Neznámy známy: Tom DiCillo, neúnavný kritik šoubiznisu

Tito (muž trpasličieho vzrastu): Prečo moja postava musí byť trpaslík ? Nick (režisér): Veď nemusí. Tito: Tak prečo teda je? Je to jediný spôsob ako vieš nakrútiť snovú scénu? Dať tam trpaslíka? Nick: Nie, Tito, ja... Tito: Už si niekedy mal sen, v ktorom by bol trpaslík? Poznáš niekoho, komu by sa snívalo s trpaslíkmi? Nie! Dokonca ani ja nemávam sny s trpaslíkmi. Trpaslíkov v snoch vídavaš iba v takých blbých filmoch ako je tento. „Ó, sprav divnú atmosféru, daj tam trpaslíka!“ A každý si povie: „Hm, toto určite musí byť nejaký sen, veď je tam blbý trpaslík!“ Je mi z toho zle! Zober si tú tvoju snovú scénu a strč si ju do zadku! Život v oblakoch (Living in Oblivion, 1995) „Píšem filmy tak, ako ich chcem písať a obsadzujem ich tak, ako ich obsadiť chcem. Moje filmy sa nachádzajú, a to najmä kvôli ich humoru, kdesi na pomedzí medzi umeleckým filmom a filmom konvenčnejším. No ľuďom stále príde nejako zaťažko pozerať sa na toto pomedzie.“ Tom DiCillo Aká bola cesta tohto amerického nezávislého režiséra, známeho satirickým pohľadom a zvláštnym čiernym humorom, k filmu? Thomas DiCillo (narodil sa v roku 1954 v Jacksonville na Floride) bol už na strednej škole veľmi ovplyvnený, takisto ako aj jeho budúci blízky spolupracovník a spolužiak z filmovej školy Jim Jarmusch, dielami írskeho románopisca Jamesa Joycea. Pri čítaní jeho diel mal Tom pocit, že spôsob, akým Joyce používa slová, je ten najvizuálnejší, aký si len vedel predstaviť, a to ho fascinovalo. Prvou vecou, do ktorej sa teda pustil, bolo písanie. Ako sám hovorí: „Vždy som bol akoby rozorvaný medzi dvoma pólmi – slová na papieri vyzerali úžasne, veľmi rád som ich takýmto spôsobom používal, ale ak by som mal filmovú kameru, bolo by to úplne niečo iné. Bolo by pre mňa omnoho vzrušujúcejšie vyskúšať si vyrozprávať príbeh prostredníctvom obrazov. Akoby som osciloval medzi týmito dvoma vyjadrovacími prostriedkami a nevedel sa rozhodnúť, ktorý z nich mi vyhovuje viac.“ Na strednej škole sa zapísal do filmovej triedy, kde videl Felliniho film Cesta (La Strada, 1954), ktorá z nejakého dôvodu akoby, povedané jeho vlastnými slovami, „explodovala v mojej hlave a skombinovala obrazy, ktorými som sa chcel vyjadrovať.“ Vtedy si uvedomil, že toto je presne to, čo by chcel skúsiť. Felliniho Cesta tak pre Toma DiCilla symbolicky stála na samotnom počiatku jeho vlastnej cesty, cesty filmového režiséra. Tom DiCillo vyštudoval film na Filmovej škole Newyorskej univerzity v roku 1976. Po skončení štúdií sa vydal na hereckú dráhu. Po ôsmich rokoch viac-menej, skôr však menej ako viac, úspešnej hereckej kariéry, počas ktorých si zarábal na živobytie ako maliar bytov a čašník, opustil herectvo a postavil sa za kameru. Začínal u svojho bývalého spolužiaka z filmovej školy, dnes už legendy amerického nezávislého filmu – Jima Jarmuscha. Za kamerou stál pri jeho prvotine Trvalá dovolenka (Permanent Vacation, 1982). V roku 1984 sa v hlavnej súťaži na filmovom festivale v Cannes ako blesk z jasného neba objavil ďalší snímok Jima Jarmuscha, Čudnejší ako raj (Stranger than Paradise, 1984). Film sa stal medzinárodnou senzáciou a Jarmusch si spolu s DiCillom, ktorý opäť stál za kamerou, z Cannes odniesli prestížnu Zlatú kameru. Toma DiCilla však po čase stále väčšmi unavovalo byť ‚iba‘ členom filmového štábu. Zostal síce za kamerou, no prišiel čas, keď sa rozhodol, že si bude filmy režírovať sám. V roku 1992 debutuje ako režisér surreálnou čiernou satirickou komédiou Johnny Suede (1992). Film je príbehom ašpirujúcej a beznádejne naivnej rockovej hviezdy, ktorú si zahral vtedy ešte mladý a úplne neznámy Brad Pitt. Pre Brada Pitta, dovtedy známeho iba ako ‚telo z reklám‘ a z vedľajších roličiek napr. vo filme Thelma a Louise (1991), znamenala táto úloha eponymického hrdinu a rockového rebela štart do sveta veľkého filmu. Johnny Suede je mladým mužom so svojím vlastným postojom a