Reklama
Reklama

Kto s kým alebo Freudova Psychoanalýza v literárnej praxi

Román Uťatá hlava od Iris Murdochovej vyšiel prvýkrát vo veľkej Británii v roku 1961. Dnes sa nachádza v slovenských kníhkupectvách medzi novinkami a svojím názvom vyvoláva množstvo otázok, na ktoré autorka v príbehu odpovie.
Počet zobrazení: 588
15utata_hlava-m.jpg

Román Uťatá hlava od Iris Murdochovej vyšiel prvýkrát vo veľkej Británii v roku 1961. Dnes sa nachádza v slovenských kníhkupectvách medzi novinkami a svojím názvom vyvoláva množstvo otázok, na ktoré autorka v príbehu odpovie. Jej odpoveď je vtipnou reakciou na psychoanalytické praktiky Sigmunda Freuda, predovšetkým na ponímanie všadeprítomnej sexuality. Prívlastok vtipnou zdôrazňujem, pretože nejeden naivný čitateľ sa môže pohoršiť pri hrôzostrašnej spleti vzťahov a sexuálnych pudov ospravedlnených samotnými postavami, ktoré si svoje chute prenesené do praxe vedia schopne obhájiť a sami sebe (alebo navzájom) poskytnúť psychologickú pomoc hodnú odborníka. Poznajú svoje najtajnejšie vášne, nepotláčajú žiadne (ani zvrátené) pudy, konajú „slobodne“, pre nás – bežných smrteľníkov – neprijateľne a zvrhlo. Príbehu to neškodí, pokiaľ chápeme, že román je kontroverznou alúziou na Freuda, a to od motívu incestu až po analýzu snov. Hyperbolou dosiahla autorka absurdnú kombináciu vzťahov a situácií, ktoré postavy riešia spôsobom vlastným Freudovým pacientom. Zdanlivá intelektuálnosť je teda hyperbolicky odľahčená v štýle paródie, a preto knihu nečítajte, ak s hlbokou vážnosťou uznávate autoritu Freuda a ak nemáte radi anglický humor. Nás ostatných pobavili činy postáv vychádzajúce z ich nevedomia, považujúc túto cestu duchovného vývinu za správnu. Vďaka tomu získava vzťahovú skúsenosť takmer každá postava s každou a nikomu to nepríde ani zamak divné a prekvapujúce. Hlavnou postavou je rozprávač Martin, ktorý si nevie vynachváliť manželský život s Antoniou, pričom si však neodoprie milenecké avantúry s Georgiou. Napriek vlastnej dvojitej morálke ho prekvapí manželkina nevera, ku ktorej sa mu priznáva. No absurdným a takmer úchylným je spôsob, akým sa dvojica s rozchodom vyrovnáva. Udržiavajú totiž nadmieru priateľský vzťah, ktorého súčasťou je aj Antoniin psychiater a nový milenec Palmer. Ten je priamym predstaviteľom psychoanalýzy, ktorú autorka dôsledne demonštrovala na správaní postáv románu, ktorých osud určujú výsledky Freudovej psychiatrickej praxe. Psychický vývoj postáv nie je len alúziou na Freuda, ale uznávaný psychológ sa v texte aj implicitne spomína: „Freud a Medúza“ (s. 61), pričom hlava Medúzy je práve tou uťatou hlavou spomenutou v názve. Symbolikou „uťatej hlavy“ sa zaoberá postava Martinovho brata, Alexandra, ktorý ako reprezentant umenia v príbehu konštatuje, že hlava je „podstata našeho lidství“ (s. 60), čo Martin dopĺňa slovami: „Jako bych se tím nečestně zmocnil něčeho navíc, je to jako nedovolený a neplnohodnotný vztah.“ (s. 60) Prirovnanie „hlavy“ k nedovolenému a neplnohodnotnému vzťahu som podčiarkla so zámerom poukázať na pointu, ktorú autorka anticipuje už názvom. A síce, že v príbehu sa objasňujú vzťahy, ktoré sú zjavne „nedovolené“: incest, rovnako ako milenecké vzťahy, výsledkom ktorých je nevera. To, či sú tieto vzťahy zároveň neplnohodnotné, záleží na subjektívnom pohľade čitateľa, ktorý môže osobnosť tej ktorej postavy hodnotiť podľa vlastných kritérií a z autorkinej charakteristiky preň nemusia vzísť nerovné páry. Ja to vidím tak, že každá z postáv mala v určitých situáciách v niečom navrch, ale v komplexnom poňatí na mňa pôsobia postavy rovnocenne. Ďalšiu charakteristiku „hlavy“, a to v kontexte Freudovej psychológie najočakávanejšiu, ponúka postava Alexandra: „Hlava může reprezentovat ženské genitálie, zdroj obav, ne touhy.“ (s. 61) Na to Martin veľmi vtipne odpovedá a v konečnom dôsledku aj hodnotí osobnostné kvality mužských postáv románu, pretože slovami – „každý primitiv rád sbírá hlavy“ (s. 61) – nechce povedať nič iné, ako poprieť civilizovanosť ľudského pudu (telesnej túžby po sexe), ktorú pokladá za primitívnu, čím sa vysmieva Freudovej základnej premise. Dvojice, ktoré v príbehu nakoniec k sebe našli cestu, sú tými najnepravdepodobnejšími, aké čitateľ mohol očakávať. Spája ich však práve to spomínané puto primitívneho, prvotného, nad čím by Freud isto uznanlivo kýval (uťatou) hlavou. V závere sa teda dozvieme, kto s kým, ale prečo, to ostane v temnom a hlbokom nevedomí postáv. Autorka sa s našou vnímavosťou pohrala... ...alebo odhalila pravú podstatu ľudskej duše? Varovanie na záver: Nepodliehajte autopsychoanalýze, neriešte problémy na základe vami odhalenej symboliky včerajšieho sna a neliečte svoj oidipovský komplex bez odborného dohľadu. Váš život by sa mohol značne skomplikovať! Autorka vyštudovala slovenčinu a estetiku

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama