Pravda o našich v Iraku
Pokrok sa nedá zastaviť. No nie je to krásne, keď sa chlapci odmlčia? Veru, vôbec nikomu v týchto dňoch nechýbajú „odborné komentáre“ ľudí z okolia pána ministra Lišku na tému slovenskej účasti na operácii Iracká sloboda. Zrejme stačilo. No ešte pred rokom bolo zjavne všetko inak. Údajne „náhodný“ výbuch, pri ktorom v Iraku zahynuli skvelí slovenskí muži, dnes už skutočne za náhodu nikto nepovažuje. Dôvodom na zmenu názorov na Slovensku však nie je fakt, že americká strana už skromne definovala štyridsaťtisícové ilegálne vojenské zoskupenie povstalcov. Skôr naša, v poradí už tretia praktická skúsenosť s neuveriteľne málo pekným čarom asymetrického vojnového konfliktu v podobe útoku na slovenskú ambasádu v Bagdade. Asymetrického po prvé preto, lebo v ňom neexistuje žiadna frontová línia, a po druhé, lebo v tejto vojne sa najťažšie definuje, kto je vlastne nepriateľom regulárnych armád. V irackom prípade dokonca nepomohli ani vyhlásenia, že sa už koncom jesene 2003 podarilo dosiahnuť stav, keď zvyšky Saddámových ozbrojených síl a tajných služieb nie sú schopné koordinovať svoju činnosť. Čas ukázal, že všetko je inak. V Iraku nedochádza k rozbitiu nekoordinovaných buniek odporu, ale k tomu, čoho sa viac ako americkí stratégovia obávali obyčajní irackí ľudia. Ich nočnou morou sa už pred viac ako rokom stala obava z toho, že výsledkom odmietania akéhokoľvek dialógu s povstalcami bude to, že si nájdu iného partnera na rozhovor a spoja svoje sily s teroristami z Al-Kájdy. Praktickým dôkazom, že tento proces skutočne prebieha, sú aj tri útoky na takpovediac „slovenské záujmy“ v Iraku. Nijak inak sa totiž nedá definovať ženijná podpora jednotiek koaličných síl, ktoré uzatvárali priestor na hraniciach Iraku s Iránom na sklonku jesene v roku 2003. O šesť mesiacov neskôr došlo už k dobre známemu vytvoreniu medzinárodného tímu na likvidáciu munície v skladoch bývalej Saddámovej armády. A presne o rok neskôr k spolupráci našej ambasády v Bagdade pri organizovaní údajného stretnutia agentov CIA. Reakcia povstalcov v podstate vždy zodpovedala závažnosti akcie. V prvom prípade išlo o výbuch protitankovej mínovej nástrahy pod pásom tanku, v druhom (podľa oficiálneho stanoviska Ministerstva obrany SR) o trefu irackého „čarostrelca“, ktorý zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov prvou mínometnou ranou zasiahol priestor v jame, pod úrovňou terénu, ktorá bola veľká doslova niekoľko metrov štvorcových. Do tretice samovražedný útok pred ambasádou. Čo vojenskí odborníci nazvú zjavným rastom sofistikovanosti útokov, to by sa pre nás malo stať obrovským ponaučením. Fakt, že pred občanmi vlastnej krajiny niektorí politici neustále opakujú, že naši vojaci plnia v Iraku humanitárne poslanie na základe mandátu Bezpečnostnej rady OSN, neznamená, že tomu niekto uverí aj tam, kde sa odohráva asymetrická vojna s najväčšou hrozbou našej budúcnosti, s terorizmom. Treba dodať, že po poslednej udalosti už aj v našom bezpečnostnom záujme. Autor je publicista, veterán operácie Iracká sloboda