nesmierne veľkým elvisovským účesom. Túži stať sa rock ‘n‘ rollovou hviezdou ako jeho idol Ricky Nelson. Má všetky potrebné imidžové a štýlové náležitosti. Ku kompletnosti mu chýba už len pár prepotrebných čiernych semišových topánok. Jednej noci pri odchode z nočného klubu mu doslova ako mana spadnú z neba. Krátko potom, teraz už kompletný Johnny, stretáva Darlette (Alison Moir), zmyselnú, bohémsku ženu, s ktorou sa postupne zbližuje. No keď je nútený založiť gitaru, aby získal peniaze, Darlette zrazu záhadne z jeho života mizne. Deprimovaný náhlym a záhadným rozchodom, bezcieľne sa túlajúci Johnny stretáva Yvonne (Catherine Keener) – ženu o mnoho múdrejšiu ako je sám, ktorá ho naučí, že v živote sú dôležitejšie veci ako je nepriestrelný image rockového rebela a pár čiernych semišových topánok. Po tomto sľubnom debute (Johnny Suede získal v roku 1992 Hlavnú cenu na MFF v Locarne) mal DiCillo pripravený scenár nasledujúceho filmu Život v siedmom nebi (Box of Moonlight). Ten však kvôli neustálym problémom so zháňaním peňazí na jeho financovanie odložil, zatiaľ na neurčito. Inšpirovaný nekonečnými bojmi o nakrútenie filmu, ako aj nepríjemnými skúsenosťami nadobudnutými pri režírovaní debutu, DiCillo v roku 1995 prichádza s ďalšou satirickou komédiou namierenou na povrchný svet šoubiznisu, demýtizujúcou proces nakrúcania nízkorozpočtového filmu, Život v oblakoch (Living in Oblivion, 1995). Režisér Nick Reve (Steve Buscemi) nakrúca umelecky ambiciózny, nízkorozpočtový film Život v oblakoch. Počas nakrúcania musí na klaustrofobickom pľaci zvládať nie veľmi sebaistú herečku, predstaviteľku hlavnej úlohy Nicole Springer (DiCillova múza Catherine Keener). Jej doposiaľ najväčším úspechom bola sprchová scéna vo filme s Richardom Gerom a stále sa nevie rozhodnúť, či sa vráti k práci servírky, alebo zostane herečkou. Narcisistický, v čiernej koži odetý kameraman Wolf (Dermont Mulroney) spolu s nie príliš intelektovo nadanou hviezdou telenoviel Chadom Palominom (James LeGros) Nicka krok po kroku privádzajú do šialenstva. Všetko, čo sa môže pokaziť, sa samozrejme kazí, a tak sa nakrúcanie mení na nočnú moru: mnohokrát opakovaná emocionálne vypätá scéna sa Nicole konečné podarí – kamera však nebeží. Egomaniak Palomino sa až nezdravo mieša do práce režiséra, čo vyústi až do slovného, a potom aj fyzického stretu s Nickom. DiCillo k filmu dodáva: „Týmto filmom som chcel obzvlášť poukázať na dieru v akomsi plášti úžasného ‚cool‘ života, ktorým sa nezávislí filmári snažia zakryť svoj skutočný život. Pozrite sa na postavu režiséra: klame, je to blázon. Je zmätený a podvádza svoju herečku... stáva sa to však na každej úrovni, nielen v Hollywoode.“ Život v oblakoch sa stretol s nadšenými ováciami nielen u divákov, ale aj kritiky (na festivale v Sundance získal v roku 1996 cenu za najlepší scenár) a stal sa tak akoby filmom na lekársky predpis pre mnohých nezávislých filmárov, ktorých vlastné nakrúcanie je častokrát bolestivou, nikdy nekončiacou nočnou morou. Po tomto úspechu prišiel čas na oprášenie pred rokmi odloženého scenára filmu Život v siedmom nebi (Box of Moonlight, 1997), ktorý však predstavuje tak trocha výnimku v jeho autorskej tvorbe. Aj keď znova nastavuje satirické zrkadlo, v tomto prípade mestskému životu a ľuďom, ktorí sa nedokážu odpútať od svojej práce, ako aj náboženským fanatikom, je to DiCillov zatiaľ asi najosobnejší film, v ktorom stlmil cynický pohľad na vec. Kladie tu proti sebe dva diametrálne odlišné svety. Sterilný svet mestskej spoločnosti, svet plachého elektroinžiniera Al Fountaina (John Turturro), podľa ktorého si jeho manželka môže nastavovať hodinky, je tu v kontraste so svetom prírodným a nepoškvrneným, svetom večného chlapca Kida (Sam Rockwell, ďalší herec debutujúci na filmovom plátne pod DiCillovou režisérskou taktovkou, dnes známy ako napr. Zaphod Beeblebrox zo Stopárovho sprievodcu po galaxii). Al je na služobnej ceste na vidieku, keď je zrazu spolu so svojím pracovným tímom odvolaný. Namiesto toho, aby sa vrátil k rodine, rozhodne sa využiť volný čas a vydá sa na miesta, kde strávil detstvo – asi jediné šťastné obdobie svojho nudného, monotónneho života. Na jeho ceste za vnútornou slobodou a vykúpením je to práve Kid, prostredníctvom ktorého Al spoznáva život z inej stránky, ako len pracovnej. Filmom Pravá blondínka (The Real Blonde, 1997) sa neúnavný kritik šoubiznisu vracia v plnej cynickej sile, aby nahliadol pod lákavé pozlátko povrchného, falošného sveta tentokrát televízneho priemyslu a modelingu. Joe (Matthew Modine) je herec, ktorý napriek tomu, že ešte v živote žiadnu rolu nehral, čaká na tú svoju vysnenú a zatiaľ si na platenie účtov zarába ako čašník v reštaurácii. Odmieta ponuky na úlohy v televíznych seriáloch, pretože je to pod jeho hereckú dôstojnosť. Žije spolu s Mary (Catherine Keener), ambicióznou, úspešnou mladou ženou, ktorá pracuje ako asistentka módnej fotografky Blair (Marlo Thomas). V ich vzťahu to po šiestich rokoch spolužitia začína škrípať, keďže Joe vďaka vysokým štandardom nie a nie si nájsť prácu, z ktorej by obaja mohli vyžiť. Zníži teda svoje nároky a prijme malú úlohu „plážového žrebca“ v Madonninom videoklipe, zatiaľ čo jeho najlepší priateľ, s ktorým spolu začínal v hereckej branži, Bob (Maxwell Caufield) ochotne prijme ponuku hrať v telenovele a stane sa tak cez noc bohatým a slávnym. Joe sa ocitá na životnej križovatke – buď zostane hercom verným svojím ideálom, s veľkou pravdepodobnosťou, že si nikdy nezahrá, alebo sa zapredá jagavému svetu televíznej obrazovky. DiCillo k tejto téme poznamenáva: „Momentálne to vidím tak, že celá naša spoločnosť – kultúrne, intelektovo a emocionálne – je zameraná na to, čo nie je prirodzené – na povrchnosť, faloš. Venujeme všetok svoj čas, peniaze a energiu prenasledovaniu toho, čo je úplne povrchné.“ Prešlo dlhých päť rokov, kým po Pravej blondínke prišiel DiCillo so zatiaľ posledným filmom, jeho zmyslu pre čierny humor vlastnou variáciou na romantické ‚buddy movie‘ komédie, Dvojitá pohroma (Double Whammy, 2001). Ray Pluto (Denis Leary) je detektívom newyorskej polície. Odkedy prišiel o manželku a dieťa, za čo si kladie vinu, je jeho život plný smoly. Je dočasne suspendovaný, keď kvôli zablokovanému chrbtu nie je schopný zabrániť masakru vo fast foode. Jeho parťák Jerry Cubbins (Steve Buscemi) má pre zmenu problémy s kolenom a momentálne prechádza obdobím krízy sexuálnej identity. Potom, čo Ray podľahne čaru zvodnej chiropraktičky Dr. Anne Beamer (Elizabeth Hurley), mu skoro pod nosom takmer zabijú domovníka Juana Beniteza (Luis Guzmán). Pre Raya tak nastáva čas na vyšetrenie zločinu a napravenie pošramotenej reputácie. DiCillo si ani v tomto filme neodpustil satirické narážky, tentokrát na mladých, začínajúcich filmárov – Cletisa (Donald Faison) a Duka (Keith Nobbs). Tí úž počas písania scenára módnej ‚tarantinovskej‘ gangsterky rozmýšľajú nad slávou, ziskami a úspechom. Riešia otázku, v akom poradí budú kráčať po schodoch s červeným kobercom v Cannes. Čo ak to schodisko bude úzke pre oboch? Kto z nich pôjde prvý? Celou doterajšou filmografiou Toma DiCilla sa prelína satirický, často cynický a čiernym humorom okorenený pohľad na svet zábavného priemyslu. Kritizuje nielen praktiky Hollywoodu, ale aj súčasný stav amerického nezávislého filmu, ktorý sa podľa jeho slov od Hollywoodu už vôbec nelíši. Rozpráva nám príbehy z prostredia, ktoré dôverne pozná, často z odvrátenej strany, a bezpochyby vie, ako to v ňom chodí. So vznikom každého jeho filmu boli spojené bezsenné noci, no vždy ich dokázal zúročiť, inšpirovať sa nimi a pozerať sa na ne s nadhľadom. Ostáva nám len dúfať, že tento neoblomný zástanca nezávislého filmu nás aj v budúcnosti poteší uštipačnými sondami do sveta za strieborným plátnom či televíznou obrazovkou, prípadne vonku za našimi oknami. autor je koordinátorom filmových projektov poďakovanie lucmik