplyv v Strednej Amerike). Vo vnútornej politike hrali rozhodujúcu úlohu americké záujmy, kubánska ekonomika bola reštrukturalizovaná ako periférny prívesok americkej ekonomiky. Zvrhnutie Batistu a nástup Castrovho režimu bol antisystémovým pokusom o zmenu. V tejto súvislosti je zbytočné zachádzať k „morálnemu“ hodnoteniu ideológie, v mene ktorej sa to dialo. Podstatné je, že podporu, ktorú zmena medzi kubánskym obyvateľstvom mala, nemožno racionálne vysvetliť „náhlou kolektívnou slepotou“, či rovnakou náhlou premenou na „revolučne uvedomelý ľud“. Castrov režim čerpal podporu z toho, že bol spájaný s nádejou na zmenu ekonomiky, ktorá mala riešiť sociálne problémy. Hranice možností Narazil však na podobný problém ako iné „revolučné“ režimy v treťom svete. Reakciou na jeho radikálne požiadavky bola izolácia od svetovej ekonomiky (ktorej formálnym vyjadrením je hlavne obchodné embargo USA). V období bipolarity sa dali problémy čiastočne riešiť vďaka pomoci zo sovietskeho bloku, no jeho postupný rozpad počas 80. rokov vyvrcholil na Kube začiatkom 90. rokov hospodárskou krízou. Castrov režim je schopný zmierňovať ju v podstate jediným spôsobom – paradoxne, postupným zapájaním sa do svetovej ekonomiky, napríklad prostredníctvom cestovného ruchu. Ekonomické problémy nevyhnutne vedú k oslabovaniu legitimity režimu. V určitom zmysle nezáleží na tom, či (resp. nakoľko) môže za zlú ekonomickú a sociálnu situáciu na ostrove „americké embargo“ a nakoľko „neefektivita komunistického režimu“. Politické následky sú rovnaké. Strata legitimity Každodenné praktické problémy začínajú medzi Kubáncami posilňovať volanie po zmene. V súčasnosti je najvážnejším problémom energetická kríza spôsobujúca dennodenné výpadky elektrického prúdu v kubánskych domácnostiach, obmedzený prístup k vode, a čo je najhoršie, poškodzujúca aj iné, potenciálne ziskové odvetvia ekonomiky, ako cestovný ruch. Sociálne služby ako zdravotníctvo či školstvo, z ktorých Castrov režim robil „výkladnú skriňu“ svojich úspechov, sú z mnohých ohľadov v troskách. Kuba má stále veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, tí však nemajú potrebné vybavenie. Mnohí Kubánci nie sú ochotní počúvať Castrove výzvy na trpezlivosť a vzájomnú solidaritu, jeho presviedčanie, že takáto situácia sa čoskoro skončí, lebo energetické siete sa už modernizujú. Paradoxom je, že situáciu komplikujú aj kroky, ktoré mali krajine pomôcť prekonať ekonomickú krízu. Rozvoj turistického ruchu napríklad priniesol dôležité príjmy, no zároveň aj javy, ako rozvoj prostitúcie, drobného zločinu, čiernej ekonomiky, či narastanie majetkových rozdielov. To všetko Castrovu pozíciu oslabuje. Opozícia a represia Intenzívnejšie sa mobilizujú opozičné skupiny, z ktorých niektoré sú platené zo Spojených štátov (čo nie vždy, no spravidla, ovplyvňuje ich politický program), iné vyrastajú z lokálneho prostredia. Významnú úlohu v tomto smere začína zohrávať mládež, ktorá zakladá organizácie na boj proti režimu. Pri neexistencii demokracie sa „revolučný režim“ väčšinou mení na byrokratický aparát, ktorý vydáva podstatnú časť energie na upevnenie vlastnej moci. Výsledkom je každodenné zastrašovanie nepohodlných ľudí či masové zatýkanie a väznenie odporcov režimu. Naposledy to bolo zatknutie vyše 20 kubánskych disidentov koncom júla. Medzi nimi bola i Marta Beatriz Roqueová, líderka Združenia za podporu občianskej spoločnosti, a ďalší členovia jej organizácie, ktorí chystali demonštráciu za prepustenie politických väzňov pred francúzskou ambasádou, zmarenú kubánskou políciou. Týždeň predtým to zas bolo zadržanie novinárky Lamasiel Gutiérrezovej. Po siedmych hodinách si odniesla rany po bitke a obvinenie z porušenia verejného poriadku a kladeniu odporu voči verejnému poriadku. Vraj preto, že sa začiatkom júla zúčastnila na stretnutí nezávislých novinárov. Podobné prípady sú na dennom poriadku. Zmena... Aká? Castrov režim narazil na hranice možností malej, periférnej krajiny, ktorá je v susedstve globálneho hegemóna. Tvárou v tvár narastajúcej neschopnosti zabezpečiť ekonomický rozvoj, sociálny blahobyt a politickú reprezentatívnosť (čo boli v podstate požiadavky, s ktorými sa k moci dostal) a s tým súvisiacej straty legitimity, si vyberá cestu upevňovnia moci represívnou silou. Americké obchodné embargo tak pravdepodobne nakoniec dosiahne svoj cieľ – „vyhladovať“ Kubáncov natoľko, aby boli ochotní prijať akúkoľvek zmenu. Život Castrovho režimu sa veľmi pravdepodobne kráti. Jeho zrútenie nemusí čakať ani do smrti Fidela Castra. Ide len o to, akým spôsobom zmena nastane, a čo bude po nej nasledovať. Hoci si to väčšina obyvateľov pravdepodobne neželá, a takmer žiadna disidentská skupina to otvorene nepresadzuje, návrat k „predcastrovskej“ Kube je veľmi pravdepodobný. Ostrov sa tak zaradí k mnohým iným periférnym krajinám – na jednej strane turistický raj pre návštevníkov zo zahraničia, prinášajúci blahobyt úzkej skupine zahraničných a domácich vlastníkov, a za hotelmi ostatní, žijúci z odrobiniek bohatstva. Zo šmelinárov sa stanú podnikatelia, pripojí sa k nim flexibilná časť „stredného manažmentu“ komunistického režimu. V lepšom prípade vznikne politický systém povoľujúci pravidelné voľby, no dosah ich výsledkov na život väčšiny Kubáncov bude marginálny. Pravdepodobnejšie však bude zavedenie „mäkkého“ autoritárskeho režimu, možno skrytého za fasádou demokratických inštitúcií. Periférny pesimizmus Existuje aj optimistický, no veľmi nepravdepodobný scenár – zatiaľ k nemu nesmeruje ani súčasný kubánsky režim, ani principiálny vonkajší hráč, Spojené štáty. Smeruje k nemu iniciatíva Španielska v rámci Európskej únie, ktorá trvá na pokračovaní politického dialógu. Postupná tranzícia by mohla viesť k vytváraniu demokratických inštitúcií a procesov a ich posilňovaniu ekonomickým rozvojom a zlepšovaním sociálnej situácie. Podobný scenár bol pomerne úspešný napríklad pri politickej transformácii Portugalska. Periférna krajina ako Kuba však veľmi optimistická byť nemôže.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama